Na zvuk budíka ju tak, ako už dávno, pichlo pod ľavým prsníkom, srdce sa nepokojne zatrepotalo, vyskočilo z rytmu, zdalo sa, že visí na niti a tá niť sa už-už pretrhne.
A čo keď sa naozaj pretrhne?
Možno o rok, o mesiac, zajtra alebo teraz, v tejto minúte?
Jedno je isté, že neodvratne príde chvíľa, keď sa tak stane.
Potom bude ležať chladná a meravá, vzbudzujúca des a celý jej život, ona sama, sa stane minulosťou.
Ale teraz ešte nie!
NIE!!!
Ešte má toľko plánov, ktoré chce uskutočniť, aby tu čosi zo svojej existencie po sebe zanechala ako trvalý odkaz, ako dôkaz, že tu bola.
Čo keby sa jej srdce naozaj teraz zastavilo?
Vlastne by sa nič také nestalo.
Svet by bežal ďalej, za oblokom by sa zrodil nový letný deň a zrodil by sa aj tak, len z nej by sa šírila tichá hrôza – hrôza definitívnej samoty.
Opäť si uvedomila, že raz ten okamih nevyhnutne nastane, bude konkrétny, bude mať vlastný dátum a čas, práve tak, ako má dátum aj čas i chvíľa jej narodenia.
Jej pozemský život bude definovaný týmito dvoma údajmi. Prvým s hviezdičkou a druhým s krížikom.
Je to tak predurčené a neodvratné.
Takto sú označené miliardy pozemských bytostí, ktoré kedy kráčali po Zemi.
Ak zvládli smrť faraóni, cisári i kráľovné, ale aj všetci bežní smrteľníci, zvládne to aj ona.
Bude musieť.
Nebude mať možnosť výberu.
Napriek všetkým týmto úvahám sa jej zmocnilo divé zúfalstvo, zarývalo jej pazúry priamo do srdca, gniavila ho neznesiteľná úzkosť, ktorá jej bránila zhlboka a voľne dýchať.
Srdce tancovalo v hrudi ako splašené vtáča, zatvorené v pritesnej klietke.
Hlúposť, povedala si nahlas.
Je to len obyčajná neuróza a presne si spomenie na deň, kedy ju postihla...
Nemala ani šestnásť rokov, keď sa stretla prvýkrát zoči-voči smrti a to hneď v jej najdrastickejšej podobe.
Náhodne sa ocitla na mieste, kde bola krátko pred tým, ako tam došla, spáchaná brutálna vražda.
Študovala na strednej škole, dochádzala denne vlakom dvadsaťpäť kilometrov a zo stanice to mala ešte zo štyri kilometre autobusom. Raz do týždňa mali popoludní štyri hodiny laboratórnych cvičení, z ktorých sa zvykla vypýtať o čosi skôr. Ak ju vyučujúci pustil, stihla ešte podvečerný vlak. Ak nie, musela ísť posledným a domov prichádzala okolo polnoci, pešo, lebo už nemala zo stanice autobus.
Práve to sa jej stalo v onen deň, ktorý ju poznačil na dlhé roky.
Bola januárová noc, mráz až trešťalo. Cestu merala odhadom, pomáhal jej iskrivý sneh, ktorý osvetľoval len svit mesiaca. Pozvoľna sa blížila k prvým svetlám, do spánku ponoreného hybridu niekdajšieho provinčného mestečka a nového sídliska. Rázcestie medzi nimi tvorila križovatka pri cintoríne, popri ktorom musela prejsť. Ako sa k nej blížila, potláčala strach a všetky chmúrne myšlienky, kým si nevšimla, že nie je ako inokedy ľudoprázdna, naopak, pohybujú sa tam akýsi muži a blikajú svetlá reflektorov. Uľavilo sa jej, ale len dovtedy, kým si neuvedomila, že sú to policajti a fotografujú niečo, čo leží na zemi. Zo všetkých strán sa už hrnuli zvedavci, ktorým sa nelenilo kvôli senzácii vyliezť z teplých postelí. Ešte neboli denne servírované vraždy v televízii ako držková polievka s rožkami v bufete.
