Vakcinácia proti tanatofóbii?
Zoči-voči smrti som sa ocitla prvý krát, keď som mala šesťnásť rokov. A to hneď v jej najotrasnejšej podobe - vražde! Denne som dochádzala do školy vlakom. V to popoludnie sme mali laboratórne cvičenia až do večera, tak som stihla až posledný. Šla som sama opustenou nočnou hradskou, od železničnej stanice až na nové sídlisko. A medzi pôvodnou obcou a novými blokmi, na rázcestí pri cintoríne, ležalo na zemi telo muža s odstrelenou časťou hlavy! Bol január, krutá zima, ale z jeho mozgu sa ešte parilo ako vsakoval do ľadu. Udalosť sa musela stať celkom nedávno.
Mala som z toho na dlhé roky obrovskú traumu. Rok som nemohla vziať do úst kúsok mäsa, keď som si chcela ľahnúť spať, v posteli už na mňa čakal onen nebožtík. Nezniesla som nič, čo akokoľvek súviselo so smrťou. Cintoríny, hroby, truhly, Dušičky, sviečky, úmrtné oznámenia, smútočne oblečené ženy...
Schvátil ma taký des zakaždým, keď som si uvedomila neodvratnosť vlastnej smrti, že som mala, paradoxne, nutkanie spáchať samovraždu, aby som pred ním unikla. Skrátka, ochorela som na diagnózu odborne zvanú tanatofóbia. A čo horšie, tak som sa za to hanbila, že som sa nedokázala nikomu zdôveriť, tobôž vyhľadať odbornú pomoc.
V tých časoch ešte prevládali voči duševným chorobám a psychiatrii, ako medicínskemu odboru, značné predsudky a nevedomosť. Ešte sa len experimentovalo s účinnnými látkami, ktoré by mohli viesť k pozitívnym výsledkom v liečbe. Panovala všeobecná predstava, že ak sa raz niekto "zblázni", skončí natrvalo izolovaný v ústave pre choromyseľných. Postihnutých jedincov sa ľudia báli a stránili.
Takže nie div, že som mlčala, lebo som tušila, že aj mňa postihlo duševné ochorenie. O to usilovnejšie som pátrala v knižniciach, aby som sa potajomky dozvedela čosi viac.
Po rokoch bola u nás na návšteve moja svokra, takmer negramotná, ale od prírody múdra žena. Zrejme pri varení, keď som o rozporciovanie mrazeného kurčaťa požiadala manžela, vytušila môj problém a povedala mi, že ak sa bojím mŕtvych, aby som sa raz jedného dotkla a prestanem sa báť. Samotná predstava, že by som to dokázala, sa mi zdala nemožná.
Ale roky plynuli a život postupne prinášal aj úmrtia v príbuzenstve a blízkom okolí. Konvencie ma nútili, aspoň čiastočne, sa prekonávať.
Až nadišiel čas, keď pomerne zdĺhavo, zomierala moja mama. Žila už sama a jednoznačne trvala na tom, že chce umrieť doma. Nezostalo mi nič iné, ako byť pri nej. Ja som spala v jednej izbe, ona skonávala v druhej. V noci som sa podchvíľou budila a len za svetla neónových lámp z ulice, som sa k nej tíško zakrádala, aby som si overila či ešte dýcha. Pre každý prípad som nechávala otvorené dvere, ak by ešte náhodou niečo potrebovala. Bola som si vedomá, že kedykoľvek už môžem spať sama v byte s mŕtvolou. Ale zmysel pre povinnosť bol silnejší ako strach. Vo chvíli keď prestala dýchať, som stála pri nej a videla, že smrť je takmer nepostrehnuteľný okamih medzi bytím a nebytím. Paplón, ktorým bola prikrytá sa prestal dvíhať a oči zostali upreté kamsi dohora. V tej chvíli to bola, svojim spôsobom, úľava pre obidve.
Vtedy som si spomenula na radu mojej svokry. Odhodila som paplón nabok, vyhrnula mame nočnú košeľu a obomi rukami jej pozvoľna prehádzala celým telom, od hlavy po päty a späť.
Odvtedy sa nebojím. Tanatofóbia, rokmi síce čiastočne zmiernená, sa z môjho života definitívne vytratila.
A svokru, ktorej tvár stuhla v blaženom úsmeve, som v truhle úprimne pobozkala.
Tak si kladiem otázku, či je alebo nie je správne, ukazovať v médiách všetky tie hrôzy, ktoré sa neustále vo svete dejú?
Dá sa to považovať za akési preventívne "očkovanie" pred chorobným strachom zo smrti alebo nás už otupuje natoľko, že sa stávame stále menej citliví na utrpenie druhých?
Ťažko povedať.
Pravdepodbne platí, že všetkého veľa škodí.
Judita Harajdová
