Nadšene sme využili možnosť vhadzovať volebné lístky do ľubovoľnej urny, aj keď ešte veľký výber nebol.
Volebné komisie lístky sčítali a zrodili sa vrcholné štátne orgány. Prezident, vláda, parlament. Parlament tvorili po desaťročiach opäť zástupcovia viacerých strán, prezentoval rôzne názory a ovplyvňoval demokratickým hlasovaním väčšinou hlasov budúcnosť národa, ktorý mu pri voľbách s dôverou zveril moc.
Až na bývalých všemocných a zanedbateľnú časť večných skeptikov, spoločnosť jasala eufóriou z nových príležitostí, ktoré lákali ako fatamorgána na púšti.
Noví predstavitelia museli byť ešte totálne opojení volebným víťazstvom, nestačili vytriezvieť z predvolebných cirkusov, sami verili sľubom, ktoré dávali, optimisticky vysmiati, na veľkoplošných bilbordoch, ak zdvihli dostatočný počet rúk, aby schválili zákon s takými tragickými dôsledkami pre tisícky ľudí, akým je zákon o odkupovaní bytov a nebytových priestorov do osobného vlastníctva.
Ak sa aj ozvali počas jeho predkladania na schválenie varovné hlasy, sloboda vlastniť majetok uhranula, ako mocná čarodejka, väčšinu. Návrh presvietili prizmou ústavy a keď sa nenašla závažnejšia trhlina, nadobudol platnosť v roku Pána 1993.
Na cestu do zbierky zákonov mu zasvietila zelená a podpismi ho spečatili najvyšší predstavitelia našej republiky, nachádzajúcej sa v zárodočnom štádiu vývoja.
Signály, ktoré sa azda aj ozývali zo svedomia ojedinelých, slabli pri vidine privatizujúcich občanov, ktorí sa stanú za výhodných podmienok majiteľmi vlastných bytov.
Zabudlo sa, že ako demokracia, tak aj možnosť rozhodovať hlasovaním, má tiež odvrátenú tvár.
V bežnom ponímaní slobodných volieb sa myslí na poverenie voličmi, kto ich bude zastupovať pri spravovaní vecí verejných.
Takáto voľba má mandát na vopred stanovený čas, po ktorom sa musia konať nové voľby. Hrozia dokonca aj predčasné.
Politické strany sú si vedomé, že ak chcú uspieť, majú vypracovať taký program, ktorý osloví čo najviac voličov.
Ak ich získajú toľko, že uspejú, treba pristúpiť na dostatok kompromisov, aby sa zrodila koalícia.
Počas pôsobenia vo vrcholných postoch nesmú zabúdať na spätnú väzbu od voličov a usilovať sa presadiť čo najviac nosných ideí vlastného volebného programu.
Ak neuspejú v politickom boji, po štyroch rokoch ich mandát skončí a k moci sa dostane ktosi iný.
Občan má počas volieb tiež viacero možností.
Základnou z nich je slobodná vôľa rozhodnúť sa, či sa volieb zúčastní a využije vlastné volebné právo alebo ich odignoruje.
Ak pristúpi k urne, vhodí do nej kandidátku preferovanej strany.
Na kandidátke môže zakrúžkovať mená, ktoré ho oslovujú najviac, prípadne neoznačiť nikoho, vhodiť svoj hlas ako celok a prenechať strane, aby rozhodla o nominantoch sama.
Môže sa zúčastniť parlamentných volieb, ale nemusí prezidentských. A naopak. Prípadne oboch, alebo žiadnych.
Má právo vysloviť sa v referende o zásadných veciach.
Na voľby odchádza z domu do verejných priestorov a vracia sa z nich späť. Do jeho súkromia tak priebeh volieb priamo nezasahuje.
Volebný výsledok jeho život ovplyvní, ale základné ľudské práva mu bude naďalej chrániť ústava.
Všetko za ideálnych podmienok, samozrejme.
Ak občan získa po odkúpení bytu do osobného vlastníctva byt, nič z vyššie uvedených slobôd neplatí.
