Vrátili sme sa do ulity nášho bytu ešte osviežení morským vánkom, slaní od vôd Jadranu, ožiarení južanským slnkom, v ušiach šum paliem, zrak plný ružových a bielych oleandrov a kvitnúcich kaktusových obrov, v ústach dozvuky chutí exotických jedál a vín, kolísajúci sa po mnohohodinovej tortúre zájazdovým autobusom, keď Andrej zvolal:
"Bela, pozri! Preboha!"
Vrhla som pohľad smerom, ktorým mi ukazoval miesto kvetov v črepníkoch vyschnutú slamu.
Vybehli sme na lodžiu a tam to isté.
Zdesene sme na seba chvíľu hľadeli, kým sme boli schopní začať uvažovať, čo sa asi prihodilo počas našej dovolenky.
Kľúče sme predsa nechali tatíkovi, s prosbou, aby ich chodil zalievať a on bol taký spoľahlivý, že by ich nebol nechal spustošiť.
Už aj som začala vytáčať číslo k našim.
"Mami, čo sa stalo? Ste v poriadku?"
"Ja áno, ale otec je nejaký čudný. Už pár dní polihuje."
V momente mi blyslo, že divný bol aj pred našim odchodom. Ale to ešte chodil s fúrikmi hnoja po záhradke. Len sa pri mne pristavil a akoby mimochodom mi povedal, že nevie prečo, ale keď sa vráti večer domov, už má pár dní večer teplotu.
"Bol si u lekára?" pýtala som sa ho pre istotu, lebo tatík nebýval chorý.
"Bol," prikývol.
"A čo ti povedal?"
"Že to bude len nejaká letná viróza alebo alergia."
"Nemal by si ležať?"
"Ani nie. Cez deň mi nič nie je a potom zaspím."
A tlačil pred sebou fúrik k záhonu, z ktorého už povyberal mladú cibuľku.
Tak sme sa spokojne pobalili, odišli a užívali si nevšednú dovolenku, lebo pri mori sme boli prvý raz.
Nechala som batožinu na Andreja a bežala na autobus.
Tatík ležal v rozostlanej posteli a len tak hľadel do stropu. Vedela som, ako mama neznáša ak nie sú hneď ráno váľandy v poriadku a lôžkoviny v perináku, ale mlčala. Len stála vo dverách a opierala sa o zárubňu.
"Tati, čo ti je? Bolí ťa niečo?"
Zavrtel hlavou, že nie.
"Tak potom čo?"
"Ten filodendron sa akosi stále zahmlieva."
"Ako zahmlieva?"
"Nejako sa rozmazáva. Nevidím ho skoro vôbec."
"Potrebuješ niečo? Ako ti môžem pomôcť?"
"Uvar mi, prosím ťa, kávu! Ale horúcu."
Podala som mu hrnček, sotva som ho zaliala. Upil si dúšok, ale znechutene mi ho vrátil:
"Povedal som ti, že horúcu."
"Veď je horúca."
"Nie je."
"Jedol si niečo? Prinesiem ti kúsok šunky."
"Mäso! Bŕŕŕ!!!"
Až ho striaslo odporom.
Priložila som mu dlaň na čelo. Bolo rozpálené.
"Mami, podaj mi teplomer! Asi má horúčku."
Aj mal. Vyše štyridsať stupňov.
"Odkedy má tatík takúto horúčku?“
"Neviem. Nemerala som mu."
"Tati, zavolám pohotovosť."
"Netreba. Doktor mi povedal, že to je len taká televízna choroba, stačí keď pár dní nepôjdem na záhradu a posedím pri televízii."
Nemala som dobrý pocit, ale podala som mu pohár vody a acylpyrín. S trochou námahy, ale prehltol ho.
Na druhý deň mama volala, že prišiel telegram, že Juliška néni, jej najmladšia sestra, zomrela v severných Čechách a musí ísť na pohreb.
"Dobre, oblečiem sa a prídem."
Dohodli sme sa, že poletí do Prahy lietadlom, aby sa čím skôr vrátila.
Dovtedy budem cez deň s tatíkom a keď zaspí, dohliadne na neho Milanko, o ktorého sa od bratovho rozvodu starali moji rodičia.
