Dlhé mesiace som sa nedostala na blog. Nezaháľala som, možno som písala a čítala viac, ako kedykoľvek predtým. Fungovala som na facebooku, ignorovala twitter a instagram, takže som sa nestala influencerkou (fotí sa s knihami, ktorých obal má zladený so šatami, kapučínom a je cool ako šalátová uhorka). Písala som si niečo pre mňa dôležité a píšem recenzie do Magazínu o knihách, ktorý vychádza ako mesačník práve tu, v SME. Akurát, že zo spomínaného prakticky nič nie je online, tak, ako knižné diskusie z Verejnej knižnice (VKJB Košice), ktoré mesačne vediem, nie sú na youtube. Tým pádom sú tieto aktivity neviditeľné a jednorazové. Kam sme sa to teda dostali, ak je to problém?
Prečo nám už nepostačuje prežiť alebo prečítať vec raz? Prečo sa jej pokúšame dať akúsi dočasnú večnosť? Možno je to márnivosť, možno sebaúcta. Prach sme a prachom sa staneme, ale tajne dúfame, že nie všetko, čo sme povedali, vymysleli, precítili, zapadne úplne a totálne.
Netreba si opakovať ošúchané reči o tom, že internet je dobrý sluha a zlý pán. Je presne taký, akým si ho užívateľ urobí. Tak, ako v ňom môžete byť zamotaní ako nebohá pavúkom vycicaná mucha, môžete zmiznúť na roky aj na život z jeho povrchu, keď sa vypnete. Vedel to aj nebožtík Osáma, keďže komunikoval so svetom len cez pastierov kôz.
Chceme spätnú väzbu v stále osamelejšom svete. Chceme písať, ale nebyť viazaní pravidlami a presvedčením redakcií. V takom prípade sa ukáže, že starý dobrý blog má predsa len význam. A tak sa vraciam, zasa o niečo schátralejšia, o nič múdrejšia, akceptujúc, že sieť už nie je akási vzdialená virtuálna realita, sieť je skutočnosť a ešte niečo... je aj sloboda. Že je to tak, zistia ľudia v krajinách, kde sa ich vláda rozhodne vypnúť.Bez siete nastane úplné ticho a svet prestane byť jednou veľkou hlučnou dedinou, bude zasa len zoskupením samôt.
