Je zaujímavé pozorovať, koľko vecípotrebuje človek nielen pri samotnom narodení, ale vôbec v prvých rokochživota. Ako nemý svedok sa neraz pýtam, je to nevyhnutné, potrebuje to, alebojeho potrebu určujú iba rodičia? A ažu neskôr prostredie, potom už ono samé.Veci, veci, vecičky. Bez niektorých už nemožno existovať, sú nám dané prvýmidotykmi s okolím a potom sú súčasťou nášho života. Súčasťou;a to až do takej miery, že si život bez nich nedokážeme predstaviť,v podstate si ani neuvedomujeme, že by neboli.
Také mobily. Nie je to tak dávno,že svet bez nich existoval, dnes sa hovorí o závislosti na nich, či kuním. Počítače, internet. Úžasný pomocník, ale aj vykrádač mozgov a zlodejčasu. Keby len. Zlodej citov a kriminálny živel. Samozrejme iba pre toho,kto mu to dovolí. V podstate sú to iba veci, ktoré je dobré vlastniť,dobré je ich ovládať – myslím tým schopnosť využívať ich dané funkcie. Ichnajsamlepšou funkciou je možnosť ich vypnúť a zapnúť. Kiežby to tak boloso všetkým.
Odpadové hospodárstvo si každá minibunkav rámci svojej existencie rieši podľa svojich predstáv, daností, možností.Najzaujímavejšie je to sledovať v rámci rodiny, ktoré veci ako končia.Zvyčajne sú to odpadové nádoby a smetné koše. Bez ohľadu na funkciu aleboživotnosť danej veci. A tak sa zbavujeme textilu, topánok, hračiek, kníh –skrátka od nábytku až po fotoalbumy vo viazanej forme. Vôbec nemám na myslia nechcem rozoberať odpad z pohľadu recyklácie a spracovania,ale z pohľadu potrebnosti a využitia toho, čo sa pre nás dnes stalouž zbytočné a končí na skládke. Z pohľadu času, keď nám tieto vecislúžili, mali sme ich radi, boli súčasťou nášho života. Knihy, časopisy, hračkynašich detí, oblečenie, a možno kdesi aj nejaká tá tzv. „výbava“. Dnes satoho zbavujeme šmahom ruky, lebo je to nemódne, neúčelné, možno aj zdraviuškodlivé, nepraktické, a hlavne: neletí to. Som za. To, na čo sav byte nesiahne nejaký ten čas, treba sa toho zbaviť. Možno starý drahý,ale nikdy nie účelne využívaný krištál, drahý porcelán, beletria a ináliteratúra, štosy uterákov od babky a hlavne nepotrebné kabelky, korálky a parádavôbec. Nostalgia? Načo? Veď sú to iba veci. Nahraditeľné a pre násbezcenné. Len škoda, že možno ešte nie sú ani na skládke a nimi uvoľnenýpriestor zapĺňajú nové ďalšie bezcenné, ale finančne náročné zbytočnosti.A možno o pár rokov, možno aj skôr, ich čaká podobný osud, ako tiepred nimi. Skládka.
Čo človek potrebuje k tomu, abydokázala selektovať svoju potrebu? Potrebu vecí. Malý byt, nedostatok financií,alebo...? Keby vraj každý takto rozmýšľal ako ja, naša ekonomika byskolabovala. Nebolo by tých, ktorí kupujú, ktorí touto kúpou živia desiatkyiných – od výrobcov až po distribútorov, nebolo by ani práce pre smetiarov.
Určite selekcia potreby vecí okolo násstúpa vekom. Človek si až po rokoch uvedomí, že to, čo ho obklopujea z čoho utieral do nedávna prach celé desiatky rokov, nie súpotrebou, ale iba archívom. Archívom citov, miestom spomienok ich nadobudnutia,sú spomienkami na ľudí, ktorí nám ich darovali, alebo ktorí sa kedysiz nich spolu s nami tešili. Ak títo ľudia prestanú byť v našomživote dôležití, veci o ktorých hovorím, končia najskôr v šuplíku,potom v krabici odložené v pivnici a neskôr v kontajneri.Naozaj iba málokto má po päťdesiatke doma malý oltárik fotiek, amuletov čiiných pamiatok zo strednej školy. Lebo to už nie je dôležité. Ani tí ľudia, aničas. Mnohí dokonca nechodia ani na pomaturitné stretnutia. A postupom časupodobnou obrodou prechádzajú spomienky na vlastnú svadbu, narodenia našichdetí, ich školská dochádzka, naše prvé zamestnanie, pamiatka na prvé auto, prvýdom, všetko od nás, alebo z nás odchádza. Cenu ma iba to prítomné,spomienky či nostalgia nie je na mieste. A tak sa pomaly zbavujeme.Najskôr tých klasických svadobných albumov, prvých bábik a kočíka našejdcéry, výkresov a žiackych knižiek mamičky či otca vlastných vnúčat. Narad prídu aj nepoužité uteráky a celkom nové klasické posteľné prádlo, vinylovéLP-čká, ale aj magnetofónové kazety, videokazety či celé rady kníh.V prípade, že sa rodina sťahuje na iné miesto, nezáleží na početmiestností nového bývania, väčšina vecí zo starého bytu končí na skládke.Vrátane bytového zariadenia, bytových doplnkov, elektroniky. Koniec, bodka.Začína sa od znova. Veci, veci, vecičky.
