Deva vytesaná z kameňa
Tak ďaleko v nekonečnom priestore vesmíru, že ju žiadny hvezdár ešte neobjavil a v čase plynúcom úplne inak ako náš pozemský, obiehala okolo svojho vlastného Slnka planéta Astra. Bola krásna ako Zem, len oveľa, oveľa menšia. Stálo na nej jediné mesto Astravil a v ňom žili skoro všetci Astroľudia. Na vidieku bolo už len málo roľníckych usadlostí, ktoré zásobovali mesto prírodnými potravinami, lebo v Astravile si vedeli všetko potrebné vyrobiť v laboratóriách vybavených prístrojmi o akých sa nám ešte ani nesníva. Pretože na Astre bola už vtedy veda a technika za hranicami našich súčasných možností.
Len v horách, vysoko nad mestom, uprostred nedotknutej prírody, žil osamelo sochár Tichomír so svojou staručkou matkou. Tam ho nič nerušilo v práci a pokojne mohol celé dni vytesávať z kameňa podobu devy svojich snov, Svetlany.
V tejto činnosti našiel zmysel svojho života a najväčším šťastím bolo pre neho sledovať, ako sa z chladného kameňa vylupuje jej podoba a priam mu ožíva pod rukami.
Pracoval trpezlivo a neúnavne a ako dielo postupne napĺňalo jeho predstavy, stále častejšie sa kamennej deve prihováral.
„Budeš krajšia, Svetlana, ako čokoľvek iné na Astre. Predstavujem si hrdý ovál tvojej tváre, žiarivo zlaté, vetrom rozviate vlasy a oči srnky, ktorá sa chodí napájať k prameňu...“
Až raz, keď už bol spokojný s tvarom jej pier, nečakane prehovorila aj ona:
„Ach, Tichomír, aký zázrak sa to stal? Zrazu ma zalialo svetlo a zahnalo kamennú temnotu.“
„To sa ti len otvorili oči, moja milá,“ vysvetlil jej sochár.
„Ale to svetlo je nesúrodé, má toľko podôb!“
„Svet je farebný, Svetlana. Pozri, obloha nad nami je belasá, tráva a lístie zelené, oblaky biele! A táto ruža, hľa, je červená!“
„Je to úchvatné! Ale tam, v diaľke, vidím veľký mrak, ktorý mi pripomína moje kamenné väzenie, kým si ma z neho nevyslobodil.“
„To je Astravil, naše hlavné mesto.“
„Prečo je také temné ako by ho dlávila akási strašná ťarcha?“
„Preto,“ pokračoval Tichomír, „lebo je šedé ako betón, z ktorého sú odliate jeho domy, ulice aj chodníky, Šedý je prach a plyn, ktorý sa nad ním neustále vznáša.“
„Ach, Tichomír, veď tam musia byť ľudia veľmi smutní!“
„Tí pre samý zhon už dávno zabudli ako vyzerajú lesy, lúky, Slnko. Ty vidíš Slnko, Svetlana?“
„To je tá ohnivá guľa, ktorá ma tak príjemne hreje?“
„Áno. Slnko je zdroj života. Prebúdza prírodu, riadi náš čas, udržuje v primeranom pohybe našu planétu. Bez Slnka by zanikol život na Astre.“
Kým sa takto zhovárali a čas pokojne plynul, zdolával, namáhavo lapajúc dych, posledné metre strminy Tichomírov priateľ z detstva Jakub, lebo ľudia v Astravile už dávno odvykli chodiť pešo. Sotva sa s Tichomírom a jeho matkou zvítal, klesol celkom vyčerpaný na pník.
Starenka hneď priniesla plný džbán a podala mu ho:
„Napi sa, Jakub, vody, vysmädol si! Je čerstvá, z prameňa a má vraj liečivú moc.“
Mládenec sa vďačne napil, poutieral si ústa a začal rozprávať o svojom trápení.
Mal sa ženiť s primátorovou dcérou Beátou, ale tá sa čím ďalej, tým čudnejšie správala. Miesto toho, aby sa tešila, ako každá iná nevesta, zachvátila ju akási neznáma choroba. Celé dni nevychádzala zo svojej izby, odmietala jesť, kohokoľvek vidieť, nemohla spať. Len clivo hľadela do neznáma a po lícach jej stekali slzy. Márne boli pokusy lekárov, nebolo lieku, ktorý by jej bol pomohol. Priviedli k nej postupne všetkých umelcov, aby ju rozptýlili, nevzbudili v nej však ani iskierku záujmu.
Svadobný deň sa blížil, ale ona sa stále cítila na smrť unavená, napriek tomu, že celé dni trávila na lôžku.
Jakub bol už taký zúfalý, že sa rozhodol vyhľadať dávneho priateľa a poradiť sa s ním.
Tichomír pozorne počúval Jakubovo rozprávanie, potom hodnú chvíľu uvažoval, až napokon navrhol, aby priviedol Beátu do hôr, na zdravý vzduch. Možno by jej pomohla zmena prostredia. A keď sa Jakub lúčil s prísľubom návratu, poslal sochár Beáte veľkú kyticu skalných ruží.
Keď ju Beáta uvidela, najprv neverila, že nie je umelá ako všetko v Astravile, ale keď sa presvedčila, že ruže sú naozajstné, vnorila do kytice tvár a lačno vdychovala opojnú vôňu kvetov. A keď jej Jakub tlmočil priateľovo pozvanie, trvala na okamžitom odchode z mesta, v ktorom ešte aj štebot vtákov bol nahratý len na kazetách.
V tom čase sa Astravilom začala šíriť neuveriteľná správa. Obchodníci aj trhovníci prestali prijímať za potraviny peniaze platné na Astre. Za chlieb, mlieko, syry, mäso, ovocie i zeleninu všetci do jedného žiadali zrazu zlaté prúty!
Obyvatelia boli znepokojení a pobúrení. Veď odkiaľ mali vziať zlaté prúty, keď zlato na Astre vôbec nepoznali?
Primátor zvolal radcov a vedcov, premýšľali a zvažovali ako vzniknutú situáciu zvládnuť, až sa na radu riaditeľa najväčšieho laboratória v meste dohodli, že pokusne odskúšajú práve zostrojený zachytávač slnečných lúčov.
Tak sa aj stalo.
Prístroj uviedli do chodu práve keď Jakub s Beátou odchádzali z Astravilu.
Márne ich Beátina pestúnka odhovárala od cesty, dôvodiac, že ju veľmi bolia kĺby. Podľa nej to bolo neklamné znamenie, že sa v krátkom čase zhorší počasie, čo môže byť v horách veľmi nebezpečné.
Beáta sa však nedala od cesty odhovoriť
A skutočne! Sotva, ruka v ruke, opustili mesto, začali sa na obzore kopiť zlovestné búrkové mraky, zdvihol sa vietor, ktorý silnel priam z minúty na minútu. A keď sa driapali strminou, zotmelo sa ako v noci, besnejúci víchor lámal stáročné stromy, z brál sa začali valiť skaly.
Beáta, celá ustrašená, tuho zvierala Jakubovu ruku.
„Tma je stále hustejšia a nepreniknuteľnejšia. Nezablúdime?“
Jakub sa ju snažil upokojiť:
„Neboj sa! Chodník už síce zarástol, ale pozri hore na to svetlo! To žiaria Svetlanine zlaté vlasy. Čoskoro budeme v bezpečí.“
Z domca vo vrchoch vyšla znepokojená sochárova matka.
„Čo sa to deje, synček? Je sotva poludnie, ale tma ako v noci a hoci je leto, musím zakúriť do kozuba, inak pomrzneme.“
„Neboj sa, mamička, búrka sa utíši a opäť bude pekne!“ chlácholil matku Tichomír.
Lenže búrka, ktorá zúrila nad Astrou nebola taká obyčajná letná prehánka.
Planéta bola vážne ohrozená, pretože obyvateľom Astravilu pohľad na zlato pomútil rozum. Zrazu chceli všetci zlato, stále viac a viac zlatých prútov! Boli túžbou po nich priam posadnutí.
Spamätali sa až vtedy, keď Slnku zachytávali posledné lúče. Až vtedy si uvedomili, že ich planéte hrozí zánik.
V meste vznikla taká panika, že muselo zasiahnuť vojsko.
Primátor opäť zvolal radcov a vedcov. Keď zistili čo sa deje, okamžite zastavili zachytávač slnečných lúčov a vydali príkaz zapáliť umelé slnko. Lenže umelé slnko nesvietilo a nikto nevedel narýchlo odstrániť príčinu.
„Tichomír, Slnko vyhasína!“ skríkla Svetlana. „Rýchlo mi dokonči ruky!“
Tichomír však sedel schúlený a smutne pokrútil hlavou:
„Už nemôžem pracovať, som celý skrehnutý.“
„Premôž sa! Potrebujem voľné ruky! Musíme zachrániť Astru!“
„Ako môžeme my dvaja zachrániť Astru?“ nechápal sochár.
„Nepýtaj sa a rob čo ti kážem!“ naliehala Svetlana.
Tichomír zobral dláto a horko-ťažko pokračoval v práci.
Zakrátko dorazili aj Jakub s Beátou. Ani sa nestačili zvítať, už ich Svetlana súrila:
„Podajte mi raketový luk a nožnice!“
Ničomu nerozumeli, ale jej želanie bolo také nástojčivé, že jej bez slova vyhoveli.
„Odstrihnite mi vlasy!“
„Nie, to nikdy nedovolím!“ zvolal Tichomír.
„Pre všetko, čo vám je drahé, neotáľajte!“ súrila ich Svetlana.
Potom už zasvišťal šíp, po ňom ďalší a ďalší. To leteli Svetlanine zlaté vlasy priamo k Slnku.
Pomaly sa začalo rozvidnievať. Víchor utíchol, mraky sa stratili, vtáci sa rozštebotali v húšťave. Nad Astrou opäť zavládol pokojný letný deň.
Všetci si vydýchli úľavou.
Tichomír vďačne pozrel na Svetlanu, ale ustrnul v úžase.
„Ach, nie! Svetlana! To sa nemalo stať! Veď ona - skamenela!“
„Buď silný, Tichomír!“ objal ho Jakub. „Bola to jej vôľa. Obetovala sa v mene života.“
„Skamenela. Ako v rozprávkach,“ šepla Beáta.
Vtedy podišla sochárova matka:
„A viete, ako to bolo v rozprávkach ďalej?“
Všetci na ňu nemo hľadeli, neschopní slova. Ale ona podala synovi džbán:
„Nože ju pokrop, Tichomír, možno sa povesť o zázračnej vode potvrdí!“
Tichomír spravil ako mu matka poradila a Svetlana naozaj otvorila oči a spokojne sa usmiala.
Tak sa napokon všetko šťastne skončilo a maličká planéta Astra možno doposiaľ krúži okolo svojho žiarivého Slnka.
