Ktosi, veľmi pohotový, využil moju „myšlienkovú neprítomnosť" a v jednom okamihu moja pracovná kabela bola jeho. Hovorím pracovná, lebo som v nej nosila pracovné papiere a práve som šla z pracovného stretnutia. Bolo v nej všetko. USB kľúč, pokladničné doklady na vyúčtovanie, 2x prezenčná listina z celoslovenského stretnutia našej asociácie, teda z jej Valného zhromaždenia. Prirodzene, tak ako to už býva zvykom, kapsička s osobnými dokladmi, kreditné karty, peniaze, stravné lístky, puzdro na perá, fixky, dvoje okuliare a ... okrem iného slamka na pitie z fľaše. Taká celkom obyčajná.
Až neskôr som si rozanalyzovala danú situáciu a vychádza mi z toho, že aktérom bola žena. V podstate je to jedno, ale o tom trochu neskôr. Vrátim sa späť na políciu.
Najskôr som sa ohlásila našim, teda mestským. Čakala som, že sa budú vyhovárať, aby som prišla ja, že oni to tak majú v predpisoch, atď. Prišli takmer okamžite po mojom ohlásení. Zostali tam chvíľu, ale čo už mohli? Neskôr tak, ako sme sa dohodli, boli ochotní prísť ku nám domov, lebo ja som nebola schopná presunúť sa k nim.
Páni policajti nestačili ma vnímať, nieto robiť zápis, lebo bola som v šoku a rozprávala som v kuse ako automat. Keď konečne to spísali, nedávali tomu nádej, že čosi sa môže nájsť, ale priali mi to. Tých „maličkostí", ktoré mi bolo odcudzených, bola celá kopa. Nevedela som, čoho mi je najviac ľúto, čo mi bude chýbať, jednoducho všetko. Moja pracovná kabela, taštička s dokladmi, puzdro na perá s celým obsahom, osobné doklady, skrátka všetko.
Kto to zažil, pochopí. V ten večer som im ešte asi dvakrát volala, hoci ma ubezpečili, že ak niečo, ozvú sa oni. Tá noc bola veľmi dlhá a studená. Stále v šoku, behala som po byte, neschopná ležať, sedieť a keď som nemohla inak, časť noci som strávila vonku na záhrade. Pršalo a ja som stále v myšlienkach hľadala moju tašku, vizualizovala som si miesto jej pobytu, a ... vedela som, pevne som verila, že mi ju ktosi prehodí cez plot a nájdem ju.
Ráno som znovu volala na políciu, že idem pred Kaufland robiť volavku a nechám tam pohodenú tašku. Stalo sa. Aj jeden podozrivý sa chytil. Nakukol do nej, ale bolo krátko po siedmej a už tam boli páni policajti. Tí z piatku. A zase ma mali na krkoch. Rečnila som, nedávalo im to zmysel, ale počúvali. Skrátka, ešte stále som bola v šoku. Až teraz sa čudujem, počujem sa, že ... nebojte sa, byť vás nebudem, ale neviem si dať do súvisu, prečo som im to povedala. A od nich žiadna reakcia.
Celú sobotu som tašku hľadala po okolí. Prirodzene mi šlo už iba o doklady a papiere. Navrátenie peňazí, kariet, stravných lístkov, atď. to som nedúfala. Prešla som popri rieke päť až sedem kilometrov, stretla som tam rôzne indivíduá, ale strach ani mobil som nemala. Dokonca boli príjemní a utvrdili ma, že z našich „somrákov" to nikto nebol, lebo oni sa delia a doklady si ľudia od nich kupujú späť. A moju kabelu nemajú. To mi ale odľahlo a ... stále v šoku som sa strojila zavolať opäť na políciu, keď zrazu telefón z miesta cca 18 km od daného nákupného strediska, že ... našla sa taška a v nej moje veci!!! Teraz sa vraj nachádza tam a tam - teda na mieste, o ktorom som doteraz netušila, že existuje. A ... večer, ja stále v šoku, samozrejme nemobilná - teda bez možnosti presunu a čo teraz? Volala som späť mestským policajtom, službu mali už iní. Tým som všetko opísala, počúvali, nič z toho nevedeli, ale... moju prosbu o pomoc odmietli, že ísť pre ňu tam a tam sa nedá, lebo sú iba mestskí. Odporučili mi volať štátnu políciu u nás v meste. Pán policajti si ma cez telefón vypočuli, zrejme som bola rozrušená, lebo sa ma opýtali, či tú situáciu zvládnem a odkázali ma na kolegov, ktorému daný „rajón" prináleží. Zase to isté, ale inému policajtovi. A tí, vraj, urobia, čo je v ich silách, ale musí o to požiadať mestská polícia. Takže som si myslela, že zase kontakt na mestských, ale... pani, nechajte to na nás. My to vybavíme a ak hovoríte pravdu, pôjdeme pre to. O necelú hodinu som tašku mala u nich a ... dnes ráno som si ju bola na polícii vyzdvihnúť. Dnes ráno v nedeľu, aj keď nemali úradné hodiny, lebo... lebo v nej boli lieky a mala som ta mpreukaz onkologického pacienta. A na dôvažok, ospravedlnenie, že oni nemôžu mi to doniesť, lebo nepatrím do ich regiónu, je to proti predpisom.
