Obchod, v ktorom som nakúpila, mám neďaleko a vedie cezeň skratka cez parčík. Mávam vo zvyku spojiť nakupovanie s posedením na lavičke, pofajčiť si a zrelaxovať sa v prírodnom prostredí. Práve sa z jednej lavičky váhavo zberal na odchod mladý muž, tak som sa ho spýtala, či si môžem prisadnúť. Posunul sa bokom, ale zostal. Keď videl, že si chcem zapáliť, predbehol ma a ponúkol z vlastných. Nebýva to už práve najbežnejším zvykom, vzhľadom na neúnosnú cenu cigariet, ale presviedčal ma, aby som si pokojne zobrala, lebo on vlastne nefajčí, takže tie cigarety beztak zahodí. To podnietilo môj záujem o neho, nakoľko som pobadala, že je evidentne v strese, ktorý nie je schopný zvládnuť sám. Dala som mu najavo, že mám čas, tak sa rozhovoril, ale vopred sa ospravedlnil, ak použije aj vulgárnejšie slovo, prípadne si odpľuje. Tým ma zaujal ešte viac.
Bol to napohľad slušný mladý človek, i výraz jeho tváre, aj zovňajšok svedčili o jeho kultivovanosti. Ako vysvitlo, aj spôsob jeho vyjadrovania a myslenia bol na patričnej úrovni. Dokonca si trúfnem napísať, že v predstihu, napriek tomu poplatný zaužívanému úzusu.
Bol podľa neho v neriešiteľnej osobnej situácii, z ktorej nevidel východisko a nerozumel príčine, ktorá ho do nej vohnala.
S priateľkou, na ktorej mu až veľmi záleží, majú vytúžené dieťa, ktoré splodili po niekoľkomesačnom úsilí už v obave, či sa im to vôbec podarí. Dieťatko má zníženú imunitu, takže nie je dosť dobré chodiť s ním do prostredia, v ktorom sa nachádza viac iných detí alebo aj dospelých, takže sa ho snažia chrániť tým, že sú s ním prevažne v istej izolácii. Ale sú šťastní, že inak vcelku prospieva.
Aby umožnil svojej partnerke byť s dcérkou doma, na materskej dovolenke, súčasne aj spoločné bývanie a primeraný životný štandard, bol niečo zarobiť v zahraničí a teraz pracuje na dva úväzky, takže finančne nie sú na tom najhoršie.
Stanovili aj termín sobáša, ale jeho priateľka sa začala správať divne, takmer nezvládnuteľne a sobáš zrušila.
Začala sa spočiatku cez sociálne siete, neskôr aj osobne stretávať s inými mužmi. Spoločnosť priateliek odmieta, teda je zrejmé, že sa jedná o sex. S jeho morálnymi kritériami sa vo vzťahu nevera a lož nezlučujú, ale súčasne si uvedomuje, že jej musí dať určitú voľnosť, za ktorú je ochotný sa aj obetovať.
Vzájomná pokojná komunikácia je už takmer nemožná. Ani ich rodičia už im nie sú schopní v tomto pomôcť, dokonca sa začínajú dištancovať.
Čo sa s tým dá robiť, aby sa tento vzťah zachránil a dieťa malo zabezpečené vhodné prostredie?
Ak to jeho priateľke pomôže, je bez váhania ochotný zostať na materskej dovolenke s dcérkou, ale ona svojou prácou nezarobí toľko, aby dokázali splácať hypotéku, nákladnejšiu výživu pre oslabené dieťa, aj zvyšné zabezpečenie základných životných potrieb. Pritom svoju pôvodnú profesiu nenávidí, nebaví ju.
Skutočne trochu neobvyklá spoveď dvadsaťštyri ročného muža.
Mne však ako intuícia, tak aj vlastné skúsenosti, pomerne rýchlo napovedali, v čom je asi problém tejto perspektívnej dvojice, vlastne trojice.
"Ste si istý, že vyhľadáva spoločnosť iných mužov kvôli sexu?" nadhodila som.
Utrápene prikývol, prečo inak by to boli výlučne muži.
"Nenapadlo vás, že ju reči jej priateliek nemusia zaujímať, najmä ak sa jedná o také banality, ako sú móda, klebety a iné plytké záujmy? Nie je tak náhodou nadpriemerne inteligentná?"
