Môjho Pompa nikto na nič nenaláka, ničím nepodplatí. Zožerie len to, čo chce a vtedy ak sa sám rozhodne. Má takú danosť, že veľmi rýchlo rozozná, čo mu môže uškodiť a čo nie. Preto je takmer nemožné mu nanútiť čo i lieky určené pre zvieratá. Môžete mu ich kamuflovať ako chcete, drviť, rozpúšťať v akejkoľvek tekutine. Nanajvýš oňuchá a ak mu to nevonia správne, tak odpochoduje a koniec.
Pokúsila som sa ušetriť pár centov za jeho konzervy, tak som kúpila nejakú hovädziu novinku. Doteraz som neprišla na to, čo má proti hovädzine, či jeho rodokmeň nesiaha snáď až do Indie a kravu považuje za posvätné zviera, ale dovtedy mu kysli a plesniveli hovädzie kúsky v miske, kým som ich nespláchla v záchode. A Pompo radšej držal protestnú hladovku, kým som mu nedala to, na čo je zvyknutý a chutí má to rád.
Veľmi nerada sa obliekam. Nie, že by som chodila priam nahá, to nie, ale všetky tie gumičky, zipsy, ramienka, umelina ma tak iritujú, obmedzujú, dráždia pokožku, že už roky mám najradšej svoje špeciálne univerzálne oblečenie, použiteľné po celý deň, dokonca aj noc. Prezradím vám dôverne, že je to bavlnená alebo flanelová nočná košeľa a dlhý voľný župan.
V lete letné, v zime teplejšie.
Ak mi je teplo, župan vyzlečiem, ak je chladno, tak si oblečiem aj ten.
Priznám sa aj k tomu, že kým žila moja mama, ktorá bola od skorého rána dokonale upravená, namaľovaná, nikdy by sa nebola objavila bez podprsenky ani pred nami, teda myslím pod šatami nie hore bez, a aj v najsparnejšom lete sa parila v silonovom kombiné, mávala zo mňa infarktové stavy. Lenže ja som mala asi od narodenia Pompovu náturu. Zrejme sme si boli súdení.
Dokonca ak musím ísť vyniesť smeti, kontajnery mám priamo pod oknom, takže je to len pár krokov, vyjdem takto von až krátko po zotmení, alebo tesne pred svitaním, aby som zbytočne neprovokovala okolie. Mne je to síce jedno, ale sú takí, ktorým nie, tak rešpektujem. Načo zbytočne dráždiť?
Ak chcem, chodím v nočnej košeli, ak niekto zazvoní, prehodím si župan. Inak sa mi návštevy zvyčajne ohlasujú vopred mobilom, takže ma málokedy prepadnú nečakane. Ak niečo prepotím alebo zašpiním, vymením ho za čisté. Podľa momentálnej potreby.
Nosím pohodlné papuče, zásadne naboso. Bez členkov dočervena otlačených gumkami. Lebo tie sú zákerné, buď tlačia alebo nedržia vôbec a ponožky padajú.
Vôbec mi nie je zima, už som si zvykla.
Teraz chápem aj bývalého suseda, ktorý sa na domovej schôdzi rozčuľoval, že je v byte chladno, takže musí dokonca nosiť doma papuče. To bolo už dávnejšie, vtedy som sa ešte čudovala jeho logike.
Už sa nedivím ani švagrovi, že nosí doma teplé bundy, ale na lodžiu vychádza aj do snehu celkom naboso. A to mu už prehuplo na deväťdesiatku. Svoje vysoké, teplé papuče, čosi na spôsob krpcov, mi daroval, keď som si nič iné nevedela obuť na spuchnuté nohy, len s mávnutím ruky, že mu beztak zbytočne zavadzajú.
Doposiaľ ich nosím v zime von, na každú príležitosť, ja. Takže som mu vďačná, zachránil ma pred tortúrou kupovania vhodnej obuvi pre ženy môjho veku kdesi u Číňanov alebo na blšáku, ak ešte vôbec funguje.
Môjmu kocúrikovi je ukradnuté, či máme umyté riady, povysávané, umyté okná non stop. Či som alebo nie som práve učesaná.
