Moje nálady kolíšu od extrému do extrému ako maniodepresívnemu psychotikovi v akútnej fáze.
Včera som sa išla upáliť na prostest proti výhražným esemeskám, ktorými mi dali ultimátum do štyroch dní uhradiť faktúru za mobilné telefonáty, čo by presiahlo výšku mojich mesačných zálohových platieb súvisiacich s bývaním v mojej minigarsónke.
Keď som sa s tým úmyslom zdôverila v diskusii k inému blogu, dostala som odpoveď, že tak mi treba, keď som podpísala takú WOW zmluvu. Nuž, včera som nemala náladu opätovne vysvetľovať, že som inú možnosť nemala, lebo mi mesačné faktúry beztak stúpali a vedela som, že mi aj budú, kým nepodpíšem výhodnejšiu, ale drahšiu zmluvu. Lebo ja proste ten pohotovostný mobil potrebujem.
No a dnes sa rehocem, až ma bolí brucho a tečú mi slzy. Nie a nie prestať.
Bola som na skype s takou virtuálnou a mladšou priateľkou, s ktorou sme si vymieňali aktuálne myšlienkové pochody. Ona v obavách pred hroziacou ekologickou katastrofou a možnom konci sveta v najbližších dňoch, ja o aktuálnej katastrofe môjho konta na účte.
Múdro mi napísala, že financie nie sú dôležité. Úplne s ňou súhlasím, nech mi to čitatelia odpustia, v tomto som už pradávno bola zrelá na komunizmus a túžila, aby boli čo najskôr zrušené. Môj stranícky šéf to zvykol skomentovať ironickou poznámkou, že samoobsluhu v banke by som brala. Nuž, neviem, ako by to bolo v tej svetlej budúcnosti zrealizované, lebo sme sa jej nedočkali. A ako tak pozorujem ľudí, vidím, v tomto boli moje túžby skutočne príliš nereálne. Lebo ľudstvo si nikdy prachy zlikvidovať nedá. To radšej skutočne zlikviduje celú planétu.
Keď pochopila, že to, čo jej píšem, myslím vážne, začala mi radiť, aby som poprosila o pomoc rodinu.
Zareagovala som prvým výbuchom smiechu. Jedným hrozí exekúcia, iní nemajú na výplaty, ďalší sú bez práce...
Tak aby som niečo predala.
To už mi začali tiecť slzy.
Vážne som sa zamyslela čo.
Vlani som sa pokúšala nabulíkať zubárke, že ma bolí zub pod sólo korunkou, ktorú by som bola oželela. Už som mala zistené, aká je aktuálna výkupná cena gramu zubného zlata v Safine. Len som mala problém tú korunku odvážiť, tak som rátala len tak bajočko. Lebo keby som sa postavila na váhu, bolo by to dosť skreslené. Zubárka sa však nedala prehovoriť a tak mi toto bohatstvo zostalo v ústach. Na ešte horšie časy, potom si to nejako spravím svojpomocne, mám kufrík s náradím, mrknem sa čo tam všetko je.
Nech som sa rozhliadala vôkol seba koľko chcela, nič predajné som nenachádzala. Ani potencionálny kupec mi nezišiel na um, ktorý by bol ochotný za to nič zaplatiť.
O moje telo by sotva mal niekto záujem, iba ak nejaký nekrofilný úchyl a to ešte zo zotrvačnosti žijem.
Lenže ona myslela dušu. Nie že by som ju zapredala diablovi, to nie, ale privyrobiť si nejakou duševnou prácou, napríklad cez internet. Nuž, neviem, ak sa nájde nejaká možnosť, skúsim. Ale veľa si od toho nesľubujem, to som zase dosť realistka, mám svoje skúsenosti.
Tak nech predám nejaké knihy, ona má vraj zbierku kameňov. Tie kamene by snáď aj predala, to sa nádeja ona, ale knihy? Mám ich síce napchané všade kde sa len dá, ale také isté vidím povaľovať sa na zemi v knižnici, len čo zavadzajú v okopaných škatuliach, ponúkané za symbolickú cenu. Moje priateľky, knihovníčky, si už žiadne ilúzie o tom, že za ne nakúpia novú literatúru nerobia.
A antikvariát?
Jednak je na pešej zóne a treba zvládnuť strmé schody, takže by som sa tam sotva dostala. Odvoz by ma vyšiel drahšie, ako suma, ktorú by som za ne čisto teoreticky dostala. Lebo už aj tam sú prieberčiví. Najprv treba spísať zoznam, z ktorého si vyberú o čo by mali záujem. To by som sa musela aspoň týždeň škriabať po rebríku, aby som ho mohla predložiť. Aj by si možno vybrali, ale zopár takých, ktoré nedám.
Tak som jej odpísala, že mám kvantá starých papierikov s poznámkami, ktoré som si celý život čmárala kade-tade, ale tie za žiadne peniaze sveta nepredám. Veď píšem, že som nenormálna, vopred som si spravila alibi. Tak sa nečudujte!
Ustarostená zvažovala ďalšie možnosti. Zobrať si niekoho do podnájmu. To už som sa začala od smiechu natriasať. Myslím, že býva vo vlastnom dome, lebo často spomína, že musí vybehnúť do záhrady. Hodila som pohľad na tých sotva päť metrov štvorcových, ktoré mám uprostred môjho univerzálneho priestoru. Keby si niekto priniesol spacák, aj by sa vyspal. Ale že by mi pomohol s platbou, to teda sotva. Iba ak nejaká bezdomovkyňa. Vďačne, ale grátis, prípadne za drobnú výpomoc. V lepšom prípade. To by môj vyčerpaný debet veľmi nedoplnilo.
Keď sme si už objasnili situáciu, spýtala sa ma zdanlivo od veci, koľko platím za mobil, lebo jej otecko im nechce volať, hovorí s nimi iba vtedy, ak mu brnknú sami. Rozumný, šetrný pán! Klobúk dolu!
To už som sa nahlas rehotala, lebo mi trafila na nôtu. Keď som jej vysvetlila, že práve mi hrozia platbou vo výške, ktorú platím za bývanie, poradila mi, aby som zašla do Orange. Ešte sa na to pokúsim vyspať. Zostávajú mi predsa dva dni. Ale či uspejem? Ťažko povedať.
Pred tým, ako sme sa rozlúčili, som sa jej úprimne poďakovala za to, že mi otočila náladu o 180 stupňov.
A miesto toho, aby som sa išla upáliť, zapálila som si cigaretu. Ja viem, že tu je skrytá rezerva, ale tak ako napísal Boris Filan, narodila som do fajčiarskej rodiny, v časoch keď ešte fajčenie neškodilo.
To radšej nebudem jesť vôbec, ale ako by som mohla čítať, premýšľať a písať bez tohto malého, ale o to drahšieho rituálu? Mňa už tie hrozby na škatuľkách nemajú od čoho odradiť. Okrem toho viem, prečo tam sú.
Aspoň to, potešila sa a odišli sme od skypu.
Ešte stále mám takú dobrú náladu. Ostatný raz som sa takto nasmiala, keď som sa nie tak dávno, prvý krát v živote, dostala do mínusu z mínusu. Neveľkého síce, len som zle odhadla úroky asi o euro a pár centov, ale účtom som nemohla do dôchodku ani pohnúť.
A na monitore mi trčala pomerne nápadná reklama na výhodné sporenie do budúcnosti...
