Kto chce, nech toto prianie príjme akomoje osobné prianie všetkým, ktorí to budú čítať.
Ak sa to naplní, aj Vy prežijete také Vianoce, ktoré mám rada, ktorétakéto, dúfam, budú.
Pokojné – vychádza zo skutočnosti, že nechsa už v priebehu roka v mojej rodine, v mojom živote udialo čokoľvek, podarilo sa mi to prijať a zmieriť sa s tým. Z môjho životatohto roku odišli dvaja mladí ľudia a rodina sa neplánovane rozrástlao ďalšieho člena. V rámci blízkej rodiny nám pribudlo aj novéstvorenie - malý psík, ktorý nebyť dobrých ľudí, už by ho nebolo. Ani s jedným z týchto momentov sompočas minulých Vianoc nerátala, a stalo sa. A bolo toho podstatneviac, čo ma v istých okamihoch „vytáčalo“ a stresovalo. Dnes som užpokojná. To, čo bolo možné zmeniť v dobro, sa mi možno aj trochu podariloa to, čo nebolo možné v mojich silách meniť, som prijala.S poznaním, že iné to už nebude. A tak som získala vlastnúspokojnosť, pokoj duše. Pokoj, ktorý mi pomáha počúvať a vidieť hlavnesrdcom.
Pohoda – to je stav vedomia, ktorýskutočne závisí iba od nás samých. Je to akýsi barometer toho, čo je pre násdôležité a bez čoho možno prežiť čokoľvek, trebárs aj tieto Vianoce.I keď tvrdím, že Vianoce to sú iba dni v kalendári, majú chválabohutiež iba tých 24 hodín a trvajú necelé tri dni, musím brať do úvahy, ženie každý zdieľa so mnou rovnaký názor. A aby som v konečnej fázedospela k vlastnej pohode Vianoc, snažím sa mojim blízkym v tomtočase prihovoriť tak, ako to oni cítia a urobiť pre nich všetko, aby somv nich znásobila ich vlastný pocit Vianoc. To je aj darčekoch, vianočnýchpozdravoch a keď treba aj o spomienkach.
Hlavnou mojou prioritou je, abysom vlastným cítením a konaním neublížila iným. A keď zostanem samaso sebou, vtedy pohodu cítim ako pokoj duše, bez stresu z toho, čo somv rámci vianočných príprav nestihla urobiť, nachystať a pokúpiť.A aby som si v sebe tento pocit znásobila, venujem sa tomu, čo bežnev priebehu roku nerobím. Idem len tak bezcieľne von, možno si pustím„starú“ muziku zo 60-tych rokov, možno len tak pre nič za nič vyjdem na povala otváram kufre, kde sú staré albumy, moje spomienky. Nostalgiu sipripustím, smútok nie.
Je možné, že keby všetky návštevyboli úprimné, že by som sa dozvedela aj to, že asi som pred Vianocami nestihlavytepovať pokrovec v obývačke, moju „spice“ nerada otváramv prítomnosti iných a ... určite je toho pomerne dosť, čo by som si mohlavyčítať, že som neurobila, nestihla, že v čase Vianoc by to tak byťnemalo. A čo?
Kvôli tomu, čo vidia oči týchtonávštev, nezvyknem si pokaziť pohodu Vianoc a keď to už tak všetcivnímame, pohodu dní, keď sa na okamih zastaví čas a zmĺknu zbrane. Jarobím iba to isté. Všetko, čo by mohlo ublížiť, ruším. Aj pocit viny, že mojadomácnosť nie je 100%-ná, že každým rokom znižujem vlastné nároky na prípravuVianoc, že sa rokmi stávam pohodlnejšou, že ...
Opravdivé ľudské šťastie! To je ajpoznanie, že keď sa ráno prebudím a vstanem bez bolesti s hlavouplnou plánov, čo chcem dnes stihnúť. Šťastím je aj to, že musím čosi robiť, preniekoho a že sa mi hneď od rána chce. Robiť čosi pre niekoho znamená, žektosi s človekom počíta, že ktosi ma možno nevyhnutne potrebuje, že somsúčasťou života iných ľudí. A vôbec nie je podstatné, či sú to rodinymojich detí, ľudia zo Združenia, či ktosi úplne neznámy, kto sa na mňa„nalepil“ prostredníctvom internetu. Podstatné je, že títo všetci ľudia,vrátane mojich najbližších, ma potrebujú a vedia, že som tu aj pre nich.