Možno si teraz o mne vytvoríte predstavu, že musím byť strašná bordelárka. Lenže tí, čo ma poznajú, ma hodnotia skôr ako punktičkárku. Len si spravím poriadok vtedy, keď sa mi žiada a nemám na práci práve nič dôležitejšie. Ale vtedy si dám záležať.
Na známu návštevu sa síce Pompo teší, zavetrí ju už z diaľky, nastraží ušká a beží ju uvítať do dverí.
Ale beda, ak by som chcela položiť na stolík čo len pár chlebíkov alebo zákuskov. Tie musí skolaudovať, oňuchať, prípadne aj olízať. Je mu fuk, či sa to patrí alebo nie, kašle na hygienu a pokojne si pochodí po stole a nedbá, že z neho napadajú nejaké chlpy.
Zato si potrpí na svojom piesočku, ten musí byť v absolútnom poriadku. Takže predsa len rozlíši, čo je dôležité a čo nie.
Preto prípadné pohostenie držím radšej v chladničke alebo v mikrovlnke a ohrejem až na poslednú chvíľu. Predtým stolík poutieram a použijem servítky, ktoré potom, samozrejme, zahodím.
Od neho som sa naučila, že vôbec nie je dôležité orientovať sa podľa času. Spí kedy sa mu zachce a tam, kde má práve obľúbené miesto. Raz je to roldor, inokedy kreslo či stolička, nedávno spával pár dní v šuplíku práve s mojimi obľúbenými nočnými košeľami, lebo sa nedal zatvárať, kým mi ho neopravili.
Obľúbil si aj set top box a na ňom položený telefón, asi ho zospodu príjemne hreje. Len sa občas strhne zo svojich mačacích snov, keď si zapne mikrofón. Lebo mi nikto nenahovorí, že mačky nemajú sny. Treba ho pozorovať, ako sa zo sna chvíľami usmieva, ako zamihá fúzikmi, ako sa strhne od ľaku alebo slastne ponaťahuje do dĺžky, zazíva a upadne do ďalšej fázy sladkého spánku.
Keď nám zasvieti slniečko, vyjde si na svoj balkónik do okna a blažene sa vyhrieva a drieme tam aj celé hodiny. Len som musela odstrániť hranty s obľúbenými petúniami, lebo ich prevracal, nosil dnu blato a sám bol celý umazaný. Ibaže petúnie som si mohla dovoliť prestať pestovať, kocúrika, kým žije, predsa nezavraždím. Takže má prednosť.
Je mu jedno, či v neďalekých kostoloch zvonia zvony na poludnie, večer, v nedeľu či vo všedný deň. Nezaujíma sa, či je ráno alebo noc.
Tak som sa naučila od neho ignorovať čas aj ja. A je to nádherný pocit oslobodiť sa od jeho diktátu. Veď k nám takmer nikto nechodí, nemusím už vstávať do práce, tiež mi je ľahostajné či je sviatočný alebo všedný deň. Miesto kostolných obradov si občas zapálim sviečku, keď mám takú náladu, že sa mi to zažiada alebo pozerám len tak, hoci aj tiež hodiny, zo svojho kresla, ako vonku jasne žiari svetlo, ako sa láme na žalúziách a preniká cez jemné tkanivo upokojujúceho závesu.
Je to nádherné, veľkolepé divadlo. Žiaden televízny program sa mu nevyrovná a to mám k dispozícii skoro dvesto takmer zbytočných programov.
Ak si k tomu zapálim cigaretku, tak sa mi báječne sústreďuje na dianie v mojej hlave, na ten vnútorný vánok myšlienok, ktoré si voľne plynú kadiaľ chcú, kým ma to neunaví alebo nesiahnem po dobrej knihe.
Tak, ako majú dni svoje čaro, tak ho majú aj noci, takže si vychutnávam striedavo všetky, aj prechodné fázy. O to sa cítim emočne viac naplnená.
Donedávna som mala ešte pevný bod, neodpustila som si klasické správy o siedmej večer. Ale zistila som, že aj toto je zbytočné obmedzovanie. Niekedy som mala niečo rozpísané, musela som pretrhnúť niť myšlienok, alebo odložiť knihu vtedy, keď ma práve zaujímal čítaný text, prípadne sa venovať čomusi viac dôležitému.
