Nad osadou Pohorelská Maša, smerom na Kráľovú hoľu, stálo kedysi hniezdo, ktoré celé vymyslel, dal postaviť a rôznymi dôvtipnými výmyslami zabezpečil Apuška.
Oproti bol už len cintorín, lúky, hole, lesy, potoky a vrchy.
Toto hniezdo bolo také svojrázne a originálne, že ho nemôžem nazvať domom ani vilou. Zostalo mi zachované len na fotografiách a v spomienkach.
Bolo majetkom triumvirátu, ktorý tvorili Mamuška, Apuška a Valika néni, možno aj v opačnom poradí.
Traduje sa, že sa stretávali v kostole počas bohoslužieb.
Valika néni vlastnila pozemok, ale nemala peniaze na stavbu domu. Apuška s Mamuškou a piatimi deťmi sa potrebovali po prechodných pobytoch v rôznych častiach Gemera a Horehronia usadiť. Peniaze ešte mali, ale pozemok nie.
Valika néni bola vdova po pohorelskom učiteľovi, ale z Pohorelej vraj musela odísť, lebo, okrem iných výstredností, natrela pánovi farárovi kľučku výkalmi.
Mamuška a Apuška sa v skutočnosti volali Bartolomej Urban a Mária Urbanová, rodená Marfláková. Tak sú aj v Pohorelskej Maši pochovaní, ale údajne s dlhým „á“, teda Urbán, Urbánová. Keď tak pátram v starých dokumentoch, tak sa s dĺžňom píše toto priezvisko v čase, keď príslušné územie spadá pod Uhorskú, respektíve maďarskú správu, bez dĺžňa, ak tvorí súčasť Slovenska alebo Československa. Radikálnejšie sa rozhodol riešiť tento problém tatík, ktorý zo svojho priezviska dĺžeň odstránil s konečnou platnosťou a tým aj z môjho. Mama, hoci prijala slovenskú národnosť, keď južné Slovensko a tým aj Komárno musel tatík, ako Slovák, opustiť, lebo ho obsadili Maďari, na dĺžni lpela. Moji rodičia boli pomerne krátko zosobášení, takže mama zmenila národnosť, nasledovala tatíka do Bratislavy, kde vznikal Slovenský štát, ale dĺžeň si možno z nostalgie ponechala, čím sa od nás mierne dištancovala.
Samotné priezvisko Urban svedčí o tom, že predkovia boli skôr mestskí ľudia, ako pochádzajúci z vidieka. Sama to po celý život intenzívne cítim, v meste sa cítim byť ako ryba vo vode, na vidieku len ako hosť.
V čase, ktorý spomínam, žili vo Švábolke. Len na základe maminých slovných bájí, podávaných navyše po praslici, si v mysli evokujem predstavu akéhosi dlhšieho domu, na prízemí s obchodom, na poschodí s pomerne komfortným bývaním, lebo spomínala neraz osobitnú izbu na hudobné nástroje.
Takže Urbanovci, s génmi mešťanov a Valika néni, ako trochu strelená bohémka, si ako praví veriaci verili a vytvorili nerozlučnú trojicu, len nie práve svätú.
Apuška má v dokladoch vpisované len, že bol živnostník, ale viem, že mal obchod, akýsi konzum, kde sa predávalo všetko, čo okolití obyvatelia potrebovali.
Lenže si asi poplietol povolanie, lebo bol predovšetkým nebesami obdarený a predurčený technik. Ak sa mu spočiatku aj darilo zabezpečovať rodinu na slušnej úrovni, napokon predsa len skrachoval. Možno mal k dispozícii nejaký majetok po predkoch, ale všetko pošlo dolu vodou. Zostalo len zopár šperkov, ktoré Mamuška príležitostne porozdávala potomstvu, keď už nebolo na darčeky.
Mamuška bola statná žena, skôr robustná ako obézna. Nemala veľký zmysel pre domácnosť a ženské práce, len posteľnú bielizeň a čosi menej zložité dokázala pošiť na stroji, ktorý mám teraz ešte stále, pre prípad potreby, ja. Trochu strečkuje, kadečo je vydraté, na moje potreby však stačí. Vedela aj navariť, ale len tak úchytkom, veľmi sa tým nezdržiavala. Ale milovala som je pagáče. Veľké, úžasné, len som sa nedopátrala, čo dávala do cesta, že mali takú osobitnú chuť.