To čosi, čo ležalo na zemi, a priťahovalo fascinované oči nežiaduceho publika, bola totiž mŕtvola muža a keď podišla bližšie, nemohla si nevšimnúť, že mu chýba polovica hlavy. Zo šepotu divákov pochopila, že mu ju ktosi odstrelil. A to muselo byť len celkom nedávno. Vytekajúci mozog bol totiž teplý ako vsakoval do ľadu zmiešaný s krvou, ešte sa z neho parilo.
Pohľad na mŕtvolu ju celkom paralyzoval. Napadlo ju, že aj vrah môže byť ešte nablízku, možno je to niekto, kto teraz na ňu s ostatnými zíza a snaží sa tváriť nenápadne. Cítila, ako sa jej nohy menili na huspeninu, nebola schopná spraviť jediný krok a nevedela ako sa dostane domov.
Napokon sa všetkou silou vôle pridala ku skupinke, ktorá sa už nabažila hrozného divadla a dopotácala sa domov.
Doslova vpadla do bytu a s úľavou videla, že sa v kuchyni svieti a mama ju čaká s neskorou večerou. Na stôl jej predložila knedle so sviečkovicou, jej obľúbené jedlo, ale v tej chvíli sa ho nemohla ani dotknúť. Bolo to mäso z rovnakej, i keď zvieracej mŕtvoly, akou bol mŕtvy muž s odstrelenou hlavou, tam vonku...
Mama nechápala prečo nechce jesť, veď musí byť hladná, ale ona jej nebola schopná nič vysvetliť. Ako keby bola onemela.
Celý nasledujúci rok sa mäsa ani nedotkla. Nemohla.
A práve tak nemohla vidieť ani počuť nič, čo súviselo so smrťou. Či už to boli úmrtné oznámenia, truhly, smútočné vence, ženy zahalené v čiernom, náhrobné kamene, o pohreboch a pálení sviečok na Dušičky ani nehovoriac.
Nemohla si ľahnúť do vlastnej postele, už v nej ležala mŕtvola.
Nedokázala byť sama v tmavej izbe, lebo zo všetkých strán sa na ňu upierali vyhasnuté oči z jamiek vycerených lebiek.
Aj taká mladá pochopila, že jej reakcia na šokujúci zážitok, nie je normálna, že ju postihla akási choroba, ktorú nevie pomenovať, ale strašne sa za ňu hanbila. Tak veľmi, že sa s tým nedokázala nikomu zdôveriť. Ani ju nenapadlo hľadať pomoc u lekára.
Nevedela nič o ľudskej psychike a duševných traumách.
Ešte nevedela, že sú liečiteľné.
Keďže zanovito mlčala, nemal jej kto poradiť.
A čo horšie, nevedela tú traumu prekonať vlastnými silami a len s nesmiernym úsilím s ňou dokázala ďalej žiť.
Neraz, keď sa pokúšala zaspať, si tú neodvratnú, budúcu chvíľu, sprítomnila a stotožnila sa s ňou tak dokonale, že videla jedinú možnosť, ako sa zbaviť neznesiteľného strachu zo smrti, v absurdnom nutkaní - spáchať samovraždu!
Tým by sa zbavila definitívne mučivého trápenia.
To vtedy, v tú mrazivú noc, sa jej zaryli tie ostré pazúry do srdca, odvtedy jej začalo vypadávať z rytmu a hompáľať sa akoby viselo na niti, ktorá je taká tenká, že sa môže kedykoľvek pretrhnúť a ona bude mŕtva, mŕtva, mŕtva, ako onen prízrak, ktorého mozog bol do jari zatavený v ľade a keď po tom mieste prechádzal autobus a ľad pod jeho kolesami praskal mala čo robiť, aby sa udržala pri zmysloch.
Aj kvôli tomu musela mať stále prázdny žalúdok, aby sa jeho obsah neovládateľne nevyprázdnil na nevhodnom mieste.
