Ak som čakala Štefkin pobavený úsmev nad ich úrovňou, tak som bola prekvapená ako vážne ich preletela očami a okamžite ma pozvala do krúžku mladých autorov, ktorý viedla. Boli to totiž napospol básnické pokusy a ako som už dávno pochopila, nie je mi určené byť poetkou. Ale v mladosti sa zvyčajne začína veršíkmi.
Tak sa zrodila táto moja prvá krátka próza, ktorá uspela nielen v prednese na večere ukážok z našej tvorby, ale vďaka Štefke ju odvysielal aj banskobystrický rozhlas a to aj v maďarskej verzii pre národnostné menšiny a na prelome tisícročí ho uverejnil aj týždenník ŽIVOT.
Držím dané slovo aj v tom, že ho tu publikujem tak, ako som ho pred takmer polstoročím napísala, bez následných úprav a zásahov. Len som ho preniesla z T602 do Wordu.
Nie je síce jar, narcisy nekvitnú, práve naopak všetkých nás umárajú tropické augustové dni, ale blíži sa ako výročie Slovenského národného povstania, tak aj nedožitá storočnica od narodenia Štefky, tejto ešte stále málo známej a ocenenej slovenskej poetky, ktorá bola i členkou Spolku slovenských spisovateľov, i zaslúžilou umelkyňou, nositeľkou viacerých cien a vyznamenaní, i Radu SNP 2. triedy, a predsa o nej, okrem tých, ktorí ju poznali osobne, vedela len moja priateľka, sama poetka, Mgr. slovenčinárka, Adeleida, ktorej z literárnej tvorby pri jej neuhasiteľnom smäde po čítaní sotva čosi uniklo.
Takže teraz venujem Žlté narcisy všetkým mojim čitateľom, ale predovšetkým Štefke k jej nedožitému životnému jubileu z neskonalej vďaky za povzbudzovanie, vlievanie sebadôvery vo vlastné schopnosti a rozdúchanie iskry, ktorá neustále ešte vo mne horí, aby som plnila jej posolstvo, ktoré jediné som dokázala vylúštiť z husto popísaných pohľadníc. Boli nim tri slová: Píš! Píš! Píš! A podpis.
ŽLTÉ NARCISY
Odtrhla som si chvíľu času z kolobehu všedných starostí a pomaly blúdim ulicami. Na jar mávam túlavé nálady. Nohy ma nesú na známe miesta, do tichých uličiek, lemovaných záhradami. Vzduch vonia vlhkou zemou. Hľadím na starostlivo upravené hriadky, na kríky zaliate rozkvitnutou nádherou. A tu, hľa, už kvitnú narcisy! Prvé narcisy tohtoročnej jari. Kochám sa v ich žltej, krehkej kráse a v duchu mi ožíva dávna spomienka...
V druhom ročníku strednej školy som mala aj ja, tak ako väčšina spolužiakov, svoju študentskú lásku. Po večeroch sme neúnavne korzovali, v sobotu chodili do kina, ale najlepšie sme sa zabavili na večierkoch, usporadúvaných v školskom vestibule, kde nám vlastná kapela občas zahrala popri klasike aj odsudzované "bugariny", ako sme v tom čase nazývali džez.
Platilo pravidlo, že stabilnejšie dvojice pri tanci nikto nerozdeľoval. Aj my dvaja sme boli zbláznení do tanca a skvelo zohratí.
Ale raz, uprostred tanca, môjho chlapca, náhle zo zábavy odvolali. Dôvod si už nepamätám. Razom sa stratila radosť i vzrušenie a ja som sa sklamane predierala pomedzi usmiate páry. Bola som rozhodnutá odísť preč.
Vtom som uvidela človeka, zjavne tiež smutného, ba teraz viem, že neporovnateľne smutnejšieho, ako som bola ja. Sedel na stoličke a zachmúrene sledoval zabávajúcu sa mládež.
Bol to náš profesor telesnej výchovy.
V škole ho nikto nemal rád. Študenti sa ho báli pre kruté preháňanie, ako aj pre zvyk vynoriť sa uprostred hlúčka študentov v najnečakanejšej situácii. Dokonca aj profesori si bez zábran robili vtipy z jeho čudáctva.
Prechádzajúc popri ňom som pozdravila a už sama neviem prečo, podišla som k nemu a on, "boh hrôzy", ako sme ho prezývali, sa ma napodiv nežne opýtal:
"A ty sa prečo nezabávaš, princeznička?"
Nedokázala som povedať pravdu, len som sklonila hlavu, ale on sám všetko postrehol a zrejme našiel vo mne niekoho, komu sa mohol z náhleho popudu zdôveriť.
"Myslíš, že mne je ľahko pozerať na to všetko?"
Popri nás prešiel profesor literatúry a opýtal sa:
"Ako sa cítiš?"
" Ďakujem, dobre," - prehodil ledabolo telocvikár a mne ďalej šepkal: "Môže snáď niekto pochopiť ako mi je? Keby som nemal dozor, nesedel by som tu za nič na svete."
A oprel sa sťažka o vystretú, meravú nohu.
Medzi študentmi kolovalo, že máva ukrutné bolesti.
Sama som raz bola svedkom, ako priam nepríčetne zavýjal a hnal pred sebou akéhosi vydeseného prváka, ktorý ho zrejme rozčúlil. V žilách mi stuhla krv a dlho som nemohla na ten výjav zabudnúť.
