Hurá prázdniny. Tešia sa deti.
Hurá dôchodok. Teším sa ja.
Čudné?
Nie!
Koľko detí prešlo mojimi rukami, ani neviem spočítať. Akoby to bolo včera, keď som nastúpila do bežnej, vtedy deväťročky v okresnom meste. Iskričky, pionieri, spartakiáda, prvomájový a lampiónový sprievod... Fyzikálna učebňa a v nej 35 deviatakov. Dodnes cítim ten pocit obavy. Za veľkým stolom pred katedrou som sa cítila taká maličká. Ťažké, ale krásne začiatky. Kolegovia sme si pomáhali. Jasné, aj vtedy boli hundroši, aj vtedy si ľudia závideli. Ale všetci sme si boli „rovní“. Aj pred bohom, aj pred komunistami. Rovnako sme všetci stáli v radoch pre obchodmi na nedostatkový tovar. Rovnako sme museli počúvať príkazy zhora. Rovnako sme museli v práci podávať viac ako 100% výkony.
89.
Zmena. Prvé roky sa len vymenili riaditelia škôl. Školy fungovali ďalej ako hodinky. Až kým nedonútili školy k právnej subjektivite. Školy prešli pod nových zriaďovateľov - obce, mestá a VÚC... Nový zákon financovania školstva určil financovanie na „hlavu“. Hon na čarodejnicu. Boj o žiakov. Kvantita nie kvalita! Následná Nová reforma školstva je dodnes veľkým chaosom. Učebné osnovy, vďaka ktorým hlboko klesla úroveň vedomostí, schopností a zručností žiakov. Štátny vzdelávací program, ktorý priniesol nový Školský zákon, sa mení častejšie ako špinavé prádlo. Následne učitelia v školách každoročne musia meniť školský vzdelávací program. Každoročné zmeny. Každoročný chaos. Každoročná únava učiteľov z neúnosných „písačiek“, byrokracie.
Učitelia chcú učiť!
Učiť konečne podľa niečoho zmysluplného. Učiť pomocou učebníc. Učebníc, ktoré pomôžu žiakovi a nie niekoho obohatia. Metodické materiály? Učitelia doma sami vyrábajú učebné pomôcky, pracovné listy... Čo robia metodici? Školenia na získavanie kreditov pre učiteľov. Priznávam, aj ja som získavala kredity. Vyšší plat je dobrá motivácia. Čo mi dali školenia? Mne, okrem kreditov, nič. Možno iní mali šťastie a niečo im školenia priniesli do ich práce. Učitelia dvihli hlavy a začínajú bojovať. Ale nie všetko je o ich platoch! Je to o ich podmienkach v práci. Sú školy, kde sa deti učia v úbohých podmienkach. Školy s hladnými deťmi. Školy s rozmaznanými, v rodine nevychovanými deťmi. Školy s deťmi uponáhľaných a nervóznych rodičov. Učitelia chcú konečne len spokojne učiť a byť následne tak finančne ohodnotení, aby si nemuseli hľadať inú prácu, aby uživili svoju rodinu.
Ja už nechcem učiť!
Odovzdala som všetko. Milovala som svoju prácu, svojich žiakov. Som hrdá na ich úspechy. Teraz odovzdávam štafetu mladým učiteľom. verím, že im spoločnosť pomôže!
Pomôžme školstvu, učiteľom, žiakom....pomôžeme svojim deťom, vnúčatám ….sebe!