Veď už mal štrnásť rokov, to už nie je malé decko.
Odišla som domov až keď tatík zhlboka dýchal a spokojne spal. Ale v noci nám začal vyzváňať telefón. Rýchlo som k nemu podišla, aby nás nepobudil všetkých.
Volal Milanko, celý bezradný:
"Tatukova posteľ je prázdna. Nikde nie je. Ale všetky šaty sú na stoličke. Neviem kde je."
To už stál pri mne Andrej. Vhupol do šiat i topánok a peši bežal k našim. Kým však dobehol, tatík už bol späť. Vysvitlo, že začul z pivnice kohosi buntošiť, tak zavolal na bezpečnosť a s nimi zišiel dolu zistiť čo sa deje.
Ráno som sa náhlila, aby som bola čím skôr s ním, ale spokojne spal. Tak som si uvarila kávu a čítala Pravdu, ktorú som vybrala zo schránky. O chvíľu som začula, že pokašliava.
"Pusti, prosím ťa, televízor! Zomiera František Krištof Veselý, chcem si pozrieť správy."
"Tati, správy budú až večer."
"To je také dojímavé..."
Blyslo mi, ako priniesol domov pred rokmi gramofón, všetky jeho platne, malé a rozbitné. Zneli u nás potom takmer celé dni. Mama neraz spomínala, že keď boli ešte v Bratislave v kine a niekto sa začal počas premietania nahlas smiať, všetci vedeli, že je v kine aj on.
"Pustím ti niektorú platňu, dobre?"
Zase zavrtel záporne hlavou a zavrel oči. Dlho ležal bez pohnutia a ja som mĺkvo sedela na kraji váľandy. Len mi trochu poodhrnul okraj paplóna.
Mama sa vrátila z pohrebu rýchlo, ale celá zjašená. Neustále rozprávala, aké sú úžasné Juliškine deti, aké majú byty, ako majú všade čisto, krásne záclony s volánikmi, čo pripravili jesť a piť. Práve objavila nové objekty hodné obdivu.
Napriek tomu mi neušlo, že je znepokojená, až nevydržala a začala kričať:
"Otec, rob so sebou niečo! Mater ti len raz dala život a keď to takto pôjde ďalej skončíš v Barci."
Čiže na verejnom cintoríne.
Tatíkov stav sa nezlepšoval, tak sa napokon dostal do nemocnice. Kvôli vysokým horúčkam ho zatvorili na infekčné oddelenie. Nemohli sme sa k nemu dostať, len zvonku na neho pozerať cez okno a kričať.
Videli sme, že je čoraz častejšie otočený k oknu chrbtom, skrútený ako embryo a nemá chuť sa na nás ani poriadne pozrieť. Stačilo mu, ak videl, že som tam aj ja. Keď som chvíľu meškala, vyčítavo hľadel na mňa a na hodinky.
Raz som opäť meškala a ako som vystupovala hore schodmi na druhé
poschodie, stuhla som. Mama zase kričala na celú budovu:
"Vykašli sa teraz na všetko a staraj sa o seba!"
Tatík bol zjavne dotknutý. Sestrička mu priniesla obed a položila mu ho na nočný stolík. Asi bol hladný, lebo aj zobral do rúk najprv príbor, ale neudržal ho, tak si nechal len lyžičku. Lenže ruka sa mu triasla tak, že čo do nej nabral, vylial na pyžamo a do úst nedostal nič. Napokon pokus o jedlo vzdal.
Tak veľmi som mu chcela pomôcť, ale nedalo sa. Bol v izbe sám, ostatní pacienti zrejme obedovali v jedálni a nikto si ho nevšímal.
Pracovala som vtedy na technickom odbore celkom krátko, ešte som v nemocnici nikoho nepoznala. Len starú pani Margitku, ku ktorej ma dali do malej kancelárie, lebo nik iný s ňou nechcel sedieť v jednej miestnosti. Presluhovala už toľko rokov po tom, ako získala nárok na dôchodok, že to už išlo všetkým na nervy. Všimla som si, že pod stolom má skované zvyšky jedál, už aj zapáchali a chodia za ňou starí zamestnanci. Robila im akési bezplatné právne poradenstvo. Aj sama tak trochu zapáchala, ako zvyknú niektorí starí ľudia. I vlasy mala pozopínané ledabolo.