Obyvateľ chátrajúceho paneláku nemá možnosť slobodne si zvoliť susedov, tí sú daní. Často na doživotie.
Majú priamy dosah na jeho súkromie. Ale často o ňom takmer nič nevedia.
Bez ohľadu na susedské vzťahy, sú to cudzí ľudia. V každom byte žije iná rodina, prípadne len jej torzo.
Všetci sa nachádzajú v inej životnej situácii, uprednostňujú iné záujmy.
Ako celok, po odkúpení bytov a nebytových priestorov v domoch, ktoré ktosi iný označil ako spoločné, získajú právo hlasovaním nadpolovičnou alebo trojpätinovou väčšinou, rozhodnúť a vnútiť vlastné predstavy inému človeku. Bez ohľadu na jeho možnosti.
Na tomto svete je to zariadené tak, že priebojnejší, mocnejší, sa presadzujú na úkor slabších.
V malom byte môže dožívať starec alebo zdravotne postihnutý s nízkym dôchodkom, ktorý si vytrvalo sporí na nový televízor, lebo starý mu dosluhuje. Televízor je pre neho dôležitý, lebo mu sprostredkováva styk s vonkajším svetom, keď už sám nevychádza von.
V inom byte býva, povedzme, mladá rodina, ktorá si túži vynahradiť zmeškanú svadobnú cestu hoci do Paríža.
V ďalšom fanatický čitateľ, ktorý si rád kupuje knižky. To môže byť momentálne veľmi nákladná záľuba.
Inde žije viacdetná rodina z jedného príjmu a deti je potrebné vybaviť školskými pomôckami, zaodieť, nasýtiť. Mala som to napísať v opačnom poradí.
Ktorási žena sa úporne snaží uniknúť s deťmi pred domácim násilím, ale ťažko hľadá riešenie.
Iní splácajú pôžičku na nábytok a jeden z nich práve prišiel o prácu.
Variácií je nespočetne veľa.
Ale nadpolovičná väčšina ich hlasovaním prinúti vymeniť okná za plastové a zatepľovať dom, včítane rekonštrukcie lodžií. Všetci sa musia prispôsobiť väčšine a súhlasiť, že dom bude zelený. Aj tí, čo zelené domy neznášajú.
Vlastné, neraz naliehavejšie problémy, musia ustúpiť do úzadia.
Nikoho nemusí zaujímať, že ktosi zúfalo zháňa financie na nákladnú liečbu dieťaťa, postihnutého trebárs leukémiou. Empatickí majú smolu, ak väčšina taká nie je.
Škoda písať.
Nedá mi neuviesť paralelu medzi panelákovým sídliskom a malebnou vieskou kdesi v podhorí. Jej obyvatelia by sa nadpolovičnou väčšinou rozhodli, že chcú mať v záhradách miesto trpaslíkov bazény s fontánami uprostred. Tí ostatní, ktorým sa fontány zdajú zbytočné, by si ich museli do záhrad umiestniť. Všetci. Aj babka z dolného konca, ktorej sa drevenica sype, aj čudák, ktorý má zo striekajúcej vody fóbiu, aj pán učiteľ, ktorý ich považuje za gýč, proste všetci, lebo sa odhlasovalo. Kravky by na ne púšťali lajná, kury o čosi menšie, mačence by sa čochvíľa topili. Vtáčatá by prestali štebotať, toľko fontán by ich prehlušilo. Motýle by do záhrad nelietali, včielky neopeľovali zakvitnuté čerešne. Domáci by sa im vyhýbali, aby ich neostriekali.
No, skrátka, absurdné.
Medzi základné ľudské práva patrí nielen právo na slobodu, ochranu súkromia, rodiny, názoru.
Všetky sú v odkúpených panelákoch pošliapané diktátom väčšiny.
Takéto prehlasovanie väčšinou nemá nič spoločné s demokraciou, ale mení sa priam na teror.
Aký je to život, keď si už človek ani doma nemôže robiť čo sa mu zachce?
Z diktatúry alebo teroru mávajú ľudia len málo spôsobov, ako uniknúť.
Býva to taká dilema, ako emigrovať alebo sa na protest upáliť?
