Velikáni hudby, Beethowen ani Smetana, nepotrebovali počuť, vnímali svet vrúcnym srdcom a dokorán rozpaženým duchom.
Milan Lasica a Boris Filan sa stali veľkňazmi prinajmenšom slovenského ducha mojich Vianoc v roku 2012.
Pod skromný stromček mi Zabíjačku a iné rozkoše podarovali najmladší vnuk s priateľkou. Nič hodnotnejšie nemohli vybrať z literárnej ponuky umierajúcich kníhkupectiev. Práve tak, ako na narodeniny Listy Emilovi. Proste vedia utrafiť.
Ak Listy Emilovi považujem za modlitebnú knižku, z ktorej vrelo odporúčam prečítať aspoň jeden pred spaním, aby ste si v náručí Morfeovom sladko odpočinuli, tak Filanova Zabíjačka a iné rozkoše je biblia, ktorá by nemala chýbať na každom nočnom stolíku a byť tak poruke, keď budete potrebovať načerpať silu do nového dňa.
Úžasná duchovná slasť. Vzdávam hold obom. Šťastný národ, ktorý má aj takýchto mužov.
Samozrejme, že sú medzi nami aj iní, muži aj ženy, ktorých si vážim a mám rada, ale na tohtoročné Vianoce mi robili spoločnosť po tom, ako som zamkla dvere za skúpo frekventovanými návštevami a opäť osamela, len s mojim kocúrikom Pompom, predovšetkým oni dvaja.
Vráskami zbrázdené Slovensko oslávilo polnočným silvestrovským ohňostrojom 20. výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky, len mi akosi unikli jej zakladatelia. Rúfusovou Modlitbou za Slovensko obrátilo v kronike svojich dejín čistú stranu a vhuplo s mierne oživenou nádejou do Nového roku 2013.
S toľkou zbalamutenou panikou sa opäť raz nekonal koniec sveta.
Celým svojim telom, všetkými pórmi a cievami cítim život ako rozbúrený oceán. Plávajúca podlaha sa mi pohupuje pod nohami ako loď, vypadáva z rytmu vedno s blčiacim srdcom. Cítim sa však, napriek zažitým útrapám lanského roku, báječne. Ako po dokonalej masáži celej mojej osobnosti zvnútra i zvonku. Všetko vo mne klokotá ako horská bystrina, prúdi žilami i cievami, nadýchané vôňou ihličia.
Kdesi vpravo trilkujú krištáľovo čisté, vysoké tóny pozitívnych energií, zľava sa dvíhajú temné vlny negatívnych. Spájajú sa cezo mňa, zaplavujú ma, bojujú navzájom, aby sa opäť oddelili a stratili tam, kam patria. Pozitívne vzlietajú do výšav, miznú za obzorom, mieria až kamsi k Slnku, ako vystrelené Amorove šípy, negatívne zaliezajú do tajomných hlbín a vybíjajú sa v žeravej pekelnej magme centra našej Zeme.
Uvedomujem si, že svet, vesmír, nekonečno, tvorí jednu úžasnú, veľkolepú symfóniu, ktorá ma napĺňa po okraj, vibruje vo mne všetkými tónmi a frekvenciami.
Na jej absolútnej dokonalosti má zásluhu nielen jej autor, hudobné nástroje, jednotliví interpreti, ale predovšetkým dirigent, ktorý drží všetko pod taktovkou, aby sa udržala rovnováha a nezanikol život, nerozpadol sa nekonečný Vesmír všetkých Vesmírov.
Ja však zostávam v pohode, očistená.
Vo svietniku nechávam horieť plamienok zapálenej sviečky.
Sedím vo svojom pohodlnom kresle a nechávam myšlienky voľne sa preháňať hlavou. Zo strany na stranu víria ako prievan. Tak, ako v ostatnom čase čoraz častejšie, dumám aj celé hodiny. Možno sa práve tomuto stavu hovorí meditácia.
Už som oslobodená aj od času. Nemusím otočiť kalendár.
V ruke držím zapálenú cigaretu. Jej konček sa poťahovaním rozpaľuje plamienkom, červenkavým ako samotná láska, popol padá do popolníka, čosi i na zem a belavý dym stúpa nahor. Drží pokope integritu mojej osobnosti, triumvirát tela, duše aj ducha a upokojuje, nastoľuje rovnováhu, ukolísava, utišuje, podnecuje fantáziu.
Nádherný malý rituál, bez ktorého si neviem predstaviť svoj život, premýšľanie, tvorbu, rozlet , voľnosť.