A tak upadala, chradla a chudla.
Nikto nechápal prečo.
Našťastie, v dohľadnom čase nikto z príbuzných neumrel. To by nebola zniesla.
Hlúposť, povedala si teda nahlas, po rokoch.
Obyčajná neuróza, ktorých je toľko, že sa o nej ani lekár nebude príliš baviť. Pozná to sám, poznajú to iní, každý v tejto šialenej dobe ju pozná...
Už čosi o ľudskej psychike a jej chorobných prejavoch vedela. Z vlastných skúseností, ktoré jej naservíroval za ten čas život, i sama zvedavosť ju donútila, aby si naštudovala z ukrývaných, potajomky kupovaných knižiek, aj požičiavaných z knižnice.
Zo sprchy tiekla teplá, studená, teplá a studená voda, jej pokožka ju do seba dychtivo nasávala, srdce, akoby zázrakom, poslúchalo.
Na parapet priletela hrdlička, zavŕkala, pokrútila hlávkou, vzápätí k nej prisadol jej milenec. Už si hrkútali v páre.
Pestrofarebné, rozkvitnuté petúnie na lodžii sa bozkávali s rannými lúčmi rozosmiateho slnka, ktoré ich rozsievalo plným priehrštím.
Po chodníku išli, poskakujúc ako kozliatka, skupinky detí. Zrejme do školy. Bezstarostne džavotali a smiali sa. Na útlych chrbátikoch im poskakovali preplnené tašky.
Na navodenie pohody si vybrala oranžovú osušku. Už vedela, že oranžová zlepšuje náladu. Vyšúchala si telo do sucha, až celé zružovelo.
Na chumáč vaty naliala príjemne voňajúce pleťové mlieko, vyčistila si pokožku na tvári, hrdle aj trochu nižšie, kam jej bude siahať výstrih na novej blúzke a potom zľahka, končekmi prstov, votrela do pórov denný krém. Tá pleť v zrkadle bola ešte svieža, oči dychtivé vidieť a vejáriky vrások v ich kútikoch pôsobili, napodiv, úsmevne.
Aj ona sa usmievala.
Bola stále ešte pomerne mladá.
A život tak bláznivo krásny!
Naučenými, úspornými pohybmi, tak ako každý deň, poletovala po byte ako motýľ. Otvorila okno, vytiahla žalúzie, aby vpustila dnu viac svetla a vzduchu, natriasala, uhládzala, kládla na miesto ozdobné vankúšiky, narovnala rozčítané knižky a odborné časopisy, už ich neskrývala, vymenila čajovej ruži, vo vysokej štíhlej váze vodu a preletela svoj azyl skúmavým pohľadom.
Všetko bolo zladené, čisté, útulné.
Bola spokojná.
Už oblečená, schytila kabelu a pohltili ju ulice dôverne známeho mesta.
Ráno odhŕňalo dymové záclonky, odhaľovalo azúrovú letnú oblohu.
Na chodníkoch pred kaviarničkami a reštauráciami už boli rozložené stolíky so stoličkami, letné terasy boli pripravené prijať návštevníkov, pod klenbami natiahnutých striešok označených firemnými logami.
Sadla si do rohu jednej z nich, chrbtom k múru, aby mala výhľad na ulicu a objednala si rannú kávu. Zapálila si cigaretu, s pôžitkom si z nej potiahla, srdce sa jej varovne pripomenulo, ale zahriakla ho, tú jednu predsa znesie...
Kochala sa pohľadom na dlhonohej, štíhlej dievčine, ktorá by mohla byť modelkou. S istotou kráčala na vysokých opätkoch, pohadzovala dlhými vlasmi do rytmu krokov. Nápaditý, módny top a široká sukňa jej náramne padli...
O pár metrov za ňou šli vyhúknutí mladíci, akože inak v rifliach a tričkách s nápismi, mobily v rukách mali pohotovosť, zachytila pár slangových vulgarizmov i obdivný hvizd na adresu devy, ktorá sa pohoršene poohliadla, zneistela a pridala do kroku.
