Well, that's life in Slovakia...?

Áno, nie je to nič zvláštne tu na Slovensku. No neskôr sme šli do reštaurácie na kolibe v televíznej veži. Čašníčka prišla asi po 10 minútach a pohľadom čo-ma-otravujete nám rozdala trojjazyčné nápojové lístky. Nicky mi hovorila, čo si vybrala a ja som jej povedala, že je tu trojjazyčné menu, takže zaručene bude čašníčka vedieť aspoň anglicky. "One hot chocolate, please." povedala s úsmevom. Čašníčka na mňa pozrela ako keby sme hovorili Svahilštinou so slovami: "Čo hovorí?! Nemám šajnu čo rozpráva!" Ťažko som preglgla a preložila som jej Nickinu požiadavku. Všetko si zapísala a odišla. Nicky sa nechápavo pozrela a logicky sa spýtala, že načo majú menu aj v iných jazykoch keď potom aj tak nebudú rozumieť čo si vlastne vypýta. No, museli sme jej vysvetliť, že tu nie je veľmi veľa logických vecí... Nicky sa rozhodla, že nás pozve a tak sme vypýtali účet. Pri vchode bolo napísané, že sa môže platiť eurami a tak zaplatila v eurách. respektíve 50 eurovkou. Naša milá čašníčka na ňu pozrela ako na úplnú blbaňu a povedala: "a to vám mám akože jak vydať?!" Odpovedala som, že je to jednoducho jej problém a že nás to neuzaujíma. Vrátila sa s kalkulačkou v ruke a vydala jej v slovenských peniazoch.
Aj naďalej optimistická Nicky si z toho našťastie nič nerobila. Asi to brala tak, že jednoducho spoznáva našu krajinu. V stánku PNS sme si kúpili lístky a čakali na autobus. Na stánku bola nálepka o zákaze predaja cigariet do 18 rokov. Pýtala sa na to, tak sme jej to vysvetlili. A ako naschvál prišli na zastávku asi tak 13 ročné slečny z ľahšej vetvy ženského pohlavia a fajčili tam jedna radosť. A aby toto nestačilo ako dostatočná prezentácia našej krajiny, večer sme šli do mesta, asi okolo pol desiatej sme šli po Obchodnej ulici, a oproti nám šli podobné slečny opité tak, že ledva chodili...tým nechcem povedať, že inde nie sú hlúpi mladí. Ale treba priznať, že tieto zákony sú u nás len na okrasu.
A pri takýchto situáciách si hovorím, preboha, čím sa ja mám chváliť v našej krajine? To sa mám vážne hanbiť vždy, keď ma niekto zo zahraničia príde navštíviť a pritom len s úsmevom odpovedať: Well, that's life in Slovakia...? Mám do nemoty opakovať, že tu bol 40 rokov komunizmus a preto sme vlastne tam kde sme? Pretože mňa už to nebaví. A vážne sa nedivím všetkým mladým, ktorí odchádzajú preč. Práve naopak, rozmýšľam o tom aj ja.