Ja som bola rada, že som si konečne našla aspoň nejaké zamestnanie a pani Margitka mi bola vďačná za to, že som nenamietala, keď nás dali sedieť spolu.
Isté ráno, len čo som vstúpila, zodvihla hlavu sponad papierov, pozorne sa na mňa zahľadela a pokrútila hlavou:
"Bela, vy ste v poslednom čase celá zhrbená. Vystrite sa!"
"Pani Margitka, ja sa cítim, ako keby som nosila na chrbte aspoň tonu nákladu."
"Prečo?"
"Zomiera mi otecko a ja sa k nemu nemôžem ani dostať."
"Kde leží?"
"Na infekčnom. Tam nikoho nepustia a on sa nevie ani najesť."
"Tu máte plášť, oblečte si ho a poďte!" Vytiahla zo spodného šuplíka rezervný.
Poslúchla som a nasledovala ju. Bola v starej nemocnici skutočne ako doma. V bielych plášťoch si nás nikto nevšímal. Viedla ma kadejakými podzemnými chodbami, schodišťami, výťahmi, až som bola zrazu vedľa tatíka na izbe.
"Tati," objala som ho, "tu som. Si hladný?"
Prikývol hlavou. Tak som ho začala kŕmiť tým, čo som našla na nočnom stolíku, ale bol by potreboval skôr nejakú polievku. O chvíľu ju aj priniesla pani Margitka, ešte teplú, v miske.
Keď naznačil, že mu stačilo, tíško začal hovoriť:
"Belinka, prosil som mamu, aby odniesla na uličnú organizáciu veci, ktoré mám v čiernej skrini. Odovzdaj im ty všetko, čo tam nájdeš."
"Buď spokojný, odnesiem to ešte dnes. Hneď po práci."
Videla som ako sa mu uľavilo.
Ešte sme chvíľočku pobudli, ale pani Margitka už naznačovala, aby sme odišli. Tak som ho len pobozkala a pohladila po pleci. Mierne sa pousmial.
O dva dni mi pani Margitka povedala, že mám ísť k prednostovi na infekčné, že chce so mnou hovoriť.
Bol to tiež starší lekár a pokynul mi, aby som si sadla oproti nemu.
"Stav vášho otecka ma znepokojuje, ale nevieme zistiť, čo mu je. Infekcia to rozhodne nie je. Zo dňa na deň slabne. Včera nám spadol z postele. Naznačuje, že ho bolí hlava. Možno má niečo s krčnou chrbticou, ale tie horúčky nemôžu byť z toho. Zájdite za izbovými lekármi, dáme ho previesť na rehabilitáciu, potom sa uvidí."
Izboví lekári pozerali na mňa trochu skúmavo a pripravovali dokumentáciu. Obaja pomerne mladí.
"Má pozitívne ASLO, ale na kľúčnej kosti sme niečo našli."
Odmlčali sa a čakali na moju reakciu.
"Povedzte mi rovno o čo sa jedná. Som zdravotníčka, pracujem tu, tak niečo znesiem."
Trochu som zavádzala, ale bolo mi to jedno.
"No tak, dobre. Nahmatali sme hrčku veľkosti fazule, ale rýchlo rastie."
"Môže to byť rakovina?"
Svorne prikývli.
Zašla som na Závodný výbor ROH a požiadala o neplatené voľno. Keď som vysvetlila o čo sa jedná, bez problémov mi vyhoveli. Len námestník riaditeľa mi potom povedal, že som to nemusela robiť, bol by mi dal voľno sám a neskôr by som si to nadpracovala.
Lenže som nevedela ako dlho budem voľno potrebovať a či by som to aj časovo zvládla odpracovať. Okrem toho mám rada vo veciach poriadok, takto nebudem nikomu ničím zaviazaná a tatíkovi sa budem môcť venovať tak dlho, ako bude potrebné.