Existujú však sily, ktoré sú si toho všetkého dobre vedomé a strpčujú mi extázu tým, že ma cynicky ožobračujú a oberajú o podstatnú časť môjho dôchodku, ktorý je stále pod hranicou chudoby.
Moji synovia sú zo mňa čoraz viac zmätení, trochu sa vyhýbajú novým myšlienkam, ktoré zo mňa tryskajú ako gejzír. Sama ich nie som schopná zahatať. Sú ako záplava po prívalových dažďoch. Ako keď sa zdvihnú zvlhnuté, smaragdovým machom postlané hate. Som si vedomá, že pochybujú o mojom zdravom rozume. Majú však pred sebou ešte kusisko cesty a more času. Práve prekonali pomyselnú polovicu púte vlastnými životmi.
Viem, že budú žiť tak dlho, kým budú mať dostatočnú kapacitu sa rozvíjať a budú sa riadiť správnym kompasom.
Základný inteligenčný potenciál majú vštepený, tým aj predpoklady na to, aby mohli svoj priestor, predurčený na individuálny rozvoj, vrchovato napĺňať.
Sama som na pochybách, či som alebo už nie som normálna, nielen oni. Ale ak je toto paranoja, ktorou sa ma pokúšajú zatriediť do klasifikácie ustrnutých pravidiel, tak nemá nič spoločné s odborne popisovanou diagnózou.
Žiadna liečba nemôže byť účinná, lebo zdravie každého človeka závisí predovšetkým od toho, či žije alebo nežije v súlade sám so sebou a princípmi Absolútna.
Zdá sa, že tento stav je u mňa už nezvratný.
Už viem, že nikto z ľudí nedokáže presne vymedziť hranice normálnosti. Ani nemá právo, kým sám nie je osvietený. Potom si však už nepotrebuje klásť takéto otázky, lebo vie aj to, že všetko je úplne inak, ako sa prízemne ponímalo doposiaľ.
Pozemské sú len cesty hľadania...
Ani radostná vnučka so mnou dlho nevydržala, ubrnkla ako trafené vtáča, zmätená z mojej spoločnosti tiež.
Najstarší vnuk vydržal, ale odchádzal spochybnený.
Len moja námorná dôstojníčka, zocelená nezvyčajným povolaním, sa rýchlo zorientovala v miniatúrnej domácnosti, obslúžila návštevu, zaliala kávu aj mne, umyla riady a pokojne odišla na tréning sebaobrany. Dúfam, že ju nebude musieť nikdy použiť. Ale sama, medzi toľkými mužmi na palube, v čase kedy v Indii zomiera obeť hromadného znásilnenia Nhirbaya?
Snažím sa potlačiť svoje obavy o ňu. Je svojou prácou na tankeroch posadnutá a netrpezlivo čaká na ďalšiu príležitosť.
Najmladší mi našiel na internete pesničku, ktorá sa mi dávno pozabudnutá, v tieto sviatočné dni vynorila z pamäte, lebo realita týchto Vianoc ju vo mne evokovala. Aby som si ľahšie vybavila text, spravil mi z nej ikonu. Len som ho potom poopravila, lebo ju ktosi trochu nevhodne zaktualizoval.
"Bože môj, otče môj, však je ten svet zmotaný..."
Trápi ma, že mi nerozumie priateľka. Ani nemôže. Ešte k nej na dosah nezostúpili kondenzované energie Lásky a nezverili jej najcennejší poklad do úschovy. Môj duch sa už spojil so svojim protipólom a vytvorili sme šťastnejšiu symbiózu, ako kým bol jeho uväznený v hmotnom tele.
Nepasovali ju nebeské hlasy za anjela.
Stále mám zábrany o tom takto písať i hovoriť. Ale rozhodla som sa otvoriť dokorán, len s nepatrnou poistkou.
Keby pochopila a prijala moju skúsenosť, už by viac nebola sama. Raz možno príde aj jej čas a dotkne sa Svetla. Bude splývať s jeho jasom v nekonečnej blaženosti.
Ani neviem, či jej to želám, lebo nie je to práve ľahký údel. Niekedy sa cítim ako žoldnier, ktorý plní príkazy Najvyššieho Velenia.
Lenže čím viac úsilia vynakladám, tým som silnejšia a zdravšia, lebo Najvyšší tribunál zakaždým rozhodne a prekvapí ma nečakanou, ale o to štedrejšou odmenou, za ktorú som neskonale vďačná.