Jej vášňou boli hory, lesy, dlhé túry. Huby, maliny, lieskovce, čučoriedky, lesné jahody, drevo na kúrenie a snopy obilia, ktoré kradla pri návrate z lesov Pohorelcom zo stohov pre zajace, ktoré chovali v klietkach skutočne takých, pre aké sa neskôr hovorilo panelákom králikárne.
Po potulkách ju vždy sprevádzal aktuálny biely bastard, označený ako Sisi I., Sisi II., atď. Napadá ma, že to mohli byť aj sučky.
Valika néni bola skutočne originálny zjav. Na verejnosti zásadne počúvala len na oslovenie pani veľkomožná a odpovedala na pozdrav Ruky bozkávam! Bola neustále obklopená húfom mačiek, ktorým kraľoval prastarý a slepý kocúr Šaňo. Povaľovala sa v ich spoločnosti na posteli, lúštila krížovky a neustále fajčila. Ak nemala peniaze, chodila len v nedeľu do kostola. Ale ak sa k nejakým akýmsi zázrakom dostala, pobrala sa do Budapešti a vrátila sa späť, až keď už všetko pomíňala. Účel a náplň týchto úletov zostali utajené.
Do kostola chodila oblečená v dlhej a širokej sukni, v čipkovanej blúzke s dlhými rukávmi, cez ňu mala prehodený krátky kožuch bez rukávov. Potkýnala sa dolu kamenným chodníkom v topánkach na opätkoch a na hlave mala biely čipkovaný klobúk so širokou strieškou.
V kostole si sadala výlučne do lavice určenej kráľovi Coburgovi a jeho rodine a nikto si netrúfol jej v tom zabrániť.
Mamuška ma v takých chvíľach ťahala k okienku na chodbe a ukazovala:
"Nože, moja, no, pozriže len na tú maškaru!"
Maškara bolo jej obľúbené slovo, na označenie vyparádenej ženy.
To však bolo až o dobrých pár rokov neskôr.
V čase keď sa v kostole dali dokopy, slovo dalo slovo, pozemok sa spojil s peniazmi a zrodil sa projekt hniezda.
Zo stanice v Pohorelskej Maši sa bolo treba prizabiť hore strmým závozom, prekračovať jarčeky vody, potom odbočiť na prašnú poľnú cestu k cintorínu a cez bránku vojsť do areálu.
Nielen bránka, ale celá horná aj spodná záhrada boli vysoko oplotené a zabezpečené pred nežiaducimi osobami signalizačnou sústavou, ktorá pri najmenšom dotyku zvonila o ratu. Rovnako aj králikárne. Na noc sa klietky pozatvárali, pretiahlo sa cez ne orámované pletivo, zahasprovalo a v prípade núdze vyzváňalo.
Samotná obývacia časť mala prístup z dlhej, centrálnej verandy. Naľavo bola kuchyňa, napravo luxusná latrína. Nie vonku, vo vnútri. Zaujímavé, ale nesmrdela ani v lete. Mamuška z nej občas naberala obsah do starého vedra a hnojila ním prepolenú záhradu. Najmä skoré zemiaky tak mávali skvelú chuť.
Z verandy sa vošlo do menšej chodby. Z nej viedli dvere naľavo do Urbanovských priestorov, napravo k Valika néni. Mala o niečo menej miesta, zato privilégium oblúkovitej terasy nad dolnou časťou záhrady. V tej boli okrem zeleninových hriadkov aj rozrastené kríky ruží, ozdobené rôznofarebnými vianočnými guľami a lavičky na posedenie. Lavičky boli aj v hornej časti, ale ústrednou bola tá, ktorá bola pod veľkou čerešňou, ktorá rodila, síce oneskorene, ale zato veľké a chrumkavé, zdravé plody bez červíkov.
Na tejto lavičke sedával na sklonku života Apuška, opieral sa o bakuľu, pozeral dolu na hradskú a počítal vlaky od Brezna, aj od Červenej Skaly. Aj autá, dali sa, lebo ich chodievalo pomerne málo.
