Všetky sonety sveta
Otváram si len útlu knižku. Je ňou zbierka 99 sonetov od Štefánie Pártošovej. Tej Štefky, ktorá vycítila vo mne tlieť sviečku, prvá zapálila zápalku a plamienok vzplanul, a planul a planie, rozhorieva sa, horí a dym z neho stúpa, stúpa ku nej, vzpína sa za jej duchom a sme v spojení. Duchovnom. Neustále vyše pol storočia.
Otváram ju a vypadávajú mi z nej útržky z novín, malé fotografie, pohľadnice, husto popísané rukopisom farmaceutky, ktorý ani teraz neviem vylúštiť, dajú sa len odhadnúť, ale ich posolstvo mi je jasné. Končievali zakaždým pobádaním Píš! Píš! Píš!
Ale s venovanie, napísané krátko pred tým, ako vzlietla k nebesám, rozlúštim nech ma to stojí čo stojí.
Mojej drahej, múdrej a statočnej Judite v starom a nehrdzavejúcom priateľstve Štef. Pártošová.
Bratislava, 15. apríla 1959
Keby som mohla, zozbierala by som jej všetky sonety sveta, položila ich na obetný oltár poézie a zapálila takú vatru, ktorá by ju nemusela hľadať ani v tých výšinách, v ktorých sa vznáša.
Lebo v zozname slovenských poetov 20. storočia som ju hľadala márne. Už viem prečo. Lebo bola naša najväčšia poetka, len bola žena. Intelektuálne na väčšej úrovni, ako naši mužskí poeti. Za tieto slová ma môžu hoci aj ukameňovať, nedbám. Ako neraz hovorievam, žijem už len DPH svojho života. Vrátila som sa, aby som ďalej niesla jej pochodeň, kým ju nebudem mať komu odovzdať.
Za ten zoznam, ktorý ma aj po rokoch skrivodlivo bolí, sa nemusí hanbiť Slovensko, ale tí, ktorí ten zoznam vypracovávali alebo mocnejší, ktorí o ňom rozhodovali. Možno je na vine len doba, v ktorej Štefka žila.
Teraz sa pokúsim aspoň drobným zrniečkom túto krivdu napraviť a napísať o Štefke takej, akú som ju mala možnosť poznať ja.
Prvýkrát som začula jej meno z úst mojej mamy, ktorá mala značné problémy v prechode, tak sa odhodlala a vyhľadala gynekológa, ktorý v tom čase ordinoval na Sliači a medzi ženami o ňom kolovalo, že je to dobrý ženský lekár.
Keď sa vrátila, skôr mi hovorila, že má ženu, ktorou sa pýši, každému o nej hovorí a je spisovateľka. Okamžite som spozornela, ale bola som len mladučká študentka a o Štefke nič nevedela.
Pokiaľ ma pamäť neklame, menoval sa Arpád, ale Štefka o ňom hovorila ako o Petrovi.
Teraz mi napadá paralela s mojím tatíkom, ktorému takto doplietli krstné meno pôrodná babica alebo krstná matka. Lebo sa volal aj Karol, aj Arpád. Inak bol zapísaný v matrike, inak pokrstený v kostole, lebo jedna z nich zabudla, ako sa má volať. Celý život mal s tým problémy. Azda najväčší, keď dostali povolávací rozkaz obaja. Ťažko bolo vysvetľovať, že sú len jeden. Keď už mal dosť opletačiek kvôli tomu, poradili mu, aby si vybavil nový občiansky preukaz a rozhodol sám, ktoré meno bude používať. Zvolil si Karol. Tým pádom mala starosti mama, lebo bola dlhé roky vydatá za Arpáda. Rozriešil to až nápis na hrobke, kde je uvedený Karol A. Urban.
Pax!
Dúfam.
Mala som 21 rokov, keď sme sa stretli osobne. V uličnej organizácii KSČ v Žiari nad Hronom. Ako sa Štefka do strany dostala neviem, o tom, za akých okolností ja, niekedy inokedy. Tento blog patrí Štefke.
Keď som sa medzi týchto priateľov dostala, mala som malého syna, zostala som v Žiari sama, bez zamestnania, teda ako sa hovorilo žena v domácnosti. Bolo ich tam len pár. Čo človek, to zložitý osud. Verím, že aj na ostatných príde rad, lebo si to zaslúžia.