Na TA3 bežia koldokola, opakujú sa, môžem si ich pozrieť v priebehu dňa kedykoľvek sa mi zachce a nič podstatné mi neujde. Aj tak si najzaujímavejšie veci prečítam stručne a jasne na lište, ostatná omáčka je skoro nadbytočná.
Nemusím sa riadiť ani otváracími hodinami v obchodoch. Raz za mesiac mi prinesú z internetového obchodu všetko, čo potrebujem a čo si môžem dovoliť, tak si vyberiem z chladničky, či mrazničky, vtedy keď som hladná to, na čo mám práve chuť.
Ani môj žalúdok si nepýta jesť presne podľa toho, či by mali byť raňajky, obed alebo večera. A ja ho rešpektujem. Zdá sa mi prirodzenejšie sýtiť sa podľa pocitov hladu ako podľa zaužívaných zvykov.
Môžem pritom zabudnúť aj na váhu a diéty, lebo sa neprejedám ani nepostím. O ďalšiu zbytočnú starosť menej, lebo už dávno viem, že sú to všetko len hlúposti. Konštitúciu vlastného tela, danú od prírody, sa zmeniť nedá. Vysoký zostane vysokým, nízky nenarastie, kostra nebude útlejšia, ani krivé nohy sa nenarovnajú.
Ani k lekárom už nechodím. A to je teda skutočne nesmierna úľava! Žiadne odbery, kontroly, špeciálne vyšetrenia. Ďalšie a ďalšie diagnózy. Lieky. Objednávanie a čakanie na auto. Nastavovanie budíka.
Hneď som zdravšia. Dokonca natoľko, že by som už aj sama zašla, ale zapáčilo sa mi to takto.
Ale keď ma pochytí neodolateľná túžba vyjsť von, tak ma nič nezadrží. Vtedy si dokážem vonku všetko naplno užiť, vychutnať. Slniečko, vetrík, jemný dážď, oblaky, dúhu, napadaný sneh, inovať, šišky pod ihličnanmi, ich neopakovateľnú vôňu, staré korene prepletajúce sa popod ihličie, vtáčatá v povetrí, kvitnúci orgován, tulipány, narcisy, zlatý dážď, ktože by to dokázal všetko popísať!
Vtedy ma poteší aj nečakané stretnutie s iným človekom, aj pohľad na chodcov, kráčajúcich po chodníku, na deti hrajúce sa v piesku, či hojdajúce sa v detskom parku.
Proste na takúto očistu musím mať otvorenú dušu dokorán.
Z takýchto vychádzok sa vraciam osviežená, s prekysličenou krvou i pľúcami a čistou hlavou.
Kde je napísané, že spať mám ísť vtedy a vtedy a zobúdzať sa ráno? Byť čulá na svitaní. Nie som škovránok, skôr založením sova, lepšie sa mi sústreďuje, číta, píše v noci. Neviem prečo, ale je to tak. Aj môj biorytmus bol odjakživa slobodomyseľný. Moje blednúce spomienky ešte stále taja v sebe hrôzu z trojzmennej prevádzky z dôb minulých. Povinnosť vstávať o pol štvrtej ráno, aby som stačila poroznášať umrnčané, rozospaté deti a pred šiestou už stála rad pri pichačkách, hoci som pracovala trebárs v konštrukcii, či kanceláriách závodov, sídliacich kilometre od mesta. A tá tlačenica, namosúrenosť hneď v ranných spojoch!
Bŕŕŕ!!!
Takže takto si nažívame s Pompom v dokonalej symbióze, čo by bolo ťažšie s akýmkoľvek človekom a vzájomne sa plne tolerujeme a rešpektujeme.
Taká kráľovná Alžbeta II, aspoň ako som to kde-tu čítala či počula, žiadnu takúto vymoženosť nemá. Je neustále obmedzovaná dvornou etiketou...
Musí od rána absolvovať kadejaké povinnosti, ceremónie, raňajky za kráľovským stolom, hoci som čítala aj to, že je šetrná a dohliada aby sa ani na jej dvore príliš neplytvalo.
Pritom musí byť neustále upravená, učesaná. Za každých okolností zachovávať aspoň zdanie dôstojnosti s vedomím, že permanentne reprezentuje svoju monarchiu pred celým svetom a musí čeliť fintám všadeprítomných, dotieravých a zvedavých novinárov, ktorý nafúknu ad absurdum každučičké previnenie na bontóne, každý omyl, odhalia lapsus.
