Prišla som do práce - medzi prvými, ako vždy. To je potom ten skvelý pocit, keď aj medzi prvými odchádzate a všetci vám závidia...:) Sadla som za stôl, zapla počítač, a pomaly sa snažila prebudiť. Uvarila som si silný čierny čaj s mliekom (viem, možno je to nechutné, všetci mi to hovoria, ale ja to veľmi ľúbim:) ) a pomaly som si zapla mail, aby som pozrela, čo ma dnes v práci vlastne čaká. Čakala som, kým sa natiahnu správy. Bolo ich asi 19 a chvíľku to predsalen trvalo. Samé hovadiny... Zapla som súkromný mail, vybavila poštu a už mi ubehla trištvrtehodinka. Srdce mi poskočilo a postupne začali prichádzať kolegovia a začal sa frmol. Začali sa vybavovačky a musela som behať po celej budove, ktorá má mimochodom asi 15 poschodí. Unavená po celom dni som sa pobrala domov. Zbalila som si veci, vzala slnečné okuliare, zobrala ešte pár neodkladných vecí domov a spolu s notebookom, ovešaná ako vianočný stromček som sa pobrala do výťahu, pri východe som slušne pozdravila vrátnika a odkráčala preč.
Pred vchodom stál, opretý o zábradlie, nejaký muž, no slnko mi svietilo priamo do očí a tak som videla len obrys jeho postavy. Zabočila som do prava smerom k zastávke.
"Halóóó, to ma ani neprivítaš?" ozvalo sa mi spoza chrbta. Otočila som sa a uvidela ako tam stál, celý pekný a neskutočne dobre oblečený.
"Prepáč, ja som si ťa ani nevšimla..." troška som habkala, lebo mi to trocha vyrazilo dych no rýchlo som mu to vynahradila, pobozkala ho na obe líca a usmiala sa.
"Už som myslel, že sa ani nedočkám." usmial sa a letmo obetoval moje bozky na líce. "Prišiel som, lebo si sa dlho neozvala." povedal po chvíli a zvážnel.
"Viem, ale potrebovala som pauzu."povedala som a pomaly začala kráčať smerom k autobusu.
"Pauzu od čoho? Odo mňa?" spýtal sa a stále akosi nechápal.
"Pauzu od tvojej priateľky a od toho skrývania, a celkovo." povedala som mu. Pred pol rokom sme totiž spolu boli, ale ja som bola len tá mrcha - milenka. Doma mal totiž priateľku, ktorej nedávno zomreli obaja rodičia a nemohol ju opustiť, lebo smrť rodičov a zároveň rozchod by podľa neho nezvládla. Na mňa vtedy ohľady nikto nebral. Ľúbila som ho, ale stavial ma do pozície,v ktorej som nechcela ďalej zotrvávať. A tak som sa jedného dňa už neozvala, ignorovala som správy, aj odkazy v práci a viacmenej som to ukončila. Teda, až do dnes.
"Veď vieš, že to mala vtedy ťažké." povedal.
"Aha, ok, prijímam tvoje ospravedlnenie." povedala som ironicky a začala kráčať rýchlejšie. Myslela som, že povie niečo viac, ako že to mala ťažké.
"Nechoď!" chytil ma za ruku a pritiahol naspäť. Jemne mi dal ruku okolo pása a pošepol mi: "Vyzeráš úžasne. Už som takmer zabudol aká si krásna." a objal ma. Pomaly ma zasa začal opantávať ten jeho šarm, ale tentokrát som si povedala nie. Bolí to, byť "tá druhá" a nechcem už. A tak som sa mu vytrhla z rúk a znova kráčala preč. Bože, voňal krásne. A tie jeho ruky...
"Evi, no tak, čo je to s tebou!" zavolal za mnou a dobehol ma.