Horlivo prikývol: "Tak to teda fakt, inteligentná je, až príliš."
"Viete, to je dilema mnohých súčasných žien."
"Tvrdí, že som schizofrenik."
"Nie, to je schizofrénia naša, ženská. Chceme byť aj dobrými matkami, ale už nám to nestačí. Sme na inej duchovnej úrovni, ako bývali ženy v minulosti."
Zazvonil mu mobil. Bleskovo prijal hovor, len mi šepol: "Ona volá."
Po skončení hovoru som mu ešte položila doplňujúcu otázku: "Nečíta veľa?"
S náznakom nádeje nadpriadol: "To teda, a koľko."
Položila som mu roku na predlaktie: "Ste úžasný človek. Povedzte priateľke, aby prišla budúci piatok medzi nás do knižnice, budeme mať klubové stretnutie. Osemnásť rokov máme literárny klub, ženský, tam ma nájde."
Vyskočil, takmer sa rozbehol, narýchlo pozdravil: "Určite jej to poviem."
A náhlil sa s badateľnou úľavou do spoločného bytu za svojimi ženami. Malou aj väčšou.
"Veľa šťastia," zaželala som mu ešte.
Už sa len usmial a nebolo ho.
Aj mňa hrialo pri srdci, že možno neriešiteľný problém jednej mladej, sľubnej dvojice, nie je momentálne až taký akútny, ako sa zdal pred tou spoločne vyfajčenou cigaretou.
Predsa sme ten klub nezakladali zbytočne. Skôr-neskôr sa každá vynaložená námaha nejakým spôsobom zúročí, najmä ak bola mienená s dobrým úmyslom. A už sme to takmer vzdali, lebo sme zostarli.
Pred domom sa tiež na lavičkách zgrupovala skupina ľudí rôzneho veku aj zastúpenia podľa pohlaví. V týchto dňoch sme dostali vyúčtovania, ktoré nielen mne vyrazili dych, zistila som, že aj iným. Ibaže mňa, v malej garsónke, o rok skôr. Takže som bola v predstihu nielen s rátaním, ale aj prehľadom v situácii, ktorá vznikla časom po odkúpení bytov do osobného vlastníctva.
Všetci ešte uvažovali v reláciách nameraných dielikov, spotrebe teplej či studenej vody, osvetlenia spoločných priestorov, a ďalších podobných platieb.
Ak im bol ešte lanského roku môj absurdný nedoplatok za teplo v malej garsónke ľahostajný, neúmerné platby v iných položkách im už ľahostajné neboli.
Nezamestnaná slobodná matka s neplnoletým dieťaťom, ktorá zdedila nielen byt po nebohej babke, ale aj dementného dedka, horko-ťažko pozháňala približne 400 euro, aby sa vyhla súdu a už má v priebehu mesiaca opäť nedoplatok značne vyše 500 euro.
Ovdovelá susedka, ktorá pracovala po večeroch len pár hodín, lebo opatrovala roky manžela, ktorý prišiel pri ťažkom pracovnom úraze o obe nohy, takže dôchodok tiež nemá ktovie aký. Dala si však zvýšiť zálohové platby, tak bola vcelku spokojná, že nemá nedoplatky, ale zdajú sa jej neúmerne vysoké náklady na osvetlenie spoločných priestorov a len tak, pri reči vysvitlo, že platí dva razy za odpratávanie snehu.
Začala som im vysvetľovať, že problém nie je v kúrení, ani v dielikoch, lebo všetky snahy zdôvodniť výšku môjho nedoplatku odporujú akejkoľvek logike. Pretože som sa po celoročnom prepočítavaní dopracovala k jednoznačnému záveru, že všetko tkvie v zisku, ktorý je rozhádzaný v jednotlivých položkách, ale v samotnom vyúčtovaní zahrnutý nie, len ho je možné zrejme vymáhať súdne, tak, ako sa aj deje.
Prítomné ženy ešte váhali, argumentovali čoraz neistejšie, len dementný dedko okamžite vedel o čom hovorím a horlivo sa ku mne pridal tiež.
"Vy tomu rozumiete, však?" spýtala som sa ho.