Našla som si tam konečne v Žiari nad Hronom dve skutočné priateľky, také, aké som dávno hľadala. Štefku a Hanku Lajčiakovú, ktorá sa nie tak dávno prisťahovala za manželom z Bratislavy.
Ťažko povedať, či to bola zhoda okolností alebo náhoda, že sme všetky bývali v jednom dvore. V troch blokoch do céčka, uprostred ktorého bolo detské ihrisko s lavičkami. Každá z nás bývala v inom bloku, ale predsa blízko.
Nové teórie tvrdia, že náhody neexistujú. Tí, ktorí sa v živote majú nájsť, sa nájdu a ja už tiež viem, že je to pravda.
Zostala som z nich posledná.
Privítali ma medzi sebou s nadšením, pretože akútne potrebovali niekoho, kto by robil niečo ako tajomníka. Keď som zistila, že k výbave tejto funkcie patrí písací stroj, nezaváhala som ani minútu. Pretože po ňom som najviac túžila, ako nevyhnutnej pomôcke pre tvorbu, ale začínali sme s Andrejom úplne od nuly, takže boli naliehavejšie veci, ktoré sme si museli zadovážiť predovšetkým.
Z našej kuchyne, štvorcovej, primerane priestrannej, vykachličkovanej azúrovými dlaždičkami, sa stal sekretariát. Miesto písacieho stola slúžil biely kuchynský stôl so štyrmi stoličkami. Tam chodievali za mnou ostatní členovia, pracovne, aj súkromne, ako prišlo.
Vtedy som sa naučila piť kávu, i keď som jej nevedela prísť dosť dlho na chuť, lebo ako Štefka, tak aj Hanka boli tuhé kávičkárky. Štefka navyše priam vášnivá fajčiarka, ale vtedy sa to tak nebralo ako teraz. Kto chcel fajčil, kto nechcel nemusel. Nikto to obzvlášť nevnímal, akosi ani dym neškodil. Ja som bola v tom čase ešte len potenciálna fajčiarka, ale netrvalo dlho, kým som sa ňou stala. U mňa to bol akýsi prirodzený, skôr pozvoľný vývoj. Trvalo roky, kedy som mohla fajčiť, ale nemusela a verila, že to tak aj zostane.
So Štefkou sme sa stretávali aj na nákupoch, pristavovala sa pri mne, ak som sedela na lavičke a môj syn sa hral v pieskovisku.
Chodievala oblečená v jednoduchej, ale vhodnej konfekcii, s neupravenými vlasmi.
Raz ma takto zaskočila s naliehavou, impulzívnou prosbou: "Sľúb mi, že si necháš vlasy také, ako ich máš, nech tu nechodím ako strašiak po Žiari sama!"
Aj som sa zasmiala, aj sľúbila. Mala som také husté a tuhé vlasy, že ma kaderníčky na prízemí odmietali obslúžiť a pohadzovali si ma ako pingpongovú loptičku. Po tortúrach trvalých ondulácií, z ktorých som mávala hysáky, prišla móda studených vĺn. Prašť ako uhoď. Kým mi kaderníčka prácne natočila vlasy do tenučkej natáčky a pripevnila spinkou, druhá, už pripevnená sa odpálila sama. Napokon som úpravu vlasov vzdala, sama som už na to nemala nervy, čo najmä moja mama niesla dosť ťažko.
Takže sme obe so Štefkou nosili akési nakrátko ostrihané účesy, na ktorých nič nedržalo, ani zastrihnuté ofiny nie. Len Štefke už vlasy beleli.
Za našimi blokmi sa dostavoval kultúrny dom, s kinosálou i divadelným javiskom. Zbožne sme naň upierali zrak, aby ho čím skôr dokončili. I stalo sa.
Netušili sme, že sa pre Hanku stane popraviskom z vlastnej vôle.
Mala som dokonca tú výhodu, že od nášho bloku k nemu viedla strieška, ktorá tvorila akúsi pasáž, takže keď pršalo, ani som nezmokla.
Pod tou strieškou som sa raz Štefke priznala, že sa pokúšam písať, ale zatiaľ je to len také veľmi, veľmi neurčité.
"Ukáž! Prines!" Okamžite sa chytila.
Tak som jej v rozpakoch dala prečítať moje dve či tri básne, no, ťažko ich tak nazvať, lebo boli aj mojimi poslednými. Skrátka básne nie sú moja parketa. Som skôr na prózu, publicistiku, skúsila som aj drámu. Na písanie potrebujem väčší priestor na vyjadrenie, ako umožňuje poézia. Neviem zhustiť svoje zážitky do takej kondenzovanej podoby. Nestačí mi zachytiť pocit, náhlu myšlienku, čosi ako fotografiu vo verbálnom prevedení. V tomto je moja teraz už dlhoročná priateľka Adelaida pravý opak.
Musím sebakriticky priznať, že to boli len také rýmovačky zaľúbenej študentky. Ale Štefka ich zobrala vážne.
"Príď k nám do klubu mladých autorov," pozvala ma bez rozmyslu a udala mi termín. "Skús dovtedy napísať niečo nové. Možno poviedku."
Dovtedy som sa namáhala márne.
Bola som úplný laik, čo sa týkalo vedenia domácnosti, varenia, prania, upratovania, starostlivosti o malé dieťa. Stalo sa, že som dve polievky vyliala, aby mal Andrej tretiu jedlú, kým prišiel z hlinikární domov.
Synček bol abnormálne náročné dieťa, čo sa týkalo starostlivosti. Nie a nie spať. Vôbec. Permanentne som bola nevyspatá.
Ak som si usporila chvíľu času, sadala som k písaciemu stroju, vložila do neho prázdny list papiera, a len naň civela. Nenapadala ma jediná myšlienka, ktorú by som bola schopná zo seba vydolovať. Téma, rozsah, obsah, forma, všetko bolo pre mňa španielska dedina.
Ale Štefka vo mne rozžhavila iskierku a ono to akosi išlo. Pomaly, pozvoľna, najprv nápad, potom úvod a osmelila som sa.
Kŕč povoľoval.
Tak sa zrodila moja prvá krátka próza Žlté narcisy.
V klube sa konali recitačné preteky a adeptky na čítanie sa začali dožadovať čítania Žltých narcisov. Tešilo ma to i ľakalo. Ešte som nebola pripravená. Ale zabodovali. Aj keď by som ich dnes určite napísala celkom inak, možno v rôznych verziách alebo donekonečna upravovala. Ak ich vydolujem zo záľahy rukopisov a rôznych iných papierov, sľubujem, dám ich na blog. Už preto, že týmto počinom Štefka vo mne odštartovala literárnu tvorbu. Ale neručím za to, že budú v pôvodnej podobe. To by som sa musela veľmi ovládať.
Potom ich nejakým zázrakom odvysielali v banskobystrickom rozhlase, samozrejme v tom mala prsty Štefka. Dokonca ma zaskočilo, že aj v maďarskej verzii, vo vysielaní pre národnostné menšiny. Tú som však nikdy ani nevidela, ani nepočula.
Štefka ma opäť zaskočila pod našim kuchynským oknom: "Povedz mi, ako sa varí guláš. Idem na zjazd spisovateľov, musím mojim chlapom niečo navariť, ale ten môj je vždy taký tvrdý, že potrebujú k nemu sekeru."
"Štefka, toto sa..."
Nie, ešte som jej vykala, lebo som bola nezdvorilá. Keď ma vyzvala, aby som jej tykala, nijako raz som nemohla. Nedokázala som si to ani predstaviť, tak som si ju vážila. Bola o rok staršia ako moja mama, a tá ma tiež nemala práve najmladšia na tú dobu.
Nenaliehala, nechala ma tak.
"Pani Pártošová", všimnite si, nie súdružka, hoci to nie je až také na zahodenie oslovenie, ale bolo sprofanované, "to sa vy pýtate mňa, veď ja sama neviem variť, len tak sa pokúšam niečo jedlé predložiť manželovi na stôl aspoň na obed."
Andrej už skutočne začal mierne protestovať proti chlebu s maslom, paradajkami a paprikou na večeru, či by nemohlo byť niečo varené. Ale mňa sa čo i len pri pomyslení na dvojité varenie v priebehu jedného dňa zmocňovala panika. Ale guláš so sekerou som si nevedela ani predstaviť. Tak som začala vymýšľať ako sa môže asi variť guláš. Ale Štefka ma brala vážne, pre ňu som bola priam šéfkuchárka v nejakom interhoteli, keby boli také jestvovali. Isteže boli, ale nie v Žiari nad Hronom. V neurčitom, príliš vzdialenom svete. Hmlistom. Ale hmlu som mala aj ja v hlave.
