reklama

... a havkáme ďalej ...

Mám radosť, že som ich a že všetko, čo patrí k tomuto domu je aj moje. Teda aj oni dvaja, sú moji a ja som ich. Som teda naša Vikinka!!!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
tu som nasa - u nas doma
tu som nasa - u nas doma (zdroj: nasi)


 Laurika je teda taký malý človiečik, malý ľudko. Teším sa, že na budúci rok v lete budú jej nohy už behať samé, že ju nebudú musieť veľkí ľudkovia stále držať na rukách.

 Laurika však nie je jediný nový prírastok do našej rodiny, teda tej mojej. Raz prišli k mojim domácim ich veľké dospelé deti a spolu s ich menšími deťmi vyniesli z auta aj čosi malé, celkom malé a to celkom malé kňučalo a bolo celkom také ako ja. Malo štyri labky, chvostík a i keď bolo veľmi, veľmi maličké, behalo samé. Hneď ako ma zbadalo, zaliezlo pod gauč a spinkalo, kým veľkí ľudia pili kávu.
Nikto mi to nemusel vysvetľovať, pochopila som hneď, že v dome máme bábätko. Nie to človečenské, ale havkovské, teda malé šteniatko a volali na ňu Nellynka. Takže Nelly, Nellynka. Vybrecháva sa to ľahšie, ako Laurika a hlavne, že Nelly tomu môjmu brechaniu rozumie. Keď bola u nás prvý, či druhý raz, snažila som sa jej prihovoriť, povedať jej, že nech sa ma nebojí, že ja ju iba poovoniavam, trochu pooblizujem a kým nenarastie, budem ako jej mamina. Že ju nepohryznem, ani nezožeriem, ako si myslela moja domáca.
Potom neskôr, keď už Nelly chodila ku nám domov ako domov, začali sme sa tak trochu aj kamarátiť. Maminou som jej nebola, takže na moje dobré mienené rady, ako slušnú psíkovu výchovu, nereagovala. Dokonca mi labkou capla po hlave, pohryzla mi ňufáčik a skočila mi na chvost. Mala som chuť ju umlátiť, ale bolo mi jej ľúto. Je malinká, maminku nemá a ešte nerozmýšľa. Koná ako malé zvieratko, je hravá, tak som jej to dovolila.
Keďže náš Aďko a Laurika sú bratranci, tak potom aj ja a Nellynka sme rodina. Nemám pravdu? Neviem, ako sa to medzi havkami dá pomenovať, ale myslím si, že Nelly je moja bratčenka. A aby sa to lepšie havkalo, je moja bračenka.

 V lete Nellynka chodila ku nám často. Teraz zase dlho často nepríde, lebo jej domáci mal nepríjemnú skúsenosť a momentálne musí stále ležať. Nechodí. Ale nohy mu zostali. Tak som to ja pochopila, lebo neviem, čo je úraz, čo je nehoda a prečo má odstavené auto.

 Nellynka mi však stihla porozprávať, že býva v tááákom veľkom dome, kde je móóóóc schodov a oni bývajú najvyššie, až na streche. To som videla v televízii – to na streche. Ale, verím Nelly, že im tam bolo moc teplo, lebo bolo aj u nás na zemi na záhrade moc teplo, horúco. A na streche to muselo byť ešte viac. Len neviem, čo je to činžiak, panelák. Nikdy som taký dom nevidela. Bývam spolu s domácimi v rodinnom dome a za bráničku idem iba vtedy, keď musím k lekárovi. A keď ma domáci vezme z dvora, dá mi obojok a rôzne hrkálky na retiazku, viem, že ideme k lekárovi a budú ma očkovať. Zo strachu, či ma nejdú dať utratiť, radšej zavriem oči a utekám. Môj domáci má potom čo robiť, aby ma udržal na tom vodítku a priviedol k lekárovi. Je to iba o ulicu ďalej, nie je tam žiaden ani činžiak, ani panelák. Tiež iba hovoria, že lekár je v rodinnom dome. Od šťastia, že ma pichajú v stoji, že ma nedajú ležkať, viem, že ma nejdu utratiť, vydržím to. Potom už len rýchlo cez ulicu domov a k mojej domácej. Ona už vie, že ma musí celý večer hladkať, tutulinkať, ľutovať a byť milá ku mne, lebo mám bolinko. Kašlem ja vtedy na všetky činžiaky i paneláky. Ale viem, kde to je na streche, lebo to občas vidím v televízii. To na streche je ako u nás doma, je tam gauč, obývačka a možno i WC-ko pre ľudí. Ale tí ľudia tam sedeli s dáždnikmi, lebo pršalo. Ktohovie, či prší i na Nelly a na Mirku a celú ich rodinu. A možno neprší, možno majú dosť dáždnikov, alebo si ich požičiavajú. Ale nie je im tam zima? Ja zimu nemám rada. Už som povedala domácim, aby zobrali Nelly ku nám, nech tam nezapadne snehom.