Keď sme tam boli na prázdninách, vyrezával nám z lieskových mládnikov, ktoré privliekla Mamuška, píšťalky, ktoré aj pískali a z hrubších vetví ozdobné palice, ktoré sme hrdo nosili na túry.
Sprvu, kým ešte vládal lepšie chodiť, zišiel do pivnice, v ktorej mal dielňu. Nechýbal tam žiadny obrábací stroj. Ani točovka, brúska, vŕtačka, fréza, hoblík, nič. Všetko z dreva, vlastnou hlavou vymyslené a vlastnoručne aj vyrobené. Tam nám robil aj kocky rôznych veľkostí, aj iné hračky.
Apuška do hôr už dávno nechodieval. Azda jeho poslednou výpravou za hríbami bola tá, o ktorej nám rozprával, že ich našiel na jednom mieste vyše tucta. Sotva ich vyzbieral, uvidel ďalšie a ďalšie, a ako za nimi kríval, tak ich síce nazbieral veľa, ale už ich nenašiel, zostali aj s ruksakom v lese a on sa sťažka vrátil späť naprázdno.
Mamuška mala dôvod baviť sa na jeho účet, tak to vzdal.
Kedysi, za mladi, slúžil Apuška u dragúnov. Keď prechádzal cez potok, spadol z koňa a zlomil si nohu. Tá sa mu však zrástla tak zle, že mu ju lekári zlomili znovu, ale noha zostala už o hodne kratšia. Takže na ňu napádal, napriek tomu, že nosil ortopedickú topánku s dosť vysokou podošvou.
Keď nemohol sedávať pod čerešňou, sedával pod kuchynským oknom a šúchal si ruky. Neustále sa sťažoval, že ho bolia, a to aj napriek liekom, ktoré mu posielali príbuzní, ktorí sa vysťahovali do Ameriky a už sa nevrátili.
Takto sa do Ameriky dostala časť príbuzných z Mamuškinej aj z Apuškovej strany. Dokonca sa stretávali v spoločnom krajanskom spolku, takže sa Mamuškin brat a Apuškova sestra aj zosobášili.
Do vypuknutia druhej svetovej vojny pravidelne posielali balíky a po vojne hľadali živých príbuzných cez Červený kríž. Mali kdesi krajčírsky salón, tak napísali, aby Mamuška všetkých na Slovensku pomerala, že pošijú šaty v Amerike a pošlú ako obnosené. Lebo látky a nové oblečenie za posielať nemohlo a ak, bolo by sa platilo vysoké clo.
Mamuška aj pomerala deti, nevesty, zaťov, vnúčatá, aj poslala miery do Ameriky. Po čase skutočne prišli na poštu dva veľké balíky. Vedno vážili do pol metráka. Lenže Mamuška ich odmietla prevziať, lebo ako skrachovaný živnostníci nemali s Apuškom žiadny príjem a aj nižšie clo nemala z čoho zaplatiť. Rodinu pomerať ešte pomerala, ale popýtať peniaze už bola hrdá, tak balíky poputovali späť do Ameriky. Tam sa príbuzní tak naštvali, že sa viac neohlásili, len Apuškovi posielali ďalej masti, ktoré mu beztak veľmi nepomáhali, lebo neustále trpel.
Z verandy sa dali stiahnuť ťažké schody tak, aby sa dalo vyjsť na povalu. Ale to vedel len Apuška, lebo boli opatrené ťažkým kladivom a reťazou, ktoré strašne rinčali. Ak sme sa za daždivých letných dní na povalu dostali, tak sme tam mali hotové eldorádo. Haldy prastarých novín, obrázkových časopisov, množstvo kníh. Najmä ja som si to užívala do sýta.
Keď sa nám aj zachovaná kultúra zunovala, zišli sme do pivnice a hrávali sme sa na skrývačku v debnách z bývalého obchodu. Smeli sme však vliezť len do prázdnych, lebo v niektorých bolo zatuchnuté kakao, červivá múka a iné zachránené zvyšky.
