Jedno ráno som sa zobudila a s hrôzou som videla ako nám cudzí chlapi odnášajú niekde nábytok. Kredenc už bol preč a v stene zostala len hlboká diera, ktorú som tam vydlabala, ako som vyjedala stenu.
„Mami, prečo nám tí ujovia berú všetko preč?“ pýtala som sa plačlivo.
„Lebo si škaredé, zlé dievča, nevieš ani povedať „r“!“
Asi bola tiež na tých neznámych ujov nahnevaná.
Utiahla som sa späť do postieľky, pretiahla cez seba perinku a dovtedy som sa mordovala, trápila, kým som nevletela do kuchyne:
„Mami, mami, povedz ujom nech nám neberú skrine! Počúvaj: "Zastŕŕŕŕŕeliť!!! Zastŕŕŕŕŕeliť!!!“
„Už je pozde“, vysvetlila mi mama. „Je vojna. Musíme evakuovať.“
Tak sme sa dostali do Krušoviec, neďaleko Topoľčian, k jednej roľníckej rodine. Pamätám sa na prvý večer. Vo veľkej kuchyni za dlhým stolom sedelo veľa cudzích ľudí. Všetci sme jedli polievku, ktorá bola celá posypaná muchami, ako makové rezance makom. A zo stropu padali ďalšie. Hnusilo sa mi to tak, že som nemohla jesť. Ale keď som videla, že ostatní si ich z polievky vyberajú, kladú na okraj taniera a pokojne jedia ďalej, tak som do seba pár lyžičiek dostala aj ja.
V dome boli dve dievčatká, o niečo staršie odo mňa, lebo už chodili do školy, Irma a Adrika. Všade som sa za nim vláčila a volala na ne: „Iŕŕŕŕma! Adŕŕŕŕika!“ Až kým nevybehla mama: „Prestaň! Kto to má stále počúvať?“
Irma a Adrika mi navliekali na ruky staré ponožky a zobrali ma do priekopy pred domom natrhať žihľavu pre papaťky. Tak volali milučké žlté húsatká, ktoré sa práve vyliahli. Zobrali ma aj na pole za záhradou, kde sme olamovali kapustné listy a strkali ich zajacom do klietok.
Raz som ich uprosila, aby ma zobrali so sebou do školy. Najprv sa báli, ale keď som toľko naliehala, že chcem vidieť ako to v škole vyzerá, tak ma zobrali pod podmienkou, že budem učupená pod lavicou a ani nemuknem. Celá šťastná som bez váhania súhlasila. Celé vyučovanie prebehlo v poriadku.
Bola som nadšená z drevených latrín, ktoré boli zoradené podľa veľkosti, od najmenšej po najväčšiu. Cez prestávku skákali dievčatá cez švihadlo. Ale na poslednú hodinu prišiel nejaký robustný pán v dlhej čiernej sukni a chodil pomedzi lavice. Učupila som sa ešte viac. Zrazu som pocítila, ako ma ktosi surovo ťahá za vrkoč a na Irmu a Adriku zlostne kričí: „Toto má čo znamenať?“ Chudiatka koktali, že som veľmi chcela ísť s nimi, že sme u nich evakuovaní...“ Bolo mi ľúto, že som to zavinila ja. Ten pán v sukni bol neoblomný: „Okamžite ju odveďte domov! Nech sa to viac nestane!“ Viedli ma domov cez celú dedinu a ja som sa hanbila, lebo som bola presvedčená, že sa na nás všetci pozerajú, vedia, čo som spáchala a pohoršujú sa.
Nebyť tejto udalosti, bola by som bývala v Krušovciach spokojná. Navyše, keď sa na hradskej objavil zmrzlinár a tlačil pred sebou vozík so zmrzlinou. Okamžite sme sa okolo neho zhŕkli a on nám naberal plochou lyžicou na kornútiky sladkú pochúťku.
Mame sa na dedine nepáčilo. Odjakživa bola zvyknutá chodiť v meste. Stále nosila len topánky na vysokých opätkoch a po tamojších cestách sa jej chodilo zle.
