Spomienky na hlad

Bola som asi vo veku môjho najmladšieho a moje prázdniny sa odohrávali obyčajne na liečení.Stará, ošarpaná budova. Natretá na pokazeno žlto. Vyzerala naozaj ako pokazené vajce. Už len tá farba vyzerala odporne. Ani vo vnútri to nebolo lepšie.Ale zvykla som si. Na kasárenské izby s nemocničnými posteľami. Na režim, na množstvo detí....teda dievčat od 5 do 17 rokov.Na skoro vojenské spôsoby, kde mladší museli poslúchať starších. Zvykla som si na sobotňajšie vyčesávanie vlasov. Na ten ponižujúci pocit státia v rade a obáv ,či sa nič v mojich dlhých vlasoch nenájde. Vždy sa našlo pár nešťastníc, čo takú nálepku menom vši dostali.Zvykla som si na budíčky a na prídely liekov a meranie teploty, celkom ako v nemocnici.Nezvykla som si však na hlad. Áno, na hlad. Ráno sme sa poobliekali a keďže počasie v Tatrách býva všelijaké, tak nestačilo hodiť na seba iba nejaké to tričko. Bunda a dáždnik bývali naša povinná výbava. Napriek tomu sme museli každodenne tri krát, v daždi, po tme...poklusom klus,prísť do jedálne.Zhltli ( a niekedy sa to napriek všetkej snahe zhltnúť nedalo) svoj miminkovský prídel a poklusom zas naspäť. Kým sme sa vrátili, bola som hladná ako predtým.Najhoršie bývali noci. V žalúdku sa mi tie mini porcie scvrkli na vzduchoprázdno. Zaspávanie s orchestrom žiab v škŕkajúcom v bruchu a zobúdzanie s kŕčmi od hladu. Lieky tomu ešte pomáhali. Nebola som sama. Po nociach sme si rozprávali, čo máme najradšej. Robili si imaginárne hostiny s pečenými kuriatkami a horami koláčov. Ráno bývali naše vankúše mokré.Teraz neviem ,či od sĺz, alebo od slín. Poobede sa rozdávala pošta. Čakalo sa na ňu ako na Deda Mráza.Keď prišla, to bývali iné boje. Boje o balíky. Čo komu prišlo. Či sa to dá jesť a hlavne, aby toho bolo veľa. Malé deti na tom boli asi najhoršie. Málokedy sa im niečo z ich balíka ušlo. Rabovačky ,bez milosti. Ak niečo zostalo aj majiteľovi balíka, tak to bola maximálna zhovievavosť. Potom nasledovali slzy. Bohužiaľ málokedy sa aj doniesli k sestričkám. Jednoducho museli byť ticho. Báli sa.Ja som bola v kategórii ani malá, ale ešte ani veľká. Takže z balíkov sa mi obvykle tiež nič neušlo.Závideli sme si. Nie oblečenie, alebo iné veci.Závideli sme si, že niekto ešte niečo má v nočnom stolíku.Niečo na jedenie.Dni sa tu nepočítali od pondelka do nedele, ale od návštevy ku návšteve. Na dni s jedlom a dni bez neho.Každú nedeľu po obede sa vážilo. Vtedy tie obedy bývali aspoň trošku väčšie. Dalo sa vydržať ako tak bez hladu až do večere. Teraz mi tak napadlo, že to mali pekne vymyslené...ako fajn nás kŕmia. Haha. Kovové jazýčky váh každý týždeň zaznamenávali úbytok váhy.Dostalo sa mi ponaučenia, že sa nesmiem toľko naháňať. Vraj preto chudnem.Na ten čas naozaj nerada spomínam. Všetky zážitky nejako splynuli iba do jedného. Že som bol hladná.Viem, že to boli iba dva mesiace v roku. Ale neboli to ľahké mesiace.Teraz, keď moje deti pribehnú domov, že sú hladné na omdlenie, sa len pousmejem.Viem dobre, že neomdlie ani jeden. Viem koľko sa dá vydržať bez jedla. Ale viem aj to, aké je to byť hladný. Niekedy to nie je na škodu. Občas. Hlavne keď to človek chápe.Ako dieťa som nechápala. Bol to pre mňa iba hlad. A ten bol zlý. Aj dnes, teraz, v tomto storočí sú ľudia ,čo sa musia uspokojiť s málom. Sú aj takí ,čo nemajú ani to málo.Je to zvláštne, ako rýchlo sa dá na zlé zabudnúť.Niektorí však nemajú to šťastie. To šťastie, aby mali čas zabudnúť.Niekedy by ale bolo pre každého asi dobré, zažiť ten pocit. Nechcem ,aby boli moje deti hladné a priala by som si, aby nebolo hladné ani jedno dieťa na svete.Nie každé má tú možnosť vedieť, že sa jeho hlad po istom čase skončí.