Vtedy, 17. novembra...

20 rokov dozadu a mne to stále pripadá, že to bolo nedávno. Vtedy, 17. november aj v roku 1989, bol pre našu rodinu dôležitý, dôležitejší vraj ako to, čo sa práve dialo v uliciach. 17. november je deň úmrtia nášho otca a podľa vzoru našej mamy, nič nemohlo byť dôležitejšie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
... fanatici
... fanatici (zdroj: akože re/klama)

V ten rok môj syn dovŕšil 17-násť rokov a teda už dosť otvorená hlava, aby to vnímal. Nehovorím, že tomu rozumel, lebo rozumieť sa tomu akosi nedalo. Vo vnútri som cítila, že sa deje čosi veľké, majestátne, čo poznačí každého z nás a tešila som sa na zmeny. O čom budú tie zmeny, to sa nedalo ani tušiť. V kútiku duše som si priala, aby človek konečne mohol rozhodovať o sebe sám slobodne bez zákazov a nátlaku iných. Stalo sa.

Prvou zmenou v mojom živote vo veku 37 rokov bolo po čase prepustenie z práce. Vraj z titulu rušenia danej funkcie. Zobralo som to skoro z úľavou, lebo už som bola príliš unavená stereotypom a nezáujmom o to, čo som robila. Vždy som chcela robiť čosi iné. Bolo mi vyhovené a ja som sa po prvý raz v živote cítila naozaj slobodná. I keď sociálna politika nezamestnanosti bola v prvých rokoch iná, lojálnejšia, nedochádzalo mi, o čo prichádzam. Myslela som si, že je vždy kde a kedykoľvek možnosť návratu, a tak som si svoju novú situáciu vychutnávala.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Život sa však ponáhľal a i keď zmeny v mojom osobnom živote boli hektické, akosi so zmenou finančného portfólia našej rodiny, som si prispôsobovala potreby tak, aby sa ešte vždy dalo prežiť. Že som odmietala zmeny v spoločnosti, vzdelávať sa a ešte neviem čo, spôsobilo, že sa zo mňa stal ťažko umiestniteľný jedinec na trhu práce. To, čo mi bolo ponúkané, nebolo pre mňa dosť dôstojné a hlavne vedomie, že mám naviac, ma posúvalo čím ďalej ku dnu. Aké to tam bolo? Neviem. Až tak ďaleko som sa nedostala, lebo... môj manžel mal síce menej možnosti výberu novej profesie, ale väčšiu zodpovednosť za seba i za našu rodinu a tak sa uchytil pomerne rýchlo.

SkryťVypnúť reklamu

A tak to šlo roky. Raz áno, teda ako tak sa darilo, inokedy bez peňazí a zadĺžená hľadať riešenie bolo už neskoro. Život nás ako tak cez to všetko preniesol a sme tu... po dvadsiatych rokoch.

Čo sa zmenilo? Veľa a nič. Veľa z toho, čo som rozprávala mojim deťom o tom, ako si predstavujem raz ich život, aký som si ho pre nich vysnila. Z toho nebolo takmer nič. Pár rokov po 17-nástom novembri ukončili strednú školu a prehupli sa razom do sociálnej siete. Boli dospelí, mali svoj vlastný život a takto im to vyhovovalo. Po vzore ich rodičov - využiť príspevok v nezamestnanosti do posledného dňa - využili čo sa dalo, len s tým rozdielom, že oni si robotu ani nehľadali. A život išiel ďalej. Aj im, aj nám. To, čo bolo na začiatku lákavé, neskôr sa stalo bremenom. Rovesníci mojich detí pochádzali z rôznych sociálnych skupín a tak niektoré boli od začiatku dotlačené ku štúdiu, iné si museli ihneď po skončení nájsť prácu, iní sa zase vrhli spolu s rodičmi na podnikanie a hlavne zabezpečenie bývania pre všetkých členov rodiny, atď. Svojim deťom som ponechala voľnosť v rozhodovaní a dodnes neviem, či to bolo správne, alebo nie. Vraj 17-ty november nám priniesol slobodu a tá sa týkala aj ich. Len... neskôr, keď bolo treba sa vrátiť po materských dovolenkách do práce, nebolo už kde, nebolo kde bývať a podnájom bol príliš drahý.