Ako máme možnosť sa presviedčať, ani kráľovská rodina Jej Veličenstva nie je tak celkom dokonalá. Samozrejme, dnes už ani králi nie sú bohovia, ale v takej rodine sa jednoducho musí zachovávať dekórum a všetko tutlať a hasiť, podľa možností hneď v zárodku.
Dokonca si vraj ani vnúčatá nemohla vyobjímať ako by sa možno jej babkovskému srdcu žiadalo, aj v citových prejavoch sa vyžaduje prísne dodržiavanie pravidiel.
Priam ma tlačili nohy za kráľovnú matku, keď som ju videla vychádzať z nemocnice, tuším po operácii bedrových kĺbov, usmiatu, v povinných lodičkách na vyššom opätku. Klobúk dolu, to bol profesionálny výkon storočnej dámy, hodný obdivu. Plus, mínus rok nerozhoduje.
Muži to možno ani tak nechápu, lebo prezieravo nenosia topánky na štekloch, v ktorých som sa ja nikdy nenaučila poriadne chodiť i keď som ich mala tiež občas obuté. Ale pohodlné mi to teda nebolo.
Nielenže ma nezaujíma, ale ani nevzrušuje pomyslenie na to, koľko má kráľovná Alžbeta II. rôznych pastelových kostýmov a farebne zladených klobúkov v šatníku. Ani kabeliek a šperkov.
Skôr by som bola zvedavá, či má nejaký voľný čas, kedy si môže dovoliť aspoň v akýchsi súkromných komnatách, hodiť sa do nočnej košele a županu hoci aj cez deň, keď je už z kraľovania a pózovania uťahaná. Či sa môže len tak vyvaliť na pohodlný gauč alebo sadnúť do ušiaka s nohami vyloženými na taburetke a len tak hľadieť doblba, ako hovoria bratia Češi. Dúfam, že áno. Veľmi by som jej túto možnosť žičila.
V roku Pána 1984 nám dožičili nebesá skúsiť na vlastnej koži aspoň približne to, čo zažívajú králi a iní panovníci, elita či mocní tohto sveta, na vlastnej koži.
Manžel vášnivo športkoval. Až tak, že keď bol akútny nedostatok vtedy ešte skladaného toaletného papiera, používali sme neúspešné tikety ako náhradu. Stalo sa mu to, čo povestnému oslovi, šťastie bolo zrejme unavené, sadlo na neho. Tým nechcem naznačiť, že bol somár. Len vyhral zájazd pre dve osoby, na dva týždne, do vtedajšej Juhoslávie, raja socialistických turistov. A to hneď neďaleko malebného Dubrovníka.
Cestovali sme do Bratislavy síce našim rýchlikom, ale potom už začal sen. Jedinýkrát v živote som absolvovala cestu lietadlom do Čilipi a späť, čo je letisko pri Dubrovníku.
Manžel, ktorý bol pracovne na cestách veľmi často, ma varoval, že ma bude veľmi bolieť hlava, lebo možno z rozčúlenia som bola veľmi prechladnutá.
Ale nebolo mi vôbec nič. Sedela som ako fascinovaná pri okienku, hneď za krídlom a dychtivo pozerala na blikanie svetiel v hĺbke, lebo sme leteli, ako inak v noci. Tušila som pod nami Viedeň. Samotné toto vedomie bolo ako neskutočný zázrak.
Cestou z letiska, ešte v autobuse, sme už boli všetci vzrušení, keď sme začuli hukot mora, hoci bolo temné a ukryté kdesi neďaleko.
Izba bola vkusne zariadená, dostatočne priestranná, s moderným a čistým sociálnym zariadením. Ale vrcholom ubytovania bola krásna terasa nad morom. Neodpustila som si hneď, ako sme sa zorientovali, využiť ju na posedenie pri káve s neodmysliteľnou cigaretkou. Tá teda chutila!
Ráno nasledovalo veľkolepé defilé. Vysoké palmy, rozkvitnuté ružové aj biele oleandre, všade, len tak, voľne popri cestičkách, obrovské kvitnúce kaktusy!