Vo svojom byte je doma práve tak, ako emigrant vo svojej domovine.
Základným ľudským právom je opustiť krajinu, byť chránený v exile, ale aj právo mať vlastný, bezpečný domov, z ktorého nemusí utekať.
Niekomu sa môžu zdať tieto moje úvahy morbídne, ale viem o čom píšem.
Málokto z tých, ktorí sa ocitli na ulici alebo v kanáloch, majú k dispozícii počítač s internetom. Mnohí z tých, ktorý to považujú za samozrejmosť, si nevedia ani len predstaviť seba v situácii bezdomovca.
Ja mám vyradený počítač, aj prístup k internetu a univerzálnu miestnosť, v ktorej mi nechýbajú základné potreby pre život. Ale z pootvoreného okna aj na mňa vanie zima, tma a bezútešnosť ulice.
Píšem nielen za seba, ale za všetkých, ktorí takto písať nemôžu, nevedia, nemajú kde. Lebo ich poznám, aj ich osudy.
Za tých vyše pätnásť rokov, ako som bola donútená nadpolovičnou väčšinou susedov, aj pod tlakom najbližších, podpísať odkúpenie bytu do osobného vlastníctva, som mala príležitosť odskúšať si všetky formy zákerností tohto zákona.
Pomaly rok ma trápi ako nočná mora.
To ma donútilo dôkladne nielen celý zákon, ale aj súvisiace materiály, podklady, zmluvy, základné ľudské práva, nielen preštudovať, nekonečne prepočítavať, ale aj bojovať. Inú možnosť nemám, hoci by som tiež radšej žila spokojne.
Prišla som pritom k priam neuveriteľným záverom.
Bývam už v druhom odkúpenom byte, medzi novými susedmi, so štvrtým správcom, ktorému je zverené aj moje jediné vlastníctvo, aj to len papierové, do opatery.
V prvých Zmluvách o správe bol na prvom mieste ešte uvádzaný vlastník bytu a nebytového priestoru ako ten, kto uzatvára zmluvu so správcom. Postupne sa správca stával tým, čo diktuje v zmluve podmienky, hrozí sankciami. Súdne spory sa predpokladajú stále samozrejmejšie, do textu sa vkrádajú dobrovoľné dražby až exekúcie.
S výnimkou exekúcií, ešte majú právo rozhodovať hlasovaním ostatní vlastníci. O osude spoluvlastníka.
So silnejúcim terorom prichádza aj strach. Tak hlasujú, i keď možno nechcú. Príklon k väčšine znamená aj väčšie bezpečie ako bezbranný jedinec, tak ho nechajú aj popraviť.
Pozná niekto z histórie kastelána, ktorý by diktoval podmienky a trestal hradného pána?
Takúto formu nadobúdajú z roka na rok čoraz viac zmluvné vzťahy medzi vlastníkmi bytov a ich správcami, ak si ich zatrieďujem podľa dátumov a porovnávam.
Charty, deklarácie, skandujú o ľudských právach, že nikoho nie je možné nútiť vstupovať do akéhokoľvek spoločenstva, ale táto forma spoločenstva je podľa príslušného zákona nielen povolená, ale doslova nanútená.
Za vlastníkov bytov má možnosť komunikovať so správcom väčšinou hlasov zvolený zástupca, aj nahliadnuť do účtov a dokumentácie správcu.
Tá je však čoraz neprehľadnejšia, mätúca, prehustená drobným písmom, pribúdajú záhadné koeficienty.
Uzatvárané zmluvy o výkone správy sú čoraz dlhšie.
Vyúčtovania nekontrolovateľnejšie.
Vlastník bytu a nebytového priestoru musí povinne ukladať mesačne určitú sumu do spoločného fondu údržby a opráv. Je síce jeho teoretickým spoluvlastníkom, ale prístup k vlastným peniazom stráca. Nielenže o nich nemôže rozhodovať sám a z vlastnej vôle, ale dokonca sa mu nevracajú ani v prípade, ak byt predá, odsťahuje sa, umiestnia ho do domova dôchodcov alebo umrie. V každej zmluve je klauzula, že sa len presúvajú do ďalšieho obdobia.
