Psík – samovenčiteľ

Ľudia sa mu prihovárajú, kadečo mu núkajú, ale on sa nedá pohladiť, ani si nevezme jedlo. Asi pre túto opatrnosť ešte žije. Okrem toho, on sa nechce viazať a byť vďačný ani len chvíľkovo. Pravý tulák so slobodnou dušou.Včera večer popri mne prechádzal, lákala som ho na koláč. Okoloidúci starý pán, miestny obyvateľ, vidiac moje sklamanie oznámil, že psík nie je opustený, má pani, len sa radšej prechádza sám. No čo, možno ju nevládze celý deň počúvať. Poznala som takú starkú, čo svojho psa volala Synáčik a v kuse mu niečo vykladala a prikazovala. A Synáčik sa tváril ako otrávený manžel po štyridsiatich rokoch urečneného pekla.Chlpatý expert z Plesa si teda zariadil život o akom sníva aj veľa dvojnohých. Šťastný psí život, keď mu dajú nažrať, napiť, potom ho vypustia von, tešia sa, že sa večer zdravý vráti domov a nepýtajú sa kde bol a koho ovoniaval.Mám však podozrenie, že by to mohol byť mimozemšťan v špeciálnom skafandri. Vie sa síce prezliecť za psa, ale tie inteligentné oči, ktoré zvedavo skenujú všetko a všetkých, tie zakryť nedokáže. Dúfam, že budúce leto ho zasa nájdem nedôverčivo meditovať nad kuracím stehnom od láskavého majiteľa obchodu s lyžami. Dúfam, že jeho misia ešte dlho neskončí, pretože sem patrí ako tie pahltné kačky, čo by zjedli aj moje tenisky a chlapec v koži hnedého medveďa, s ktorým sa zdravím brum-brum.