Dopila kávu, cítila jej blahodarný účinok, v popolníku zahasila ohorok a vydala sa aj ona na pochôdzku, s hlavou plnou dobiedzajúcich myšlienok.
Tak rada by čítala tie, ktoré sa odvíjali v hlavách ľudí kráčajúcich súbežne s ňou!
Ulice sa zapĺňali náhliacim sa davom. Nikoho známeho nestretla. Každý bol anonymný, molekula ľudskej množiny, plná vlastných starostí, povinností, túžob, možno aj utajovaného strachu. Verejnosti ukazujúci len masku.
Tu nebolo bolestí, chorôb, umierania ani osamelosti. To všetko číhalo zatlačené hlboko do útrob starých, nahlodaných múrov mestských domov.
Vonku pulzoval život, jeho defilé, veľká módna prehliadka, záplavy reklám, naaranžované výklady, cengot električiek...
Pri katedrále stála bielovlasá starenka s dieťaťom, zrejme vnúčaťom. Symbióza dvoch generácií, na opačných póloch životných etáp.
Dieťa ukazovalo drobnou rúčkou na kŕdeľ holubov a naliehalo:
„Babi, chyťme si jedného domov! Alebo radšej dvoch, aby mu nebolo smutno! Budem sa o nich starať.“
Bielovlasá pani sa trochu záhadne usmievala.
Pred divadlom, uprostred záhonu tulipánov, šumela fontána. Na neďalekej lavičke sedelo mladé dievča, s hlavou ponorenou do skrípt. Zrejme študentka.
Ubehlo pár rokov, čo sa opäť raz vybrala na pochôdzku do mesta.
Chodí von čoraz zriedkavejšie.
Už nevládze tak ako kedysi.
Prechádza popri obchodoch plných tovaru.
Kde sú tie časy, keď ho nebolo?
V butikoch majú, čo len srdce ráči. Šaty ako na módnych prehliadkach, odvážna bielizeň, topánky neuveriteľných dizajnov, šperky, kabelky...
V kníhkupectvách záľahy kníh, ktoré už nepodliehajú cenzúre. Dá sa medzi nimi vydolovať aj klenot ducha v množstve braku.
Cestovné kancelárie sľubujú splnenie snov všetkým dovolenkárom. Egypt, Tunis, exotické krajiny...
Neapol i Paríž!
Paríž!!!
Mekka umenia, mesto jej snov!
Už sa tam sotva kedy dostane.
Všade ponúkajú pizzu, s mnohými variáciami obloženia, hotdogy, hamburgery, plnené bagety...
Nechýbajú ani lákavé sladkosti, zákusky, zmrzliny rozmanitých príchutí...
To všetko sa priam ponúka, je toho všade plno, na dosah ruky, stačí na to tak málo, len vojsť a mať na to – eurá v peňaženke!
Radšej zabočí do úzkej uličky, na trhovisko. Je presýtené vôňou kvetov, na pultoch je vyumývaná zelenina a cudzokrajné ovocie. Na zemi sedí stará cigánka, ponúka dubáky, kozáky i kuriatka za nekresťanskú cenu. Tie nazbierala v našich lesoch.
Aj obyčajné zemiaky sú pridrahé...
Bývalý chlieb náš slovenský, každodenný!
A srdce sa opäť pokúša vypadnúť z tempa, visí na niti, trepoce sa ako motýľ, pripichnutý špendlíkom.
Možno sa ten motýľ oslobodí a vyletí nahor, na lúky a do záhrad, ponavštevuje hlávky kvetov, aby plnil svoju povinnosť a neúnavne ich opeľoval a ony mohli dovŕšiť svoje poslanie a vydať semeno, z ktorého vzklíči nová generácia kvetov keď tie predošlé zvädnú.
Čo ak čoskoro skončí aj ona svoju púť?
Tak, ako ju v nasledujúcich rokoch, ktoré prežila, skončilo toľko jej blízkych a známych.
Už je to ťažké aj porátať.
Prvý, ťažký zásah, bola správa o tragickej smrti jej priateľky z detstva, ktorá pre ňu znamenala viac ako sestra, pretože sestru nemala. Dlho, predlho sa nemohla spamätať. Plakala od bolesti, až jej drkotali zuby. Zatínala nechty. Pred očami sa jej neustále odvíjal film ich spoločne stráveného detstva. Neustále sa jej vtierala otázka, na ktorú nebola odpoveď:
Prečo zomrela Mária?
Najúspešnejšia žena, akú v tom čase poznala.
Osudným sa jej stalo nové auto a cesta na luxusnú dovolenku.
Ona mohla o tom vtedy len snívať.
Lenže ona stále ešte žije a Máriina jasná hviezda už pozvoľna hasne v jej spomienkach.
Potom náhle, z plného zdravia, jej ochorel otecko.
Ťažko, bez najmenšej šance na ďalší život, ktorý žil tak naplno.
Najviac ju bolelo, že mal ešte toľko plánov.
A jeden veľký sen: Túžil aspoň raz vidieť na vlastné oči more. S mamou. Ale jej sa nechcelo s ním cestovať tak ďaleko.
Vedela ako ju každý deň čaká v nemocnici. Tak tam chodila, hoci pohľad na jeho pomalú agóniu nevedela zniesť. Musela si po návrate domov pomáhať alkoholom, ktorý inak neznášala.
Otecko bol pre ňu človek, ktorý znamenal istotu, bezpečie, ktorý nikdy nezlyhal, vždy všetko dokázal zvládnuť.
Ale voči smrti bol bezmocný...
Vtedy si želala jediné: Aby bol čo najrýchlejšie koniec!
Po ňom boli ďalší a ďalší.
Strýkovia, tety, bratranci, kolegovia, susedia...
Na pomaturitných stretnutiach ich bolo zakaždým aspoň o jedného menej.
Nielen profesorov, ale aj spolužiakov.
Na Dušičky už nebolo mysliteľné ponavštevovať všetky hroby, zapáliť každému sviečku.
Musela by cestovať dni, možno aj týždne.
Boli všade. Od západu na východ, od severu na juh, poniektorí aj v zahraničí.
Napokon diagnostikovali jej mame zhubné ochorenie. Mimoriadne agresívne. Márne sa zubami-nechtami bránila, musela ísť do nemocnice a absolvovať dve série ožarovaní, ktoré znášala ťažko a veľmi jej nepomohli.
Na rozdiel od otecka, ktorý chcel zostať v nemocnici, mama zaťato trvala na tom, aby ju prepustili domov.
Uvedomila si, akú záťaž to bude pre ňu znamenať.
Kým ešte ako-tak chodila, dochádzala k nej každý deň a zabezpečila jej z opatrovateľskej služby pomoc, na nákup, kúpanie. Sestričky jej chodili pichať injekcie. Zašli k nej na kávu aj dlhoročné susedky.
Až do dňa, kým ju nenašla spadnutú krížom cez fotel a nedokázala sa už vlastnými silami pozviechať.
Vtedy ju obvinila, že ju chcela okradnúť.
Áno, nech netají, dobre ju videla, mala oblečenú červenú vetrovku a hrabala sa za zaváraninami, kde mala ukryté peniaze.
Obvinenie ju zabolelo, pokúšala sa mamu presvedčiť, že žiadnu červenú vetrovku nemá...
Potom to vzdala, lebo pochopila, že mama už nie je pri zdravom rozume.
O to ťažšie bolo s ňou vydržať.
Ale čo iné mohla spraviť?
Prinútila ju, aby ležala len v jednej izbe, aby aj ona mala kde spať. Dovtedy sa mama sťahovala z izby do izby a do kuchyne. Cez deň spala v jednej, v noci v druhej a cez deň driemala v kuchyni, s hlavou na stole.
Už takmer nič nejedla, iba pár lyžičiek jogurtu, ktorý celý život s pohŕdaním odmietala, mala rada mäsko, dobrý mastný bôčik, nanajvýš ak kuracinu alebo rybie filé. Len nech to aspoň chutí ako mäso!
