Prečo utekajú tehotné 14 ročné dievčatá???

„Ty mami, vieš čo sa stalo? Do školy prišli policajti, lebo XY je už 6 dní nezvestná. No vieš, ona je tehotná!“ vychrlil to zo seba ako nikdy v živote.Dívala som sa na neho a až po chvíli mi došlo, že mám otvorené ústa. Ústa som zavrela, ale stále mi to nejako nedochádzalo. Poznala som tú jeho spolužiačku. Pekné dievča, mne pripadala dosť tichá a uzavretá. Ešte dnes mám v duši zmätok. Neviem si to ani predstaviť, žeby sa také niečo prihodilo mojej dcére. Otehotnieť v 14 a ešte aj ujsť z domu. Niekedy keď som počúvala jej sťažnosti, že prečo iné baby môžu byť vonku aj do desiatej a ona iba v piatok a aj to iba do deviatej, rozmýšľala som, či nie som na ňu príliš prísna.Dnes už vie, že to nie je prísnosť voči nej, ale strach o ňu.Neviem si pomôcť, ale keď vidím prichádzať 12 – 13 ročné deti z diskotéky a ich veselosť, ktorá určite nevychádza z tancovania kolo kolo mlynské, rozmýšľam, či sa ich rodičia o ne neboja.Možno som nemoderná, možno príliš úzkostlivá, ale myslím si, že aj šestnástky sú ešte deti. Naivné a dôverčivé. Lichotí im ak si ich všimnú starší. Nevšimnú si, že sú manipulované, že sú vlastne iba využité. Lebo keby to tak nebolo, nebolo by ani tehotných dievčatiek.A potom keď prídu dôsledky napríklad v podobe dieťaťa, potom nie každá vie čo robiť.Neuvedomujú si, že útekom z domu si ešte viac ublížia. A to ma najviac zaráža. Keby očakávali, že ich doma podržia, že spoločne nájdu nejaké východisko, aj keď spočiatku to bude pre všetkých veľmi ťažké. Keby mali istotu vo svojich rodičoch, tak by podľa mňa neutekali.Lenže skutočnosť býva iná. Pýtam sa sama seba, kde boli vtedy keď ich púšťali v noci von? Kde boli keď im mali určiť pravidlá? Boli tam pre nich keď ich potrebovali? Nebolo im jednoduchšie mať kľud, bez malých otravných tvorčekov, čo stále niečo iba chcú?Viem...nedá sa generalizovať. Určite sa môže prihodiť také niečo aj deťom o ktoré sa rodičia naozaj starajú. Dokonca poznám aj prípad ,keď bolo dieťa doslova pod zámkom.Neviem, prečo XY odišla, nechcem súdiť ju, ani jej rodičov...nemám na to právo. Viem, že ak pochybili, tak teraz si to uvedomujú veľmi bolestným spôsobom. Báť sa o svoje dieťa je určite ten najväčší strach v živote človeka.Viem, že teraz je už neskoro pre rodičov XY hľadať nejakého vinníka. Neskoro a aj zbytočné.Prajem im len, aby sa ich dcéra našla, alebo ešte lepšie, aby sa vrátila. Prajem im všetkým, aby spoločne našli cestu vyriešiť túto ich situáciu a aby ich dcéra vedela, že sa o nich môže vždy oprieť.