Aká je jazyková vybavenosť nás Slovákov nie vo vzťahu k cudzím jazykom, ale k tomu nášmu? Dobrá, priemerná, nedostatočná? A je ešte stále potreba zdokonalovať našu slovenčinu? Myslím tak kvalitatívne, ako aj kvantitatívne.
Včera, v neskorých nočných hodinách, som sledovala v istom médiu besedu s odborníkom na slovenčinu a jej používanie, ktorého názor ma nielen prekvapil, ale hlavne utvrdil, že s tou našou slovenčinou to nie je až také kritické.
Keď si odmyslím nie vždy vhodné jazykové vybavenie našich kvázi moderátorskych novinárov, žurnalistov a prehnané požiadavky na verejnosť zo strany učiteľov slovenského jazyka, hlavne tých na základných školách, s vyjadrovaním sa ľudí medzi sebou navzájom vôbec nemám problémy. Nielen pri tom ústnom prejave, ale ani pri písanom slove.
Týka sa to momentálne aj nás, teda tých, ktorí prispievame na rôzne blogy a denno-denne sme tak všetci vzájomne konfrontovaní úrovňou poznania slovenského jazyka.
Vysokoškolský pedagóg prof. Pavol Žigo zastáva ten názor, že každý z nás by sa mal vyjadrovať tak, aby mu bolo rozumieť, čo chce povedať. Teda obsah prejavu je prvoradý pred formou. V praxi to znamená, že predovšetkým je potrebné zvážiť komu sa prihovárame, akej skupine a potom je iba na nás, akú formu si zvolíme. Takže politik, ktorý nanovo vstupuje do politického diania sa určite nemusí svojim voličom prihovárať hneď výrazmi, ktorých obsah možno ani sám nepozná. A hlavne, každý z nás by mal mať na pamäti, koho chce svojím prejavom osloviť. Novinári v rozhovoroch s mediálne známymi ľuďmi používajú výrazy, ktorým síce obe dotknuté strany rozumejú, ale nemožno tak s istotou tvrdiť, že im rovnako budú rozumieť aj tí, pre ktorých je daný rozhovor určený. Bežní čitatelia, diváci, poslucháči.
Prehnaná snaha mnohých milovníkov ľúbozvučnej slovenčiny presadzovať ju za každých okolností v tej správnej spisovnej forme, nemusí sa vždy stretnúť s úspechom. Vôbec to nie je o inteligencii, či znalosti slovenského jazyka, keď človek používa aj bežnú hovorovú formu vyjadrovania sa, je to o človeku samotnom. Z bežného života poznáme, keď sa mnohí „znalci" vyjadrujú príliš spisovne a príliš zákonne aj v rodinnom kruhu, resp. medzi známymi a potom ich prejav pôsobí umelo, neprirodzene a unavujúco. Aj tu sa má použiť pravidlo, rozprávaj tak, aby ti tí druhí rozumeli. V prípade nejakých tých jazykových prehreškoch sa nič nekoná, lebo ide o uzavretý okruh poslucháčov a spôsob, akým sa oni medzi sebou dorozumievajú je v tom okamihu správny a prijateľný.
Prirodzene, toto by sa nemalo stať vo verejnoprávnych médiach, resp. v médiach, ktoré sú sledované širokým spektrom poslucháčov či divákov. Tam je obojzretnosť a nejaká tá zákonnosť vo vyjadrovaní sa, priam žiadúca. No napriek tomu nemožno ani v týchto médiach vylúčiť používanie, či prenikanie cudzích výrazov do nášho slovníka a vôbec sa mi to nezdá akési vykrádanie slovenčiny. Skôr jej obohatenie. Ide o to, že spotrebiteľom slova vo verejnoprávnych médiach sú ľudia rôznych odborností, veku, sociálneho prostredia a takéto média majú vyhovovať všetkým. Po slovensky povedené, tí, ktorí nevedia, sa môžu naučiť a tí, ktorí chápu, tým to neublíži.
A tie ostatné tzv. komerčné rádia, či rôzne plátky, tie majú presne vytipovaný okruh svojich konzumentov a teda je tiež na mieste, že sa im prihovárajú svojsky, i keď to mnohým nevyhovuje. Dá sa to pochopiť, ak ide o formu, rytmiku reči, rôzne svojské výrazy slangového typu, no ak už ide o obsah, tam je to niekedy nepochopiteľné. Aj naša spisovná forma vyjadrovania pripúšťa rôzne výnimky, ktoré sa práve kvôli ich jedinečnosti, stali, či stávajú pravidlom a možno aj tou zákonnou. Toto pripúšťa aj prof. Žigo, keď tvrdil, že nie všetko, čo sa nám zdá nespisovné, hovorové je zlé a naopak. Niekedy stačí z daného prostredia vybrať istý hovorový výraz, nárečový, ktorý časom a v inom prostredí sa stane spisovným. Príklad: venčenie psa. Nie je to o venci, teda kruhu, ale o prostredí, kde sa so psom chodí kvôli jeho biologickým potrebám. Teda nie vo vnútri, ale vonku. Lenže z toho vonku, vzniklo ... a ideš ven... a tak po rokoch psíkov venčíme, nie vončíme. Pán profesor uviedol ešte mnoho zaujímavých príkladov, kedy nemožno veci násilne meniť a dávať ich do správnej spisovnej podoby, lebo by zneli umelo. Napr. redaktorka rozhlasu Žanet Štefánková (vyslov tvrdo). Možno spisovná podoba jej mena je Žaneta Šťefánková, ale to už by nebola ona. Totiž táto moderátorka vstúpila do mediálneho sveta práve ako sa pôvodne tvrdo uvádza a ak by ju ktosi poslovenčil, šlo by už o úplne inú osobu.
Myslím si, že jazyková úroveň jednotlivých autorov vyjadrovania sa na blogoch je prijateľná. Každý z nás chceme osloviť konkrétnym príspevkom konkrétnu skupinu ľudí, ktorá by nám mala rozumieť. Priznám sa, že niektorým autorom, ktorí sa venujú hlavne ekonomický otázkam, moc nerozumiem, ale netvrdím, že ich slovenčina je umelá a neslovenská. To isté sa týka aj ostatných oblastí prezentácie príspevkov ďaľších a ďaľších prispievateľov, vrátane tých, ktorí v daných príspevkov používajú angličtinu.
Naozaj netreba byť viac pápežovský (zrejme to nie je správne povedané) ako pápež a byť vždy najlepší medzi múdrymi. O tom komunikácia medzi ľuďmi nie je. Viac záleží na tom, čo povieme, než či to povieme spisovne, alebo ľudovo hovorené. Len nech sú naše slová úprimné a nech každý z nás má ešte stále v sebe potrebu rozprávať sa a prihovárať sa iným.
Z mojej strany je každému dopredu odpustené, to čo nezvláda a myslím si, že bude odpustené aj mne, ak niektoré slová zneli komusi v uchu ľudovo a prázdno.