Po ožarovaniach už mäso nemohla ani cítiť.
Doslova všetko jej smrdelo spáleným mäsom.
Aby sa vedela o ňu lepšie postarať, zohnala si knižku o opatrovaní ťažko chorých pacientov. V nej sa dočítala, že sú to len čuchové halucinácie.
Podarilo sa jej zaobstarať fľaštičku s Haloperidolom v kvapkách pre deti a pokúšala sa ju presvedčiť, aby z neho užila pár kvapiek nakvapkaných do vody.
Veď čo už jej mohlo uškodiť?
Ale mama zasekla ústa, nechcela ich za ten svet otvoriť a tekutinu vypiť.
Nedôverovala jej.
Stálo to veľa úsilia, presvedčiť ju.
Ale kvapky, sťaby zázrakom, zaúčinkovali.
Prestala cítiť pach spáleného mäsa.
Tak jej vytrhla z rúk fľaštičku s liekom a už ju nepustila. Ani v spánku. Ak sa dá nazvať spánkom stav, v ktorom už bola permanentne.
Ležala, plytko dýchala, len podľa toho, že sa jej paplón ešte trochu nadvihoval na spľasnutej hrudi vedela, že ešte žije.
Takto spala, ak sa jej vôbec podarilo zaspať, v jednej izbe a v druhej bola stále viac mŕtva mama.
Kedykoľvek sa mohla ocitnúť sama v byte, hoci aj v noci, s mŕtvolou!
Napodiv, nebála sa.
Keď ju chodila v noci kontrolovať, ani si nedala námahu, aby rozsvietila. Nahla sa nad ňu a pri svite neónových lámp z ulice, zisťovala, či ešte žije alebo nie.
Jednej noci, pri takejto pochôdzke, zistila, že dvere na záchod sú otvorené dokorán. A vo vnútri stála mama, s rozpriahnutými rukami, držala sa stien, oči nepríčetne vytreštené a celá sa triasla od námahy udržať sa na nohách.
„Preboha, mami, čo tu robíš!?“
Mama už dávno nevstávala.
Rýchle ju podoprela a s vypätím všetkých síl odvliekla na váľandu. Hoci bola na kosť vychudnutá, jej bezvládne telo bolo nesmierne ťažké.
Keď už mama opäť ležala a ona oddychovala po vynaloženej námahe, spomenula si ako počula, že umierajúci krátko pred koncom ako keby nabrali poslednú silu.
To mohlo znamenať, že koniec sa blíži.
Sestrička, ktorá chodila pichať mame injekcie jej povedala, že mama zomrie tak, že sa zadusí.
To mohla byť pravda, veď mala rakovinu pľúc.
A ona si predstavovala, ako bude mama sedieť, kašľať a dusiť sa.
Tá predstava bola desivá.
Nasledujúci večer jej začali z úst vychádzať akési bublinky. Hlieny. Pochopila, že sa mama nimi udusí zvnútra.
Zavolala rýchlu pomoc.
Prišli s húkačkou. Traja muži, dve ženy.
Vteperili do izby akési prístroje, mamu vzpriamili a začali jej do úst striekať prúd vody, odsávať tie hlieny. Mama už len reflexívne uhýbala.
Keď ju chceli uložiť poprosila ich, aby jej pomohli dostať z nej moč, má úplne tvrdé brucho, do plienok poležiačky vôbec nemočí a ona ju nevládze dvíhať sama.
Posadili ju, takú bez života, na misu, tlačili jej na brucho až bola v mise mláčka podobná jódovej tinktúre.
Keď boli na odchode, nezdržala sa:
„Prosím vás, ako dlho to ešte môže trvať?“
Jeden z mužov sa zdržal, zrejme lekár a vážne povedal:
„Minúty, hodiny, dni, ale aj mesiac. Rád by som pomohol vám aj jej, ale nemôžem. Rozumieme si?“
Nemo prikývla.
