Prvýkrát sa mi ohlásil ešte v čase, keď sme boli všetci zahrnutí do širokého pojmu „masa“. Ten vo mne vyvolával predstavu obrovského vandlíka plného cesta, kdesi na námestí, v ktorom sa to cesto mieša, hnetie, plieska a kysne.
„Tak čo?“: začula som zrazu zlomyseľný šepot. Inštinktívne som sa poobzerala, ale nikde nikoho.
„Kde si? V tej mase?“: dobiedzal.
Predstavila som si ako sa molekula masy v tom množstve stráca, dusí.
„Bŕŕŕ! Nechcem byť časťou masy,“ prehlásila som znechutene.
Zakrátko ustúpili masy do dejín a nastala všeobecná rovnosť, zdôrazňovaná aj povinným tykaním a jednotným oslovovaním „súdruh/súdružka“.
Sotva sme však vytriezveli z tejto ilúzie, už sme boli schizofrenicky rozdelení na tých „hore“ a ostatných „dolu“. A môj diablik zasa húdol svoju pesničku:
„A teraz kam patríš? K tým horným alebo dolným?“
„Prečo by som mala byť hore alebo dole?“ hnevala som sa. „Nie som na hojdačke, je mi z nej nevoľno.“
V ostatnom čase domŕzal čoraz častejšie. Žeby mu bola zachutila sloboda?
„No, povedz! Si ty jednoduchý človek?“: vyzval ma.
Hlboko som sa zamyslela a čestne priznala:
„Nie, nie som jednoduchý človek. Naopak, som taká zložitá, že mi nielen vlastná mať, ale ani ja sama sebe nerozumiem.“
„Tak ti postavím otázku inak. Si obyčajný človek?“
Diablika sa nezbavím tým, že ho pošlem dočerta.
„Počúvaj,“: vzplanula som. „Nie som žiadna obyčajná. Som normálna žena. Človek. Občan. Najvyšší vládca tejto zeme.“
„Cha, cha! Si myslíš ty! A berieš na seba aj bremeno, ktoré z toho vyplýva?“ útočil diablik priamo do môjho svedomia.
„Neviem,“: odvetila som popravde a zrazu som sa rozhorčila. „A ktože si ty, že do mňa takto zabŕdaš? Drobný, pospolitý diablik vašej pekelnej hierarchie. Zatiaľ, čo my tu máme, už chvalabohu, demokraciu.“
Tým som svojho pekelníčka urazila tak, že sa odmlčal a prestal vyrývať.
Netrvalo dlho a zistila som, že mi rastú rohy. Pripadala som si múdra, dokonalá a plávala som životom ako v ružovej hmle. Začas sa mi aj darilo, až kým som nestroskotala na prvej väčšej prekážke. Fúkala som si rany, obviňovala kdekoho, nikto mi však nevenoval pozornosť. A vtedy som si na neho opäť spomenula. Na môjho neviditeľného spoločníka. Takto som mu začala hrkútať:
„Diablik môj verný, nože mi prepáč! Po celý život si ma svojimi otázkami dráždil, ale prosím ťa, neopúšťaj ma! Už som pochopila, že každý, kto chce byť naozajstným človekom, potrebuje niekoho, kto mu vpichuje ostne do svedomia.“
„A nebudú ti tie ostne časom opäť prekážať?“ ozval sa známy šepot.
Oj, či som sa mu len potešila!
„Isteže budú,“ povedala som rozvážne, „ale bez nich by som oveľa ťažšie nachádzala tú správnu cestu životom.“
V tej chvíli mi rohy, ktoré ma už začali ťažiť, naskutku odpadli...
