Štefkin brat bol právnik, ktorý obhajoval Dr. Jozefa Tisa!
Čo s tým?
Príliš hmlisté spomienky
To je problém, s ktorým sa nevie Slovensko doposiaľ akosi vysporiadať. Rýpeme sa v ňom, občas doň ktosi začrie, potom ututlá, zakope do zeme, ako Andrej debničku so zbraňami, ktorú ako chalan ukradol pod Duklou Nemcom, aby sa s ňou kedysi až bude veľký chlapec, trochu pohral.
Lebo Andrej predovšetkým rád machroval. Rozoberal, skladal, opravoval pokazené krámy. Práve toto si v dedine všimol starý Melník, ktorý zo všetkých kumov poputoval najviac svetom i pochytil najviac slovíčok z cudzích rečí. Lebo v tom údolí bolo toľko detí, že každý bol všetkým kumom alebo kumou.
Keď prišli rok pred menovou reformou verbovať školské deti končiace povinnú dochádzku do novej priemyslovky vo Zvolene, nadhodil mu, že by mal azda oprobovať strojarinu, keď už toľko opravuje, do všetkého vrtá.
Ak mal Andrej dovtedy najsmelšiu vyhliadku, že bude doživotne pásť kravy a česať kone, prípadne zožne na úsvite nejakú lúku, tak v škole, v ktorej mu hrozil prepadák pošturmoval a razom skončil s vyznamenaním.
Len po rokoch tú debničku pod starou jabloňou na záhrade už nenašiel, márne šťúral do zeme železnou tyčkou, kamsi sa prepadla a možno tam hrozí doposiaľ atentátom, len nikto už o tom nič nevie a ja som tiež nepovedala...
Aby sa zbytočne báli, ak je už v pekle?
Lenže teraz som sa takto pošpárala vo svojej pamäti, tiež prikrytej nánosmi hliny i kadečoho iného a mne to tam naráža na čosi neurčité, hmlisté. Len kopať, rýpať sa dlhšie a hlbšie a azda skryté zbrane, možno načisto zhrdzavené, aj vydolujem.
Prinajmenšom sa o to pokúsim.
Tušila som vo svojej detskej hlávke, že existuje na Slovensku niečo také ako je Slovenský štát. Počula som o tom dospelých hovoriť. A čo je Slovensko som vedela podľa toho, že mojou najobľúbenejšou pesničkou bola Hej totú, totú, mojej milej nôtu a po nej Ja som bača veľmi starý, nedožijem do jari...
Pod našim oknom v Bratislave sa z ulice ozývalo občas volanie drotárov: "Drôtovať, hrnce drôtovať!" Tí drotári s tenkými, dlhými, trochu zamastenými vrkočmi boli nejakí skutoční ujovia Slováci. Sledovala som odboku, nenápadne, ako si zložili z chrbta krošňu, bolo v nej nastokaných plno drôtikov a tety prinášali kadejaké, zväčša modré deravé kastróly aj hrnce. Tí Slováci diery v hrncoch upchali kúskami drôtu a šikovne ich pozatĺkali, aby z nich nič nevytekalo.
Tety im za to dali nejaký peniažtek a oni ho poťažkali v dlani. Potom si nahodili cez chrbát kabanice, naložili krošne a pobrali sa ulicou ďalej a vykrikovali zase: "Drôtovať! Hrnce drôtovať!"
Raz k nám prišiel ujo Dodo, tatíkov mladší brat, tiež býval v Bratislave, a priniesol nejaké uniformy, že sa z nich dá niečo ušiť. Kým vykladal tatíkovi čo, zachytila som, že by mali byť gardistické. Z jeho hlasu som vycítila, že tie uniformy nie sú práve najlepšie, ale použiť sa dajú aj užitočnejšie. Ujo Dodo bol vždy väčší optimista, aj trochu ľahkovážnejší, ako môj tatík.
Tatík nám priniesol len plynové masky, také šedé akoby gumené čiapky, skoro ako na plaváreň len väčšie, ktoré sa naťahovali cez hlavu, nedalo sa v nich dobre dýchať, ale tam kde boli ústa, bol na to taký náhubok. Aj tak sme sa s bračekom v nich dusili, hoci tatík nám radil, aby sme dýchali hlboko.
