Roky som sa hanbila, že si nepoznám ani hlavné mesto, vtedy ešte stovežatú matičku Prahu. Pošťastilo sa a užila som si tam z jedného dňa na druhý, ale vnúčatá ma pochválili, že som zvládla peši zo jedenásť kilometrov. Pravda s občasným posedením pri káve alebo na večeri. Ale videla som všetko, dokonca sme stihli aj striedanie hradnej stráže, len Svätovítsku katedrálu nám zavreli pred nosom.
Bola som aj v Budapešti, tri dni, toľko som dostala forintov v šekoch. Moji synovia prvýkrát videli vo Vidámparku hracie automaty, tak ich tam všetky minuli. Museli sme sa vrátiť domov.
Ešte som bola v Krakowe a naši známi nás povodili po Wawele, po Rínku a videli sme aj taký do zeme zapadnutý kostolík, zabudla som akého patróna či patrónku mal. Aha, myslím Pannu Máriu, to ma mohlo napadnúť hneď! Alebo ma toľko chrámov poplietlo. To sme ešte netušili, že nás o dva mesiace prídu za tú stovku, čo sme im nechali na cestu, navštíviť bratia Poliaci na tankoch. A my sme ich chodili čakať k rýchliku!
No a nezabudnuteľná bola dovolenka v Hercegu Novom. Bolo mi strašne ľúto, že sa prepadol po zemetrasení pod zem. Ale vrátili sme sa včas.
To ostatné nestojí za reč.
Tak si cestujem vo fantázii. Kam len chcem, kedy chcem, pohodlne a zadarmo.
Nie tak dávno som pomocou dokumentárneho seriálu videla z Paríža, mesta mojich snov, viac ako priateľka, ktorá sa musela so sestrou tak prehnať všetkými pamätihodnosťami, že nemali čas na nič. Ani peniaze a tak sa kŕmili šesťdesiatimi obschnutými rožkami z domu. Neprežila by som, keby som nemohla ochutnať čo len kúsok fromage, slimáka by som nemusela.
Pomáham si nielen televíziou, ale aj internetom, cestopismi, mám hŕbu starých máp z rôznych miest nielen Európy, ale aj z Moskvy, Leningradu a Kyjeva.
Ja viem, mala som takého suseda, stále len chcel utekať na západ. Aj sa pokúsil, mohol mať zo šestnásť rokov. Vymyslel si originálny plán. Vliezol vo vlaku za kufor, ktorý mal nad hlavou, ale našli ho tam. Mal za to len podmienku, lebo nebol plnoletý a za hranicami bol zo päť kilometrov, ale dostal zápis do registra trestov, ktorý mu už akosi nemal kto vymazať.
Vždy mi hovorieval, že cestovať vo fantázii je ako lízať zmrzlinu cez sklo. Verila som mu, ale už mi to bolo jedno. Zato jemu nie.
Keď už nemohol nikde, tak si chcel svoje túžby realizovať pomocou starého bicykla, ktorý mu dal kamarát za to, že za neho zaplatil sekeru v krčme.
Ale v polovici ulice, sotva prešiel sto metrov, spadol tak nešťastne, že si zlomil bedrový kĺb, museli mu ho pospájať klincami a bol rád, keď sa doškintal na pivo.
Stále tvrdím, že cestovanie je dobrodružstvo.