Na druhý deň sme ho viezli s mamou, ujom Dodom a jeho mimomanželskou láskou za mesto, do novej závodnej nemocnice. Za oknami sanitky sa vlnilo dorastajúce obilie, slnečnice, kukurica a iné plodiny. Prechádzali sme cez dediny i lesíky. Popri potôčikoch. Na belasej oblohe žiarilo jarné slnko. Tatík býval turistický sprievodca, poľovník i rybár, ale už ho príroda nezaujímala.
Videla som mu na tvári, že skôr ho cesta unavuje a trpí.
Znepokojilo ho, keď ho posadili do kolieskového kresla a vytlačili na rehabilitáciu.
Čakala nás tam mladá primárka, ktorá sa napriek tomu, že prijala od lásky uja Doda tuzexovú fľašu a bonboniéru, tvárila znechutene:
"Načo ste ho priniesli na rehabilitáciu? Čo tu s ním máme robiť s tými horúčkami a takým vysokým ASLO?"
To som si síce myslela aj ja, ale tón jej hlasu sa mi nepozdával.
"Poslali nás sem, tak sme otecka priviezli aj s dokumentáciou."
Takmer s odporom ju zobrala do rúk.
"Navyše má aj ťažkú sklerózu."
To sa mi už nepáčilo vôbec, ale neoponovala som jej, lebo som chcela tatíka čím skôr dostať do postele. Videla som v jeho očiam vzrastajúce zdesenie.
Konečne mal izbu, aj posteľ, na ktorú sme ho uložili. Náhle mu celú tvár zaliala tuhá červeň a začali ním lomcovať kŕče. Musel mať silné bolesti, lebo vybuchol:
"Hybajte už do frasa!"
Napriek všetkému som sa v duchu pousmiala.
"Ahoj! Ahoj!" rozlúčili sme sa rýchlo a vypadli.
Ďalší deň sme tatíka našli už vo výškovej budove na internom oddelení. Na desiatom poschodí.
Mykal rukami, lebo ich mal priviazané o pripevnené mriežky.
Kompóty, čokolády, ovocie sa mu začali kopiť na nočnom stolíku nedotknuté, tak sme to dávali najskôr ostatným pacientom, potom sestričkám.
Lekári nám povedali, že mu odoberú vzorku z prsnej kosti.
Z nemocnice som odchádzala čoraz v ťažšom strese.
Pacient z vedľajšej postele nám prezradil, že mu vzorku neodobrali, lebo začal počas navŕtavania umierať. Tak prestali.
"Otec, nebojíš sa?" nevydržala mama.
Dúfala som, že to bude brať tak, či nespadne z postele alebo nebude vedieť zazvoniť na sestry, ak bude na izbe sám.
Len pokrútil hlavou: "Nie. To príde len taký kŕč a bude hotovo."
Ujo Dodo začal na mňa naliehať, nech niečo robím, pracujem predsa v nemocnici. Máme ho previesť do Budapešti alebo do Prahy. Nuž, brat.
Už som si musela zakaždým po návrate z nemocnice naliať kalíšok ostrého, inak by som nevládala uniesť vedomie, že môj tatík, ten tatík, o ktorom som bola presvedčená, že dokáže všetko, všetko unesie, vyrieši, boj so smrťou zrejme nezvládne. Tá ho premôže. Všetky plány, ktorých mal ešte tak veľa, zostanú nesplnené. A taký zostane aj jeho veľký sen dostať sa aspoň raz v živote k moru, ale s mamou. Výslovne k moru do Nemecka, lebo študoval na nemeckej vysokej škole.
Mama v minulosti všetky tieto návrhy odmietala s tým, že nerada cestuje, lebo nevie spať v inej posteli ako vo vlastnej.
Tatík už bol veľmi zarastený, škriabal sa, aj primár chcel s niekým z rodiny hovoriť.
Andrej pobral žiletky a s ujom Dodom zašli za primárom. Povedal im, že síce nezistili o aký druh rakoviny sa jedná, ale už je jedno, či o ružovú alebo modrú.
Odvtedy už ujo Dodo viac s nami do nemocnice nebol schopný ísť, len nás vozil jeho autom bratranec, i ja som vládala chodiť len obdeň. Jedine mama vydržala. Ale keď sa tatíka spýtali, či nechce ísť domov, ráznejšie dal najavo že nie a mama ho tiež odmietla zobrať domov. Že keby jej umrel v byte, musela by sa z neho presťahovať a už si tam zvykla.