Štefka však odhodlane vykročila smerom domov, rozhodnutá guláš navariť. Veď bola milujúca matka a manželka.
Tak po dvoch hodinách som ju videla vracať sa domov z obchodu, vyzbrojenú štangľou maďarskej salámy pod pazuchou. Hneď som pochopila, že súboj s gulášom vzdala, napriek tomu, že v Povstaní bola statočná, priam hrdinská, ako som sa kdesi potom dočítala. Lebo Štefka toho o sebe veľa nenahovorila.
To skôr jej manžel. Boli sme v divadle, už v novom kultúrnom dome a sedeli vedľa seba. Trochu počas predstavenia vyrušoval, ale cez prestávku mal sólo. A len o Štefke, a o Štefke. Neustále, moja Madlenka sem, moja Madlenka tam. Lebo on ju takto volal.
Tak mi vyrozprával, ako sa spoznali. Bol lekárom kdesi v sanatóriu v Tatrách, keď mu z povereníctva oznámili, že mu posielajú pacientku, o ktorú sa má svedomite starať.
"Pred sanatóriom sa zastavilo auto a z neho vyliezlo nejaké strašidlo vo vypĺznutom kožuchu a s očami vypúlenými od basedowa. Tak som sa ho ujal. V jedálni sme už sedeli vedľa seba, ale ona čo lyžička polievky, to cigareta. Ani neviem ako, ale o dva týždne sme boli už zasnúbení..."
Počas ďalšej prestávky medzi dejstvami ju neprestal ohovárať a sťažovať sa na ňu. Ale s toľkou pýchou, hrdosťou a láskou som ešte muža o vlastnej žene nepočula hovoriť.
"Keby som doma neumyl riady ja, moju Madlenku by to v živote nenapadlo."
A skutočne mal dôvod sa na čo sťažovať. To som pochopila, keď som bola prvý raz u nich. Štefka, odpusť, toto nie je ohováranie, ale pravda. Musím ťa opísať takú, akú som ťa vnímala.
Vo dverách som sa chcela zobuť, ako normy správania kázali a zrejme stále kážu, hoci u mňa v garsónke to rešpektuje tiež málokto, ale skôr preto, že majú dojem, že sú ešte stále na ulici, tak blízko mám z chodníka dnu. Takže sa neunúvajú. Už na to kašlem. Stiahnuť tých päť metrov štvorcových voľného priestoru vlhkým mopom mi nestojí za to, aby som sa nejako dotkla ojedinelej návštevy. Veď ani v papučiach ku mne takmer nikto nechodí. Aj to je jeden z dôvodov, že sa potom vykeciam do blogu. Niekde sa musím.
Štefka ma však v predstihu zastavila:
"Nech ťa to ani nenapadne!"
Keď som vstúpila o krok dnu, okamžite mi bolo jasno. Nemalo to zmysel. Logiku. Aké blato na sídlisku, také v byte. Čvachtala som sa v ňom skoro po členky. Nechápavo som čumela na Štefku, ale ona to nevnímala. To blato jednoducho nevidela, neprekážalo jej. Skusmo som nahliadla do pootvorených dverí spálne, či ho majú aj v posteli, ale nebolo.
Tento bleskový prieskum Štefke už neušiel, tak mi vysvetlila:
"Keď sa tu už nedá vydržať, tak si niekoho nájdeme, kto nám to spraví. Raz za čas si to môžeme dovoliť."
Štefka tým zrejme nemyslela peniaze, ale vpustiť niekoho upratovať. Zavadzať a zdržiavať s takými prízemnými záležitosťami.
Beztak neviem, z čoho vlastne žili. Manžel síce robil závodného gynekológa, tu musím vložiť, že každej pacientke bez ohľadu na vek či postavenie, tykal. Aj to bola trochu rarita, hoci sa všeobecne tykalo. Boli sme predsa súdruhovia. Ale akosi lekárovi ani lekárke som nikdy nepočula nikoho vysloviť súdruh doktor alebo súdružka doktorka. Boli síce také snahy zdôrazniť emancipovanosť žien aj tým, že by sa boli tituly používali v jednotnom, teda samozrejme mužskom rode. A to bolo správne. Veď sme si boli s mužmi rovné, čo do propagandy. Súdruh doktor Nováková! Súdruh inžinier Kováčová! Cítite, ako to hrdo znie. Len sa akosi neujalo. V tomto som až následne, s odstupom, spozorovala paradox. Čím vyššie postavenie, tým smelšie tykanie a súdruhovanie. To bola morálna priama úmera. Alebo žeby šplhanie? Toto si domyslím až dopíšem. A ja, blbá, som po maturite zatykala zväzákovi na novom pracovisku, tak ako mali študenti vo zvyku, a on sa, sopliak, urazil. Tak som sa viac neodvážila. Stiahla som sa. Ľudia sú nevyspytateľní.
