Pri odznení správy o nájdení mŕtvolky novorodenca na smetisku sa mi znovu po rokoch v mysli vybavujú nepríjemné spomienky. Vôbec neviem, či majú nejakú súvislosť s nenarodeným dieťaťom, ale mňa prenasledujú celé roky. Vždy, keď sa podobná správa objaví v médiach, mám akýsi zlý pocit, že ... čo keď aj vtedy a vôbec, koľko predčasne narodených detí, alebo aj koľko detí schopných života končí v kuka nádobách?
19. november 1997 niečo po 7-tej hodine ráno. Začína sa rozvidnievať, mrholí, pouličné osvetlenie pomaly dokonáva. Tento deň je pre celú našu rodinu veľmi dôležitým dátumom, lebo práve očakávame narodenie nášho tretieho vnúčatka. Maminka sa práve chystá do pôrodnice, nevieme, čo to bude a ja s pocitom, že sa ide diať čosi výnimočné, neopakovateľné odchádzam z domu na zastávku autobusu. Najskôr do roboty, potom na políciu pre pas, takže dátum, na ktorý sa nezabúda.
Odrazu na hlavnej ceste, odkiaľ príde aj môj spoj, zastaví auto - také parádne, nie tie, čo bežne nocujú na našom sídlisku. Na typ auta si dnes už nespomínam, bolo to dávno. Farba - niečo tmavé, alebo mne sa to tak videlo. Možno čierne, možno tmavomodré, možno aj tmavobordové. Bola som od neho cca asi 150 metrov a vystúpila z neho mladá žena. Kožúšok do pása, tmavé hrubé pančuchy, kárová minisukňa a takmer po kolená čižmičky - výkrik poslednej módy. Viem s istotou, že to auto riadila ona. Vystúpila z neho, v ruke mala malý čierny balíček, niečo ako vrecko na smeti. V druhej ruke držala fľašu s vodou a cestou ku kontajneru popíjala. Neviem prečo, ale k tomu smetiaku sme sa dostali naraz. Nie, neobzerala sa, ale nechtiac sa nám stretol pohľad a mňa zamrazilo. Cudzia žena, nahodená akoby šla kdesi do spoločnosti, ev. sa vracala z nejakej žúrky a ja. Nielen mne prebehol mráz po chrbte, ale aj jej. V jej očiach bolo čosi desivé, neprirodzené, zľakla som sa toho. Žena otvorila smetiak a odhodila do neho fľašu, ktorú mala v ruke. Vrátila sa do auta a ja som sa so zlým pocitom doslova odplazila ešte asi 100 metrov na zastávku. Skôr ako stihla naštartovať, všimla som si poznávaciu značku toho auta a bolo z okresu SN.
Keďže cesta na našom sídlisku sú v podstate dva jazdné pruhy umelo predelené na dve jednosmerky - jeden cestný pruh smerom do mesta a z mesta je tá istá cesta zase jednosmerkou na sídlisko, netrvalo dlho, kým toto auto obehlo danú trasu a opätovne zaparkovalo oproti zastávke pred obchodným domom, dnes Jednotou. Žena vystúpila z auta, malý čierny balíček držala v ruke a okrem toho nič. Žiadna kabelka, žiadna iná taška, kľúče od auta si vložila do vrecka. Keďže autobus stále nechodil, resp. niečo sa mi na nej zdalo divné, čudné, hrozné, čakala som na druhej strane ulice - ale tesne oproti jej odparkovanému autu, kedy sa vráti. Možno ona čakala, kedy ľudia zo zastávky oproti nasadnú do autobusu, alebo sa jej zdalo, že tých ľudí je už na zástavke menej. Z obchodu vyšla asi po necelých 10-tich minútach a vôbec nešla k autu. Prešla do prvej bočnej ulici, tam sa pravdepodobne zbavila balíčka a keďže mi autobus zatienil výhľad, zbadala som ju až keď otvárala dvere auta. Ak si balíček nedala do kufra, pri otváraní auta ho určite nemala. Sledovala som ju, ktorým smerom sa vyberie, či nás predbehne a bude lemovať cestu nášho autobusu, alebo... Nie, ona sa vydala tou opačnou jednosmerkou smerom na hlavný ťah mesta. Takže číslo auta som si nestihla zapamätať.