Keď Andrej tatíka horko-ťažko oholil a videl v akom je stave, začal mi prejavovať omnoho viac lásky ako zvyčajne. Teda lásky v mužskom prevedení. Večer čo večer ma mučil navyše sexom. Zostávali mi dve možnosti. Odmietnuť a tým riskovať, že sa urazí ako obvykle na tri týždne alebo sa podrobiť a vyhovieť jeho ponímaniu sľubu byť spolu v dobrom i zlom. Na to, aby prestal komunikovať som nemala silu, tak som radšej hrala ženské divadlo. Ešteže som napodiv zaspávala v tie dni ľahko. O to väčšia ťarcha na mňa doľahla okamžite po prebudení.
V jedno popoludnie stáli okolo jeho postele všetci, ktorí mohli. Tatík už ležal v posteli celkom nahý. Uvoľnila som miesto a držala sa trochu bokom, ale tatík hľadal očami mňa. Podišla som a sklonila sa k nemu:
"Tati, chceš cikať?"
Prikývol, tak som sa vybrala hľadať misu. Všetky, ktoré som našla, boli špinavé od výkalov. Poprosila som sestry o čistú. Osopili sa na mňa:
"Všetky zašpinil váš otec."
Dali mi aspoň bažanta.
Tak som nielen prvýkrát videla jeho prirodzenie, ktorým ma splodil, ale ho aj zobrala do ruky. V tejto rovnici sme boli v zátvorke spolu my dvaja, mama zostala mimo. Vyplynulo to akosi samozrejme.
Všetci mlčali, len teta Viktória podišla vo svojom habite celkom k jeho tvári a zdržanlivo sa spýtala:
"Apík, nechceš mi niečo povedať?"
Tatík tuho stisol pery a opäť len hlavou zamietol jej návrh, tak odstúpila zo dva kroky späť. Nenaliehala.
Všetci sme vedeli, čo táto otázka znamenala. Posledné pomazanie.
Neskôr o týchto chvíľach kolovali v rodine rôzne verzie, ale ani jedna pravdivá.
Práve sme sa vrátili zase z nemocnice a ja som si buchla panáka. Už celkom neskrývane. Neznášam alkohol, lebo si chránim čistú hlavu a mozgové bunky, ale sú v živote situácie, kedy je nevyhnutný. Tieto patrili rozhodne k ním.
Zazvonil telefón, tak som sa hneď aj ohlásila. Teta Jela, najmladšia tatíkova sestra sa pýtala, ako sa má. Začala som jej líčiť skutočný stav. Že mu na oboch stranách hrdla navreli obrovské hrče a dusí sa.
Na to moja už druhá švagriná v poradí, po bratovi Milanovi, Kristína, schytala jeden zo svojich hysákov a začala na nás vrieskať:
"Ste vy vôbec ľudia? Povedzte, ste vy vôbec ľudia?"
Tete Jele som sľúbila, že jej zavolám večer a ona len šepla dobre. Ten rev musela počuť aj v telefóne.
Buchla som si ešte jedného panáka a potom sme už len mlčali, kým sme nezostali doma sami.
Napokon mama v nedeľu dokopala Milana, aby tatíka konečne navštívil aj on.
Tatík nám chcel niečo povedať, ale pri krajnej posteli bola väčšia skupina návštevníkov, tak sme mu nerozumeli, hoci sme ich prosili, aby boli trochu tichšie.
Predsa sme však pochopili jeho prosbu:
"Urobte mi tu poriadok! Dajte sem všetko, čo je moje!"
Rukou ukázal na miesto, kde mali byť jeho veci a potom na svoju hruď v mieste kde dotĺkalo jeho srdce.
Milan hneď začal hrať upratovanie. Mával doširoka rukami, akože ukladá a prekladá imaginárne veci.
Tatíka to upokojilo a Milan sa vyparil.
Potom mi naznačil, že má ešte jednu prosbu:
"Urob mi, prosím ťa, jednu dobrú čiernu kávu! Ale horúcu."
Trochu ťažká úloha na desiatom poschodí. Ale zašla som za sestričkami, aby som ich uprosila. Ani to nebolo také ťažké, lebo Milan už okolo nich obchendoval, tak to spravili ochotne. Len ju preliali cez gázu a do ruky mi dali hadičku, aby ju pil takto.
