Ja osobne neznášam typ frfloši. Je to ten typ, ktorý zásadne a vždy stretnem v MHD v akomkoľvek čase a v akejkoľvek časti Bratislavy. Sú to dôchodcovia večne sa sťažujúci na všetko - počnúc vládou, dôchodkami, pokračujúc počasím a dopravou a končiac mladými, dnešnou dobou a podobne. Akokoľvek by ste im vyhoveli, našli by si vždy nejaký veľmi závažný dôvod na sťažovanie sa. Ich poznávacie znaky sú väčšinou zamračené tváre a zúrivý výraz v tvári.
Ďalší typ, ktorý sa prevažne vyskytuje v ženskom pokolení je mne osobne tiež celkom vzdialený. Je to typ Chorý/á za každých okolností a bolí ma všetko. Tento typ je, podobne ako typ frfľošov, pomerne rozšírený. Má poznávací znak, že pri akejkoľvek téme, ktorú vedú s kýmkoľvek zásadne vždy posťažujú na svoj zdravotný stav. Ale nie však všeobecne, ale zväčša zachádzajú do intímnych podrobností. Neskôr začnú do každej vety vsúvať poznámky typu: Ak sa toho dožijem, To už asi nestihnem, Dúfam že mi budete chodiť na hrob, Do zahraničia? moja jediná cesta už bude iba na cintorín, aj to ma budú niesť, a podobne. Tento typ je mne osobne najmenej sympatický, pretože prekypuje pesimizmom, ktorý rozosieva najmä medzi svojich najbližších. Poznávacie znamenie - trpiteľský výraz, vzdychanie a podobne.
Potom máme typ - porozprávam sa s každým. Tento typ nie je až taký zlý, ale nanešťastie býva často v kombinácii s prvými dvoma typmi a to už je horšie. Je to typ, ku ktorému keď si sadnete v autobuse, má veľmi silné nutkanie prihovoriť sa, ktorému nevie za žiadnych okolností odolať. Ak stretnete tento typ kdekoľvek, je viac ako isté, že sa dozviete nielen o vnúčatách, ale aj celej rodine, ich práci, škole a podobne. Tieto typy bývajú v skutku milé a v podstate nikoho neobťažujú, ak sa práve veľmi neponáhľate. Ja osobne tento typ dôchodcov rada vypočujem, pretože mám pocit, že toto ich nutkanie dávať sa do reči, je podmienené osamelosťou ich nevychovaných a nevďačných detí a vnúčat, ktoré si zvyčajne prídu na Vianoce pre darček alebo peniaze a myslia si, že všetko je OK. Môj osobný názor je, že by som tieto deti a vnúčatá akurát tak nakopala do zadku, pretože až keď im starý rodič zomrie, zistia, o čo vlastne naozaj prišli. Väčšinou si povzdychnem, čo by som asi ja dala za čo i len jedného starého rodiča.
Môj osobne najobľúbenejší typ je typ Aktívny. Tento typ sa prejavuje najmä pozitívnou náladou, zväčša sa nesťažuje na nič a je veľmi aktívny. Ja to osobne nazývam aj Vitálny. Títo dôchodcovia nehádžu flintu do žita a naplno si vychutnávajú dúšky poslednej etapy života, kedy majú konečne čas sami pre seba. Majú mnoho aktivít, ktoré im zapĺňajú väčšinu z ich voľného času. Moja osobná predstava môjho dôchodku je typ aktívny, spojený s dôkladnou starostlivosťou o samú seba, spojená s cestovaním (ak na to budem mať peniaze samozrejme, lebo teraz to vyzerá s tými dôchodkami všelijako:)).
Posledný typ, ktorý tu spomeniem je typ veľmi odolný. Osobne tento typ absolútne obdivujem. Je to typ Tvrďasov. Trocha čudný názov, viem, ale podľa mňa výstižný. Je to typ, ktorý napriek chorobám, starostiam a iným veciam dokáže nedať na sebe poznať všetky tieto negatívne veci, zväčša preto, aby netrápil svojich blízkych. Je to nielen nadmieru ohľaduplný typ, ale aj nesmierne odoldný. Keď si predstavím seba s chrípkou v posteli ako kňučím, aby mi maminka spravila čaj, a potom si predstavím Tvrďasa s rakovinou, parkinsonom, alebo inými chorobami, ako sa prebíja každodenným životom bez zmienky o ťažkom živote a nevychovaných mladých, trocha sa predsalen hanbím a dúfam, že keď budem staršia, budem mať toľko sily a charakteru, aby som bola Tvrďas.
Veľmi obdivujem posledné dva typy, a aj keď som to v tomto článku možno trocha odľahčene kategorizovala, dôchodcovia v podstate majú niečo do seba. Viete, mna čaká ešte celý život, a vôbec si neviem predstaviť žitie s predstavou, že o pár rokov zomriem. Priznajme si, každý sa bojí smrti. A práve preto je úžasné ako sa napriek tomu dokážu mnohí s týmto vyrovnať a so zdvihnutou hlavou a úsmevom na tvári dávať pozitívnu energiu všade naokolo. A naozaj veľmi, ale veľmi ma hnevajú mladí, ktorí si to neuvedomujú. Nejde o to uvoľniť miesto v autobuse, to by bolo najmenej. Ide o ten postoj, kedy by starých ľudí najradšej posielali na ostrov, nech si tam umrú a neobťažujú nás. Aj keď sa aj ja často rozčuľujem nad niektorými exemplármi, ktoré denne stretávam, stále v sebe uchovávam spomienku na svoju babinku. Zomrela keď som mala deväť, takže som si ju až tak neužila, ale predstava, že by sa s ňou nejaký dvanásťročný fagan rozprával ako s polodementnou mŕtvolou, mi nie je vôbec príjemná. A aj preto si radšej tisíckrát zakúsnem do jazyka vždy keď sa dostanem do konfliktu s niekým starším, pretože takmer každý dôchodca je niekoho starý rodič. A každý si zaslúži aspoň to zakúsnutie do jazyka, keď už nič viac.
P.S.: dalo by sa samozrejme ešte venovať mnohým podkategóriám, všetkým zlostným dôchodcom a dôchodcom orientovaným špeciálne na vychovávanie mladých a podobne...to možno nabudúce :)
