Vzhľadom na to, že som už akosi nepripustila možnosť prírastku do našej rodiny, neriešila som hračky. Tie, čo zostali sme ponechali, ale nové sa neprikupovali, nezhromažďovali. Skôr som si myslela, že tie rôzne skladačky, časti legá a mnohé hlavolamy, či pokazené autíčka, jednoducho vyhodím. Ale nestalo sa.
Keď sa Laura zorientovala u nás a objavila šuflík pod válendou plný opotrebovaný hračiek, zahlásila, že je to hračkáreň. Pomaly začala tým hračkám dávať život z vlastnej fantázie. Objavila v nich celú autíčkovú rodinu - auto ocina, maminku, malé detičky i babku auto. Do toho auta ocina naložila na korbu - čo už je to imitácia malej tatrovky, deti autíčkové i babku a mamina autíčko musí ocina tlačiť, aby vládal. Vraj aj ich mamina ocina stále tlačí, aby vládal chodiť do roboty. A potom, keď už auto ocino príde domov - do šuflíka, mamina mu dá pusu a ide spať. Oddychovať, lebo je ustatý. Potom tam máme vláčiky, ktoré rastú, lebo nemajú všetky koleská. Ešte im nestihli narásť. A pána profesora, ktorý tie koleská vláčikom, keď narastú donesie a pripevní ich tam. Pán profesor je postavička z lega, ktorá nemá zvýraznené črty tváre, tak mu musíme vždy nakresliť očká, pusu a líčka. Niekedy aj fúzy, lebo pán profesor sa ráno nestihol oholiť. Pán profesor dáva pozor na vláčiky, sú to jeho žiaci a učí ich pískať a chodiť po koľajkách. Pán profesor má doma tetu pani, ktorá mu varí a opravuje šporák, lebo chodí z roboty hladný. Teta pani, je druhá beztvárová postavička z lega, ktorá tiež nevidí, ale vraj to nevadí, lebo ona vidí rukami. Teta pani oči nepotrebuje, lebo by uvidela, aký je profesor škaredý a nemala by ho rada. To oslovenie profesor určite nie je pre ňu funkciou, skôr menom tej postavičky. Ale ako k nemu prišla, ktohovie?
Je obdivuhodné, že má rada všetky pokazené hračky - autíčka bez koliesok, lamohlavy bez mnohých častí, z pár častí lega a kociek dokáže za okamih postaviť domček pre autíčka - baráže. Nie garáže, baráže lebo ide o barák pre autá. Pristihla som sa, že ona nerozlišuje poškodené hračky, iba tie ktoré nemajú - autíčko okienko, kolieska, lietadlo vrtuľu, atď. Nie sú to choré hračky, ktoré treba liečiť, sú to iba hračky, ktorým treba pomôcť, aby mohli kolajkovať aj na dvoch kolieskach, letieť bez vrtuly, dať do autíčka miesto okénka papier, aby nefúkalo, atď. Dobré, nie? V tomto veku ona ešte nedelí svet na chorých a zbytočných, čoho sa treba zbaviť, ale tak, aby aj tie iné dostali rovnakú šancu ako ostatné nepokazené hračky. Kiežby jej to zostalo navždy.
Svoje deti i tie staršie vnúčatká som učila farby akože - slniečková žltá, sniežiková biela, krvičková červená, nebíčková modrá, tmavová čierna. Na malú Lauru to neplatí - žltá je citrónová, červená mrkvičková, biela - není, lebo to není žiadna farba a najviac má v sebe zafixovanú čiernu - čierna ako Mikina. To Mikina má byť Vikina - náš pes.
Rozpoznávanie chutí podľa ovocia - pomaranč, melón, kivi, jabĺčko. Najviac jej chutí pomarančový melón, občas melónový pomaranč - aj keď je to grep, grepy sú podľa nej drepy a jabĺčko je kolienko. Má veľmi rada šťavu z kolienka.
Je pravdou, že naša najmladšia vyrastá viac-menej medzi ľuďmi, ktorí používajú reč dospelých. Dodnes mi je záhadou, kde prišla k slovu profesor a že to vie spojiť s človekom. Aj to oslovenie Teta pani je milé, nie? A ako dlho jej bude chutiť šťava z kolienka?
Viem, možno by som mala riešiť iné veci, iné problémy. Ale už sa teším na Lauriku, a na to, ako v jej hlavičke ožívajú predmety. Tie veľké, ako sú skutočné vlaky na stanici - a ona pri nich taká maličká až po našu Mikinu, ktorá sa vraj - podľa nej - narodila ako gauč a potom ožila. Lebo hocikedy si na ňu sadne a počíta jej zuby. A ... neboj sa, nemá ich moc, iba toľko, koľko chce. A hotovo.
Najviac sa mi na tomto jej hravom svete ráta to, že ona všetkému naozaj verí. Aj tomu, že pánu profesorovi v noci rastú nohy, ale cez deň si ich odloží, lebo ich nepotrebuje. Prečo? Je predsa lego a lego nohy nemá. Je to úžasné už aj preto, že malá Laurika sa nenarodila s výsadou byť stredobodom pozornosti, skôr je taký samorast a čuduj sa svete, vystačí si sama.
Síce nemá ešte tri roky, ale vie, o čom sú mobily, že vo vnútri je maminka. Notbook je rozprávková knižka a televízor, a skype to je skrinka, kde sa dá zatvoriť každý, koho nechceme.
Veľmi si želám, aby som na tento jej detský svet a ako ona vidí nás, nikdy nezabudla. Alebo aspoň nie tak skoro.