Pozerať sme sa mohli cez také okrúhle otvory, čosi ako okná alebo dačo podobné. Ako potápači na skafandroch. Keď som sa však pozrela na Milanka, aj som sa ho trochu bála a asi aj on mňa, lebo sa rozplakal. Vždy bol väčší bojko ako ja.
Problém bol presvedčiť ho, aby sa dal ostrihať, lebo neveril, že ujo holič nie je lekár a nepichne mu injekciu.
Keď nás tatík alebo možno aj mama, už neviem, zobrali raz do kina na nejakú rozprávku, tak strašne reval od strachu čo sa bál strigy, že sme tuším ten film ani nedopozerali a museli z kina odísť.
Neskôr sa bál rušňa, ktorý nám už v komárňanskom prístave šiboval vagóny rovno pod oknom spálne. Mohol do nej hocikedy v noci vraziť.
Nedajbože ak mu mama čo len ukázala varechu, už aj sa pchal zadočkom do kúta: "Nebi ma, mami, nebi Milanka! Už budem dobrý."
To ja som bola z celkom iného cesta. Mňa vždy mohli hoci aj zabiť...
Viem, že tatík bol v Hlinkovej strane, to som začula, ale asi to bolo nejaké povinné eróhá pre všetkých zamestnancov, tak sa mi zdalo.
Neviem presne kedy sme dostali na hrdielka retiazky s medailónikmi a v nich boli vyryté naše mená, dátumy narodenia, možno aj adresy, to vraj bolo preto, že keď bude naozajstná vojna, ak by sme sa stratili, aby nás vedeli skôr vrátiť pravým rodičom alebo niekomu inému, kto by ešte žil, aby sa o nás postaral.
Lebo už bolo akosi jasné, že nejaká vojna bude. Cítila som čosi také vo vzduchu aj ja, lebo na takéto veci mám dobre vyvinutý zmysel.
Aj teraz mi čosi trochu páchne, ale nie celkom tak silno, lebo odvtedy majú ľudia nielen trochu viac rozumu, ale predovšetkým hrôzostrašnejšie zbrane, kedy by nemusel mať šancu prežiť nikto. A sú takí, ktorí prežiť chcú a to aj za každú cenu.
Cestovné lístky na bezpečný Mesiac alebo Mars sa ešte len tak na nejakej odpaľovacej stanici nepredávajú hocikomu a nikto vlastne ani nevie čo by si tam počal a či by tam bolo dobre, či by mal všetkého dostatok.
Kto by mu tam dal prácu?
Mali sme už nejaký tmavý kus nábytku, ktorý mama volala sekretár a dolu mal dve dvierka, dosť veľké. Keď sme potiahli kľúčik za povinný strapec, bola tam poschodová polica a na tej polici vrecká, nie malé ani priveľké, také akurát a v nich cukor, možno múka, hlavne dobré napolitánky a aj veľa cukríkov, z ktorých sme si mohli brať koľko sme chceli. Len ja som nebola na sladké.
To ostatné zaujímalo hlavne moju mamu a krstnú mamu Iluš néni, keď si šuškali, že to rozdal nejaký tajomný ujo Tiso ľuďom, aby to zachránil pred tými, ktorí prichádzali do Bratislavy cez most z nejakej druhej strany. A brali a brali naše potraviny z obchodov, lebo boli pre nich asi výhodnejšie alebo doma nemali.
Moja mama aj s Iluš néni balili do malých balíčkov po troške z týchto potravín, k nim pribalili vždy aj cigarety a potom sme chodili na poštu, aby sme ich poslali do zahraničného protektorátu nejakým známym Čechom alebo Moravákom, lebo oni boli hladní a nemali čo fajčiť.
Keď je vojna sú cigarety najdôležitejšie. To vtedy vedeli všetci. Tí čo si pofajčia, vydržia viac. Taký nefajčiaci vojak má potom jedla koľko len chce, ale trochu väčší nápor, skôr odkvicne.
Lebo skutočný vojak vymení za cigaretu aj posledné gate.
Aspoň tak som tomu rozumela. A moja mama bola v takýchto veciach odvážna, ako sám Attila v sukni. Nebála sa skoro ničoho. Nenápadne aj riskovala.