 Moja domáca mi neraz rozprávala, že predtým, ako ma ku nim doniesla Mirka, mali dvoch krásnych malých ryšavých psíkov, boli to ich psie princezné. Jedna z nich bola vraj aj úžasne múdra a inteligentná, druhá iba pekná, krásna. No ja som zdedila po nich všetko – som krásna ako obe predchádzajúce a múdra, ako si spomínajú hlavne na tú prvú psiu slečnu. 

 Takto rozpráva o mne celá rodina a raz ... raz... prišla ku nám istá pani a tá ma dostala celkom no - až na zem. Totiž – povedala mojej domácej, že som veľmi, veľmi ... škaredý pes a že v nej vzbudzujem hrôzu. No dohrýzť ju bolo málo!!! Zožrať som si ju netrúfla, tak som si jej len ľahla na nohy. To len preto, aby pochopila, že bez toho, aby ma pohladila, čo budem chápať ako ospravedlnenie z jej strany, neodíde. Trvalo jej to pomerne dlho, ale pochopila. A potom, vraj ľudia sú inteligentné stvorenia. Dosť vážne o tom budem premýšľať.

 Jedna z tých mojich predchodkýň vôbec nepoznala vodítko a to dokonca chodila vraj čakávať môjho domáceho, vtedy bol jej, autobusom až na baňu. Poznala celú Prievidzu, Bojnice, Baňu Cigeľ, Zapotôčky, staré sídlisko a dokonca vedela sa orientovať i cez Necpaly na Sever. Tá druhá, už nebola taká múdra, bola však dravá a veľmi si potrpela na tom, aby v našej záhrade sa nezabývali sliepky. Všetky preventívne podrhla. Keďže majiteľom tých lietajúcich stvorení bol veľmi zlý a pomstichtivý človek, otrávil ju. A tak jedna z mojich predchodkýň predčasne skonala na otravu zlým človekom. Som tretia v poradí. Milá, inteligentná, múdra a ... krásna či škaredá, - neriešim. Som naša Vikinka.

 Nepoznám nič zo svojho okolia, ale poznám celú záhradu, našu domácnosť. Neviem, aká je veľká naša Prievidza, v aute som sa viezla iba 1x – aj to iba vtedy, keď som šla na operáciu. Neviem, kde býva naša babka, Mirka, Peter, neviem, kde je to v činžiaku.
Viem, že som naša, že ma všetci doma milujú, že som kus ich života a sveta. Neviem, či sme bohatí alebo chudobní, máme však vždy čo papať, mám každý deň varené mäsko, svoje bobulky a hlavne teplo v mojej izbičke.

 Určite by to bolo zaujímavé, keby sme s mojimi domácimi išli v lete kdesi na výlet a ukázali mi činžiak a panelák. Chcela by som vidieť, ako býva Nellynka. Ale vraj je to pešo ďaleko a ja neviem spôsobne chodiť na vodítku. Bojím sa áut, všetkého, čo robí hluk a potom veľmi brešem a ľudia sa ma boja. Takže asi nikde nebudeme spolu chodiť a celým mojím svetom bude záhrada, dvor a náš rodinný dom. A hlavne moji domáci, obaja.
Mám radosť, že som ich a že všetko, čo patrí k tomuto domu je aj moje. Teda aj oni dvaja, sú moji a ja som ich. Som teda naša Vikinka!!!


Eva Fulajtárová

Eva Fulajtárová

Bloger 
  • Počet článkov:  99
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vraj som filantrop, sociálne orientovaná a nadovšetko si cením možnosť slobodne sa rozhodnúť ... Zoznam autorových rubrík:  ... čo sa ma bytostne dotýkaKniha a jaNezaradené2- (dva mínus)Rozhodnut銍ASTIE SI TYPacientska advokácia/dôverníctObyčajné, ale s pomlčkoumôžem? Môžem, som naša VikinkaVšetkýmSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu