Rozprávky o múzach 2

Blížia sa Vianoce, preto som sa rozhodla darovať cez svoj blog päť rozprávok, ktoré som vymýšľala a písala veľmi dlho. Pred pätnástimi rokmi vyšli v skromnej, brožovanej úprave. Ilustrácie mi namaľovali  vnúčatká. Môj honorár, 500 výtlačkov, som už dávno porozdávala. Do názvu sa vtedy vlúdila chyba, nemala som na mysli Múzy z gréckej mytológie, ale jednotlivé druhy nadania a inšpirácie, ktoré nútia umelcov tvoriť.

Písmo: A- | A+

Zlaté ruky

Kedysi pred rokmi prichýlila bohatá statkárka osirelú Dorotku na svojom rozľahlom majeri. Iste tušíte, že nie preto, že by ju k dievčine pútala náklonnosť alebo nebodaj láska, ale preto, lebo v minulosti bývali deti tou najlacnejšou pracovnou silou.

Aj Dorotka pracovala na statku odvtedy čo jej začala slúžiť pamäť. Pásla húsky, neskôr kozy a kravy, sypala zrno hydine a keď už trochu odrástla, vypomáhala aj v kuchyni.

Tak, ako to vtedy bývalo obvyklé, spávala v stajni na slame a ohrievalo ju mocné a teplé telo kravičky Borky, ktorej sa v ťažkých chvíľach aj zdôverovala so svojim trápením, pretože medzi ľuďmi na statku nebolo jediného, ktorý by jej bol venoval akúkoľvek pozornosť. A Dorotka veru mávala chvíle, keď jej bývalo ukrutne ťažko, ba neraz sa jej zdalo, že takýto osud ďalej neunesie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Statkár bol vášnivý poľovník, často pozýval kumpánov z mesta a blízkeho okolia na veľkolepé hony, po ktorých sa konali bohaté hostiny a pitky. Stoly sa prehýbali pod horami lákavého jedla, víno tieklo do smädných gágorov ako do bezodnej studne. A Dorotka pobehovala z kuchyne do jedálne so stále novými misami lahôdok a vynášala nedojedené zvyšky.

Nadránom, keď už pripití pánkovia pospali, sa celá umorená posadila na neotesanú lavicu pre sluhov, hlava jej ovísala od únavy, ale súčasne ju moril hlad. Celý deň nemala čas na jedlo ani pomyslieť. Statkárka zhŕňala odpadky z tanierov, čosi pohodila psovi pod lavicou, ktorý sa zalizoval pri pohľade na neobhryzené kosti, čosi Dorotke do drevenej misky.

SkryťVypnúť reklamu

„Tu máš, žer! Si vychudnutá ako trieska.“

Dorotka hľadela to na psa, to na svoju misku a zrazu sa vzbúrila.

„Zožerte si to sama! Ja nie som pes.“

„Ešte by ti bolo dobré, chamraď akási“, odula gamby statkárka a obsah misky vykydla do pomyjí.

„Aspoň bude viac pre svine.“

To už Dorotka nevydržala, vybehla z kuchyne rovno do stajne. Tam sa s plačom pritúlila k Borkinmu boku.

SkryťVypnúť reklamu

„Odchádzam, Borka. Nič ma tu viac nezdrží. Veď ja som tiež človek! Rozumieš, Borka? Človek!“

Cez plecia si prehodila chatrný vlniak a bežala zo statku akoby ju niekto naháňal.

Minula polia, vinice, utekala horami i lúkami a vôbec si nevšimla, že obloha potemnela a zdvihol sa mocný víchor. Keď celkom vyčerpaná klesla na polianke pod stáročný dub, spustili sa prívaly dažďa, ktoré sa čoskoro zmenili na ľadovec.

SkryťVypnúť reklamu

Potom už o sebe nič nevedela.

Prebrala sa po dlhom čase v malebnej drevenici, nad ňou sa skláňala láskavá tvár neznámej starenky, ktorá jej podávala hrnček horúceho lipového čaju s medom. Dorotka sa vďačne napila a začala sa rozhliadať s údivom vôkol seba. Všade, kde zavadila pohľadom, boli prekrásne výšivky, paličkované čipky, ručne tkané ľanové plátno s bohatými vzormi.

„Ach, aká nádhera!“ zvolala. „Keby som to aj ja dokázala!“

Starenka sa len tajomne usmiala.

Dorotka neodolala, vstala z lôžka a vystrela ruky. Sotva sa však dotkla kútnej plachty, zmizla chalúpka i starenka a ona sa ocitla opäť pod starým dubom.

SkryťVypnúť reklamu

Pretrela si oči, akoby sa bola práve prebudila z hlbokého spánku a zbadala, že má v lone vrecúško a v ňom klbko nití, ihlu i kus ľanového plátna. Navliekla červenú bavlnku a pokúsila sa vyšívať. Ruky však mala drsné, zatvrdnuté od ťažkej roboty a tak sa jej práca vôbec nedarila.

Odložila plátno, rozhliadla sa po poľane a uvedomila si, aká je na svete sama, opustená, a vôbec nemá kam ísť. Srdce jej zaplavil toľký smútok, že začala tichučko spievať, aby ho zahnala.

„Mať moja, mať moja,

za dvomi horami,

až ma hlávka bolí,

čo plačem za vami.

Čierna zem, čierna zem,

vydaj mi mamku ven,

nech sa tej mamičke,

horko vyžalujem."

Na vysokom, už sýtomodrom nebi, hlivelo Slniečko a svojimi hrejivými lúčmi ohrievalo zem. Keď však k nemu doľahol bôľny hlas úbohej Dorotky, rozľútostilo sa, privolalo k sebe svoje družky, Jar, Leto, Jeseň a Zimu a požiadalo ich, aby sa sirôtky ujali, pretože to nevydrží, rozplače sa tiež a bude plakať dovtedy, kým nezničí dozrievajúcu úrodu.

A to ono, dobráčisko, naozaj nechcelo.

Tak obstúpili štyri družky Dorotku na polianke a zobrali so sebou do Slnečnej krajiny.

Polianka so starým dubom sa nachádzala práve na rozmedzí dvoch kráľovstiev. V jednom vládol mladý kráľovič Radoslav, ktorý rád sedával vo výklenku vysokého okna, v rukách držal zvitky papiera a keď ho napadol dobrý verš hneď si ho zapísal a predčítal svojmu priateľovi Markovi, ktorý brnkal na lutne a pokúšal sa vylúdiť sprievodnú melódiu. Potom si ju s kráľovičom tichučko nôtili a boli spokojní. Mohli si to dovoliť, lebo v krajine vládol pokoj a pohoda. Žili tam pracovití ľudia a prírodné živly boli k nim milostivé.

I teraz predčítal Radoslav priateľovi nové verše:

- Zašepkám vánku svoju pieseň,

on rozveje ju po svete,

ozve sa v trilkoch vtáčích hlasov,

nezastaví sa v rozlete.

Zašumí v klasoch zlatých polí,

zaklokoce v bystrinách,

ako ozvena znásobí sa,

v kamenných horských strminách.

Zacinká v kvetoch modrých zvoncov,

vznesie sa hore, k oblakom

a opäť spŕchne na zem s dažďom,

sotva čo zaburáca hrom.

„O láske by si mal písať, Radoslav,“ poznamenal Marek, sotva čo prestal hrať.

„A či v tejto niet lásky?“- zadivil sa kráľovič.

„Ja myslím lásku k žene, k nejakej ľúbeznej dievčine. Nemôžeš viesť donekonečna takýto samotársky život,“ - oponoval Marek.

„Ale ja nie som osamelý. Mám teba, môj ľud, moju krajinu...“

„Uznávam, ale láske sa to nevyrovná,“ - trval na svojom Marek.

„Lenže ja takú dievčinu, ku ktorej by som zahorel láskou, nepoznám...“

„Chyba je v tom, že takú nehľadáš a sama za tebou nepríde.“

Na druhej strane hranice už vládol kráľ Hroziboj, ktorý sa nevedel zmieriť so smrťou svojej mladej kráľovskej manželky, bol nepokojný, podráždený a svoju nazhromaždenú horkosť vybíjal tým, že neustále napádal a plienil okolité zeme. Jeho vojaci boli neustále pripravení v plnej zbroji, ľud bedákal pod ťarchou stále sa zvyšujúcich daní na nezmyselné boje, matky sa chveli obavami o svojich dospievajúcich synov.

Jeho dcéra, princezná Zvonimíra, po nebohej matke mierna a krotká ako holubička, márne dohovárala svojmu kráľovskému otcovi.

A tak, kým si nič netušiaci kráľovič Radoslav s Markom pospevovali, na nádvorí kráľa Hroziboja už rinčali zbrane, ozývali sa vojenské povely, šíre polia pod hradom boli zastavané vojenskými šiatrami.

Zvonimíra nepokojne chodila po priestranných kráľovských komnatách, začula, že jej otec si tentokrát robí zálusk na susedné kráľovstvo, preto úporne premýšľala, ako by mohla prekaziť otcove zámery. Až napokon nevydržala a utiahla sa na samý koniec rozľahlej záhrady, kde ešte nikdy nebola. Tam sa ocitla pred starou, opustenou zvonicou. Chvíľu váhala, ale napokon sa osmelila a slabo potiahla povraz. Zvon sa naklonil a ticho cinkol. Zvonimíra sa naľakala a okamžite povraz pustila, ale v tom okamihu už stála pri nej neznáma starenka.

„Oj, či som sa naľakala,“ - zvolala princezná. „Kde si sa tu vzala?“

„Sama si ma privolala.“

„Ako?“

„Tým zvonom. Ty jediná máš na svete takú moc. A či vieš, že podľa neho ti dali meno?“

„Nie. Nikto mi o tom nič nepovedal.“

„To bolo tak. Raz, keď sa tvoj otec vracal z víťaznej výpravy, vítalo ho zvonenie zvona nielen na znamenie víťazstva, ale aj na počesť toho, že si sa práve narodila. Od tých čias sa tento zvon stal symbolom šťastia a pokoja. Tvoj otec vtedy sľúbil, že sa vzdá svojich dobyvačných chúťok. Aj sa zdalo, že daný sľub dodrží, ale keď tvoja matka náhle umrela, už ho nič nemohlo zadržať. Vojny sa stali pre neho priam posadnutosťou a jediným naplnením života. A aby umlčal svoje svedomie, zakázal pod tým najprísnejším trestom čo len raz v budúcnosti na ňom zazvoniť.“

„A ja som teraz zákaz porušila! Ale, povedz, dobrá starenka, je možné stavať pokoj vlastnej duše na biede a utrpení iných? Môže niekoho tešiť ulúpené bohatstvo? Či nie je väčší pôžitok z pohľadu na jediný kvitnúci kvet? Či neznie krajšie spev slávika ako poľné trúby? Ach, poraď mi, prosím, ako tomu zabrániť!“

„To je veľa zložitých otázok, Zvonimíra, ale niečo predsa...“ - a starenka sa naklonila k princezninmu ušku, čosi jej tajuplne šepkala a bola to iste dobrá rada, lebo obe sa zasmiali a starenka, skôr ako znovu zmizla, na princeznú šibalsky žmurkla.

Kráľ Hroziboj, ktorému komorník práve pomáhal obliecť sa do pancierovej zbroje, začul kliknutie zvona v záhrade. Veľmi sa nahneval a v hneve vedel byť strašný. Okamžite dal zistiť a predviesť previnilca.

Keď sa pred ním zjavila jeho vlastná dcéra, chvíľu sa v jeho duši odohrával boj medzi hnevom a otcovskou láskou. Uľavil si hrubou nadávkou a zvažoval, ako sa zachovať.

Každého iného by bol dal bez milosti vrhnúť do temnice, ale dcéru, to nie! Bála by sa, bola by jej zima, možno by ju hrýzli potkany či iná háveď a tak chodil sem a tam, vraštil čelo, až kým ho nenapadla spásna myšlienka:

„Vieš čo, dcérenka? Ja s tebou spravím iný poriadok. Nadišiel tvoj čas, si dospelá, ja ťa, jednoducho, vydám! Vypadneš odtiaľto a ja si budem konečne robiť to, čo sa mi zapáči. Navyše získam syna, čo i nie z vlastnej krvi, spojíme naše zeme a časom možno porodíš aj dediča.“

„Ale, otecko, vari ma nebudeš spájať s kýmsi len preto, aby si pripojil k nášmu kráľovstvu ďalšiu zem? Veď ja žiadneho princa nepoznám ani neľúbim.“

„Poznám-nepoznám, ľúbim-neľúbim, to sú všetko taľafatky. Rozhodol som a ty poslúchneš! Ja som tu kráľ, mne sa musí podriadiť každý. Aj ty, dcérenka!“

„Dobre, otecko, ale splň mi potom, aj ty jednu prosbu!

„Akú prosbu?“

„Aby som si mohla zvoliť manžela sama.“

„Sama si tvrdila, že žiadneho nepoznáš.“

„Vydám sa za toho pytača, ktorý mi prinesie najcennejší svadobný dar.“

„Čo sú toto za výmysly? Kto ti môže dať na tomto svete vzácnejší dar ako ja?“

„Ocinko, prosím, je to moja posledná prosba! Vlastne nie, mám ešte jednu. Zastav vojenské prípravy do mojej svadby! Potom už odídem a ty budeš voľný ako vták.“

„Dobre, pristúpim na túto podmienku. Ale naposledy!“

Tri roky, tri mesiace a tri dni strávila Dorotka v Slnečnej krajine, kde sa od svojich priateliek naučila všetkému, čomu sa len naučiť mohla. Priadla a tkala jemné plátno s pestrými vzormi, paličkovala čipky krehké ako pavučinky a zvládla všetky techniky vyšívania. Rúčky už mala jemné a biele. Vtedy nadišiel čas, aby sa vrátila na Zem. Jar, Leto, Jeseň aj Zima ju obstúpili, aby sa s ňou rozlúčili.

Jar jej podarovala vzorník plný motívov lásky, srdiečok, holúbkov a klbko nití, červených ako krv, ktorá koluje v žilách a z ktorého by čo koľko použila, nikdy z neho neubudne.

Leto odovzdalo vzorník plný ruží, kvetov, obilných klasov a klbko nití, sfarbených dúhou, ktorá sa klenie po letných búrkach nad oblohou.

Jeseň prispela nákresmi úponkov viniča, padajúceho lístia a klbkom zlatých nití.

Napokon pristúpila Zima, podala dievčine diamantové klbko, iskrivé ako inoväť za mrazivých dní a námety snehových vločiek.

Tesne pred odchodom zasvietilo Slniečko tak silne, že pozlátilo Dorotke obe ruky po samé lakte.

Ani sa nestihla spamätať a už sa ocitla na poľane pod starým dubom, opäť sama.

Ako tak premýšľala kde skloniť hlávku na noc, našiel ju Marek. Začul od poslov kráľa Hroziboja, že mieni vydať svoju dcéru, aj o odloženom vpáde jeho vojska, ako aj o jej neobvyklej podmienke. Dlho do noci premýšľal, ako pomôcť kráľovičovi a krajine, až napokon zaspal a prisnil sa mu sen, v ktorom mu neznáma starenka poradila, aký dar poteší princeznú Zvonimíru, aj kde nájde dievčinu, ktorá ho zhotoví. I rozhodol sa splniť úlohu sám. Pobral sa koňmo za starenkou udaným smerom a na mieste, ktoré videl vo svojom sne, našiel  zlatorukú Dorotku. Hneď si všimol, aká je uzimená a ustráchaná. Zahalil ju teda do svojho plášťa, posadil na koňa pred seba a nad ránom už boli na hrade kráľoviča Radoslava.