Dokonca aj fajčila.
Počula som, ako si tatík s mamou čosi šepkali, asi nevedeli, že ich počujem, inak by rozprávali po nemecky, lebo po maďarsky sa vtedy v Bratislave nesmelo.
Trochu premýšľali, či predsa len nemali radšej odísť do Ameriky s tými zlatníkmi, čo ich so sebou volali, že zatvoria klenotníctvo a za tie šperky a zlato tam založia farmu.
Ale takáto vidina mamu nelákala, hoci takmer súhlasila, ale na poslednú chvíľu cúvla, že nie, nikam nejde, lebo si nevie predstaviť, že by nikdy viac nevidela vlastnú rodinu.
Hoci vtedy mamu od jej rodiny na južnom Slovensku vraj delili nejaké hranice. Cez ne sa k nám stará mama Julianna sotva dostala, keď som sa narodila a mojej mamy, teda svojej vlastnej dcéry sa spýtala, či nevie kde býva jej dcéra.
Lebo mama bola po pôrode tiež taká pribratá, že ju vlastná mater nespoznala, ale cez vojnu potom zoštíhlela tak, že už nikdy viac nebola obézna.
Takže vojna je asi najlepšia diéta.
Či tá teta a ujo so zlatom a šperkmi do Ameriky odišli alebo nie si už nepamätám, ale tatík zostal s mamou.
Dobre spravil, lebo mne by sa na nejakej farme určite nepáčilo.
Mama s tatíkom museli preto odísť z Komárna do Bratislavy práve preto, lebo tam postavili tie hranice a takí Slováci ako bol môj tatík, priamo spod Kráľovej hole, tam už nesmeli ani páchnuť.
Keď sa mama rozhodla z trucu vydať za prvého cudzieho chlapa, ktorého stretne, ešte nevedela, že sa jej pritrafí takýto Slovák.
Ale spočiatku sa s ním vedela dohovoriť, lebo na jej vysvedčeniach som videla, že sa učila v škole jazyk československý. Dokonca z neho ani neprepadla.
Neviem si taký popletený jazyk ani predstaviť, ale narodila som sa im ja, potom braček Milanko...
To je trochu ešte viac zamotané, teraz sa mi to sem nezmestí.
Stará mama Julianna, nech už bola z akejkoľvek chudoby, žobrače, čo do krvi urazilo moju mamu, predsa len pochádzala z Áču, tak bola zhrozená a tatíka nazvala takým ...jött- ment, idegen, buta alebo aj büdos Tóth", čo som aj z tónu pochopila ako niečo také, čo som starej mame Julianne nemohla prepáčiť.
Preložené už teraz viem, že to znamená skadiaľ prišiel, stadiaľ prišiel, alebo kde sa vzal, tu sa vzal... Ale nie ako v rozprávke, nadávka.
Moja priateľka Adelaida, slovenčinárka, magistra, tomu našla adekvátny slovenský výraz odkundes.
No neviem, ale ďalej to bolo cudzí, hlúpy alebo smradľavý Tóth, čiže totálne zhanobený Slovák.
To na môjho tatíka stará mama Julianna nemala žiadne právo povedať, lebo tatík mal nemeckú vysokú školu rádiotechnickú. A to vtedy nebolo len tak. Rádiá boli super novinka. Práve preto dostal tatík na inzerát v Komárne prácu u obchodníka s rádiami, lebo bol odborník akých bolo vtedy menej ako šafranu.
Potom už nemusel byť nezamestnaný, šliapať denne na Hráľovu hoľu a robiť turistického sprievodcu hoci aj nejakým Nemcom alebo iným zahraničným návštevníkom, lebo vedel dobre po nemecky.
Nie tak ako stará mama Julianna, že "kafen maró, šöne paradajs" a koniec. Šlus, basta, by povedala moja mama. Alebo aj basta fidlikum, takú mala rozvinutú slovnú zásobu.
Potom bola naozajstná vojna, ale z nás akosi nikoho nezabili, nás asi ani smrť nechcela. Ešte aj v pekle by sme smrdeli, lebo ja som bola s tatíkom solidárna, mama len imitovala Slovenku.
Trochu som mala problémy určiť potom svoju materinskú reč, ale ako, ktorú, keď mama vlastne žiadnu poriadne neovládala a v čase môjho narodenia sa v Bratislave ani náhodou po maďarsky nesmela ani ozvať. Zato asi zakazovala starej mame Julianne rozprávať po vojne v prístave po slovensky. Chcela sa jej pomstiť, že jej nezabránila vydať sa napriek všetkému vzdoru za Slováka.
Lebo tatík aj jej začal smrdieť a s ním ja tiež, keď sme už boli takí unisono, dala nás vedno do zátvorky.
Keď sme museli odísť z prístavu, lebo ktosi potreboval najprv našu detskú izbu, potom aj spálňu, kancelárií je vždy málo a detské izby sa obetujú prvé, tak moja nebojácna mama pre zmenu papuľovala nejakému súdruhovi vo vysokej kancelárii, alebo vysokému súdruhovi vo veľkej kancelárii, už sa nepamätám presne ako to celá rozčúlená opakovala, bývali sme v meste v jednom takom mestskom dome, ale tiež len krátko, lebo som sa dozvedela, že sme boli B, teda buržoázia...
V tom dome sme dostali tri miestnosti a jeden taký sklad na hobelevance, ako to volala moja mama, tam bolo všetko, čo sa do tých troch miestností nezmestilo. Ale nedalo sa tam vojsť, lebo bolo po plafón všetko zapratané. Tak sa tam nemuselo upratovať.
V jednej miestnosti bol môj veľký koncertný klavír, viac sa tam už veľa nezmestilo, v druhej všetko čo patrilo ku kuchyni, teda dvojitý smrdiaci drez, ten poriadne smrdel, nie môj tatík, stôl určite, aj stoličky, čosi ako skrinka, lebo z tej sme vyťahovali múku, keď som navarila tú legendárnu krupicovú kašu, ktorá bračekovi Milankovi veľmi chutila, lebo bola samá hrčka a on mal hrčky rád.
Aj tatík statočne zjedol zemiaky s mrkvovou vňaťou, lebo som nevedela že nie je petržlenová a myslela som si že je to jedno, vňať ako vňať, veď je to zelené, stač posekať.
Potom som ešte v živote navyrábala zopár takýchto gebuzín. Ale aj Andrej, ktorý ešte nebol pokazený, ich obetavo zjedol, lebo vtedy mal všelijaké chute a skoro stále.
Mali sme síce prvý raz v živote malý balkón, tak som tam stále vytŕčala, ale kúpeľňu a ostatné sme museli pekne poprosiť susedov a oni nám to museli dovoliť, lebo bol taký príkaz. Príkaz nie je súčasný vynález, vždy nejaké boli.
Na prízemí toho domu bývala v jednom byte taká čudná stará teta. Aj nahnutá, celá pokrivená.
Chodila k nej teta Luša s jedným synom Tomim, druhý Mati býval u tejto tety. Neviem či to bol byt, lebo som bola u nej vždy len v jednej izbe. A v tej mal jej vnuk Matika ešte aj bicykel. A mal tam všetko, čoho sa mu len zachcelo. Dokonca aj psíka, ktorého tá teta všade so sebou vláčila, preto ju celé Komárno poznalo ako kuťáš néni, čiže psiu tetu. Dnes by sa asi skôr povedalo, že bola psíčkarka.
Mysleli si, že je bláznivá, lebo toho malého, dlhého a trochu vypĺznutého psíka všade ťahala za sebou na nejakom špagáte a v ruke vždy mala prútený košík. S tým chodievala na trh. Lebo vtedy sa ešte naozaj chodilo na trh, tam bolo skoro všetko. Aj husi, husacie pečienky, kačky, sliepky, tvaroh, maslo, smotana, ovocie, zelenina.
Všetko čerstvé, domáce. Vtedy sa ešte považovalo to, čo bolo domáce, za lepšie.
Prichádzali tam aj takí fúzatí gazdovia s vozmi plnými dýň. Stávali rozkročení na tých dyniach hore na voze, keď chcel niekto od nich kúpiť dyňu, tak ju načali a keď nebola správne červená a zrelá, tak ju jednoducho praštili o zem a vybrali druhú. Takí si len tak nedali kafrať do kšeftu nejakým hygienom.
Koľko razy sa stalo, keď sme o pár rokov neskôr odstáli kvôli dyni aj trojhodinový rad a potom sme ju vyhodili doma, lebo bola nezrelá alebo nahnitá. Prehnala som, zase nie až tak veľakrát, lebo bývali raz či dva razy do roka. Potom sme ich vnímali ako pochúťku.
Len neviem, kto potom ten praštené dyne z trhu odpratal. O to som sa v tom veku ešte veľmi nezaujímala.
Keď sme mali vyučovanie, chodila kuťáš néni so svojim psíkom popod okná a vykrikovala pred školou, pozerajúc do okien ako na nebesá: "Matika kakao, malkao, ovomaltin!"
Možno podľa toho čo zhodila UNRA práve z lietadla alebo ako sa to k nám dostávalo.
Matika sa za to veľmi hanbil a kuťáš néni to zakazoval vykrikovať pred školou, že to radšej vypije doma, kde ho nikto nevidí, lebo deti za ním neustále vykrikovali:
"Matika kakao!"
"Matika malkao!"
"Matika ovomaltin!"
Možno mu závideli aj preto, že sami nemali doma takú bláznivú babku.
Tak sa mu posmievali. Deti vedia byť škodoradostné a zlomyseľné.
Kuťáš néni bola veľmi nespravdlivá. Lebo mala aj Tomiho, ale tomu pod okná vykrikovať nechodila, ani nemal u nej v izbe bicykel na čestnom mieste.
Raz som na vlastné oči videla, ako priniesla z trhu čerstvé jahody, Matikovi povyberala pekné a Tomimu zhnité alebo nedozreté.
Vtedy sa Tomi právom vzbúril a začal kričať: "Tu Matika, doma Palika a čo som ja? Pes?"
Ani som sa mu nečudovala, že ušiel s cirkusom a museli ho hľadať, lebo cirkus kočuje.
Niekedy som aj ja mala chuť ujsť s cirkusom, najmä ak bol doma cirkus. A ten bol takmer permanentne. Na dennom poriadku.
Tak kočovali aj Cigáni, teraz sa tým domestifikovaným v osadách hovorí aj slušnejšie Rómovia, len tí Cigáni boli hrdší a smelší ako naši Rómovia. Len si tak kočovali krajinou na vozoch zakrytých celtou aby nezmokli. Zastavili sa kde sa im zachcelo, založili si oheň a keď sa im chcelo, pri tom ohni si aj zaspievali alebo zatancovali.
Boli to takí vtáčkovia-letáčkovia, len tých ich žien sme sa báli. Vlastne ani neviem prečo, lebo nám nič nespravili, ale keď mali také širokánske kvetované sukne, kadejaké korále, a len si tak vošli do brány, nepýtali sa či môžu, tak sme pred nimi radšej zutekali alebo sa ukryli do bezpečia.
Všimla som si, že vtedy každý takýmto počernejším ľuďom tykal, hoci aj teraz sa to stáva. Aj na Balkáne je to podobné, len si tykajú obojstranne. Ja keď ich zbadám alebo potrebujem pomoc a na blízku iná nie je, tak v krajnej núdzi požiadam o pomoc aj Cigána či Róma.
Nemám predsudky keď mi ide o život.
Radšej ich slušne pozdravím, poprosím, zásadne im vykám a oni sa potešene vždy na mňa usmejú a ochotne pomôžu. Skoro za poskytnutú pomoc poďakujú oni mne.
Boli na dedinách vraj aj kováči a podobní, ale v Komárne som poznala už len takých fajnovejších, pánskych Cigánov, lebo hrali pre pánov v kaviarňach, zvyčajne na husliach. Niekedy aj do uška. Potom im naozajstní páni prilepili na čelo hoci stovku alebo iný papier.
Vráťme sa ale ku kuťáš néni. Boli sme raz u Böži néni, nejakej maminej sesternici z bohvie koľkého kolena, tú vždy každý nejako veľmi ľutoval. Bolo mi to podozrivé, tak som položila typickú detskú otázku: Prečo?
Mama mi to vysvetlila, lebo takéto veci rozprávala rada aj mne.
Boli časy, keď v Komárne a možno aj inde vystrájali nejakí veľmi krutí, až sadistickí nilaši. Böži néni mala syna, kuťáš néni tiež, ktorých im títo nilaši pochytali, museli ísť cez mesto ako na prvého mája sprievod, s ceduľkami na krku.
Ich ženy, matky, sa museli prechádzať po chodníku a pozerať ako idú a idú. Len tak, bezmocne.
Potom ten sprievod nejako dostali až k Dunaju a či už z mosta alebo rovno z brehu nahnali na ľad. Pažbami do ľadu vysekali otvory a tých živých ľudí nad tie diery nastrkali a nasilu tlačili dolu hlavami do studenej vody. Ak niekto vystrčil ruky, že sa chytí, tak mu ich zase tými pažbami zatlačili späť pod ľad, až kým sa celkom neutopil.
Ešte aj mali dobrú náladu a rehotali sa. Mali z toho psinu.
Nemohla som to mame ani uveriť, že by existovali takíto, ťažko povedať že ľudia, tak radšej neľudia.
Na chodníku sa vtedy prechádzala aj kuťáš néni, aj teta Luša, aj Böži néni a iné matky a manželky. Preto Böži néni každý ľutoval, lebo tam mala syna. Kuťáš néni veľmi nikto neľutoval, tej bolo tak treba, lebo bola židovka. Aspoň tak som to pochopila.
Ten jej syn bol Matikov otec a manžel tety Luši. Matika sa na tohto syna veľmi podobal, aj psík bol jeho a Tomi nie. Bol blondiak od narodenia, ako teta Luša.
Nuž, ľudské osudy sú všelijaké, potom som sa už kuťáš néni až tak nečudovala, že bola taká bláznivá. Len tú nespravodlivosť voči Tomimu som jej zazlievala. On si predsa ako zygota nemohol sám prefarbiť vlasy ani génovo zmanipulovať.
Keďže som bola vždy taká zvedavá, začalo ma zaujímať, kto sú vlastne tí židia, prečo im tak treba.
V tom čase sa v kinách stále premietali filmy o vojne, miesto správ sa pred hlavným filmom premietal v kinách žurnál. Skoro všetci chodili do kina, lebo nebola ešte televízia, teda ani Televízne noviny.
Žurnál síce nebol práve o čerstvých udalostiach zo sveta ani z domova, ale predsa sme sa čo-to dozvedeli.
Videla som neraz, ako tých záhadných židov, stovky židov, nekonečné rady židov, hnali zo traja esesáci s vlčiakom a oni nastupovali disciplinovane do dobytčích vagónov. S dôverou.
Ženy aj s malými či väčšími deťmi, starí židia, bradatí, s pajesami, ale aj pomerne zachovalí muži a len tak pokorne nastupovali do tých vagónov. Vedela som, že všetci esesáci kompletne sú veľmi zlí a nebezpeční, len ma vždy nejako rozčúlil, skoro som aj teraz použila vulgárnejšie slovo, ten nulový odpor.
Byť na ich mieste, tak by som vycítila, že tým esesákom a dobytčím vagónom nemôžem veľmi dôverovať, že ma nevezú na dovolenku do Tichomoria alebo k Jadranu.
Oni možno nemali až natoľko rozvinutý tento zmysel ako ja, lebo keby sa boli zmohli na štipku vzdoru, tak by boli tých esesákov rozpučili ako ropuchy, včítane vlčiaka.
Možno by mali aspoň pár dní pokoj.
Podobne by ich boli mohli slinami utopiť partizáni, toľko ich bolo v horách. Aspoň po vojne.
Lenže praví partizáni sa dokázali postaviť na odpor. To boli inakší chlapi, Dokonca aj ženy. Nadosmrti dokázali rozprávať zážitky z Povstania.
Taká Štefka, tá vedela bojovať, aj vzdorovať, i zohrievať vlastným telom ranených, lebo bola aj farmaceutka. Vedela čo im pomôže v danej tiesni najlepšie.
Dnes by síce o tom bulvár hneď popísal kadečo, kto s kým, prečo vlastné telá, bulvár to vie, preto ho už dávno nečítam, lebo nemá fantáziu a ak, tak nesprávne vyvinutú.
Len posteľ a posteľ! Aká posteľ?
Na korbe nákladniaku!
To chce trochu fantázie.
Nie vždy sa dá myslieť na posteľ, najmä v ohrození života.
Vtedy neexistuje pracovná doba a padla.
Noc ani deň.
Povinný odpočinok či nejaký režim.
Ani sa nikto v boji, rozčúlený do bezseba spravodlivým hnevom nepýta, čo a koľko za to dostane, aké dane, aké percentá. Aké je číslo jeho izby, kde sú kľúče.
Vtedy sa ide úplne do tuhého. Naostro. Niet času ani filozofovať ako Hamlet Byť či nebyť? Hrá sa o všetko. Ešte viac ako v ruskej rulete. Lenže sa hovorí, že risk je zisk. No a teraz sa všetko obrátilo hore nohami.
Tak ma tí židia, idúci ako stádo oviec na istú smrť no, hnevali, sama by som ich bola najradšej podurila, ale ako, keď to bolo už len na plátne. Nuž, možno im aj tak treba, keď nedokázali prejaviť ani byľôčku odvahy. Bez odporu rovno všetci do plynu.
V koncentráku už veľa nemohli špekulovať, ale pri tých dobytčiakoch ešte mali akú-takú nádej.
Plynové komory na hromadné kynoženie, naplánovať ekonomiku smrti, to môže vymyslieť tiež len, neviem nájsť napochytre správny výraz.
Ale moja vnučka ma chcela na Vianoce poučiť, aby som si uvedomila, kto bol Hitler a o čom sú dejiny. Že naše vnúčatá už predsa žijú v kapitalizme. Ešte si aj prisadla, vystrčila bojovne bradu, z tej by možno bola aj partizánka,
Ten kapitalizmus síce spomenula ako pádny argument, lenže na predlanské Vianoce, teraz sa už trochu viac bojí o vlastnú budúcnosť, až onedlho spromuje. A či sa raz vôbec dožije takého dôchodku ako mám ja. Aspoň pod limitovanou hranicou chudoby, lebo možno už nebudú ani žiadne limity.
Najmä ak sa budú správať ako ovce.
Ešte neskôr, stále sa chodilo do kina, chcela mama naliehavo vidieť jeden film. Vlastne asi žurnál alebo čo, lebo ja som vtedy s ňou nebola, ale Andreja poprosila aby jej robil garde. Lebo samej sa jej ešte veľmi ani do kina nepatrilo ísť, keď bola žena.
Teraz sa na televíziu dá pozerať aj bez garde, rovnoprávne, len by muselo byť na čo. Lebo ja sa na vyše sto kanáloch veľmi nemám.
Kedysi sme mali veľkú radosť, že pribudne aj tretí a bude nový slovenský seriál. To ešte nebola taká inflácia už ani nie seriálov ale telenoviel.
Aby bolo všetkého viac. Tak sa každý snaží na tom trhnúť tiež čo najviac. Potom to tak aj vyzerá. Na jeden, dva poriadne seriály sa ešte nejaké prachy zoženú, ani herci nie sú takí opotrebovaní. Ale toľko?
To neutiahne ani celý svet so všetkým kapitálom, najmä ak je sústredený a pridobre strážený, aby sa len tak nepremrhal na hocičo.
Mama sa išla do kina pozrieť hlavne preto, aby si na vlastné oči overila, čo už šípila.
Či tí úžasní, jemní, citliví, dobrí chlapci, tej milej Lacó néni či koho, ktorých tak matersky milovala, skutočne odchádzali na tie tajomné výlety hádzať tiež živých ľudí niekde do vápenky a podobné veci.
To bolo nemožné. Nemysliteľné. Vylúčená vec.
Tak im predsa vždy kurizovali, dokonca aj tete Jole syna jeden nenápadne spravil, len ho chodieval občas netušene pokolísať, pohojdať na kolenách, prípadne priniesť cukrík.
Ale fakt to boli oni a mali byť popravení. Obesení.
Čo chudera Lacó néni, čo si s tým počne?
S vedomím, že až takto rozmaznala materinskou láskou svojich roztomilých synkov.