Navyše ochorel Milanko. Bol ešte malý a mal záškrt. Mama ho hojdala v náručí a spievala mu. Ešte nikdy som ju nepočula spievať, tak mi to bolo divné. Asi sa o bračeka veľmi bála. Zababušila ho do fusaku a položila do športového kočíka. Mne prikázala, aby som na neho dávala pozor. Neviem prečo bol vedľa položený roztvorený dáždnik, lebo si nepamätám, že by pršalo. Zrazu sa prihnal kŕdeľ husí, na čele s velikánskym gunárom. Sipeli a začali skákať do dáždnika, kým ho nepotrhali. Nedokázala som im v tom zabrániť, veď som mala len štyri roky a bála som sa ich. Mama prišla a keď videla ten dáždnik rozplakala sa a zmlátila ma tak, že ho na mne načisto dolámala. Potom nás obidvoch narýchlo poobliekala a odcestovali sme do Bratislavy.
Náš byt bol prázdny, zostala v ňom len železná rozkladacia posteľ, na ktorej spával tatík, lebo on stále chodil do práce. Prístav musel byť v prevádzke aj cez vojnu. Mama uložila Milanka do koša na bielizeň, my sme sedeli na tej posteli. Tak nás našiel tatík a veľmi sa rozčúlil, načo mama s nami prišla do Bratislavy, keď sa už niekoľko dní čaká, že ju budú bombardovať. Mama mu vysvetľovala, že musí ísť s Milankom k lekárovi.
Bolo popoludnie, ale ešte svietilo slnko, keď ma tatík zobral na prechádzku k Dunaju. Bol tam s nami ešte jeden ujo, myslím, že to bol ujo Laco. Kým sa oni dvaja o čomsi znepokojene rozprávali, trhala som z veľkého kríka ružové kvietky šípovej ruže. Práve kvitla a všade boli opadané lupienky.
Bol už večer, keď sme sa vrátili a na cestu do Krušoviec sa nedalo ani pomyslieť. Mňa odviedla mama k tete Čížkovej, ktorá bývala sama hneď vedľa. Bola to príbuzná uja Laca. Uložila ma spať a vrátila sa k bračekovi a tatíkovi.
Ráno ma zobudil zvláštny zvuk. Nevedela som, že to zavýjajú sirény a ohlasujú poplach. Zistila som, že som v byte celkom sama. Ale ani som nemala čas začať sa báť, lebo som počula ako teta Čížková odomyká. Vošla s taškou, mala v nej žemle, mlieko a neviem čo. Žemle zavoňali na celý byt a ja som bola hladná. Ale skôr ako teta mohla začať chystať raňajky, vrútila sa dnu mama, schmatla ma a brala preč. Teta Čížková ju márne zdržiava, aby som sa mohla aspoň najesť. Mama so mnou bežala do nášho bytu, kde spal Milanko. To už začali burácať lietadlá a padať prvé bomby. Vyšli sme na pavlač a ja som videla, ako nám nad hlavou, celkom nízko, letí bombardér a v ňom rozoznala napätú tvár pilota. V oknách hrozivého lietadla kvitli muškáty. Až oveľa neskôr som sa dovtípila, že viseli z poschodia nad nami. Milanko sa zobudil a plakal: „Mama, mama, bum!“ Mama vbehla do prázdnej spálne, kde sme mali zavesené na okennej kľučke kabáty. Povedala mi, že pod oknom idú vozy Červeného kríža, vezú ranených aj mŕtvych a že na ňu kričali, aby sme šli okamžite do krytu. Aj sme chceli, ale tlaková vlna už bola taká silná, že sme nevládali otvoriť dvere. Celý dom sa kymácal ako pri zemetrasení. Vtedy sme si všimli, že ktosi zvonku sa pokúša dvere otvoriť. Bol to ujo Laco aj s kolegom z práce, ktorý sa dovtípil, v akej sme situácii. Dvere vyvalili, každý schmatol jedno dieťa a pomedzi padajúce bomby sme utekali do parku, kde boli pod trávou vykopané kryty. Posadali sme si na lavičky, ktoré boli rozostavené okolo stien a čakali. Boli sme jediné dve deti v celom úkryte, možno v celej Bratislave, lebo rodiny s deťmi do sedem rokov mali príkaz evakuovať. Tak hovorila mama. Nejaká žena v kroji nám núkala z košíka záhradné jahody a iná žemle. Chrumkavé a teplé. Tak som sa trochu najedla.
