No konečne!!!! Moja domáca už akosi pochopila, že mi dochádza trpezlivosťa treba sa mi venovať. Čo na tom, že mi dá každý deň niečo varené do misky, niečonevarené na ochutnanie pre radosť a moja miska je vždy plná čerstvej vody. Čo na tom? To nie je starostlivosť, to je jej zákonná povinnosť vyplývajúca zo skutočnosti, že ma majú. Venovať sa mi, chápemako naučiť sa čítať moje myšlienky, komunikovať so mnou v mojej hau/vkavčine.Nemusí zrovna havkať ako to dokážemiba ja, ale musí mi porozumieť.A keď im život už nadelil toľké šťastie, že majú mňa, chcem, aby tlmočila moje myšlienkyaj iným ľuďom, lebo... Nie som jediný mysliaci pes na svete,podľa rôznych blogov je nás spústu. Robia tak aj iní havkáči a ja som už trochu zabehnutá,iba treba v tom pokračovať. A o to sa snažím už celý mesiac, lebo moja domáca mi sveto-svete sľúbila, že do konca tohto mesiaca si sem-tam verejne spolu zahavkáme.
Na obrazovke, či v počítači som nebola už skoro rok. A tomumoji domáci hovoria, že je o mňa príkladne postarané. Nielen moja vrodená inteligencia vlčiačky, ale aj sociálna klíma ma predurčili na to, žesom hlboko mysliaci a myšlienky triediaci zvierací tvor. Je pravdou, že som častokrát odkázaná v myslení iba sama na seba a že nemám sa s kým o svoje pocity podeliť.Skrátka, som frustovaná, nepochopená. Následkom toho býva neprimeranánervozita a reakcie v podobe náhlych prepadákových výskokov na bránku spojenýchs hlasným brechaním. Nečudo, že našu bráničku chodci, presnejšie mamičky vracajúce sa domov s ratolesťami z neďalekej škôlky, obchádzajú z ďaleka. A tie malé stvorenia, sú také chutnučké....
Začnem teda tým, že deti sa delia na tie, ktoré nevidno ale ktoréľudia vozia v tých pojazdných debničkách. Jedna taká debnička nedávno zablúdila i do našej bráničky a keďže mi nikto nepovedal, čo v tej debničke je, tam som si to prezrela sama. Bolo tam čosi veľmi malé, keby to nemalo ľudskú hlavu a nevoňalo ako ostatní ľudia, asi by som to vytiahla von na dvor. Domácich som sa opýtala, čo je to za čudo v tej debničke a oni mi hneď odpovedali, aby som vypadla. Bez vysvetlenia. Samozrejme, v snahe komunikovať s nimi som sa vášnivo rozbrechala a to malé začalo vydávať takéčudné zvuky, že ma skoro nebolo počuť. Až potom sa ktosi uľútostil a až neskôr mi bolo povedané, že to malé v tej debničke je naša nová Laurika, že je to malý človiečik a že je tiež naša, že bude už navždy naša ako som i ja navždy naša. Je čudné, že to stále nosia na rukácha že ju nedali na zem behať, trochu by sme sapohrali. Však nohy už má.
Tak teda Laurika, ťažko sa to vybrecháva, ale my dve sme sa už dohodli. Keď nabudúce príde zase ku nám domov, ona nebude tak hlasno kričať a ja brechnem iba pozdravovo, aby sme obe vedeli o sebe. Potom jej už dám pokoj a počkám si na ňu, kým jej nohy narastú tak, aby sme mohli obe újsť do záhrady.
Tie malédeti v debničkách teda nevidno, iba sa vozia. Aj ja by som sa tak rada vozila, lennebolo by to čudné. Taký vozík, malú fialovú debničku ešte kdesi máme, možno mojich domácich skúsim nahovoriť,aby ma do nej položili.
Ostatnédeti, ktoré už nevozia v debničkách, chodia normálne po nohácha sú veľmi chutné. Ja ich zbožňujem,teším sa na nich, keď prechádzajú okolo nášho plotu, hlasnýmbrechaním ich zdravím a vítam už z ďaleka a oni... prejdúna druhú stranu ulice a ešte aj tak sa ma boja.Nechápem!!!
Deti súdeti, sú to malí ľudkovia a kým sú malí, sú zaujímaví. Keď už malí nie sú, moc rada ich nemám. Hádžu do mňa kamene a nadávajú mi. Lenže oni zabudli, žeja som doma a mám právo za bráničkou byť taká, aká som. Nádherná, citlivá, hĺbavá a hlavne vysoko inteligentná naša Vikinka.