Podal jej súcitne ruku a rozlúčil sa:
„Prajem vám veľa trpezlivosti a síl. A keby niečo, zavolajte, prídeme jej pichnúť morfium.“
Až doteraz sa bez morfia zaobišla, nezdalo sa, že má nejaké bolesti, zrejme stačili injekcie tramalu, ktoré jej pichali.
Na druhý deň, v podvečer, stála pri maminej posteli keď si všimla, že sa jej na hrdle spravila taká väčšia vydutina.
V tom momente zazvonil zvonček.
Vbehla vždy uponáhľaná sestrička, v letku holou rukou ulamovala vrch ampulky a spýtala sa:
„Ako sa má babi?“
„Tak ako vždy.“
Sestrička sa naklonila, chcela vpichnúť obsah striekačky, keď sa zrazu zháčila:
“Veď je mŕtva.“
„To nie je možné, teraz ešte dýchala.“
„Pozrite koľko je hodín a nahláste to, aby prišli spraviť obhliadku mŕtvoly! A stiahnite jej prstene, počkajte, pomôžem vám, veľmi rýchle jej tuhnú prsty, ak jej ich necháme, tak ju s nimi nepochovajú a budú jej ich amputovať.“
Prstene sa im podarilo stiahnuť, hoci boli po rokoch nosenia hlboko zarezané, ale nevedeli jej zatlačiť oči. Stále sa otvárali, také bezfarebné, vodnaté, bez výrazu, len upreté kamsi hore.
„Máte mince? Najlepšie dvojeurovky! Musíme jej zaťažiť viečka!“
V duchu vďačila nebesiam za náhodu, že práve bola pri nej skúsená sestrička.
Potom už len pozerala ako pracovníci pohrebnej služby zaťahujú cez tvár zips vaku, do ktorého jej telo vložili.
Pocítila ostrú bolesť, že ju vidí naposledy.
Ale nie, ešte ju predsa raz videla. Vystavenú v truhle.
Pani, ktorá organizovala pohreb, pootvorila presklené dvere, aby k nej mohli najbližší pristúpiť, ale podišla len sama. V náhlom popude sa nad ňu sklonila, pobozkala ju na čelo a pohladila zložené ruky.
Bola studená ako chladené kurča.
Musí priznať, že po pohrebe, keď sa všetko vrátilo do zabehaných koľají, zistila, že je niečo pravdy na tom, že ak sa človek raz dotkne mŕtveho, viac sa nebojí.
A cítila aj akési zadosťučinenie, že to dokázala.
Prekonala samu seba.
Zvíťazila nad dávnym strachom.
Je sama.
Nikoho nečaká.
Nemá teraz kto prísť.
Telefón je nemý.
Všetci sú ďaleko a majú vlastnú prácu a problémy.
Tak to v živote chodí.
Ak je potrebné, zavolajú si, prídu na skok.
Nemieni lamentovať ani nikoho zbytočne sebou zaťažovať.
Ak skutočne nastane čas, dúfa, že budú pri nej.
Život sa jej presýpa ako piesok pomedzi prsty.
Koľko času jej ešte zostáva?
Možno už len deň, mesiac, azda niekoľko rokov...
Tak zovrie päste, nepustí, nedovolí, aby jej len tak naprázdno uletel, musí osedlať čas, ktorý je jej vymeraný!
Vie, že ako žena sa môže realizovať dvomi možnými spôsobmi.
Prostredníctvom deti, ktoré porodí a cez dielo, ktoré po sebe zanechá.
Deti už dávno vyleteli z hniezda a žijú svoje vlastné životy. Rovnako vnúčence, roztrúsené po svete. Dnes je oveľa menší, ako býval kedysi. Bližší, dostupný.
Tak užije lieky, zapne počítač a pustí sa do práce...
Snaží sa zaznamenať pre svojich blízkych, pre všetkých, ktorým by tým mohla pomôcť, vlastné skúsenosti, aby z nich raz mohli čerpať, ak to budú potrebovať...
Srdce jej už bije pravidelne a ona je pripravená, s pokorou a vyrovnaná, prijať myšlienku aj na vlastný koniec.