Právo na dedičstvo je kopnuté do autu. Dediči zo zákona nemajú k vloženým prostriedkom prístup, ale dediči susedov v istom zmysle, áno.
Po prepočítaní som zistila, že sa nejedná o zanedbateľné, ale o značné sumy. Za tie roky aj v stovkách tisíc korún alebo tisíckach eur. Pritom si márne namáham pamäť, keby bol konkrétne v našom byte niekto od správcu. Akurát tak namontovať merače spotreby alebo zvonček. Odčítať spotrebu.
V byte si opravy musí vlastník zabezpečovať aj hradiť sám. Ak nemá prostriedky na opravu, na tie, na ktoré sporí vo fonde opráv nemá nárok. Môže si trhnúť nohou.
Dom, v ktorom som bývala predtým, beznádejne chátral a chátra aj ten, v ktorom žijem teraz. Nejaké opravy, rekonštrukcie sa síce plánujú, skôr odsúvané zase do jasnej budúcnosti. Presadia sa predstavy nadpolovičnej väčšiny, nie to, čo je akútne.
Bývalý dom je už zrekonštruovaný, aj zateplený, ale aj za naše peniaze a peniaze, ktoré by mali právom náležať mojim deťom, ako dedičom.
Môžem si pískať.
Povinne, po prehlasovaní väčšinou, som musela prispievať mesačne stále vyššími čiastkami, vzhľadom na plánované zatepľovanie, ale v zateplenom dome nebývam.
Na novej adrese mi hrozilo zateplenie opäť. Začínať teda odznova. V starobe. S vedomím, že to nebude ani pre moje deti, ale kohosi celkom cudzieho. Uľavilo sa mi, že táto hrozba aspoň dočasne pominula.
Ako je chránené moje právo vlastniť majetok? Ak majetok vlastním, tak považujem za samozrejmé o ňom rozhodovať sama.
Doba je zlá. A ja žijem s vedomím, že až moja smrť by zhodnotila papier, ktorý svedčí o tom, že vlastním garsónku. Kým žijem, zhodnotiť sa nedá.
Kde je moje zaručené právo na život?
Na dôstojnú starobu?
Prechádzajúc vyúčtovaniami zisťujem, že sa platby z roka na rok šplhali stále vyššie, až dosiahli násobky pôvodných.
Pritom sa najmä v ostatných rokoch vyplavujú na povrch, pri pozornom rátaní, stále bezohľadnejšie podvody.
Ono je to skutočne v tých mínusoch, o ktoré nás oberajú novodobí upíri.
Pripadá mi to ako žiť pod lisom, ktorý stláča hrozno, aby bolo z neho čo najviac vína. Ale nie pre nás, piť ho chcú iní. V spoločenskej pohode, na výslní.
Mnohí už nemajú pohodu ani doma.
Od mladosti ma zaujíma dianie vo svete. Aj teraz ho tak pozorujem, ako milovník divadla drámu, ako futbalový fanúšik zaujímavý zápas. Ako každý fanúšik fandím domácim a ak nehrajú, tak slabším.
Neujde mi pritom, že na kvalitu hry má vplyv aj počasie. Ak je zlé, je síce možné upraviť trávnik, ale slnko, dážď, svetlo, tmu, teplo, vietor, búrku, žiadny človek neovplyvní.
Takže sa mi zdá, že do hry zasahujú už aj nebesá. Zrejme nás majú plné zuby, lebo sa akosi nemôžu nečinne prizerať, ako to tu na našej planéte všetko przníme.
Tu pošlú neskutočný hurikán, tam spadne nevídaný meteorit. Dôležité lety prekazí snehová búrka.
Vrátim sa však k úvodu. Teda, k nešťastnému zákonu. Mám len jedno veľké prianie, aby do neho udrel taký hrom, že by ho načisto rozmetal a spálil.
Aby nebolo moje želanie až také negatívne, predstavujem si, že by z jeho popola vstal bájny Fénix.
A celú Zem by preklenula dúha.