Štefka nechodila do zamestnania a ani ju to vo sne nenapadlo. Nemala čas chodiť do nejakého zamestnania, taká bola vo všetkom zaangažovaná. Písala, organizovala, pomáhala, chodila do rozhlasu, na zjazdy spisovateľov, na schôdze, viedla krúžok mladých autorov, čítala čo jej prišlo pod ruku, tak musela byť voľná.
Mala aj syna, vtedy deväťročného Števka. Trochu neskoro, ale predsa. Raz mi ktosi zazvonil, práve som prala na drevenej práčke tatíkovej výroby s vloženým elektromotorom, ktorý bol nejako prepojený remeňom na vrtuľu. Do pozinkovanej štvorcovej diery som vkladala plienky, potom ostatné detské prádielko a postupne čoraz tmavšie. Pritom som ohrievala v kuchyni na dvojplatničke v najväčších hrncoch vodu. Skoro ako pani Irena v podkroví prezidentského paláca. Taký sme mali prepych. Teplá voda tiekla raz alebo dva razy týždenne v presne limitovaných dvoch hodinách. Poburovalo ma, že tie rozmaznané tvory kdesi na Západe ju musia mať stále a len by sa sprchovali. Aspoň v tých pár knihách, ktoré som o Západe zohnala. A čo partizáni, čo vojaci na fronte, v koncentrákoch, veď tí si nemohli dovoliť ani pomyslieť na vaňu s horúcou vodou. Preto to aj pani Irena hravo zvládla.
Takto som teda prala, na chodbe všade kôpky bielizne, ale otvorila som. A za dverami Števko, že ho posiela mamka. Že ma pekne prosí, či by som mu nepomohla s rysom, keď som pracovala v konštrukcii, lebo doma mu nemá kto a on to nevie.
Samozrejme. Štefkina prosba mi bola poctou. Pranie, nepranie, rozložili sme na kuchynskom stole tabuľu, ktorú sme mali doma ešte zo školy. Števko sa aj snažil, ale šlo mu to tak pomaly a ťarbavo, voda chladla, blížil sa čas obeda, tak som mu ho narysovala. Doposiaľ ma za to mučia výčitky svedomia, lebo omnoho neskôr, keď na to prišla reč, sa mi Štefka priznala, že syn dostal zaň v škole pätorku. Keď som nerozumela prečo, akú hrubú chybu som spravila, tak mi vysvetlila prečo. Lebo súdružka učiteľka vyhlásila, že ten rys nikto z Pártošových by nebol schopný narysovať. Mňa táto Števkova pätorka veľmi mrzel, ale Štefku nie. Čo jej mohlo záležať na nejakom ryse a známke? Čo na tom, že jej syn nevedel rysovať ako ostatné deti? Nebude technik a vybavené. Sú aj iné životné perspektívy.
Čo sa detí týka, v tomto mám poriadne čiernu dieru. Zo začiatku, ešte sme sa so Štefkou len spoznávali, som našla vonku pri smetiach staré noviny, alebo len zdrap a na tom uverejnenú báseň. Štefkinu. O malom osemročnom dievčatku, dcérke, ktoré bolo spálené v koncentráku a ona hľadela na dym, ktorý šiel von komínom. Otrasná báseň a v smetiach. Vekove by to sedelo, ale v žiadnom článku, v stručných životopisoch som nič podobné nenašla. Na toto som sa nikdy neodvážila Štefky spýtať, hoci ma to iritovalo a sama nič nepovedala. Neviem, ktorá z nás mala bujnejšiu fantáziu.
