O zvieratách a ľuďoch

Tuším, že bolo vtedy pekne. Usudzujem podľa toho, že môj štvornožec dobrovoľne vycupital na prechádzku. Psíkom sa zrejme tiež chcelo behať a tak sa veselo oňuchávali a krútili chvostom. Môj hafan bol priateľsky naladený a pri každom okolo idúcom sa pristavil. Po pár metroch prejdených bez psej spoločnosti sa začínal nudiť a hádzať po mne pohľady tipu....už vážne nemôžem, odnes máááá...sííííím...Prešlo ho to v momente, ako zavetril v diaľke psie slečny. Vyštartoval ako Goro- pes japonský a poďme na zálety.Dve pekne nahodené dámy venčili svoje psie krásavice. Jedna, - rasa - „Čo ulica dala“...zmiešanina už ani neviem čoho s čím. Povaha priateľská, výška po kolená, čiže prijateľná.Druhá psia slečna to bola na pohľad iná káva. Ušká zabalené, aby sa nezašpinili, srsť lesklá ako od Vidala Sasúna. Na prvý pohľad čistokrvná. S preukazom pôvodu a titulmi pred menom aj za menom.Psie trio veselo havkalo a krútilo chvostíkmi, ako v prvomájovom sprievode a ja som sa stala svedkom rozhovoru o akom sa mi ani nesnívalo.Tá so psíkom „Čo ulica dala“ sa pýta „Čistokrvnej“...„Lindu si nechala kde? Je doma, alebo niekde na výstave?“„Linda? To nevieš? Musela som ju dať utratiť. Vieš po toľkých štencoch už bola nejaká vyžitá. Na výstavách to už bolo o ničom. Len peniaze do nej vrážať a úžitok žiaden....a po tých veterinároch s ňou stále behať, raz hnačka, raz zápal očí...no skrátka strach.“ dokončila svoj prejav a tvárila sa pri tom ako utrpenie samo.„Jáááj no to hej, veď máš dosť s tými čo máš doma. Nie si ešte pridávať starosti.“ podporila ju druhá.Najprv som sa len dívala s otvorenými ústami a nejako mi to nedochádzalo.Nezvyknem sa miešať iným do rozhovoru ,ale teraz mi to nedalo. Tak som sa spýtala, či jej to nebolo ľúto.Sucho poznamenala, že jej chovateľská stanica si taký luxus nemôže dovoliť a vraj taký je život.Bohužiaľ, myslela to úplne vážne.Nevynášaš zbavím sa ťa!Sú s tebou starosti? Preč s nimi!Zvláštne životné motto.V mojej naivite som si myslela, že psi sa utrácajú iba z vážnych zdravotných dôvodov.Keď som si kupovala psa, tak som chcela zviera s rodokmeňom. Zviera ktoré niekto nechová len kvôli peniazom, v nekontrolovateľnom počte na kusy. Keď sa zvieratá len množia, ako na bežiacom páse a nehľadí sa na zdravie, vlastne na nič, len na výnos.Neviem si predstaviť, že by som toho svojho len tak utratila. Napríklad pre to, že sa zle prezubil, že výstavná kariéra je fuč.Neviem aký život mala Linda pri svojej majiteľke. Zrejme bolo o ňu postarané. Bola správne živená, mala zaručenú starostlivosť o srsť. Veď inak by na výstave neuspela.Priviedla na svet šteniatka s rodokmeňom. Keď už nebolo možné získavať Cac a Cacib a bohviečo ešte a mala si užívať pokoj a lásku svojej ľudskej polovičky, tak bola odrazu na nič. Zbytočná a nehodiaca sa do rentability.Nepotrebná....Stačilo 300 korún slovenských.Netreba ani železnú tyč. Vraj humánna smrť.Možno áno...veterinári sa snažia o bezbolestný odchod...pre zviera.Vzala som vtedy svoje síce tiež rodokmeňové, aj keď výstavne nepoužiteľné zviera pod pazuchu a šla preč.Môj pes neprinesie domov tituly .Priniesol nám však oveľa viac. Peniazmi to však vyjadriť nedokážem.Čo je horšie? Ubiť zviera na smrť, alebo ho dať zabiť, že nevynáša?Oboje je rovnako kruté a to druhé o to viac, že ten človek sa dokáže nazvať chovateľom!