SkryťVypnúť reklamu

A tak to ide v podstate až doposiaľ. Mne sa zatiaľ splnilo takmer všetko. Skúsila som byť zamestnaná v novinovom stánku, lebo to bolo pre mňa úžasné, až kým som tam nestrávila celých 5 mesiacov. Ani polrok som nevydržala, lebo vstávať v noci o 3-tej, aby som už stihla byť o 4-tej v práci, sa mi videlo ublíženie na zdraví. Stihla som si urobiť 6 semestrov vysokej školy, založiť bez akýchkoľvek znalostí iba z popudu niekomu pomôcť naše občianske združenie, stihla som byť behom krátkej doby starou mamou 4-och vnúčat (čo nie je mojou zásluhou), ale post veľmi zodpovedný. Stihla som absolvovať dve náročné operácie, každú s dobou liečenia takmer rok a neskôr sa stať onkologickým pacientom. V tomto medziobdobí sme stihli prestavať starý rodinný dom a zmeniť trvalý pobyt; rozlúčiť sa s dvomi našim fenkami a prijať do rodiny tretiu, predať auto, stať sa autorkou dvoch zatiaľ nepublikovaných literárnych prác a ... v predvečer 20-teho výročia 17-teho novembra som sa konečne stala riadne zamestnanou pracujúcou ženou. Takže, dnes mám v rukách pracovnú zmluvu, síce na dobu určitú, ale je to na dva roky, takže nemám strach, že bude rýchlo koniec. Dokonca sa mi podarilo presadiť sa do takej pracovnej pozície, ktorú som si pre seba dávno vysnívala a viem, že sa mi v nej bude dariť. Bodaj by nie, keď tú prácu vykonávam už celých 8 rokov zdarma a je súčasťou života celej mojej rodiny celých 8 rokov. Konečne niečo, čo som chcela a lepšie povedané vedela som, že sa stane.

SkryťVypnúť reklamu

Takých je mojich 20 rokov 17-teho novembra. Som staršia o 20 rokov, moje deti tiež. Najstaršie z vnúčat má iba 15-násť, takže o tejto dobe nevie nič. Ona i ostatné moje vnúčatá si žijú im vlastnú dobu, a prečo by mali rozmýšľať o tej predchádzajúcej? Ich rodičia, teda moje deti, občas síce porovnávajú, ale keďže to na skutočnosti nič nemení, žijú v tejto dobe celkom reálne. Bez smútku v duši, čo bolo predtým. Môj manžel tvrdí, že akékoľvek spomienky sú škodlivé, lebo tie tú dobu nevrátia a tak celých dvadsať rokov hodnotí: - bolo lepšie! -. Áno, mal o dvadsať rokov menej, viac síl, plánov, chutí do života, trochu viac zdravia a naši rodičia boli sebestační. Dnes viní každého zo všetkého, dokonca aj to, že život jeho rodičom ubral síl. Takže v jeho prítomnosti sa zdržiavam akýchkoľvek hodnotení na tému roky minulé.

Čo mi dal 17-ty november a prečo ÁNO? Pracujem za minimálnu mzdu, ale robím to, čo ma baví a chcem robiť. Bývam v dome, kde by bolo treba ešte veľa stavebných zásahov, lebo v 90-tych to nebolo ružové ani s financiami, ani so stavebným materiálom, nebolo ani všetko „kóšer", čo sa týkalo stavebných firiem. Takže... Môj manžel už takmer tretí raz pravdepodobne odíde zo zamestnania, druhý raz vždy po 9-tich rokoch a len dúfam, že sa to ešte zmení. Takže, opäť úrad práce, opäť bude z nás jeden na podpore v nezamestnanosti.

Bytová situácia mojich detí sa pravdepodobne nezmení, nezmení sa už ani môj sociálny status, lebo ešte „pár rokov sa vyspím" a budem starobnou dôchodkyňou. Čo na to, že iní v našej rodine to „vymákli" hneď od začiatku a dnes, dnes som iba chudobnou príbuznou so zmenenými názormi, návykmi a z ich pohľadu takmer asociál. Čo na tom?

I keď je to čudné, nepríjemné, zmeniť to už nepôjde. V rodine, kde je veľa detí, tam aj vozom je málo voziť. A nás je veľa. Naše deti, detí našich detí, ďalšie deti, ktoré sme získali sobášom našich detí, ja, manžel, naši prestárli rodičia, rozmnožené vlastné príbuzenstvo - moje, môjho manžela, atď... Takže vždy je komu čo darovať, pomáhať. Aj o tom je tých posledných 20 rokov, ktoré nám život napísal od toho 17. novembra 1989.

Napriek všetkému, aj keď je to nepochopiteľné, som rada, že sa tak stalo. Že sme členmi EÚ, že je tu šengen, že máme euro a môžeme ísť tam, kde sa rozhodneme. Nie je vôbec podstatné, že či na to dnes máme, alebo nie, ale že je to možné a závisí to iba od nás, čo urobíme. A či bolo tých dvadsať rokov dlho, či to bol dlhý čas žitia? Mne sa vidí, že iba nedávno sme začali spievať piesne Karla Kryla, počúvať nanovo Martu Kubišovú a najväčším módnym hitom bola „budajka". Ozaj, bolo to už dávno? Je pravdou, že odvtedy už prešli veky...?

Eva Fulajtárová

Eva Fulajtárová

Bloger 
  • Počet článkov:  99
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vraj som filantrop, sociálne orientovaná a nadovšetko si cením možnosť slobodne sa rozhodnúť ... Zoznam autorových rubrík:  ... čo sa ma bytostne dotýkaKniha a jaNezaradené2- (dva mínus)Rozhodnut銍ASTIE SI TYPacientska advokácia/dôverníctObyčajné, ale s pomlčkoumôžem? Môžem, som naša VikinkaVšetkýmSúkromné

Prémioví blogeri

Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
SkryťZatvoriť reklamu