"Vieš, čo je so mnou?! To, že ma už nebaví byť len tá hračka, ktorá ti je dobrá len keď náhodou nemáš niečo iné. Už ma nebaví hrať druhé husle. Ubíjalo ma to a nechcem do toho spadnúť zas. Ak ma ľúbiš len tak, že nedokážeš byť iba so mnou, tak ma neľúbiš vôbec. Vybral si si sám keď som odišla. Vzdal si to a nechal si ma odísť. A vtedy si si vybral. Tak čo odo mňa teraz chceš?!" pomaly som zvyšovala hlas až som kričala. "Zlomil si mi srdce! Mohla by som mať ktoréhokoľvek chlapa v tomto posratom meste, ale ja som stále myslela len na teba. Na to, aké to musí byť úžasné, byť tvojou priateľkou. Aké to musí byť príjemné. A keď sa z toho konečne dostanem, tak prídeš, nepovieš ani čo chceš, a začneš ma zasa namotávať? Vážne nechceš, aby som bola už konečne šťastná?" dopovedala som a slzy mi stekali po tvári. Vietor mi rozfúkal vlasy do tváre, no bolo mi to úplne jedno. a on tam len tak stál a bol ticho. Robieval to vždy, keď sme sa hádali. Dlho rozmýšľal a až keď si úplne premyslel čo vlastne chce povedať, vyslovil dokonale premyslenú vetu. Ako aj teraz.
"Evi, neprišiel som, lebo ona musela ísť do psychiatrickej liečebne. Smrť rodičov ju úplne vzala a musela brať silné antidepresíva. Bolo to strašné a doktor mi povedal, že keby som sa s ňou rozišiel, nemusela by to prežiť. Preto som jej musel venovať všetok svoj čas a silu. Prosím, skús pochopiť aj mňa. Ona mi tiež veľmi pomohla, nemohol som ju nechať v štichu." povedal vážnym a tichým hlasom. "Hneď ako sa z toho dostala, som jej povedal, že ľúbim inú ženu a že s ňou už viac nemôžem byť. Nechal som jej byt, aby nemala problémy, a odsťahoval som sa. Bolo to presne včera, keď som si doniesol poslednú krabicu s vecami. Musíš mi veriť. Inak to nešlo." povedal a čakal čo mu na to poviem.
"Vieš, nemôžeš stále zachraňovať len iných. Mňa nikto nezachránil, kým si bol preč. Mala som haváriu tri týždne po tom čo som sa neozvala. Mala som ťažké zranenia. Na moje šťastie bola rekonvalescencia pomerne krátka a teraz som opäť späť v normálnom živote. Ale nikto mi nepomohol. Bola som na to celkom sama. A ty, ty si bol zatiaľ preč. Doktor mi povedal, že som sa znova narodila. Že autonehodu s vlakom prežije niečo kolo 2 percent ľudí. A ja, ja som to prežila, aj bez teba. A teraz ma prosím ospravedlň, ale ja nemám záujem." povedala som, utierajúc slzy som sa otočila a odišla.
On tam len stál a slza mu stekala po líci. Keď som sa obzrela, akurát nastupoval do auta. Ostal v ňom sedieť ešte hodnú chvíľu. Nevedela som čo robiť. Mám sa vrátiť, alebo ho nechať tak? Spôsobil mi toľko bolesti, ale aj radosti. Nájdem ešte niekde takéhoto chlapa? Naozaj bol ochotný, pomôcť jej a obetovať kvôli tomu svoju lásku?
Otočila som sa a vrátila naspäť. Otvorila dvere a sadla si vedľa neho. Hlavu mal v dlaniach na volante a plakal. Pomaly ju zdvihol a pozrel na mňa.
"Prečo si mi za pol roka nič nepovedal. Prečo som nevedela o tom, že je chorá?" spýtala som sa zlomeným hlasom.
"Evi, ja neviem. Myslel som, že by si to nepochopila. Prepáč mi to. Viem, že to bola chyba. Ale daj mi ešte šancu, prosím." povedal mi a chytil ma za ruku.
"Poďme k tebe, nebudeme to riešiť v aute. Dobre?" povedala som a on naštartoval auto.
Na druhý deň som sa zobudila v jeho posteli, otočila som sa, že ho pobozkám, ale on tam nebol. Bol tam len odkaz:
Evi, musel som ísť do nemocnice, zhoršil sa jej znova stav a doktor zavolal, že život jej visí na vlásku. Prepáč. Vrátim sa večer. Ľúbim ťa.
Obliekla som sa, zbalila veci, a pobrala som sa domov. Vypla som telefón a z pevnej linky som zavolala priateľke:
"Tak dnes ideme do mesta? Zmenil sa mi program, takže nakoniec môžem ísť aj ja" povedala som jej.
"Jasné, to bude pařba, už sa teším!!! A obliekni si niečo sexy, nech zbalíme nejakých chalanov, jasné?! Zlato musím končiť, tak večer,pa! "
"Pa!" povedala som a zložila.