"Áno, samozrejme, sú to zisky, vysoké zisky," prikyvoval šedivou hlavou s riedkymi vlasmi.
"Však aj vás považujú za blázna?" už som sa musela usmiať.
"Áno, za blázna ma považujú. Aj v nemocnici som kvôli tomu bol, aj lieky preto beriem."
"Aj mňa považujú za bláznivú, ale lieky už neužívam, vykašlite sa na ne."
"Ale bolí ma hlava," posťažoval sa.
"Pozrite si nejaký šport, alebo robte niečo iné a prestane vás bolieť, verte mi. Viem o čom hovorím."
Dedko mi venoval vďačný úsmev a ja som pochopila prečo je taký agresívny, až napáda susedov a potom ho doma bijú, aby ho spacifikovali.
Následne som prišla aj na to, prečo sa všetky moje priateľky z mladosti sťažujú, že sú naše deti, ktoré dnes tvoria strednú generáciu, také agresívne voči nám, starým ľuďom, matkám, ktoré sme im dali život. Prečo si ani po slovensky vôbec nerozumieme.
Preto, lebo oni považujú počítanie aj so ziskom za niečo prirodzené a my sme ešte boli zvyknutí hospodáriť aj s rodinným rozpočtom bez tejto reality, ktorá nadobudla už také rozmery, že ochromila spoločnosť.
Svoju mladosť a teda aj rodiny sme zakladali ešte za socializmu, ktorý so ziskom takto nerátal, i keď mal iné formy tiež reálnych absurdít.
Nezostáva nám iné, ako si priznať, že aj možnosť podnikať, vlastniť majetok, demokraticky voliť, sa dostala do takých dimenzií, ktoré sú naďalej neudržateľné a je potrebné ich inovovať spoločenským poriadkom založeným na celom inom princípe.
Pri večerných správach ma znovu iritovalo, že dnes má byť svetový deň bez tabaku, či ako sa to volá a teda by som nemala fajčiť. Ukazovali otrasné škatuľky s rakovinou napadnutými pľúcami a inými odstrašujúcimi názornými ukážkami a naša rezortná pani ministerka dosť horlivo pritakala.
Sama už dobre viem, že problém nie je vôbec vo fajčení samotnom. Ak, tak v tom, že sú až príliš lákavou možnosťou nadmerných ziskov.
Svedčí o tom aj príklad spomenutého mladého muža v úvode, nefajčiara, ktorý v ťažkej životnej dileme siahol po cigaretách, aby ich vzápätí odhodil.
Podobne môj mladší syn, bývalý športovec, ktorý sa búril proti nášmu fajčeniu roky, začal fajčiť keď sa mu rozpadla rodina, stroskotávať podnikanie a strácať zmysel života.
Obaja moji rodičia v mladosti fajčili, ale prestali a predsa umreli na rakovinu.
Malé deti umierajú na leukémiu.
Mala som dosť príležitostí si overiť, že na psychiatrii vždy bolo povolené fajčiť a zabezpečiť si tam cigarety bolo prvoradou starosťou.
Vojaci, ktorí bojovali vo vojne, boli ochotní vzdať sa prídelov jedla kvôli cigaretám.
Ja sama som ich začala hodnotiť takto až potom, keď som si uvedomila, že lanský rok by som bez cigariet nebola prežila.
Sú jednotlivci, ktorí majú zrejme akúsi náchylnosť si pomáhať v akútnom strese nejakým rituálom alebo drogou. Z nich je práve cigareta najmenej škodlivá, lebo pomáha udržať integritu osobnosti, pritom ju nemení, skôr psychicky podporuje.
V tomto zmysle je paradoxné, že alkohol, ktorý štruktúru osobnosti výrazne narúša a mení, je tolerovaný spoločnosťou viac a nie je až taký neúnosný trend zvyšovania jeho cien, ako za cigarety.
Sama alkohol nekonzumujem, pretože neznášam stav, kedy sa mi zahmlieva vedomie, múti rozum, ako sa hovorí a chránim si aj mozgové bunky, ale príležitostne mi dobre padne po nejakom jedle, najmä v letných horúčavách, pohár piva, hoci inak mi nechutí.
