Čas dovoleniek, presunov z horného konca na dolný, resp. čas návštev, stretnutia príbuzných, známych, roduverných. Návšteva milých ľudí vždy poteší, hlavne, keď ide o ľudí, s ktorými nás spája minulosť, príbuzenstvo, ale hlavne pocit pohladenia duše už pri samotnom vyslovení mena blízkej osoby.
Presne po troch rokoch sa mi takáto návšteva ohlásila, že by sa opätovne rada s nami stretla. Jej ústredná postava, naša osemdesiatročná teta, v rodine ktorej som už takmer štyridsať rokov, mi dušu pohladila už len samotným telefonátom. Mne stačilo ku šťastiu napriek jej 8-mim krížikom počuť jej hlas.
Keďže aj český Jičín je dnes cudzinou a tie hovory sú pomerne drahé k dôchodkom i českých pánov dôchodcov, skončila som daný hovor ja s tým, že samozrejmé, tešíme sa, aby prišli. Prišli. Až potom mi došlo. Okrem nej mal prísť jej vnuk s manželkou, dvomi deťmi a ...
Po oznámení tejto správy ostatným členom mojej rodiny bolo u nás veru perno, teda po slovensky povedané - horúco. Manžel, aj napriek tomu, že ide o tetu z jeho strany, stratil nad príbuzenskými vzťahmi nadhľad a ... tú návštevu musíš zrušiť, odvolať. Lebo... Po zvážení mnohých pretože, som nakoniec dala manželovi za pravdu. Nešlo o ekonomickú stránku, toho som sa bála najmenej, lebo tetu poznám a viem z bývalých návštev, že čo sa týka stravy, to je vždy v rámci dohody a v pohode. Ale... môj stav po nedávnej operácií a následná rekonštrukcia môjho chrupu - 2-3x týždenne návšteva zubára. Aj keď sa to doma počúva veľmi zle, moja robota. Keby ma za ňu platili, mohla by som tak rozprávať, ale... povedzme, že plnenie každodenných potrieb členov nášho OZ; spolupráca s ÚPSVaR ako zodp. osoby za chod a prevádzku chránených dielní, priamy kontakt a zodpovednosť za osoby pracujúce v našej chránenej dielne - jednoducho to nazvime - moja robota. Koniec-koncom moja mama, ktorá možno si užíva svoje posledné leto a zaváranie, v neposlednom rade môj muž, ktorý tvrdo „maká" na smeny a tri nočné dvanástky v týždni nie je teraz v lete nič výnimočné. A... hlavne náš pes! Ako ich bude vnímať, keď ja budem u mamy a v prípade potreby aj v noci a manžel v robote? Kto mi zaručí, že keď NAŠA Vikinka dokáže byť gaučom pre Lauriku, bude rovnako ústretová aj pre deti, ktoré som nikdy nevidela, ktoré nepoznám a ktoré neviem, ako vedia pristupovať k psovi?
Takže NIE!!! A vraj je to moje právo, povedať NIE a odvolať návštevu. Skôr si myslím, že to bola moja povinnosť smerom k hore vypovedanému, ale ... vraj, keď to v rámci rôznych terapií učím iných, mala by som to zvládnuť.
Tréning? Nie. Ráno jeden telefonát, slušné odmietnutie návštevy, že to nie je v našich silách zvládať, ale nič z toho. Nikto to nebral. A ... večer telefón. Teta SMS-ky nezvláda, číslo sa jej zdalo povedomé a zavolala. Teraz čo??? Takže som šla krok za krokom, vecne, ale maximálne s úctou k jej osobe, k zdôvodneniu, že prečo ruším ich pobyt u nás. A reakcia? Veľmi ma potešil fakt, že melódia jej hlasu sa nezmenila, v duchu sa usmievala. Verila mi. A mne bolo ľahšie. Síce to nepovedala, ale dnes som presvedčená, že na plánovanú návštevu má rovnaký názor, ako ja, ale decká ju ukecali, aby na Slovensko zavolala. Takže...
Právo povedať NIE! Aj keď možno toho na druhej strane raníte, ale vždy lepšie, ako sa potom dlho a celú dobu pretvarovať, či znepríjemňovať život sebe, i tým okolo vás.
Dnes som si istá, že NIE už dokážem povedať vždy, keď budem vedieť, že s niečím nesúhlasím, niečo, alebo niekto by mi mohol ublížiť. NIE je potrebné povedať aj vtedy, keď človek cíti, že ak to nepovie, ublíži tomu, komu by to povedať mal.
To NIE vôbec nemusí ani raniť, ani ublížiť. I keď toto slovo býva zvyčajne nositeľom zápornej energie, aj táto by mala z človeka vychádzať kontrolovateľne a s láskou k osobe, ktorej je adresované. Ak už nemožno hovoriť o láske a citoch, tak určite s úctou k danému, konkrétnemu človeku.