Marek sa o Dorotku postaral, zaviedol ju do zvláštnej komnaty a poveril úlohou, do ktorej sa mala pustiť hneď, ako si oddýchne.

Keď nastal deň, v ktorý sa mali uchádzať princovia o ruku princezny Zvonimíry, sedela táto na tróne vedľa svojho otca a blahosklonne prijímala dary od pytačov, ktorí sa tu zišli z celého svete a kládli jej k nohám zlato, šperky, zafíry, smaragdy, diamanty, slonovinu, ebenové truhlice plné perál, ale Zvonimíra nad všetkým ohŕňala noštek a s očami upretými do diaľky vyzerala ešte stále toho pravého pytača.

Kráľ Hroziboj už bol pobúrený správaním sa dcéry a práve chcel rázne zasiahnuť, keď sa na nádvorí objavil kráľovič Radoslav v sprievode svojho verného priateľa a pred vzrušeným davom položil k nohám princeznej akési divné - šaty!

Až to tak zašumelo nevôľou a opovrhnutím.

Ale Zvonimíra, ktorá mala toľko veľkolepých toaliet, že ich mohla vymieňať každý deň, s úsmevom vstala z trónu a podišla k Radoslavovi.

„Povedz, kráľovič, ako ťa napadlo podarovať mi práve tieto šaty, keď vidíš, koľké poklady ležia pri mojich nohách?“

Radoslav sa však za svoj dar nehanbil, pohliadol princeznej priamo do očí a pokojne odvetil:

„Najjasnejšia princezná, šaty, ktoré som ti priniesol, nie sú také obyčajné, ako sa na prvý pohľad zdajú. Ich hodnota nespočíva v drahokamoch, ale v tom, že je v nich obsiahnutá všetka zručnosť a nadanie môjho ľudu a ľud, ktorý je schopný vytvoriť také hodnoty si zaslúži, aby mu po mojom boku vládla taká múdra princezná ako si ty.

Vtedy princezná Zvonimíra vzala Radoslava za ruku a predviedla ho pred kráľa Hroziboja.

„Drahý otecko, toto je ten pravý ženích, ktorého som si spomedzi všetkých prítomných zvolila. Je to múdry, skromný a mierumilovný panovník, ktorý si svojich poddaných váži a miluje a ľud mu to opätuje. Preto ťa prosíme o otcovské požehnanie.

A konala sa veľkolepá a bohatá svadba, na ktorej sa sobášili naraz dva páry. Pretože aj Marek s Dorotkou zahoreli vzájomnou láskou. Všade bolo plno svetla a hudby, jedla a pitia od výmyslu sveta. Medzi hosťami boli aj Dorotkine priateľky zo Slnečnej krajiny, ktoré jej prišli za družičky.

Všetci sa zabávali, tancovali, spievali, ba aj kráľ Hroziboj spokojne hodoval, pretože si uvedomil, že ďalšiu vojnu teraz viesť nemusí, čo sa mu odrazu veľmi páčilo.

Ako nádherný lampión žiarila nad krajinou purpurová žiara pri západe Slnka, ktoré práve končilo svoju každodennú púť nebeskou klenbou a unavené, ale šťastné, sa stúlilo na noc do materskej náruče starenky, ktorá v tejto rozprávke všetko tak dobre zariadila.

Judita Harajdová

Judita Harajdová

Bloger 
  • Počet článkov:  73
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Som staršia žena, s chátrajúcim obalom, v ktorom sídli stále tá istá duša, dychtiaca po poznaní, len bohatšia o záplavu životných skúseností. Kedysi som túžila cestovať, ale bola to utópia. Teraz mi už stačí posedenie v blízkom parku. Nachádzam tam maketu celého vesmíru. Blaží ma vedomie, že všetci moji drahí pokračujú v niečom, čo som sama nestihla. Som spokojná, lebo dožívam život v súlade sama so sebou. Zoznam autorových rubrík:  Súkromné,  Spoločenské,  Nezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

307 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Marian Nanias

Marian Nanias

350 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
INEKO

INEKO

119 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
SkryťZatvoriť reklamu