A more!
Nie síce šíre, len veľká zátoka s ostrovmi, ale masívy vody boli fascinujúce, dali sa tušiť nekonečné diaľky, i keď to bol len pomerne malý Jadran. Lenže kdesi na druhom brehu lákalo nedostupné Taliansko.
Áno, našli sa aj takí, ktorú túto možnosť využili a katapultovali sa aj odtiaľ na Západ. Preto sme vedeli, že sme trochu viac strážení, ale to nás neznechutilo, i tak bola tá voľnosť úžasná.
Na brehu sa pohojdávali farebné člnky, rozčerené vlny narážali na bralá, trieštili sa a vracali spenené späť do mora.
V jedálni nás vždy čakali prestreté stoly s domorodými špecialitami, dráždivé vône a neodmysliteľné fľaše vína. Ako sme zistili, boli všadeprítomné a takmer nezlikvidovateľné.
Okrem toho, že sme mali v cene zájazdu zabezpečené všetko, čo sme si len mohli predstaviť, či zaželať, dostali sme ešte aj akúsi kupónovú knižku, na ktorú sme si mohli vybrať v bare ďalší alkohol, cigarety, čokoľvek tam ponúkali.
Dokonca aj pridelené vreckové navyše, hoci sa všetkým podarilo pre istotu prepašovať aj nejaké valuty.
Každý druhý, tretí deň sme mali pristavené luxusné autobusy s vysokými opierkami, na plánované zájazdy. Na každej opierke bol popolník, ktorý mohol poslúžiť fajčiarovi sediacemu vzadu. Slúži ku cti nás, Čechoslovákov, že nikto z nás to nevyužil. Už sme boli zdisciplinovaní. Fajčili sme vonku, len počas prestávok.
V každom mestečku, kam sme dorazili, bol rezervovaný obed v slušnej reštaurácii, opäť aj s vínom.
Už po prvých zájazdoch začali naši unavení výhercovia odpadávať a ulievať sa z nich.
Z Prahy bolo, okrem vedenia Športky, zabezpečené aj lekárske ošetrenie, kapela so známymi spevákmi, v našom prípade to boli Yveta Simonová a Karel Hála. Konferenciera robil vtedy zakázaný Honza Vala. Každý večer bola zábava a oni nám hrali a spievali do tanca.
Nezabudlo sa ani na tých, ktorí mali narodeniny a to bolo takmer každý večer. Kolovala obrovská poschodová torta, z ktorej sa ušlo každému.
Nezabudlo sa ani na nedeľnú návštevu kostola.
V Čilipi sa konali folklórne slávnosti. Krojované devy stáli usmiate za stolmi s množstvom naliatych pohárov cinzana, tokajského, aj ostrého alkoholu. My sme mali prístup voľný a neobmedzenú konzumáciu.
Nepočítala som, koľkí zo zájazdu využili možnosť zúčastniť sa omše, kostol sme si väčšinou prehliadli len zbežne.
Ale naši rodáci sa o to čulejšie motali okolo tých pohárikov a hoci mnohí už ledva stáli na nohách, brali si ďalšie a ďalšie, veď boli zadarmo. Nie div, že potom už mali v autobusoch problémy.
Na rozľahlej hlavnej hotelovej terase, priamo nad morom, sa konal jeden večer karneval. Každý si mohol pripraviť vlastnú masku, ale ak ktosi nemal, tak aj tie priniesli z Prahy. Dokonca sa aj fotilo.
Pod nami šumelo more, na terase znela hudba, páry tancovali v objatí, mesiac a hviezdy sa usmievali.
Aký by to bol pobyt pri mori, bez plavby na lodi. Bola nám teda dopriata aj takáto skúsenosť. Pristáli sme v Dubrovníku, ponavštevovali miestne atraktivity, múzeá, poprechádzali sa v jeho uličkách, ktoré boli miestami skôr ako schodištia a také úzke, že bielizeň sa sušila prevesená z jednej strany na druhú.
Väčšina však trávila čas návštevou klenotníctiev a obchodov so suvenírmi. Bolo známe, že v Juhoslávii bolo zlato pomerne lacné, tak sa ho snažili nakúpiť čo najviac a priniesť domov aj nejaký ten typický suvenír, aspoň pestro pomaľovaný kamienok s pláže.