Konečne ohlásili sirény koniec poplachu. Mohli sme ísť domov. V kryte sa hovorilo, že celý prístav je zbombardovaný. Veľmi sme sa báli o tatíka. Objavil sa až popoludní a vyzeral strašne. Mal obhorenú tvár, prepálenú košeľu, v tvári hrôzu. Predral sa cez horiacu Apolku, ale on mal také správy, že zbombardovali celú Prayovu ulicu.
Keď sme sa tam našli, všetci štyria živí, padli sme si do náručia. Bol to najláskyplnejší okamih nášho rodinného života, čo sa pamätám.
Na pamiatku mám odloženú takúto spoločnú fotografiu. Tatík aj mama na nej vyzerajú ako keby sa vrátili z koncentračného tábora. Tatík potom vyzerá ešte na inej, nafotenej o desať rokov neskôr, presne tak isto. Ale už z celkom iných dôvodov.
Potom nás už len tatík odviedol na stanicu. Sadli sme si na perón a čakali na vlak, ktorý nás odvezie preč z Bratislavy. Nad mestom sa tiahol obrovský dymový kúdol. Tatík nám priniesol krachelku. Pozorovali sme ako sa ľudia v panike tlačia do vlaku dverami, oknami. Zachraňujú periny, domáce zvieratá, všetko čo im zostalo. Netušili sme, kedy sa do nejakého vlaku dostaneme. Neplatil žiadny cestovný poriadok, nič.
Do Krušoviec sme sa dostali za tmy. Domáci, u ktorých sme boli ubytovaní, sa nám cez pole náhlili v ústrety, s úľavou, že nás vidia živých. Dymový mrak nad Bratislavou sa ťahal za nami až tam.
Mama už potom v Krušovciach nemohla dlhšie vydržať. Začala chodiť do Topoľčian vybavovať ubytovanie v meste. Aj sa jej to podarilo. Pridelili nám jednu izbu z dvoch u tety Annušky. Spočiatku sa jej to veľmi nepáčilo, ale zmierila sa. Bola slobodná, snúbenca dôstojníka mala na fronte.
Dom, v ktorom bývala, stál na námestí a neďaleko mala obchod s dámskou konfekciou. Byty boli z dvora, prízemné aj na poschodí. Z ulice bolo železiarstvo a veľká brána, s bezpečnostnou závorou, ktorá sa dala zvnútra zahasprovať. Vyprázdnené byty zrejme patrili židom, ktorých odviezli do koncentračných táborov. Evakuanti z Bratislavy, ktorých sme tam našli, boli všetko naši dobrí známi. Muži zostávali stále v Bratislave. Len ženy s malými deťmi. Aj teta Oľga s bratancom Dušanom a maličkou Táňou, ktorá bola ešte v perinke. Kým chodila mama pešo po dedinách kupovať potraviny, teta Oľga mala na nás dohliadať.
Istý podvečer boli obyvatelia Topoľčian na chodníkoch. Stáli nemo, bez pohnutia, takmer nedýchali, ako skamenení. Všetko bolo šedé, ešte aj nebo. Vzduch ťažký a hustý. Marí sa mi, že popŕchalo, akoby nebesá plakali.
Z neznámej diaľky sa zrazu vynorili hrozivé opachy tankov, motorky s prívesmi strašne zavýjali. Potom už len pravidelne dupotali vojenské čižmy.
Po večeroch začali chodiť k tete Annuške dvaja nemeckí vojaci, Zigmund a Fric. Sedávali sme im na kolenách. Jeden z nich hrával na harmonike samé smutné pesničky a svorne nadávali na Hitlera, že ich všetkých zničil. Ukazovali nám fotografie svojich detí, boli podobné ako my s Milankom a plakali, že ich už nikdy neuvidia. Už vedeli, že vojnu prehrali.
Niečo nemali v kasárňach v poriadku, lebo nám hovorievali, že ak niektorý večer neprídu, znamená to, že sú zavretí.