Páni policajti, ďakujem. Za to, že v nedeľu ste „úradovali", že ste vypočuli prosbu nešťastného človeka, za konanie ktorého ste neniesli ani trochu zodpovednosti, ale dokázali ste pomôcť. Bez Vašej pomoci by som tú kabelu dnes nemala, nemala by som ani lieky, ani doklady, ktoré zajtra moc a moc potrebujem. Že čo je Vás potom? Máte pravdu. Ja som chybila, že som si neustrážila svoje veci a nechala som ich odcudziť. Že ste miesto mňa šli kdesi ďaleko od hlavnej cesty za človekom, ktorý tú tašku našiel pohodenú pri ceste, ktorého kolega mi neskôr zavolal, že je u nich. Ďakujem všetkým, aj tým mestským, že dali súhlas, aby si „zelení" urobili výjazd a ... a teraz len dúfam, že nenarobím viac škody ako osohu, ale pevne verím, že páni policajti toto čítať nebudú. Ak majú vo svojich regiónoch takých „spoluobčanov" ako som ja, moc času im na čítanie nezostáva.
A tá slamka? Tá ma sprevádzala v tej kabele od mojej operácie až po dnes. Ja som totiž nie schopná normálne sa napiť, a znovu som ju našla. Nezaoberám sa, či je po dlhom čase ešte použiteľná, či nie je zdravotne nezávadná, atď. Mám ju stále pri sebe a tak som nepotrebovala zaobstarať si novú. A tá sa mi vrátila.
A keďže sa mi vrátili aj doklady a podľa mužskej logiky, veci, ktoré mi boli odcudzené, vraj chlap nepotrebuje vlastniť (okrem finančných náležitostí) a spôsob „vrátenia", odhodené, aby sa našlo a rýchlo, hovoria, že aktérom bola žena. Aj spôsob prehľadávania dokladov, aby sa dopátrali k PIN kódom bankových kariet. Tie zásadne nosím iba v hlave. Možno sa mýlim, ale v mojej hlave sa mi stále vynára obraz jednej konkrétnej osoby, tak neviem, či mám pravdu, alebo nie. To však nie je nateraz podstatné. Podstatné je pre mňa toto:
Páni policajti, ďakujem!!! Aj keď sa to nikdy takto nedozviete. Budem iba rada, ale napísať som to musela. A tej dotyčnej osobe, nech to bol ktokoľvek, želám iba jedno:
- aby mala toľko peňazí, aby už nikdy nikomu nič neukradla! Lebo to, čo som prežila, nie je iba o peniazoch. A nikomu, nikomu neprajem vedieť, aká je noc dlhá, keď ju človek musí prežiť v strese a v šoku.
Viem, mnohí nebudú so mnou súhlasiť a možno sa niekomu bude zdať, že toto ani na blog nepatrí. Patrí! Veď tie naše blogy sú vo veľkej miere mienkutvorné a ja znovu chcem VŠETKÝM povedať, že polície a policajtov sa netreba báť. Určite zase je to iba o ľuďoch v nej, o dobrých, ústretových, pohotových a ... tých druhých. Ale určite neplatí pravidlo, že policajti sú ..., že ich človek nezaujíma a sú iba pánom moci. Bohužiaľ, bolo to všetko nepríjemné, ale kontakty s jednotlivými jej členmi mi zostanú navždy v pamäti. Ďakujem!
