Všimla som si ho aj keď sme prichádzali, ale nevenovala som mu pozornosť. Až teraz som si však všimla, že veľmi milo, kludne a nevtieravo hovorí: "Nech sa páči, Nota Bene."
"Nech sa páči, Nota Bene," povedal žene s kočíkom, ktorá šla okolo. Pozrela naňho opovrhujúcim pohľadom, a bez slova šla ďalej.
"Nech sa páči, Nota Bene," povedal znova, tentokrát žene v stredných rokoch, ktorá bez mihnutia oka zrýchlila krok.
"Nech sa páči, Nota Bene," povedal opäť, tentokrát mladým manželom, ktorí odvrátili tvár, akoby tam ani nebol.
Zamyslela som sa nad tým, čo som videla... Nemusí si to každý kúpiť, ale prečo sa všetci tvária, ako by bol niečo zlé, hnusné a miesto toho, aby aspoň slušne poďakovali, alebo sa usmiali, či len posunkom naznačili, že nič nechcú, mu aspoň ukázali, že existuje?
"Nech sa páči, Nota Bene," povedal a pozeral sa na mňa. Pozerám na titulku, Zuzana Tlučková. Minulý týždeň som si ho kúpila.
"Ďakujem, ale toto číslo už mám." povedala som a usmiala som sa.
Usmial sa naspäť a povedal: "To nevadí, želám vám, slečna, pekný víkend."
"Ďakujem, aj ja vám," povedala som a vyzerala mamu, ktorá už išla. A keď prišla, tak sme spolu odchádzali, a ja som ešte raz pozrela na predavača Nota Bene: "Tak teda dovi!"
"Dovidenia, a majte krásny deň!" povedal.
Mám pocit, že títo ľudia, okrem toho finančného - kúpenia časopisu, potrebujú skôr aj to sociálne prijatie. Ľudia sú zvyknutí sa takýchto ľudí radšej strániť, ale pritom chcú, aby bezdomovci začali pracovať, a začlenili sa späť do spoločnosti. A pritom stačia dve sekundy na to, aby sme aspoň slušne reagovali slovom "Ďakujem" a nie prechádzali okolo nich, ako keby boli vzduch a vôbec neexistovali. Niektorí predajcovia tam stoja každý boží deň, až do večera, a tiež to nie je najjednoduchšie.
