Je štvrtok dopoludnia, začiatok októbra a svet sa čuduj. Do našej rodiny pribudol nový člen, alebo ako to nazvať. Nie je živým tvorom, ale treba ho správne zaopatriť, teda dať mu identitu. Aj keď sa to zdá ako žart, my sme si v tomto ročnom období z druhej ruky zakúpili motorku. My, teda skôr môj manžel, len ja som mala na starosti financie a zabezpečiť všetko okolo jej „adopcie" našou rodinou. Keďže hovorím skoro ako o ľudskej bytosti, svedčí to o tom, že sme k nej hneď od začiatku nadobudli rovnaký vzťah, ako by sme mali ku komukoľvek živému. Dokonca, aj predávajúci, odteraz už náš známy, sa s ňou lúčil, akoby mu brali „frajerku". Nečudo, jeho prvá motorka sa mu rovnako vryla do srdiečka, ako prvá láska. A na tú sa nezabúda.
Je štvrtok dopoludnia, začiatok októbra. Budova, v ktorej momentálne sídli časť policajného oddelenia, slúži multifunkčne, takže pri vybavovaní iných záležitostí, ma napadla myšlienka, ísť sa informovať aj ohľadom prepisu už našej motorky. Ale je štvrtok, a bohužiaľ, nestránkový deň. Čo už? Veď cieľ návštevy v tejto budove bol úplne iný a naplnil sa.
Pred budovou stojí malé policajné komando, t.j. dvaja páni policajti v uniformách v družnom rozhovore s akousi „týpenkou". Keďže sa mi zdali, že majú celkom fajn náladu, aj slniečko svietilo, rozhodla som sa ich osloviť.
Prirodzene som ku ním pristúpila s ospravedlnením, že si uvedomujem, že táto rozprava nepatrí na ulicu a že dnes nie je ich stránkovým dňom, ale predsa len, že by som rada niekoľko informácií. Čakala som ich odmietavú reakciu. Veď čo už človek môže čakať od polície, policajtov? Veta, že - pani, ale na ulici neúradujeme - som čakala a mali by pravdu. Ale čo? No nič sa nedeje, po papuli mi nikto nedá a v podstate ma ani nepoznajú, tak akáže to hanba? Ale...
Ani po oslovení páni policajti nestratili nič zo svojej dobrej nálady a svet sa čuduj, úradovali v nestránkový deň rovno na ulici. Ja, stránka, pevne sa držiac bicykla, som odrazu nevedela, ako reagovať. Keďže časť sídla policajného zboru zase menila svoje stanovisko, potrebovala som vedieť, čo a kde je potrebné urobiť, kde a za akých podmienok je motorku prísť ukázať, aby sa potvrdila jej identita. A čo všetko je k tomu potrebné. A páni policajti mali rovnako dobrú náladu, aj keď som si to ich v prítomnosti nahlas opakovala. Dokonca pár užitočných rád mi k ich výkladu pridala aj tá „týpenka", ktorá bola v podstate členkou ich pracovného tímu a spolu s ostatnými kolegami čakali na odvoz do terénu. V tej chvíli som fakt skoro onemela od údivu nad reakciou a postojom k verejnosti našich pánov policajtov.
Je pravdou, že so štátnou políciou som nebola v kontakte už viac ako tri roky, naposledy, keď mi menili OP. A vtedy tá skúsenosť nebola bohvieaká. Vnímala som ju tak trochu: - slovensky povedaná šikana. Veď to poznáte, dnes nie, zajtra - kolok, fotka, pracovný čas, atď. Všetko preto, aby sa to nezdalo príliš jednoduché, aby sme vedeli, že polícia nie je hoci aký orgán štátnej moci. Ale taký, že má moc a obyčajný človek nervy, keď má tam ísť čosi vybaviť.
Táto príhoda mi názor na policajtov nášho mesta, tých štátnych, trochu poopravila. Neviem, či je podobné správanie pre nich už pravidlom, alebo tak konali iba preto, že celkom slušne svietilo slniečko a práve v ten štvrtok u nás vrcholili historické teploty v tomto období. Všetci naokolo sme boli v krátkych rukávoch, prostovlasí, sporo obutí. Skrátka, to počasie istá slepačia polievka pre dušu.
Páni policajti, akosi sa mi chce veriť, že to nebola náhoda, že ste naozaj príma a že občan je pre Vás zákonom. Môj manžel tvrdí, že to tak bolo pri všetkých úkonoch spojených s prepisom motorky na jeho meno. Na rozdiel od iných skúseností ho nikto nešikanoval pri vypisovaní údajov do nového technického preukazu, niekoľkokrát si overil i ďalšie informácie a všetko sa dialo v pohode s pocitom služby pre občana. Skrátka obaja sme mali z Vás v ten týždeň dobrý pocit.
Je pravdou, páni policajti, že mám pred Vami rešpekt a tak trochu aj strach, i keď som nič neurobila. Viete, človek je tvor omylný a nikdy nevie, kedy a ako pochybil. A ani ten môj bicykel nie je bez chyby, dokonca ani moja jazda na ňom. To všetko mi pred Vami naháňa tak trochu strach a priznám sa, moc Vás „nemusím". To do toho štvrtku. Neviem, ako mi to dlho vydrží, ale prístup Vašich kolegov ma zbavil strachu a akosi sa už menej „bojím" stretnutia s Vami. Ktohovie, koľko pravdy je na tom, ako sa Vaši kolegovia správajú pri vypočúvaní podozrivého z trestného činu a čo je vo Vašej práci dovolené a čo je nad rámec Vašich kompetencii? No určite to nie je nič povzbudivé pre obyčajného človeka, keď sa z médií deň čo deň dozvedá, že práve policajti, ktorí človeku majú pomáhať v krízových situáciách, sú schopní mu ublížiť. To však nech riešia kompetentní. Ale tak či tak, verím viac obeti, teda postihnutému, ako Vám. Veď prečo by človek mal niekoho bezdôvodne napadnúť obvinením?
A keď sa policajti správajú k iným tak, ako vtedy v ten štvrtok ku mne, niet dôvodov vymýšľať si niečo, čo by ich v očiach iných diskriminovalo. Alebo to boli iní zástupcovia policajného zboru, teda "páni "policajti? Nech je už akokoľvek, páni policajti, v ď a k a. Ďakujem za ľudský i profesionálny prístup, ďakujem predovšetkým preto, že som to nečakala a najmä, že ste ma možno zbavili strachu z policajných uniforiem.
A odteraz mám iba jedno želanie: keď stretnutie s políciou, tak nech sú to iba „páni" policajti. A bez výhrad môže byť nimi i žena!