Opravdivé ľudské šťastie vnímam ajv podráždenosti môjho manžela, keď odchádzam z domu čo len na párhodín, nehovoriac o viacdňovej fyzickej neprítomnosti z tituluplnenia si záväzkov voči iným. Moju neprítomnosť vníma ako čosi rušivé vosvojom živote, a to je dobré. Pre mňa je šťastím aj to, že mu môžem urobiťvečer „desiatu“ na jeho nasledujúcu pracovnú dvanástku, že na tom trvá. Divné?Vôbec nie. Tu nejde o zneužívanie dobra človeka, ale o pocit, žeexistuje ktosi, kto ma vníma aj po rokoch ako jedinečnú ľudskú bytosťs výnimočnými danosťami. Pocity môjho muža sú asi o tom, že si aj porokoch uvedomujem dôležitosť toho, že chodí do roboty a zarába „korunky“,ale aj o tom, že viem, o tom, čo mu urobí radosť, skrátka, že je premňa ešte stále dôležitý. A pre mňa je moc dôležité to, že mám komu túdesiatu urobiť.
Keď sme už v tom čase Vianočnom, užod začiatku roku nás média sporadicky bombardujú o rôznych charitatívnychpodujatiach a hlavne vyzývajú k tomu, aby sme sa do nichzapojili.Našim príkladom majú byť rôzne celebrity, ktoré viac ako charitu javnímam pokus o vlastnú reprezentáciu a v snahe podobať sa týmtohviezdičkám, mnohí ich nasledujú. Možno to je aj k dobru pre tých, ktorýmje tá ktorá aktivita určená. Ale... keby tak tie kvázi celebrity, hviezdya hviezdičky konali takto celý rok a hlavne, keby na ichpredvianočnom konaní bol postavený náš politický systém, nemuselo byť anicharity.
Akosi nedokážem stroviť informáciu, žejedna z našich mediálne známych osobností, dostane od svojho manžela –možno – diamant v hodnote l 000 000, ale ...nie v korunách!!!Atď... Tá istá informácia sa mi nedávno dostala do uší aj od mojich známych, žeistý – úplne obyčajný pán, plánuje manželke darovať k Vianociam diamantv hodnote 1 000 000. Tu nie som si istá, či ide o takú,alebo onakú menu. Vraj, aby v prípade jeho náhodného úmrtia nebola na tomzle. A ide aj o skutočnosť, aby jeho manželka mala konečne prvý svojmilión!!!
Keby sa títo ľudia stretlis ľuďmi odkázanými na charitatívne aktivity, nie v televíznomprenose, ale u nich doma, akoby asi reagovali? Neviem! Žeby nastala takátosituácia, o tom ťažko rozprávať.
Iba ja akosi v podvedomírozmýšľam, že milión korún, to je 10 študentov zo sociálne slabších rodína ich ročný príjem, akési štipendium 25 000, teda približne2 000,- Sk mesačne. A okoloseba poznám veľa rodín, ktorým by tieto dve tisícky pomohli k tomu, abyich dcéra či syn mohli ísť študovať na strednú školu, ktorú si sami vybrali.Teraz nemôžu. Internát a 4x do mesiaca cesta domov, to sú práve tie dvetisícky mesačne.
A pochybujem, že človek,ktorí je schopný verejne prehlásiť, že diamant je jedinou finančnou istotoubudúcnosti a že sa doň oplatí vraziť čokoľvek, neskôr nebude mať nachlieb.
Ale ľudia, ktorých osud častokrátzávisí naozaj iba od dobrosrdečnosti iných, tí možno aj vedia, čo to je, nemaťna chlieb. A človek ten chlieb potrebuje po celý rok, nielen počaspriamych prenosov v predvianočnom čase.
V prípade, že by siktokoľvek z tých finančných mecenášov zmenil svoje myslenie v tomtoduchu a začal by pomáhať podľa skutočných možností, prípadne bezprítomností médií, možno by pochopil, o čom je obyčajné ľudské šťastie.
Takže ešte raz: Všetkým a prevšetkých...
Prajem Vám pokojné, pohodovéVianoce, plné lásky a ozajstného ľudského šťastia.Nech vždy máte pri sebe človeka, o ktorého sa môžete oprieťa pre ktorého sa oplatí žiť!!!
Pekné Vianoce!!!