Všetky nasledovné udalosti toho dňa načas vytesnili túto moju spomienku, lebo v ten deň sa nám narodila naša Terezka. Na polícii som si vystála dlhý rad napriek tomu, že bola streda a dlhý úradný deň. Keďže sme práve rekonštruovali naše bývanie, bývali sme v podnájme a obava, či sa bude našej malej princezne u nás po príchode z nemocnice páčiť, ma tlačila trochu viac, ako raňajší zážitok. So svojím zážitkom som sa podelila tak s kolegyňami v robote, ako aj s ostatnými doma. A stále som mala pocit, čo keď náhodou v tom balíčku bolo dieťa. Dodnes som to akosi nevytesnila a keď vidím auto so značkou SN nemám z toho dobrý pocit. Je pravdou, že dieťa sa mi v podvedomí spájalo s príchodom na svet nášho človiečika, možno to bola len asociácia - novonarodenec. Po návrate domov som akoby len tak akože nakukla do smetných nádob na tej ulici, kde sa dotyčná zbavila balíčka. Nevedela som do ktorej ten balíček odhodila a prvé dva z ulice boli už prázdne. Zrejme ich okolo obeda vyniesli. Chcela som to nejako riešiť, ale... Najskôr som nemala čo, potom sa mi to zdalo paranoidné a po zážitku toho dňa na polícií som to vzdala. A doma nás už čakal nový človiečik.
Neskôr, po pol roku som sa dala nahovoriť na návštevu k veštkyni a nezávisle od toho, že by čosi vedela, vraj... akosi sa majte na pozore pred autami tmavej farby a obzvlášť tmavomodrej. V prípade, že vodičom tohto auta je žena, radšej cestu neabsolvujte, choďte iným spôsobom. Bohužiaľ, presne takéto veľké tmavomodré, až do čierna, auto vlastní aj rodina mojej sestry, len nikdy som ju za volantom nevidela. A sadnúť si do tohto auta mi vždy istý čas trvá. Keďže celá naša rodina vie o tomto proroctve, vždy sa to tak utrasie, že v prípade potreby idem iným autom. Netvrdím, že som sa v ich aute nikdy neviezla, len ten pocit. Ale to je zrejme podvedomie a už vypovedané...
Aj dnes, po rokoch, som presvedčená, že ten tmavý balíček nebol iba balíček smetí. Keby to tak bolo, zrejme by ho odhodila hneď, ako zastala. A vôbec, prečo by žena takto nahodená, bola nútená odhodiť odpadky do cudzej odpadovej nádoby a ešte žena pravdepodobne z iného mesta? Aj ja zvyknem ráno so sebou vziať smeti a hodiť ich do suda. Dnes je tá smetná nádoba u nás na dvore, ale nie vždy tomu tak bývalo. Keď sme bývali na sídlisku, vynášanie smeti patrilo k raňajšiemu rituálu odchodu do práce. Lenže robila som to tak za pochodu, bez ohľadu na to, či som ráno niekoho stretla alebo nie. Jednoducho vrecko so smeťami skončilo v sude.
Značka SN patrí východu Slovenska. Od nášho mesta je „vzdialená" stovky kilometrov. Že by sa po ceste nenašla žiadna iná vhodná skrýša, nejde mi to do hlavy. A čo keď... čo keď táto žena si u nás prenajala byt, porodila a ... alebo nemuselo to byť u nás. Mohlo sa to udiať kdesi v blízkosti nášho mesta.
A vôbec...? Zrejme som akási paranoidná, nenormálna, keďže vyrábam scenár, o ktorý život moc záujem nemá. Ale naozaj to nie je až také ťažké a neskutočné zbaviť sa čerstvo narodeného dieťaťa. Netvrdím, že mám pravdu, i keď ten blbý pocit je stále vo mne. Mohlo ísť o čosi iné. O uhynuté zviera, trebárs psíka, mačku, aj s tým je problém, kde a ako to uložiť a nie každý je ochotný volať kafilérku. Lenže...
Čo by sa stalo, keby ten pätnásťročný mládenec sa po tom danom smetisku nemotal a nehľadal staré elektrospotrebiče? O danom náleze by sme sa nedozvedeli. Dieťa, aj keď neumrelo vinou matky, malo byť evidované, lekárom obhliadnuté a určite nemalo skončiť ako odpad na skládke. Ale čo keď takýchto detí je viac, ktohovie koľko z nich navždy skončí na skládke?