Potom prišli na návštevu Irma néni, Józsi báči II., bratranec Dodi so snúbenkou Mimi a rovno pod pásy tankov a hlavne obrnených transportérov.
Boli tiež odvážni a riskovali, lebo ich doma varovali, že na našich hraniciach sú už sústredené vojská. Rýchlo im mama s tatíkom zháňali taxík späť na hranice. Ale stačili si pozrieť na námestí prevrátené, podpálené okupantské auto, aj petúnie vrhnuté do transportéru, ktorý rozdrvil betónový kvetináč pred najnovším hotelom, "Pažalujsta, eto vaše delo!"
Tak si trúfli chuligáni, ktorí sa vyrojili z úľov ako včely či sršne.
Braček Milan síce mal trochu divný zmysel pre humor, nepatrilo sa nožom ani zo srandy na vzácnu návštevu.
Nie div, že sa na pár rokov všetci urazili, lebo sú hrdí. Mohla som im mojou netrénovanou maďarčinou potom rukami-nohami vysvetľovať čosi o politike, keď boli v presile osem na jednu a po maďarsky hovorili plynule, lebo ju všade používali, nie tak ako ja, len príležitostne.
Oni žiadne mindráky veru nemali za to, že vydržali v Osi dokonca.
Ani taký úplne najvyšší cirkevní hodnostári vo vlastnom štáte. Nekajali sa. Nesypali si popol na hlavu. Už iste ani svedomie si nespytovali, lebo to bola pre nich rutinná práca.
Dokonca ani porazení víťazi, ktorí si stačili vybudovať z európskych ruín opäť mocnejšiu ríšu ako ostatní, lebo im poskytli ešte väčšiu pomoc najväčší víťazi, ktorí dali za vojnou bodku parádnym dvojitým saltom.
To neboli dvojičky v jednom meste, ale dve rozličné mestá. Tiež plné detí, starcov i žien. Len sa nemali kedy sformovať ani do stáda, také to bolo nečakané.
Potom palmová ratolesť pri Labe. Parádne uniformy. Aj víťaziť v pravú chvíľu je umenie.
Naši predstavitelia ponúkanú pomoc hrdo odmietli. Asi jej veľmi nedôverovali, že čo potom za to. Hoci sa ešte tak nekšeftovalo, bývalo skôr fifty-fifty.
A my tu, malí, bezbranní, osirelí, len si spytujeme svedomie, kajáme sa, rýpeme v minulosti, plní viny za šialenú dobu, ktorú sme nezapríčinili a nič z nej nemali.
Filozofujeme horšie ako Hamlet: Byť či nebyť?
Nielen osudy jednotlivcov, ale celých národov sú zložité. My sme si vlastnú vinu odčinili, odmodlili ortieľ určený v spovedelnici dejín, generál si údajne dobrovoľne zvolil radšej potupnú smrť ako milosť.
Nuž ja neviem, bola som len veľmi malá, moje spomienky sú skutočne hmlisté a toto všetko sa mi vôbec nechce presne vygúgliť do detailu, škoda času, námahy, čo bolo, bolo, už sa neodstane.
Vykasajme si radšej rukávy. Nie sa stále pýtať kto nám dá prácu, kto sa o nás postará a hnevať sa pritom na Cigánov či Rómov, ktorí sa naučili správať podobne, lebo sme ich chceli prevychovať na náš obraz, vtesnať od ohňa k panelákom a ďalej im tykať.
Máme oči, tak sa rozhliadnime vôkol seba, koľko uvidíme práce. Všade čaká na pracovité ruky, len sa netreba stále vopred pýtať začo, za koľko.
Jednoducho príde sama, stačí začať, hneď sa zmnožuje, donekonečna.
Nie mykať plecom, čo ja zmôžem sám, sama.
Ani keď sme chodievali na brigády, sme sa takto nepýtali, makali sme, smiali sa a bolo veselo. Neviazane. Vznikli priateľstvá na život a na smrť. Zostali spomienky.
Čo zostane z plameňov keď vyhasnú? Len popol a dym pozvoľna čoraz nižší, redší, až celkom dočmudí ak dotlie pahreba.
Máj 2013