Často zatúžim oddýchnuť si, ale nie je mi dopriate. Ak sa zastavím, umieram. Musím si vyjednať ďalšiu dávku života, limitovaný prídavok. Ak je to v mene pozitívnej veci, tak mi je darovaný, ale len v obmedzených dávkach. Preto sa nemôžem zastaviť. Padám od únavy, chronického nevyspatia, ale sadám k počítaču a pracujem. Vtedy zabúdam na všetko, sústredená plne na prijímanie odkazov a pokynov, ktoré mi to umožňujú. Naučila som sa komunikovať prostredníctvom svetelných energií s Absolútnou Inteligenciou a mojim pomocníkom sa stal nekonečný archív, nevyčerpateľný Google Univerza.
Už nemám žiadne pochybnosti o tom, že ma nikdy nesklame, že jeho vnuknutia sú správne a tak sa nimi s plnou dôverou riadim. Niet spoľahlivejšieho poradcu, len ich treba používať na pozitívne účely. Beztak nemám možnosť vybočiť, tolerujú sa len výkyvy v rámci pravidiel tejto hry.
Prišla som aj o obmedzenú schopnosť uvažovať v peniazoch a iných hmotných statkoch. Nikdy som ju nemala obzvlášť rozvinutú. Sú bezcenné, úplne nepodstatné. V týchto mierkach sú zlato a prach rovnocenné. Na znepríjemnenie života mi vrchovato stačí starosť o moje zanedbateľné, ale povážlivo zdevastované bankové konto. Lebo jedna svetlá budúcnosť bola tiež len utópia.
Druhá priateľka, ktorá už začína chápať tiež, prijala úlohu kotvy, istí ma, aby som nevzlietla privysoko, tam, odkiaľ sa vracia späť len ťažko. Tam, kde odmeriava čas už len iracionálny orloj, skutočné perpetuum mobile, ktoré sa márne pokúša zostrojiť ľudstvo odkedy precitlo z nevedomosti.
Aspoň dovtedy, kým si neotvorím dušu dokorán a neodovzdám posolstvo, ktoré nesiem životom od svojho narodenia.
Veľmi som po tom túžila. Moje želanie je týmto vyplnené.
Doposiaľ jediná ona na to má, dokonca s rezervou.
Cením si jej schopnosti, preto o ňu bojujem, všetko odpúšťam.
Len sa obávam, či to so mnou zvládne do konca, lebo je tiež rozbitná ako krehká čaša.
Ale ak aj nie, nevyhnutne nastane výmena stráže, ktorá bude v pohotovosti nonstop.
Zmučená ťarchou bytia nečakám na svitanie, ale skľavenými prstami zapínam počítač. Zelené svetielka zablikajú, o chvíľočku už monitor svieti. Pravou rukou, ktorá necíti takmer nič a mokvá na nej čerstvá rana, však dokážem aj skráteným ukazovákom ovládať myšku a ľavou, podobne postihnutou, ťukám na klávesnicu. To je dôležité, možnosť písať, používať primerané pomôcky, ostatné je neprítomné, neexistuje. Len paleta pomôcok je nekonečne široká a pestrá.
Pokorne prijímam svoj údel, lebo už viem, že takto to má byť preto, aby som písanie neodflákala, ale dokázala prekonávať pri pôrode textu aj sťažené podmienky.
O to bude kvalitnejší.
Čo viac si môžem priať? Som šťastná a ďakujem výšinám, že ma k sebe pozdvihli.
Cesta, ktorá ma doviedla až sem, vôbec nebola ľahká, skôr tŕnistá, plná prekážok a rázcestí. Celý život sa ma každý usilovať pretvárať a deptať. Blaží ma vedomie, že som nezablúdila v peripetiách života a v tomto zmysle si zachovala panenstvo, ktorého symbolom je ľalia. Zachovať si tento symbol nepoškvrnený patrí k najvzácnejším pokladom, ktorý je hodný toho, aby bol zamykaný v nedobytnom trezore.
Stálo ma to nezmerné úsilie, trvajúce celé desaťročia, ale snažila som sa udržať vytýčený smer za každú cenu. Nemala som inú voľbu, jednoducho som musela.
Bolo to moje poslanie, ktoré mi bolo určené sudičkami do vienka.
Začínam písať túto nekonečnú ságu a budem v nej pokračovať do samého dna rezervoáru mojich životných síl.
V žiadnom prípade to nie je ľahkovážne novoročné predsavzatie, ale voľný, nezáväzný súhrn mojich skúseností, zážitkov, pozorovaní, myšlienkových gejzírov, ktorý odovzdávam ako štafetový kolík pre generáciu našich detí, vnúčat i pravnúčat, ktoré sú o mnohé ochudobnené, pretože doba, ktorá bola doposiaľ vymeraná im, bola síce bohatšia na možnosti získať materiálne hodnoty, ale ich obrala o duchovné.