Tatík sa žiadostivo napil kávy, jej teplotu už nekomentoval, ale vzápätí z neho vytryskla von. Ani som nestačila pod ňu podstrčil uterák.
"Čo robíte, vy chumaji!" boli jeho posledné slová, ale dosť zreteľné.
Ešte sme mu podali ruky: "Ahoj!"
Nech nikto nechce radšej vedieť, ako sa mi odchádzalo.
V ten víkend sme mali pomaturitné stretnutie po dvadsiatich rokoch. Máme ich doposiaľ pravidelne, na tomto jedinom som chýbala.
Kristína išla so mnou autom pre tatíkove veci. Už som bola v čiernom, i keď som hrdinsky vyhlasovala, že nikdy čierne nosiť po nikom nebudem a nikdy nekúpim žiadny umelý veniec. Ani jedno z týchto predsavzatí som nedodržala.
Pred výťahom stálo dosť veľa ľudí, lebo druhý bol pokazený. Ponáhľali sme sa, lebo bolo potrebné vybaviť priveľa záležitostí, ale skupina v bielych plášťoch nás odstrčila s poznámkou, že sa drzo pcháme, hoci sme už boli na rade my.
Nedotknuté kompóty, čokolády, napolitánky sme tam nechali. Boli by sme hoci aj všetko, ale museli sme to zobrať preč.
Ešte sa ma formálne spýtali, či súhlasíme s pitvou. Vyslovila som áno, lebo som vedela, že aj tatík by bol súhlasil, aby sa jeho záhadná rakovina objasnila a v podobnom prípade vedeli už lekári presne určiť diagnózu.
Moja abnormálna tanatofóbia z ranej mladosti musela ustúpiť do úzadia, keď som išla na patológiu dohodnúť termín a úpravu tela do rakvy.
Andrej ma doma prekvapil neobvyklým príkazom:
"Vylož si nohy na stoličku!"
Podsunul mi jednu, ale netušila som čo zamýšľa.
Začal mi obe dôkladne, od členkov po stehná a dole masírovať. Až vtedy som postrehla, aké ich mám opuchnuté.
Na uličnom výbore ma žiadali, aby som im poskytla všetky údaje, potrebné na smútočný prejav a poslednú rozlúčku.
Teta Viktória sa ospravedlnila, že nemôže prísť zo zdravotných dôvodov. Neklamala, bola skutočne vážne chorá, ale ja som vedela, že nechce na štátnom pohrebe provokovať vo svojom mníšskom oblečení. Vždy sa najviac bála toho, aby nám nespôsobila nejaké problémy. Radšej dala odslúžiť zádušné omše v ostrihomskej bazilike a v Budapešti.
Tatík ležal neprístupne oddelený sklom. Aj pod tylovou prikrývkou vyzeral veľmi dôstojne. Ťahalo ma k nemu tak silno, ako ručičku kompasu severný pól, tak som ho obišla z druhej strany a tam zadržiavala zo všetkých síl čas, aby neplynul rýchlo. Vtedy som si myslela, že sme spolu naposledy sami, on a ja. Keď som sa ho nemohla dotknúť, tak som si ho aspoň vrývala do pamäti ako najhlbšie som vedela.
O chvíľu však pristúpil ku mne Andrej a ticho nástojil, že musím ísť na druhú stranu k ostatným trúchliacom pozostalým.
"Chcem byť s tatíkom sama," bránila som sa.
"Ja viem, ale musíš."
Tam už revala mama, ako čerstvá vdova. Tvár mala ukrytú pod klobúkom so širokým závojom a ohľaduplne ju držal pod pazuchy Milan. Ostatní posedávali na lavičkách. Obrad sa mohol začať.
Už zatvorenú rakvu premiestnili na katafalk. Pri nej stáli milicionári čestnú stráž. V sprievode smerujúcom k poschodovej hrobke šli na čele práve oni a na červených poduškách niesli rôzne vyznamenania, ktoré tatík počas života podostával.