Z vnútornej chodbičky sa zase dal zdvihnúť zamaskovaný poklop a zostúpiť po schodoch do miestnosti, v ktorej bola vaňa a ukryté šperky. Raz sme sa tam aj kúpali, ale to som bola ešte malá, tak si to pamätám len hmlisto. Neskôr už nemali ani vodu, ba ani elektrinu. Svietili len petrolejkami. Mamuška preto schádzala s prázdnymi vedrami dolu závozom na okraj osady ku studni a vláčila vodu hore kopcom. Takže o nejakej prepiatej hygiene len ťažko hovoriť.
Petrolejky stačili po večeroch ku kartám, ktoré vášnivo hrávali obaja. Naučili aj mňa, keď som bola u nich na prázdninách, všetky možné kartové hry. Mariáš, preferans, tač, sedmu, kanastu, Ďura, ferbľu a čo ja viem čo všetko.
Najradšej som hrala sedmu, asi preto, lebo bola rýchla. Kanasta zdĺhavá a nudná. Možno preto majú ženy rady hokej, ale futbal už menej.
V nedeľu sa Mamuška popoludní opásala veľkou čiernou glotovou zásterou, miesto vzorkovanej kartúnovej, vo vrecku hrkala drobnými a čakala pána učiteľa Mráza, ktorý prichádzal na partičku od Červenej Skaly. Tak po hodinke aj odchádzal, lebo sa s Mamuškou stačili už dovadiť, ale v podvečer sa vrátil ešte raz a dohrali už v pokoji.
Mamuška s Apuškom mali spolu päť detí. Dvoch synov a tri dcéry. Všetkým dopriali patričné vzdelanie, ktoré sa rovnalo približne maturite. Lenže vtedy mala maturita väčšiu hodnotu, ako dnes magisterský titul. Dcéry absolvovali rodinnú školu. Spomínali, že sa tam učili variť, šiť, ručné práce, hru na nejakom hudobnom nástroji, zvyčajne ním bol klavír a vedeniu domáceho účtovníctva. Takže neskôr aj pracovali ako účtovníčky, len najstaršia Gizela bola výnimkou.
Vstúpila do kláštora k vincentkám a nosila krídlový čepiec. O jej rozhodnutí som začula niekoľko verzií možných dôvodov. Že bola zasnúbená, ale snúbenec tragicky zahynul pri pracovnom úraze. Iným bolo splnenie posledného želania umierajúcej priateľke. Mne, osobne, však dôverne priznala, že sa jej nechcelo rozmýšľať o tom, čo si má obliecť, radšej čítala. Keď nosila habit, táto starosť jej odpadla a ja jej verím, lebo to mám v génoch zrejme po nej. Tvrdili mi, že aj značnú vizuálnu podobu.
Prijala meno Veronika s povinným M. pred ním. Akože Mária Veronika.
Ona sa vypracovala na matku predstavenú, s následným zložitým osudom.
V jedálni starých rodičov stál menší oltár a nad ním visela zarámovaná spomienka na jej vysviacku v Ríme, podpísaná samotným pápežom. Tú sme tiež často obdivovali.
Urbanových deti boli veľmi rôzne, čo sa životného zamerania týkalo. Jedine môj tatík a teta Veronika patrili k jednej vetve po Apuškovi a preniesla sa na mňa.
Ak sa teta Veronika nerada obliekala, najmladšia teta Jola bola obliekaním priam posadnutá a nemyslím si, že vyšla dva razy v jedných šatách medzi ľudí. Touto mániou nakazila celé svoje potomstvo.
Teta Mica mala jediný životný cieľ, postaviť si vlastný dom. Vlastne ešte jeden, porodiť dcéru Moniku. Sny sa jej veľmi neplnili podľa predstáv.
Ujo Dodo sa síce s tatíkom veľmi podobali, ale len vonkajškom. Povahovo boli diametrálne odlišní. Tatík až prehnane seriózny a vážny, ujo Dodo ľahkomyseľnejší sukničkár.
Všetci však mali rovnaké písmo. Malé, čisté, úhľadné, s miernym sklonom doprava.
Kam prišli, všade nadobúdali akúsi prirodzenú autoritu bez toho, aby sa museli prebíjať lakťami. Ak dcéry nie, tak sa za takého muža vydali.