Večer sme trávili na starobylo pôsobiacom nádvorí hotela Jadran, osvetlenom fakľami z vyvýšeného miesta. Tam zasadali slávnostne odetí predstavitelia Republiky Dubrovník a predviedli nám ceremóniu ustanovenia Dubrovníka za samostatnú republiku. Po ňom nasledovali ukážky miestneho folklóru, spevy a tance. Skutočne veľkolepé divadlo.
A na stoloch opäť typické južanské pochúťky. Nabrala som odvahu a rozhodla sa ochutnať kúsok chobotnice, ale nešlo mi to. Nech som burcovala chuťové kanáliky akokoľvek, aj za pomoci fantázie, stále to bolo mdlé a tvrdé ako obyčajná guma. Nech mi gurmáni odpustia!
Posledný večer nášho pobytu sa konal v obrovskej sále rozlúčkový ples. Schádzali sme dolu schodiskom, po stranách stáli čašníci a čašníčky s podnosmi, nehybní ako figuríny. Ich trému prezrádzalo len chvenie rúk. Mohli sme ujedať rôzne pochutiny, oriešky, mandle, sušené ovocie, tyčinky, koľko sme si len stačili dolu schodiskom naberať a prehltávať.
Pri vstupe do sály sme zostali celkom ohromení. Po celej dĺžke boli prestreté stoly, takmer sa nedalo dovidieť z jedného konca na druhý a na nich hotové kulinárske zázraky.
Poschodové torty, pripomínajúce kráľovské koruny, obložené misy so snáď storakými druhmi mäsa, syrov, plnených vajec, zeleniny, šalátov, olív, naaranžovaného ovocia, všetko skvosty, priam umelecké diela. Údajne ich celý personál chystal takmer dva dni a noci.
Usadili sme sa a neboli sa ich schopní ani dotknúť, len sme sa kochali. Mali sme čas, ešte sme neboli hladní a jedla a pitia bolo toľko, že by bolo vystačilo pre všetkých prítomných prinajmenšom na týždeň.
Lenže to sme si mysleli my a hlboko sme sa mýlili.
Ja som si síce vzala na tanierik zo dva plátky lákavej domácej šunky, akú som roky nevidela, možno aj kúsok ovčieho syra, ale ostatní vyšli celkom naprázdno.
Skôr ako sa stačili spamätať, vznikla okolo stolov klasická fronta a v mihu boli misy také vyplienené akoby sa ponad stoly prehnalo mnohomiliónové mračno kobyliek.
Hodila som pohľad na fešných čašníkov, ktorí stáli úslužne za našimi chrbtami a postrehla som, že sa pobavene usmievajú. Už to pre nich zrejme nebola žiadna novinka, ale ja som sa začala cítiť trápne.
O to viac o čosi neskôr, keď sa začali krájať torty. Už sme sa ani nepokúsili postaviť do radu. Jednak by to bol býval márny boj, jednak nám nedovolili zvyšky národnej hrdosti.
Potom sa popilo čo sa dalo, aj trochu tancovalo.
Ale ešte viac sa špinili koberce, chodby, toalety, od vzbúrených žalúdkov. Lahodné vône začal prebíjať šíriaci sa zápach.
V tú noc sme nemohli zaspať. Nielen od hladu, ale aj zo zmiešaných pocitov, ktoré nami zmietali.
Ráno sme si ešte chceli čosi kúpiť za ušetrené kupóny v hotelovom bare, ale už tam nezostalo nič. Doslova ani škatuľka cigariet. Tak sme si ich ponechali na pamiatku, spolu s farebnými fotografiami, ktoré nám už hotové porozdávali pred odchodom.
Cesta domov bola dosť neslávna. Práve sa menil letný čas na zimný, rýchliky teda v Bratislave hodinu stáli. Na stanici všetci zháňali aspoň minerálky na trávenie a okupovali záchody.
Boli sme šťastní, keď sme boli konečne doma.
Zostali síce nezabudnuteľné spomienky, ale aj vedomie, že ani byť kráľmi a elitou sveta a mať prebytok všetkého, čo hrdlo ráči, nie je práve až taká slasť.
Ani preto vôbec nezávidím kráľovnej Alžbete II.