Potom zakukleného tatíka spustili hrobári na prízemie a začali ho starostlivo zatierať betónom. Poschodie bolo určené pre mamu. Neviem či aj iným, ale mne veľmi vadilo, že mali také roztrhané montérky, až im z
nich vytŕčali červené trenýrky.
Nad hrobom zahrala kapela Internacionálu. Znela ponad celý rozľahlý cintorín, až musela budiť všetkých zosnulých.
Začula som ako Kristína poznamenala, že jej to pripadá ako výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Prirodzene, že to skrátila na VOSR.
Zišli sme sa len u mamy v izbe, ostatní sa porozchádzali. Ako sa začal podávať obed, mama tak skríkla, že jej takmer vypadla z rúk misa s polievkou.
"Juliškine deti!"
A vychytila sa behom na ulicu.
Skutočne z dvoch áut vyliezali neznámi príbuzní. Zmorení dlhou cestou a horúčavou.
Jedna zo žien v pestrej kvietkovanej ultra minisukni, ďalšia v čomsi podobnom.
Smiali a tešili, že konečne dorazili na správne miesto a mama celkom zabudla, pri akej príležitosti.
"My jsme si mysleli, že tohle město snad už ani neexistuje, tak je to daleko."
Potom sa už nestalo nič mimoriadne, len si jeden strýko s druhým pomýlili topánky. Prvý tak sotva došiel domov na zvýšených módnych opätkoch a druhému boli zvyšné malé, takže sme mu požičali nejaké tatíkove náhradné.
Českých príbuzných sme povodili po meste, vyviezli aj na záhradu. Veľmi sa im u nás páčilo, len mame išli strašne na nervy. Najmä tá Jiřina, ktorá mala tie nádherné záclony s volánmi. Keď si myslela, že ju nepočujú, tak si želala, aby už vypadli, lebo je taká ukecaná, až jej praskne hlava.
Istý čas sa nám potom zdalo, že vidíme tatíka prichádzať domov, vystupovať z električky, kráčať po ulici. A priveľa ľudí v čiernom...
Keď som sa vrátila do práce, pani Margitku som už nenašla. Násilím jej vylomili pracovný stôl, vyhodili z neho všetky jej veci a zobrali aj kľúče.
Keď som po nej pátrala, zistila som, že dožíva v domci na zborenie, v okrajovej uličke, sama s poloslepým psíkom.
Aj to, že bola presne ten ročník, ako môj tatík, teda na dôchodkový vek skutočne prezrelá podľa zákona.
Lenže tatík mal ešte toľko plánov...
Ja mám v súčasnosti ešte pár rokov navyše a ako to vyzerá, nebudem môcť kvôli mojim ani umrieť.
Dnes už viem, že takmer o dvadsať rokov neskôr nedokázal nikto pomôcť ani Jaquelin Kennedyovej - Onassisovej na Piatej avenue v New Yorku. Mala rovnakú diagnózu.
_ _ _
Sotva prešlo niekoľko dní, otvorila som dvere. Stála v nich Kristína a z obrovských očí sa jej kotúľali dolu lícami velikánske slzy.
"Bela, povedz, existuje boh? No povedz, je to možné, aby existoval boh?" Rúhala sa.
"Čo sa ti stalo, preboha?"
Vzala som božie meno nadarmo aj ja.
Vysvitlo, že jej VLASTNÉHO OTECKA skosil náhle infarkt. Dostala to v plnom zásahu. Malý Adamko, teda Milanov druhý a jej zbožňovaný jediný syn, bol na prázdninách u jej rodičov a trochu hneval starkých. Možno to nebol dôvod jeho náhleho úmrtia, ale keď stáli v posledných okamihoch života pri jeho posteli, tak ho prosil, aby mu odpustil, ak bol trochu nervózny.
Takže sme boli do mesiaca na ďalšom pohrebe.
Nepripomínal vôbec výročie VOSR.
V kostole sa s ním lúčili ako s dobrým katolíkom.
Nad hrobom ako s čestným súdruhom.
Len Kristína ešte pár dní hysterčila, že ho nedali pitvať, čo ak nie je tak celkom mŕtvy a v hrobe sa prebudil.
Ostatní mali dosť síl na to, aby jej ho nedovolili exhumovať, aby sa presvedčila sama.