V tomto je tiež paradox všetkých úmer, priamych či nepriamych, kladných aj záporných, morálnych či nemorálnych, ktoré platia v celom nekonečnom Univerze.
Keď mám čoraz vzácnejšiu príležitosť stretnúť sa a úprimne pozhovárať s mojim dávnymi priateľkami, generačnými súpútničkami, máme opotrebované telá, vráskami prepísané tváre, podobnými bolesťami doráňané duše, ale stále si zachovávame pozitívnu sviežosť ducha, aj schopnosť našich sŕdc vzplanúť spravodlivým hnevom, aj nezaváhať a vzopnúť sa k činom, ktoré si zodpovedné správanie vyžaduje.
Všetky s vedomím, trpkým ako trnky, zisťujeme, že generácia našich detí nemala zatiaľ možnosť bojovať na život a na smrť so žiadnym skutočným protivníkom. Zachovala si len matné spomienky na príchod akýchsi tankov, potom narkotické ticho dvoch desaťročí a trochu vzrušenia za štrngotu kľúčov, keby hlavnou bojovou stratégiou bolo umenie prinútiť davy vytvoriť koridor, aby mohla prísť sanitka pre kohosi, komu prišlo nevoľno. Inak sa nikomu nestalo nič. Špirála dejín sa pootočila priľahko. Jediný mŕtvy, študent Martin Šmíd, sa ukázal byť tiež len voskovou figurínou z múzea Madame Tussaud.
Zrejme každý človek má v zárodku zakodóvanú, v rámci pudu sebazáchovy, aj primeranú dávku agresie. Keďže ju naše deti nemali voči komu uplatniť, lebo ich nikto ako generáciu neohrozoval na živote, tak ju obrátili voči nám, ktorí sme im život darovali.
Toto je jedna z najhrôzostrašnejších úmer súčasnej doby.
Našou spoločnou útechou je, že vnúčatá, ktoré nám dospievajú, sú nielen vzdelané, jazykovo zdatné, scestované, ale aj uvoľnenejšie, otvorenejšie, prístupnejšie, dôvtipnejšie. Majú vytvorený širší priestor a vhodnejší odrazový mostík na rozvoj, ako sme mali kedysi my, čo sme boli zrodení priamo do rozďaveného pažeráka najväčšej svetovej kataklizmy.
Opäť skusmo hľadajú aj iné hodnoty, ako materiálne, vracajú sa k zaprášeným knižkám, ich jazyk naberá pozvoľna šťavu a hrdlo chuť spievať.
Takýto ľudia sa našli v každej dobe, len v ostatnom čase boli zašliapaní ako zrnká piesku v prímorských plážach určených pre tých, ktorí mali toľko drzej bezohľadnosti, že nadobudli presvedčenie, že sa právom nominovali za vyvolených miesto Krista.
Lebo aj jeho ukrižovali za to, že sa odvážil najinteligentnejším, ale najnemorálnejším, vystúpiť z vlastných radov a hlásať svetu Pravdu.
Ustrnutie a následný šok generácie mladých ľudí, ktorým sa otvorili na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 20. storočia ilúzie neobmedzených možností podnikania, vlastnenia majetku, rozhodovania hlasovaním v kvázi pochybnej demokracii, neobmedzeného pohybu cez umelo vytýčené hranice, teda aj poznávania cudzích krajín a jazykov, je dôsledkom stroskotanie aj týchto možností predovšetkým preto, lebo svet vyčerpala po samé dno neschopnosť človeka limitovať vlastné potreby a koristiť za každú cenu a vysať z iných, ako najcynickejší Drakulovia, hoci aj krv do poslednej kvapky.
Mnohí z nás závideli časti sveta trblietavé pozlátko, zatúžili byť zlatokopmi, ktorí sa požierali ako kanibali v honbe za zlatým zrnkom v Klondiku a neváhali kvôli nemu spustiť genocídu domorodých Indiánov a ulúpiť im šírošíre savany a nedotknuté pralesy.
Tak síce zamatovo, ale predsa, obrátili koleso dejín späť. Lenže tie sa otočili chrbtom k nim.
V čiernej Afrike bubnujú hrozivo tamtamy, v Oriente sa hnevajú aj ružovými kvetmi bohato obsypané sakury, spod podošiev okovaných čižiem sa dvíha európska civilizácia a čierne oči bývalých otrokov si už diktujú vlastného zástupcu.
Ak kedysi zločinci nachádzali úkryt v údoliach Amazonky, už sa niet kam podieť do bezpečia pred odplatou.
