Ísť za záľubou, vynakladať čas a prostriedky na prehlbovanie poznatkov, ktoré neprinesú prospech merateľný peniazmi, je snáď až nezodpovedné. Nemalo by zbieranie nepraktických znalostí byť len hobby, v lepšom prípade chatrne platený vedľajší príjem?
Stane sa, že si človek takéto štúdium presadí. Stane sa aj to, že ho musí z objektívnych príčin prerušiť. Je to vlastne šťastie, bude si môcť do konca života pestovať ilúziu, že nezlyhal, že neprešľapoval z miesta na miesto, že sa naozaj musel vrátiť zo žltých kukuričných polí amerických do inak žltých lánov slovenskej repky olejnej. S veľkým kufrom si donesie aj urazenosť a presvedčenie, že je akýmsi univerzálnym protipólom všetkého malého, negatívneho, rasistického, zakomplexovaného, malomestského. Keby nebolo osudu vo forme babičky s Alzheimerom, o ktorú sa treba starať, nikdy by už hrdinku rodná hrudka nevidela.
Eva je v postoji permanentnej negácie, večná opozícia je jej chlebom každodenným, ona je pre ňu záchranou pred pádom do všednosti. Spôsob, akým sa snaží prekonávať rasové a spoločenské bariéry však občas pripomína malého sovietskeho pioniera – timurovca, ktorý prevádzal starenku cez cestu, aj keď chcela ísť rovno. Jej matka, myšlienkový a hodnotový náprotivok, v jednej z častých slovných výmen, konštatuje: „ Všetko prirodzené je ti cudzie. Preto sa zaujímaš len o poškodených nenormálnych, to sa ti páči. Čím ďalej od normálnosti, tým si spokojnejšia.“ (str. 60)
Autorka, Zuska Kepplová, hľadá správny životný postoj s urputnou dôkladnosťou. Vytvorila si niekoľko archetypálnych postáv a tie prekrajuje ako jabĺčka, zisťujúc, či majú vnútra zdravé alebo červivé, ktorý životný postoj vyžiera vnútro viac a ktorý menej.
Evin brat Fero je až nechutne zdravý a vyrovnaný, letí nahor ako šíp, pravda, za cenu dopingu na hrane pudu sebazáchovy a legálnosti, neuvedomujúc si zatiaľ osudovú nevyhnutnosť trajektórie kariéry, zameraný na úspech, nechávajúc za sebou všetko, čo prerastie, teda aj mesto, aj manželku s deťmi. Nie je to zlý človek, len má akýsi olympijský tik, chce byť stále vyššie, rýchlejšie a nech je to čo najsilnejšie. Sestra Kristína je hľadačkou zmyslu života na materskej dovolenke. S neurčitou predstavou, že niekde niečo čaká, zabíja čas do príchodu Veľkej Osudovej Zmeny na internete, členstvom v kulte pekárov kváskového chleba a obsesívnym jedením cukiny na tisíc a jeden spôsob. Pretože ak má slovenský človek jednu istotu, je ňou obludné množstvo cukín, ktoré keď sa raz urodia, treba skonzumovať, hlavne nič nevyhodiť. Kristínina nádej na titul kráľovnej krásy bola efemérna, ale niečo možno niekedy nejako raz nastane.
Eva má mamu, mama má Evu a obe hrajú hru. Keď jedna povie, že je niečo čierne, druhá to zaručene označí za biele. K názorom tej druhej pristupujú s preventívnym podozrením a nádejou, že slová ukrývajú krivdu, ktorú je tak príjemné ofukovať za hlučne zaplesnutými dverami. Eva pripisuje matke rasistické názory, pritom tá len nezmenila postoje, v ktorých žila po celý svoj život, používa slová, ktoré boli voľakedy normou a nadávkou sa stali až dnes, nerozumie veciam, ktoré nadchýnajú progresívnu mládež dneška. Označuje ich za „stádočko individualít“. Hovorí: „ My sme mali hodnoty, vy máte hovnoty.“ (str. 135). Vzájomné nepochopenie neznamená, že by sa členovia rodiny nemali radi. Žijú svoje prototypové životy a čitateľ ich pozoruje ako figuríny vo výklade. Výkladom je v skutočnosti krajina a jej prevažujúca mentalita, jej obmedzenia.
Reflux, tak sa kniha volá, je nepríjemná choroba tráviaceho ústrojenstva. Jedlo nezostupuje do žalúdka, ale motá sa v pažeráku, s občasnou tendenciou vrátiť sa tam, odkiaľ prišlo. Trpí ním aj hlavná hrdinka Eva. Má pocit, že jedlo môže vlastne požuť dvakrát. Život po návrate do rodného kraja je tiež akýmsi druhým pokusom o strávenie reality. Ak sa to nepodarí, ďalší odchod, tentoraz do Prahy, môže byť definitívny.
Kniha je kombináciou lineárne plynúceho deja a samostatných miniatúr. Sú v nej postavy nosné, aj malé solitéry. Našťastie sa autorke poväčšine podarilo vyhnúť póze prekliatej poetky. Aj keď s hlavnou hrdinkou Evou nepochybne pociťuje spriaznenosť, je schopná vidieť ju z nadhľadu, je cítiť akési vnútorné pousmiatie. „ Občas so sebou nesúhlasím. Hovorím si najprv názory pre a potom proti.“ (str. 125). Eva si istotne myslí, že je majiteľkou pravdy, ale vekom dospela k tomu, že ju už nevnucuje, len nenápadne ponúka.
Reflux
Zuska Kepplová
Koloman Kertész Bagala, 2015
P.S. BBG už tri roky sama trpí refluxom. Niet o čo stáť.