Teraz, keď mi pootvoril vrátka do svojho vnútra, som mu začínala rozumieť. Z náhodných rečí som si začala skladať jeho životný príbeh.
Keď odišiel do Povstania bolo mu čosi vyše dvadsať. Zdravý, urastený, plný energie, aktívny športovec. Ešte aj teraz, v zanedbanom zovňajšku, sa uchovali stopy nevšednej mužnej krásy.
Doma zanechal milované dievča, s ktorým mienil po návrate spojiť svoj život.
Ťažké zranenie zmarilo všetky nádeje.
Dievča opustilo nevrlého mrzáka, utrápeným rodičom komplikoval život, na športovú kariéru nemohol ani pomyslieť.
Zatrpkol. Prestal sa o seba starať. Chodil špinavý a zarastený, ortopedické topánky mal zablatené aj v čase najväčšieho sucha. Menil ich za nové, len keď predošlé zodral.
Ale láska k športu ho neopúšťala. Tá jediná ho držala pri živote. Zaumienil si, že ak nemôže športovať sám, bude sa venovať mladým talentom.
Márne však hľadal uplatnenie v telovýchovných oddieloch, na školách, stretával sa len s pobaveným odmietaním. Ako chce trénovať mládež, keď sa sotva hýbe?
Aby bol mobilnejší, dal si prispôsobiť bicykel a naučil sa jazdiť tak, že používal len zdravú nohu.
Tak, ako každému, kto sa nedá odradiť a ide vytrvalo za svojím cieľom, sa napokon aj jemu podarilo zakotviť na našej škole. A akokoľvek sa musel v telocvični či na ihrisku premáhať, podarilo sa mu vychovať nejedného známeho športovca.
Zostával však naďalej sám, strašne sám medzi ľuďmi, pre ktorých bol len terčom vtipov a naháňačom strachu.
Blížil sa Deň učiteľov. Poskladali sme sa na kyticu nášmu triednemu, ktorého sme si nesmierne vážili pre jeho priateľský vzťah a ľudskú múdrosť.
Vtedy som si nevdojak predstavila jeho, ako sedí sám, utiahnutý v kútiku priestrannej zborovne a pozoruje kolegov a kolegyne, vchádzajúce s kyticami v náručí.
On nebol triednym, nikto mu teda nechystal prekvapenie.
Nahovorila som spolužiakov, aby sme aj jemu darovali kvety.
Napodiv, súhlasili. S predsedom triedy sme vyhľadali triedneho s prosbou, aby nás na chvíľu uvoľnil z vyučovania. Odbil nás ironickou poznámkou, že si chceme spraviť "očko" a poslal späť do triedy.
Po ďalšej vyučovacej hodine však prišiel za nami sám.
Kvetinárstva už boli úplne vypredané. Zostal jediný črep so žltými, neduživými narcismi.
Keď sme si ho dali vyvolať zo zborovne, zmocnila sa ma tréma.
Vyšiel, poobzeral sa a keď nevidel nikoho, kto by ho mohol potrebovať, chcel vzápätí vojsť. Rýchlo sme sa mu postavili do cesty, podali zabalený črepník a zmätene rapotali:
"Pán profesor, dovoľte, aby sme vám v mene našej triedy odovzdali tieto..."
Premeral si nás pobúrene od hlavy po päty a začal priam surovo odstrkávať:
"Nie, nie, to je omyl, to nepatrí mne, vy ste sa zmýlili! Mne nikto nikdy nepriniesol kvety. Zmýlili ste sa!"
Horko-ťažko sme ho presvedčili, že úbohý črep je v správnych rukách.
Upadli sme do rozpakov. Očakávali sme, že bude mať radosť a jeho reakcia bola pre nás nepochopiteľná. Boli sme ešte veľmi mladí, naivní, nepoudieraní životom.
Po čase, chýlilo sa ku koncu školského roku, som ho stretla na prázdnej školskej chodbe. Pristúpil ku mne a nešťastne zašepkal:
"Tie kvety zvädli. Udržiaval som im stálu teplotu, každý deň zalieval. Tak krásne rozkvitli a teraz..."
Ubezpečila som ho, že narcisy sú cibuľové kvety a ak ich správne ošetrí, na budúcu jar určite opäť rozkvitnú.
Tvárou mu prebehla akási mäkká vlna a až po chvíli som si uvedomila, že je to radosť.
"Každý rok, keď rozkvitnú, budem myslieť na vás."
Čas prešumel a ani sme sa nenazdali, blížili sa maturitné bankety. Aj keď sme vedeli, ako sa zábavám vyhýba, opäť sme ho s predsedom triedy vyhľadali. Kríval nám v ústrety telocvičňou a pred očami udivených prvákov objal, oboma rukami, pritisol na prsia a ponad naše hlavy ticho, ako to už mal vo zvyku, šepkal:
"Nevravte nič, viem prečo ste prišli! Vám prídem. Určite."
Preleteli roky, ktoré vryli vrásky do našich tvárí a postriebrili vlasy. Rozpŕchli sme sa po svete.
Črep so žltými narcismi určite vyhynul. A pán profesor telocviku sa dávno zbavil svojich útrap. Ktovie, či zostal na mieste jeho posledného odpočinku aspoň skromný pomník.
Ale mne ho žlté narcisy každú jar pripomenú.