Hoci som mala jedného malého decka plné zuby, zacnelo sa mi znenazdajky po druhom. Priveľmi. Najradšej by som ani deväť mesiacov nečakala. Aj syn sa dožadoval súrodenca. Chlapec, ale stále chcel bábiku. Sotva som z neho spustila oči, už bol vlezený v cudzom kočíku, len topánočky mu trčali. A keď začal trvať na tom, že buď dám jediný puding všetkým deťom na dvore, alebo nechce ani on, začalo to byť povážlivé. Toľko pudingov sme si ani vtedy nemohli dovoliť z jedného platu. Každé ráno som mala za dverami len jednu litrovú fľašu mlieka, ktoré roznášali podľa objednávky z obchodu. Splácali sme pôžičky. Za byt, za elektrinu, za ROH a stranícke známky, za všetko strhávali Andrejovi rovno v učtárni z výplaty a vtedy ešte vedeli počítať. Žiadne špekulovanie.
Skrátka sme sa o bábiku postarali a podarilo sa. Zašla som k pánovi Pártošovi do ambulancie a poprosila aby ma vyšetril či som alebo nie som už tehotná.
Ponúkol mi zdvorilo miesto na koze, tak som synka posielala von, aby chvíľočku počkal, keď chce bábku.
"Aké von! Žiadne von! Nech pekne sedí tu a vidí o čom je život!"
Na kozu som vyliezla, ale v značných rozpakoch. Malý mal už tri roky, mohol vidieť. Ale ani synka, ani pána Pártoša to nijako nevykoľajilo. Brali to normálne.
Len Štefka, keď sme sa po tejto návšteve stretli, vyzerala trochu znepokojená.
"Manžel mi povedal, že si bola u neho v ordinácii a že čakáš malé. Neveľmi sa mu to pozdáva, ale keď videl ako sa tešíš, nechcel ti pokaziť radosť."
Nuž, doposiaľ neviem, čo mala na mysli, hoci som mala kadejaké prídavné komplikácie, ale celý život, tak som ich považovala za prirodzenú súčasť života každej ženy. Teraz už viem, že by to bolo prinajmenšom rizikové tehotenstvo, ale vtedy to bol neznámy pojem. Keby som nebola prišla o prácu, musela by som každé ráno byť po nepohodlnej ceste natrieskaným autobusom pred šiestou pri pichačkách. Inak by mi už orazilo príchod červene a to by boli sankcie.
Potom sme sa ťažko lúčili, lebo sme sa sťahovali už do Košíc. Konečne sme dostali byt. To bolo pendlovania medzi Košicami, Žiarom, Ostravou. Jeden sem, druhý tam. Vlaky a vlaky. Autá ešte nemal len tak hocikto a my už vôbec nie. Dokonca nikdy. A nikto nám neveril, že auto nechceme, lebo potom už všetci mali.
Keď sme sa vyobjímali, strčila mi Štefka do ruky lístoček:
"Tu máš adresy, ak by si v Košiciach potrebovala lekára. Obráť sa na nich a povedz, že ich o to prosím ja."
Aj by sa boli zišli, ale akosi som sa ostýchala to využiť. Samé vysoko postavené kapacity. Vysvetľujte nejakej sekretárke kto ste a čo chcete.
Len so Štefkou sme sa potom roky míjali. Nie a nie sa utrafiť v čase a priestore. Keď som bola na pomaturitnom stretnutí vo Zvolene, stavila som sa v Žiari. Aj okná boli otvorené, ale nikto nebol doma. Dlho, predlho som čakala, ale márne.
Potom som sa dozvedela, že sa presťahovali do Bratislavy. Našla som si telefónne číslo. Aj som sa raz dostala do Bratislavy. Rovno zo stanice, z prvej búdky som volala. Mobily ešte neboli. Ozval sa mi ženský hlas, tak som až podskočila, Pártošová, ale nevesta. Povedala mi, že jej je líto, lebo bola zrejme Češka, ale voni se opět vrátili do Žáru. Tam bydlí teď. To mi ovisol nos.
Konečne som mala zase príležitosť ísť do Bratislavy. Autom. Syn tam mal pracovné povinnosti a ja dohodnuté stretnutie v LITE. A Štefka zase v Bratislave. To by bol v tom čert, aby sme sa ani tento raz nestretli, povedala som si. S pátracou schopnosťou Sherlocka Holmsa som hľadala nejakú stopu, kým som ju nenašla. Adresu aj telefónne číslo. Vytočila som ho. Zazvonilo, zapraskalo, ale ozvala sa. Osobne. Len veľmi slabým hlasom.