Mali maďarské školy, ale medzi sebou hovorili len po slovensky. Istou výnimkou bola teta Veronika, ktorá hovorovo používala slovenčinu, ale do konca jej života sme si písali tak, že ja jej po slovensky, ale ona mi odpisovala po maďarsky. Ak niekomu poslala slovenský list, tak sa smiali nad rozkošnými preklepmi typu: "mydlila" som sa za Vás, a pod. V priezvisku si ponechávala tiež dlhé „á“.
Najsilnejšiu potrebu vzdelávania sa mal zrejme môj tatík, lebo išiel študovať do Teplice Šanov, v Sudetách, rádiotechniku a to bol asi jediný študijný odbor, ktorý uznával.
Mama tvrdila, že po vojne mohol získať platný titul, keby bol spravil doplňujúce skúšky z politickej ekonómie a zo slovenčiny. Tatík sa na to vykašlal s tým, že čo má v hlave mu nikto nezoberie.
Ujo Dodo zatiaľ pracoval v rodinnom obchode a kradol Apuškovi z kasy peniaze, aby mohol tatík doštudovať, lebo rodičia mu dávali málo.
Apuška a Mamuška sa rozhodli osláviť zlatú svadbu ako sa patrí. Prišli na ňu všetky deti a oni dvaja si začali po obnovenom manželskom sľube onikať a pri tom aj zostali až do konca života. My, vnúčatá, sme to tak neprežili, ale neraz si pomyslím, aký to musel byť zvláštny pocit po päťdesiatych rokoch spoločného života a piatich splodených deťoch si zvykať na nové oslovovanie. Ale držali sa toho až do konca.
Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov im začali sily ubúdať. Vtedy si Valika néni asi uvedomila, že nemá vlastné potomstvo a nebude sa mať kto o ňu postarať v prípade, že prežije ona najdlhšie. Tak si spomenula, že list vlastníctva na pozemok má ona a starí rodičia žiadny doklad o stavbe nemajú a všetko darovala potajomky istému manželskému páru z Pohorelej.
Bol z toho aj súd a mame sa ledva podarilo na súde v Banskej Bystrici vymôcť pre nich aspoň právo na doživotné bývanie. Museli však Pohorelcom prepustiť kuchyňu a oni si z nej spravili maštaľ pre kravu.
Starí rodičia sa potom už tiesnili len v dvoch miestnostiach, prepchaných ťažkým starobylým nábytkom. V jednej si aj kúrili v bývalom kuchynskom sporáku. Keď som tam bola na prázdninách ostatný raz, tiesnili sme sa s Mamuškou v jednej úzkej posteli.
Apuška umrel prvý, na urémiu, za krutých bolestí. Mamuška počula celé dni nariekať Valika néni za stenou a prosíkať Pohorelcov o jedlo a vodu. Až nárek utíchol. Mamuška sa tam už bála zostať, tak ju priviezli k ujovi Dodovi do Košíc, lebo mali najväčší byt.
Teta Oľga chodila do zamestnania, lebo bola mladšia, tak k Mamuške chodila mama. No aj my, ostatní, ktorí sme v Košiciach žili.
Mama sa veľmi zlostila, že Mamuška odmietala jesť a ešte dlho rozhorčene všetkých presviedčala, že mohla žiť, keby bola poslúchala a poriadne jedla.
To isté však neskôr tvrdila aj o tatíkovi, ale keď prišiel čas na ňu, tak odmietala tiež.
Nuž, Marcelka Košanová má pravdu ak tvrdí, že skúsenosti nie sú infekčné.
Neviem ako dnes vyzerá v Pohorelskej Maši miesto, kde stávalo ono kúzelné hniezdo. Po Pohorelcoch v ňom žili Rómovia, ktorí ho načisto zdevastovali, takže ho dali zrovnať so zemou.
Mám v Brezne virtuálnu priateľku, s ktorou si len vymieňame e-maily alebo myšlienky cez skype. Keď sa toto dozvedela, tak sadla do auta a išla pohľadať aspoň hrob. Kým ho našla, už sa stmievalo, Poslala mi presný odpis z pomníka a napísala, že hrob je spustnutý, ale niekto tam zájde, lebo boli okolo hrobu vypálené zvyšky kahančekov a venčekov.
Ponáhľala sa však preč, lebo sa bála.
Všade bolo pusto, len kdesi nablízku zavýjal pes.
