Láska a život
Ale neuveríte mi, Štefka sa potom na mňa veľmi dlho zblízka usmievala tým svojim úsmevom. Veď bola predsa zaslúžilá umelkyňa, len o tom nikto nevie. Možno som aj jedla, ale Štefka bola aj v povstaní, tak ona chápe, čo to je nepravidelná strava. Aj liekom ako farmaceutka lepšie rozumela. Mala zrejme aj nejaké techtle-mechtle s vyššími sférami, keď má takéto vedomosti.
Tak som si v podvečer začala čítať po rokoch tie jej básne a fíha, veď to je aktuálne. A Štefka zase pri mne, len hreje a hreje, dobíja ma, sľubuje, že bude stáť pri mne ako anjel strážny a vytrvá až do konca. Že svet má držať pokope, tak ho ani kdesi hore nenechá len tak rozpadnúť. Nemá svedomie. Teda vlastne má.
Aj nápad mi dala, ako sa zbaviť tých nekonečných hlúpostí okolo viac ako hrozivo narastajúceho, ale správne vypočítaného nedoplatku. Je jasné ako facka, že ak som mala takmer dva razy vyššiu nameranú spotrebu, tak musím mať o 300 % vyšší nedoplatok v garsónke, ako vo veľkých bytoch na poschodiach. Ona aj toto vie, lebo už Einstein predsa tvrdil, že čas sme si vymysleli len sami, alebo tak podobne. Takže žiadny kalendár, že šesť mesiacov a dvanásť sú dva razy toľko. Darmo mudrujem, že som sa prisťahovala v polovici roka. Len ako sa točíme okolo slnka.
Aj pre dodávku elektriny predsa platí, že rok má 371 dní. A podobne...
Mám sa trochu pohrabať v tých zopár výstrižkoch v jej knižke a odovzdať odkaz za ňu všetkým. Tak činím, lebo som povedala včera, že jej prosba mi bola poctou.
"Láska patrí medzi slová najviac frekventované. Sprevádza nemluvniatko, ktoré ešte ani neuzrelo svetlo sveta, cez vývojové stupne až po rodičovský hrob. Je obetavá a ako každá veľká, naozajstná láska nezastaví sa v krajných prípadoch ani pred sebažertvou. Takáto láska vydávajúca zo seba všetko do poslednej byľky citu, nežiada a ani neočakáva odplatu za roky odriekania, starosti a útrap. No môže aj dostávať nič za všetko, i tak jej neubúda. Pregnantne o tom svedčí i prastará ľudská skúsenosť, zakotvená v prísloví: Skôr mater vychová desať detí, než sa všetky dokopy postarajú o ňu. Materinská láska je prirodzená, prírodou v nás zakódovaná, vekmi zušľachťovaná. Vybočenie z normy pociťujeme ako antihumánny úkaz, v prípade "krkavčích" rodičov, ktorí, žiaľ, nevymreli ako prahorné obludy, za úkaz zločinu. Smutno je na duši človeku, a ak pomyslí na deti v exile, vysotené z rodinného prostredia za hranice rodičovskej zodpovednosti, na pohrobkov absentujúcej lásky, ktorá ňou ani nebola.
Od pradôb ústneho podania poézia a láska sú dvojjediné, neoddeliteľné. Rovnoznačné. Z rozlôh vyhrotených citov dvíhala sa poézia, ako kedysi pevniny s veľhorami, z nekonečna vôd. Láska v poézii a poézia lásky sú si priamo úmerné. Jedna žije z druhej a naopak - a to nielen v dielach básnikov, obrusujúcich ľúbosť na drahokam, ale i v samom epicentre života.
Slovný ekvivalent lásky v mnohých jazykoch znie ľubozvučne. Množstvo rozvodov dokazuje, že často a poľahky stroskotáva na disonanciách spolužitia, napriek tomu, že manželstvo je najdôstojnejším miestom spolupatričnosti ľúbiacich sa jedincov, pevným spojivom a súzvučným akordom rodiny, v ktorej sa predovšetkým ľudia majú zdokonaľovať zodpovedným, disciplinovaným vzťahom, náročným na povinnosti voči mikro i makrocelku. Veď v popredí celoživotných, harmonických vzťahov má láska možnosť sa cizelovať pochopením, príkladom, úctou a obojstranným pôsobením. Tam je láska preverovaná zložitými situáciami a mravnými zásadami. Tam má intímnu možnosť korigovať naše postoje i konanie. V šťastnej rodine, zvyčajne od prvých krôčikov nadobúdame tento vzácny vklad zúročený trvaním života. Ide teda o základy, z ktorých vyrastá stereotyp morálnych ľudí so zmyslom pre ľudskú užitočnosť, pre spolupatričnosť k celku, socialistické osobnosti, ktoré svoje "ja" zlučujú s pojmom "my" a svoje právo a osobné záujmy nenadriaďujú nad povinnosti, ako i záujmy celospoločenské. V otvorenej, žičlivej atmosfére rodinného súkromia majú domovské právo vedomie a pravda, vedomie jednoty s vlasťou a ľudstvom bojujúcim za svoju mierovú budúcnosť.