Povedala som jej, že by som ju rada stretla.
Súhlasila, len som musela veľmi naťahovať uši. Pochopila som, že je po infarkte a nemôže sa namáhať, ale môžeme ju vyhľadať. Býva v Petržalke.
Dohodli sme sa, že sa striktne zdržíme fajčenia a budeme ohľaduplní. Syn zaparkoval a kadejakými podchodmi, popri obchodoch, schodoch, sme sa dostali na udanú adresu. Ale Štefkin byt sme nenašli. Napokon nám otvoril akýsi cudzí muž a vpustil nás do chodby ich bytu. Divila som sa. Ale vo vnútri ukázal na jedny dvere, že za nimi býva pani Pártošová. Vysvitlo, že je to garsónka.
Hneď ako na nás vykukla v župane, obtočená šálom, sme sa rozrehotali. V ruke držala zapálenú cigaretu a aj pri zvítavaní si z nej poťahovala.
"Dobrý deň, pani Pártošová!..."
Nasrdilo ju to.
"Čo si ty myslíš, kto som ja, že mi vykáš!"
Dobreže mi nezabehlo, taká bola tá slina jedovatá. Ale usmiala sa. Oči sa jej ligotali za hrubými sklami okuliarov.
"Dobre, Štefka, už prijímam. Ty si babka, ja som babka... Ale ty fajčíš? My sme sa dohodli, že nebudeme."
"Prosím ťa, veď to je obrad. A vôbec. Teraz mám prestať? Aj lekári nástoja. Keby som bola mladšia, nepoviem, ale keď už mám cievy ako sito, aký by to malo zmysel."
Voviedla nás popri vécku do väčšej miestnosti, to bola akože kuchyňa. Len strohá linka, na nej jeden kastról a pri balkónových dverách železná posteľ. Uprostred kuchynský stôl s rozloženou prácou. Písala.
Vľavo mala menšiu miestnosť, trochu starožitnú. Žiadne dosky natrepané knihami ako v Žiari. Vraj sú na chate, lebo ich nemá kde dať. Toľko ich mali.
Boli sme unavení a veľmi hladní, lebo sme sa nemali kedy a kde najesť. Štefka ukázala na papier na stole:
"Pýtajú, pýtajú, ale už veľmi nevládzem... A tu," ukázala na kastról, "mi jedna babka, no babka, je mladšia ako ja, priniesla obed. Varí mi. Ale pozabudla som sa a všetko zhorelo. Pozri!"
Kým sme vošli do vedľajšej miestnosti syn sa jej spýtal či by si nemohol, kým sa porozprávame, trochu pospať, lebo do Košíc je ďaleko a musí šoférovať.
"Samozrejme, tu, na tejto posteli, ak nevadí." Ukázala na tú železnú.
"Hocikde," súhlasil syn.
Štefka vyšla na balkón a priniesla takú zaprášenú deku, až sa zotmelo v miestnosti a začala ho starostlivo prikrývať. Syn nevidel, lebo sa mu už lepili oči a ja som si u Štefky privykla na všeličo.
"Chodia mi sem dievčatá a menovala známe osobnosti zo Zväzu žien, ale predstav si, ony mi tu chcú stále vysávať, dokonca umyť okno. Načo? Len čo by mi slnko svietilo do očí keď píšem."
Sadli sme si na akýsi gauč, ja si nábytok akosi nikde nepamätám, na stolík som položila bonboniéru, akože prezent. Nechala ju ležať tak.
Mali sme si čo po toľkých rokoch rozprávať. Časy boli tiež rušné. Za nami perestrojka, pred nami november.
Netrvalo dlho a syn sa doplazil z postele:
"Tak takéto zaujímavé reči nemôžem prespať."
A fajčili sme. Tuho. Veľa. Všetci. A káva, káva. Vytiahla som bezkofeínovú, tú som si vzala so sebou.
"Aj taká existuje?" krútila neveriacky hlavou. "Dobré vedieť."
Tak som jej ju nechala.
Prišiel na rad aj Dubček. To sa ešte veľmi nesmelo. Ale Štefka ho poznala z Interhelpa. Ale viac jeho otca. Boli tam spolu.
Čo teraz. Spoznali sme sa cez stranu a strana bola vo vedení, hoci už Miloš Kopecký dozrieval na známy prejav na zjazde KSČ. Viselo to vo vzduchu. Atmosféra v spoločnosti hustla.