Videla som, ako slúžka majiteľa železiarstva zdobí kočík ich syna Erika žltými stužkami. Keď som sa jej spýtala prečo, pyšne odvetila, aby každý videl, že je syn arizátora. Ale arizátor bol prvý, ktorý odtiaľ zmizol. V obchode nechal len ustrašené chlapča, svojho učňa, napospas osudu.
Na poschodí býval krajčír Horváth s manželkou. Tomu sa čosi nezdalo. Dovtedy počítal okná v ich byte a tie, ktoré videl z ulice, kým nenašiel na povale vchod, ktorým sa dostal do zamurovanej izby a našiel tam pod smetím a haraburdím ukrytý židovský majetok. Potajomky, v noci, ho s manželkou pozvláčali do bytu v ktorom bývali, až potom o skrýši povedal ostatným evakuovaným.
Tatík s ostatnými mužmi prišiel peši z Bratislavy do Topolčian. Unavený, zaprášený, ale boli sme spolu. Večer sme stáli my dvaja na dvore, držal ma za ruku ako zvyčajne a hovoril mi: „Počuješ? Tam to hrmenie v diaľke? To sú ruské kaťuše. Už sa blížia. Ale keď je podmínovaná lekáreň na rohu a vyhodia ju do vzduchu, tak ráno všetci zomrieme.“ Nebála som sa, veď ma držal.
Oteckovia sa mali hlásiť na nemeckom veliteľstve. Tatík potom rozprával, ako ich zoradili na akomsi nádvorí, do zástupu. Hrozilo im, že ich odvlečú do Nemecka a to ani jeden z nich nechcel. Nakoľko mal nemeckú vysokú školu, takže nemčinu ovládal dokonale, nabral odvahu, vystúpil do popredia a Nemcom vysvetlil, že sa musia ráno hlásiť v Bratislave, lebo prevádzka prístavu musí byť zabezpečená. Nemci prikázali, aby vystúpili z radu tí, ktorých sa to týka a súhlasili, aby do Bratislavy išli.
Lekáreň nevybuchla, prežili sme. Oteckovia do Bratislavy nešli, ale sa ukryli do zamurovanej miestnosti z povaly, aby prečkali, kým Nemci odtiahnu. Mamy striehli spoza záclon a podávali im správy o tom, čo sa vonku deje. Nemci už rolovali káble, zjavne sa chystali odtiahnuť. Keď vychádzali z mesta po moste, Rusi ho vyhodili do vzduchu. Možno práve na tom moste našli svoju smrť aj Zigmund a Fric.
Do mesta vtiahla Červená armáda. Aj Rusov sa ľudia báli. Kolovalo o nich, že sú divní. To sa aj potvrdilo. Najprv nám ktosi silno búchal na bránu. Ženy boli preľaknuté, muži schovaní. Mama vtedy prikázala učňovi, aby jej pomohol odsunúť závoru. Vonku stál ustrašený ruský vojačik a rukami-nohami čosi vysvetľoval. Mama pochopila, že potrebujú klince, aby mohli opraviť most. Dala pokyn učňovi, aby otvoril železiarstvo, nech si berú čo chcú. Ona sa len tak hneď nebála. Išla aj do mliekarne pre mlieko a vrátila sa pobavená. Rozprávala, že ju pristavil červenoarmejec, odtrhol jej kúsok novín, nasypal tabak, poriadne popľul a strčil do rúk: „Kuri!“ Cigaretu vzala a pofajčila si s ním. Ešteže bola fajčiarka! Potom prišli pre Annušku báryšne, chceli od nej šaty. Už asi mali dosť uniforiem. Annuška im dala všetko čo mala v obchode, ešte aj doma zo skrine povyberala čo mohla. Báryšne okupovali kaderníctva a dávali si robiť trvalú onduláciu. Ich mužskí spolubojovníci pili zatiaľ voňavky z drogérií a zubnú pastu si natierali na chlieb. Koňmo sa prechádzali po chodníkoch, ba vošli aj do kostola. Kto mal hodinky, tomu zavelili známe: „Davaj časy!“ Niektorí ich mali popripínané po samé lakte.
Večer prepukla na námestí veselica. Hrali harmoniky, tancovalo sa, všade bolo plno nalámaných vetví kvitnúceho orgovánu.
Pozorovali sme to všetko z okna. Mala som práve narodeniny, päť rokov a osýpky.
