Tento príspevok bude voľným pokračovaním môjho predchádzajúceho, lebo som v ňom nestihla vyjadriť všetky svoje názory k danej téme večera Nočnej pyramídy. Začnem tým jazykovým prejavom.
Keďže u mládeži ako takej je úplne bežné v akejkoľvek komunikácii používať slangy, rôzne znaky, symboly, skracovať slová, preberať spôsob vyjadrovania sa ľudí vo svete, nevenujeme tomu už ani pozornosť. A načo? Robíme to v podstate už všetci bez rozdielu veku. Mám sa OK! Je to OK! Si cool! Určite je to lepšie, ako používanie vulgarizmov, kreslenie rôznych vulgárnych znakov, symbolov. Ešte že ktosi vymyslel výraz - TY KOKSO ::: niečo ako Hele, Vole ... Beriem aj to. Nestotožňujem sa s tým, ale čo už jeden narobí.
Mňa by skôr zaujímalo, dokedy je to normálne ako prejav hovorovej reči, či komunikácie vôbec? Kým človek nezmaturuje, kým neskončí VŠ, alebo kým nezačne vodiť vlastné dieťa do škôlky? Dokedy? A ako sa ľudia, medzi 30-tkou a neskôr rozprávajú medzi sebou? V mojom prostredí sa rozprávame úplne bežne spisovne, takže ja neviem. Je tiež pravdou, že som tu vo vedúcej funkcii a že som najstaršia. Ako sa rozprávajú medzi sebou moje kolegyne na pracovisku a ako mimo neho? Neviem. Ale všade, kde sa pohybujem, ľudia rozprávajú úplne normálne, spisovne a zaujímavé je, že v mojej prítomnosti nepočuť ani to známe: TY KOKSO... A to som nikdy nikoho nenútila správať sa „normálne".
Jazykový prejav je veľmi dôležitý i v tých momentoch, keď ...
Postmoderna. Je to spôsob života, v ktorom sa bežne odmieta to zabehnuté, rokmi uznávané. V minulosti bolo akýmsi pravidlom, že otec vyzval syna na „čiernu jazdu" a od 16-tich ho priúčal šoférskemu remeslu. Keď jazdil náklaďakom, tak to bolo nákladné auto, inokedy motorka, alebo auto ako také. Robí sa to aj dnes? Skôr nie. Prísne bezpečnostné opatrenia.
Viem, že v minulosti to bol práve otec, ktorý zatiahol svoju nedospelú šestnástku na prvé to pivo, či ponúkol mládenca prvou cigaretou. Dnes sa to už bežne nerobí. Buď syn začne fajčiť dávno pred 16-timi narodeninami, alebo otec, jednoducho, nefajčí.
Dnes sa v rámci postmoderny a života v tomto duchu dejú veci obrátené na hlavu. Nie otec ponúkne syna prvou cigaretou, ale syn nahovorí otca na marišku. A niekedy sa zhúlia pod obraz boží. Obaja. To niekedy pán syn vovedie otca po prvý raz na návštevu do erotického salónu a z mamkineho vreckového návštevu aj zaplatí. A hlavne mlčí sa, aby sa to mama, nedajbože - pre živého Boha - nedozvedela.
Maminky však nazaostávajú za svojimi malými dievčatkami. Neraz vo veku, keď sa v minulosti maminky pomaly stávali babkami, ony chodia s dcérou na diskotéky, teda na dídžiny. Maminky sa stávajú platnými členmi partii svojich dcér a neraz tam bývajú aj mladí muži. Trochu mladší, málo starší , ako sú ich dcérenky a zábave to neprekáža. Trochu alkoholu, sem tam nejaká tá mariška, trochu viac uvoľnenosti a ... maminka skončí v posteli s partnerom najlepšej kamarátky jej dcéry. Nič sa nedeje. Ide predsa o zábavu. Nič extra sa nestalo. Keby jej toto bola urobila jej matka tak pred dvadsiatimi rokmi, dodnes sa s mamou nerozpráva, nestretáva. A takto? Postmoderna.
Dnes už maminky neučia svoje dcéry šiť na stroji, prešívať staré veci na nové, štrikovať, vyšívať. To už dcéry učia maminky líčiť sa, stylingovať sa, žehliť si vlasy, hladiť nohy, počúvať najnovšie hity svetových popstar. Maminky sa dajú nahovoriť na lifting, vedia čo je welness, chodia spoločne do sauny, spoločne s dcérou užívajú tú istú antikoncpciu, chodia na spoločné dovolenky a neraz majú aj spoločného frajera. O desať rokov mladšieho ako mamina a o 10 rokov staršieho ako dcéra. A nič sa nedeje. Toto je tá postmoderna?
Neviem si dať odpoveď ani na jednu z mojich otázok. Neviem, ako žijú dnešné mladé dievčatá po dosiahnutí plnoletosti, ale viem, ako žijú ich maminky. Ak to niekto nevie, stačí si zapnúť TV a vidíme - smotánku, kollárovcov, rytmusa ako symbol čohokoľvek, ženy, ktorých vek nevie uhádnuť nikto, a pod. abnormality. To je tá postmoderna?
Neviem, či som veriaca, či je pre mňa Boh to pravé, k čomu sa treba utiekaťť? Ale aj keď v mnohom nesúhlasím s kresťanskou náukou, resp. učením RKC, je mi to predsa len bližšie, ako tá postmoderna. Myslím si, že všetko vo svete má svoj prirodzený vývoj od zrodu až po prirodzený koniec. Každá doba života má čosi do seba a niečomu nás učí. Ale keď sa moje postavenie matky bije s postavením sokyne vlastnej dcéry, keď nechcem, aby sa moje vnúča sa v budúcnosti stalo mojím adoptívnym dieťaťom, resp. dieťaťom môjho manžela, partnera, mali by sme sa nad sebou zamyslieť. Každý sám v sebe i spoločnosť ako taká. A začať každý sám od seba. Keď som sa rozhodla stať sa matkou, budem ňou celý život, budem matkou mojich detí a neskôr starou matkou svojich vnúčat. A ako taká by som mala prebrať na seba od života všetko, čo to so sebou nesie. Netvrdím, že sa musím obliekať ako Babička Boženy Němcovej, ale tiež nemusím chodiť vyobliekaná ako Viktória Beckham. Všetko s mierou. Trochu priznať i tie šediny, trochu ich prekryť. Vedieť vnúčaťu zaspievať Oli-oli Janko i trochu si s vnukom pobrázdiť po internete. Dnes sú na ťahu múdre staré mamy, ktoré vedia po anglicky, francúzsky, španielsky, môžu chodiť ešte aj na výšku. To všetko môžu robiť nielen maminy, ale aj staré mamy. Môžu, ale nemusia mať vodičák, môžu ale nemusia chodiť s vnúčatmi na dovolenky. Ale stará mama by mala vedieť upiecť lekvárové buchty, navariť dobrú sviečkovú s knedľou a urobiť ten najlepší majonézový šalát. A hlavne, mala by byť nielen heppy, ale mala by vedieť rozdávať to najozajstnejšie ľudské šťastie a mala by mať pre svojich blízkych vždy otvorené srdce i vlastný domov. A potom vôbec nemusí byť ani moderná, nehovoriac, že slovíčko postmoderna je pre ňu úplne cudzím slovom.