Rozhodla som sa.
"Štefka, počula si tento vtip: Vasil Biľak vraj vydal Zobrané strihy Vasiľa Biľaka a majú názov Haraburda."
/Pre neznalých vysvetlenie. Biľak bol vyučený krajčír a Burda bol veľmi úzkoprofilový módny časopis so strihmi. Vtedy si každý šil sám, ak chcel mať niečo in./
Štefka sa s úľavou zasmiala a bolo to jasné.
"Toto je dobré. To si musím zapamätať. Vieš, môjho Petra utrápili až na smrť. Bol už veľmi chorý a my sme sa sťahovali do Bratislavy, potom späť do Žiaru a teraz som zase v Bratislave. Ale mne je za Žiarom ľúto. Cnie sa mi."
"Štefka, tak mne teda vôbec nie. Nikdy som nemala Žiar rada. Akosi som s ním už nezrástla. To teraz skôr s Košicami... Tam som doma."
Odmlčali sme sa.
"Vieš, takéto monštrum, čo tu vzniklo... Nezostáva nič iné len bojovať, bojovať...!"
Tieto slová vo mne rezonujú stále, keď mňa neraz opúšťajú sily. Len sme si nemali čas vysvetliť, aký boj mala na mysli. Proti komu, čomu? Za čo?
Na to bolo primálo času.
Vybrala som z kabely knižku a podala jej ju:
"Štefka, podpíšeš mi ju, prosím?"
V očiach jej zahorel skoro Žiar.
"Ty máš moje sonety?"
"Samozrejme, že mám."
Tak mi perom vpísala hore uvedené venovanie.
Pre istotu ho zopakujem ešte raz.
Mojej drahej, múdrej a statočnej Judite v starom a nehrdzavejúcom priateľstve Štef. Pártošová.
Bratislava, 15. apríla 1959
Boli sme už strašne hladní. Vymenili sme si so synom pohľad, ale mrkol na hodinky, že je už pozde ísť niečo kúpiť. A šli sme popri obchodoch. Aj Štefka musela byť hladná.
"Mala by som niečo dať zjesť," naznačila trochu rozpačito. "Ale nemám nič. Zhorelo mi. Azda praženicu, nejaké vajcia by sa našli, len chlieb mám plesnivý. Zoberte si aspoň bonbóny," ponúkla nás.
A my, blbci, sme si nevzali, nechceli sme otvoriť tú, čo sme jej priniesli. My sme sa cestou najedli ako tak v motoreste pri Žarnovici, ale kto a kedy priniesol niečo Štefke?
Toto ma tiež hlodá roky.
Ale nemohla som prísť po toľkých rokoch do Bratislavy z Košíc a spýtať sa Štefky, spisovateľky, ktorú som si tak nesmierne vážila, hneď vo dverách, či má čo jesť.
Hlúpe konvencie!
Aspoň že jej tá bonboniéra zostala.
Vyprevadila nás až k výťahu a čakala, kým príde na správne poschodie.
Obom nám krvácali srdcia.
Obe sme vedeli, že sa vidíme naposledy.
Snažili sme sa držať statočne, ale bolo to nesmierne ťažké.
Ja som vydržala, ale Štefka nie.
Náhle sa mi so vzlykom vrhla na plece a držala na ňom hlavu, kým neprišla kabínka.
Ešte dlhý, vpíjavý pohľad a potom...
Kolesá, kolesá, asfalt, cesta, križovatky, mosty...
V lete sme boli na návšteve v Andrejovom rodisku pod Duklou, v Údolí smrti. Tiež sme sa lúčili na zastávke autobusu so švagrinkou. Šofér mal dvere otvorené a ja som začula začiatok správy. Bez rozlúčenia som vošla a dopočúvala koniec. Sadla som si na sedadlo a nebola som schopná ani zamávať, bolo mi jedno, čo si budú o mne myslieť...
Až po čase sme si to so švagrinkou vysvetlili. Pochopila. Poznala Štefku z Vansovej Lomničky.
Štefka, toto som musela napísať, ty vieš, veď si stále rozumieme...
Až teraz si môžem pozrieť, či nájdem niečo nové na Googli, alebo len to, čo ti tam povkladali Žiarčania, že si medzi nimi žila a tvorila, že si bola jednou z nich...
Máj 2013