Ak sa ich nevzdáme počas nášhoživota, bez milosti, ich materiálnej či emocionálnej hodnoty končia na smetiskuv prípade nášho úmrtia. Dnes je bežné pri predaji bytu starších manželovpo ich smrti byt celkom vyprázdniť a to tak, že sa všetko vyhodí dokontajnerov.
Čo už? Veci. Názor, že mnohé majú dušua nemožno ich vyhodiť, môže byť pre niekoho správny, pre iných nie. Kúpa čohokoľvek môže mať rôznu podobu – prestíž,potreba, ukojenie vlastných zmyslov, kým sa toho človek opäť nenabažía dnes kúpenú vec zajtra bez výčitiek odhodí. Pritom najmenej potrebujúdeti a starí ľudia. Deti preto, že ich fantázia a obrazotvornosťdokáže zhmotniť akýkoľvek predmet, akúkoľvek vec – to známe detské – akože –kto by to nepoznal. Starí ľudia preto, že rokmi pochopili, nech je ichv živote čokoľvek dôležité, potrebné, mať to nemusia. Aspoň nie hneďa najlepšie. Uspokoja sa aj s tými – tzv. z druhej ruky,a to vôbec nemusí ísť o oblečenie. Vraj, starí ľudia. A to jeako kto? Ten, kto má viac ako päťdesiat a päť vnúčat k tomu, alebo...? Ako definovať starých ľudí, starobu a nebyť naivná, ako sú –nástky,nebyť necitlivá ako tridsiatnici, nebyť zaujatá, ako sa to zvykne hovoriťo štyridsiatkach a nebyť zlá v pohľade osemdesiatročnýchseniorov?
O čom som to vlastne chcela?O rokoch, starobe, či o odpadovom hospodárstve? Hlavne o tom, ževeci naozaj k životu patria, ale nemajú mať v živote človekanezastupitené miesto. Detské hravé prstíky naozaj nedokážu rozoznať cenu nášhoservisu a rozbitá šialka, ev. vystrihnuté bodky z obliečky vankúša,by sa nikdy nemali stať dôvodom na krik či nebodaj na čosi iné, tvrdšie –potrestanie dieťaťa. To sladké, detské – tých bodiek je na vankúši veľmi veľa,tak prečo kričíš kvôli trom – je pre mňa nezabudnuteľné. I keďs ťažkým srdcom, predsa som sa s danou vecou rozlúčila, ale to ažpotom, keď sa moja dcéra rozlúčila s poslednou bábikou.
Veci, veci, vecičky, dnes vám dávamsymbolické zbohom a zajtra, zajtra zase čosi nepotrebné dám do igelitkya po ceste do obchodu vás kdesi odhodím do kontajnera. Nie, do toho nášhonie, lebo večer by som to určite z neho vytiahla a na novo odložila.Ale že som vás mala rada, že by bolo s vami dobre, že ste mi dlhý čas robiliradosť, odmením sa vám. Ako? Nič podobné, akože náhradu za vás si už nekúpim.Lebo neexistuje žiadna knižka, nech by bola akokoľvek poučná a drahá, abymi nahradila žiacke knižky od prvej až po deviatu triedu mojich detí. Celé rokyvšak už ležali na povale v krabici a nedávno som ich dala do zberu. Načoby komu boli, keď už ich dcéra končí pomaly 9-tu triedu? Ako dobre, že ichnenapadlo odkladať žiadne knižky mojich vnúčat. Moje svadobné albumy,i svadobné albumy mojich detí, už celé roky nikto neotvoril. Kedy tak zasebude?
Zrejme budú poslednýmiz radov rodinných relikvií, ktorých sa časom zbavím. Ale určite to takurobím, aby som mala istotu, že neskončia surovo kdesi porozhadzované, že miniekto na svadobnej fotke neprimaľuje fúzy alebo vystrihne oči. Aj také somvidela porozhadzované po sídlisku.
A čoho by som sa nikdy nezbavila,vôbec nikdy? Nič také hmotné neexistuje. Lebo, vraj keď človek umre, všetko jemu už na nič. Prečo sa k tomuto neprepracovať už počas života? Chcela bysom si však navždy uchovať spomienky na ľudí, s ktorými ma život spojila ľúbiť ich práve takých akí sú v reálnom čase. Niekedy je to takmernemožné, ale snažím sa.