Nie, láska nie je samoúčelná. Ani individuálne izolovaná. Je komunikatívna, šíri sa z úzkeho výseku na okruh sveta. Jej emanácia je uschopnená odvracať zlo. Láskou k spravodlivosti a pravde umocňuje sa vedomie súvislosti vecí osobných so záležitosťami verejnými a celosvetovými, pretože láska je široký, multilaterálny vzťah, neobmedzený iba na ten dvojstranný ľúbiacich sa jedincov. Bez nej by sme sa nevyvinuli na človeka so všetkými atribútmi ľudskosti, bez nej by práca bola iba povinnosťou a svet by bol popolavý. Bez účasti srdca živorilo by umenie na kôrke necitlivosti a život by sa nevzniesol na krídla.
Bez vrúcnych citov nepoháňali by nás túžby za cieľom a internacionálna solidarita - ten vrcholný stupeň proletárskeho altruizmu - nemal by dostatok pohonnej hmoty a energie. Tak ako by bez lásky nezasvietil úsmev matky nad kolískou a neznežnel by oči milencov, tak by bez nej nebolo ani šťastia, ani vzruchov, ani krásy na svete.
Bez nej, bojujúcej, je nepredstaviteľné hromadné hrdinstvo na bojových poliach. Láska dávajúca, obrodzujúca, oslobodzujúca je sestrou dobra. Láska a nenávisť sú dvoma pólmi srdca. Až vtedy láska oťarchavie nenávisťou, keď je na smrť ohrozená. V mene lásky k životu a vlasti vo Veľkej vlasteneckej vojne vybúšila nenávisť proti fašizmu. To ozbrojená láska nad ním zvíťazila.
O obetavej láske nášho ľudu vydáva svedectvo Slovenské národné povstanie v každej dedine a v každej hore, v každú hodinu, na každom fronte.
Aj dnes, na planéte ohrozenej jadrovou vojnou, neuspokojuje sa s málom. Mobilizované, posilňované vôľou a rozhodnutím stámiliónov stojí na nezvratných pozíciách mieru a humanizmu, proti totálnej smrti na každom kontinente. Potvrdzujú ju naše ruky a mozgy, vydávajúce zo seba maximum pre blaho všetkých, pre silu mieru. V mene uskutočňovaného ideálu všetko pre človeka. Či by bez nej, oduševnenej, - nie podenkovej, ale intenzívnej, nepretržitej, neamputovateľnej z nášho vnútra a presvedčenia, kontrolovanej svedomím, mohli by státisíce dosahovať vynikajúce pracovné výsledky? Láska sa vskutku neuspokojuje s priemerom. Vyžaduje veľmi veľa na každom úseku nášho života. Vyžaduje znášať riziko, presekávať gordické uzly problémov, riešiť konflikty, prekonávať prekážky, slovom pracovať naozaj lepšie. Nemálo sme jej ešte dlžní v medziľudských vzťahoch, ako aj prácou. Nanič, ba škodlivá by nám bola mlčiaca láska, kompromisne cúvajúca pred ľahostajnosťou a sebauspokojením, akceptujúca dvojtvárnosť a pokrytectvo, tá vpravo či ľavotočivá láska, krútiaca sa ako koruhvička v náhodnom smere vetra. Bola by práve taká škodlivá ako nediferencované prikázanie: Miluj blížneho svojho ako seba samého, ak tento koná na úkor iných.
Svedomie je naliehavým hlasom lásky. Hlasom našej vnútornej zodpovednosti za seba i za iných, povinnosti voči celku i voči sebe. Bez činorodej lásky nebolo by socialistickej morálky. Žiadna predchádzajúca spoločenská formácia nedokázala, a ani nemohla uskutočňovať lásku. Iba socialistická revolúcia jej otvorila dvere dokorán, len program komunistov a jeho realizácia v najširšej miere umožňuje jej konať dobro pre každého, uplatňovať blaho a šťastie pre všetkých.
V jednej básni som napísala, že lásku žezlom srdca korunovať budú na najrodnejšiu ľudskú otčinu. Ten čas závisí od rýchlosti, akou sa k nemu budeme približovať každým dňom hlbokou a uvedomelou pripravenosťou, ako prevtelíme na svoje nevyvrátiteľné ťažisko čistotu revolučného ideálu."
Mier
Vy, ruky nesmrteľné,
sochory, piesty, pružiny,
krv sveta zrodila sa z vašej drene
a s ňou aj ľudské dejiny.
Vy, s holubicou siahajúce v modré výšky,
ochranné valy proti tme a zlu,
víťazné ruky, pevné obelisky,
držíte klenbu vesmíru.
Štefánia Pártošová
