Tvoje výhovorky od výmyslu sveta ma vždy vedia nahnevať. Každý jeden raz, keď meškáš, máš vždy pripravenú nejakú novú, ktorú som ešte nepočula. Niekedy nechápem kde na to chodíš...
Nedočkavo pozerám na hodinky, už je to 20 minút...vytáčam tvoje číslo, ale nečakám, že dvihneš. Keď meškáš, tvrdíš, že zdvihnutie telefónu by ťa zdržalo ešte viac a tak sa radšej rýchlo ponáhľaš...hmmm...snáď už budeš niekde blízko.
Vždy keď som sama a nervózna, vynárajú sa mi zlé spomienky...zlé časy, ktoré sme prežili. Napríklad keď sme sedeli v aute pri dome a strašne sme na seba kričali, a nikto si už ani nepamätá prečo. Ja som plakala, ty si bol nervózny, a obaja až príliš tvrdohlaví, aby sme ustúpili. To bolo niekde na začiatku. Postupne sme sa nejako vyvíjali a naučili sa robiť si navzájom kompromisy.
Potom prišla rana, keď si sklamal moju dôveru. Sklamal si ju tak, ako najhoršie sa len dá. Všetko na svete bolo pre mňa zrazu tmavšie, šedivé. Farby z môjho sveta a videnia zmizli na dosť dlhý čas. Z môjho extrémne ideálneho náhľadu na svet sa stal cynický, negatívny, a nad každým, kto si ideály ešte zachoval som len mávala rukou. Zo svojich šedivých predstáv som sa pomaly liečila. Rok prešiel, a s ním sa pomaličky začali vracať farby. Najprv len červená, krvavá, ale potom prišli aj tie ostatné. Farby sa vrátili, ale ideály už nie. Zmenila som sa, ale ty si zostal stále rovnaký.
Sedím tu a čakám na teba, aj keď viem, že dnes už neprídeš. Nervózne sledujem hodinky na svojej ruke. Oči mi ešte stále blúdia sem tam po miestnosti, ako by ťa hľadali, ale zároveň ťa už nechceli vidieť. A tak vstanem asi po stý krát, naposledy utriem slzu, a idem umyť riad. Po toľkých rokoch, a signáloch až teraz chápem, že to od začiatku nemalo šancu. Aj keď ma opäť prebodneš svojím pohľadom, bez slov, už to nič nebude znamenať. Aspoň pre mňa nie. Dúfam...