Uznávam pohár dobrého vína pri spoločenských príležitostiach, ale nemusím ho mať.
A zažila som aj také akútne stresové situácie, keď mi pomohol len kalíšok tuhého alkoholu.
Ľudstvo si predsa tieto nápoje nevymyslelo bezdôvodne, ide len o mieru a dôvod ich užitia.
Keby tieto návykové látky nemali takéto stimulačné účinky, nebolo by určite v populácii také množstvo fajčiarov či alkoholikov.
Ešte vážnejšie a rozporuplnejšie je, ak sa na jednej strane tvrdo postihujú mäkšie či aj tvrdé drogy a na druhej strane sa začínajú nielen tolerovať, obhajovať, ale dokonca na liečebné účely legalizovať.
Po nežnej revolúcii sa spoločenský trend naklonil opäť v prospech osobného vlastníctva, podnikania, materiálnych hodnôt, konzumu, zisku natoľko, že duchovné potreby sa stali zaznávanými a tí, ktorí ich rozvoj uprednostňovali, strácali priestor na sebarealizáciu a dostávali sa na okraj spoločnosti.
Prišla som aj na takú úvahu, že na výslní zostali predovšetkým herci a rýchlokvasené celebrity možno aj preto, lebo samotné herectvo je tvrdo napísané, najfalošnejšie zo všetkých umení, založené na pretvárke. Tým vôbec nechcem dehonestovať herectvo a divadlo ako umenie samotné, ale tejto úvahe som sa jednoducho neubránila.
Isteže existujú veľké herecké osobnosti, ale mnohé ak dosiahli vrcholný výkon napríklad v niektorom filme, tak mohli herectvo odložiť na klinec, natoľko boli s postavou, ktorú zosobnili, stotožnení.
Takí Pierre Brice alebo Lex Barker, či Michelle Merkuriová zostali veční ako Winnetou, Old Shatterhand či Angelika.
Od dôb antických, cez Orient sa hrávalo dokonca v maskách, ženy nesmeli hrať, ženské postavy odohrávali muži v ženskom prestrojení.
Aj umenie má zrejme vlastné úmery od pretvárky po úprimnosť.
Kým herci účinkovali takmer všade, v seriáloch, reklamách, zasadali v porotách, takí spisovatelia si začínali zakladať vlastné vydavateľstvá, popri literárnej tvorbe aj podnikať, keď už nenachádzali ani sponzorov, ktorí by im s vydávaním vlastných rukopisov pomohli.
Ceny kníh enormne vzrástli, stali sa stratovými, knižnice mali stále menej finančných prostriedkov na nákup nových kníh a kamenné kníhkupectvá kolabujú. Ešteže máme internetové.
Tým nastal opäť neúnosný nerovnovážny stav medzi materiálnymi a duchovnými hodnotami.
V televíznych programoch sa bavili už viac účinkujúci, bolo mi ľúto vynaloženej námahy rôznych súťažiacich, ich radosť a slzy neboli už určené pre divákov, začali nám čoraz viac liezť na nervy, takže sa ma ani nepýtajte, kto sa stal poslednou Superstar. Našla som si cez You Tube inú hudbu, pesničky, videá, filmy, ktoré vo mne rezonujú a sú schopné vo mne evokovať hodnotnejší zážitok.
Dravosť a bezohľadnosť podnikateľov nadobudla priam cynické rozmery a začala likvidovať sociálne slabšie vrstvy obyvateľstva a tých, ktorí potrebovali priestor na duchovné rozvíjanie čoraz viac vytláčala do ústrania, až sme sa dostali do súčasného marazmu, z ktorého je nevyhnutné hľadať urýchlené východiská, lebo či si to niekto chce alebo nechce priznať, sme na samom pokraji totálneho kolapsu.
Pokiaľ mám možnosť sledovať, okrem zvyšku diktatúr, sa na Slovensku prihodilo v ostatných parlamentných voľbách čosi v demokracii skôr ojedinelé, síce to, že jedna politická strana dostala príležitosť zabezpečovať ďalší chod spoločnosti, zastupovať nefunkčný parlament, dokonca aj súdy a v súčinnosti s prezidentom naťahovať čas dovtedy, kým sa nevytvoria možnosti fungovania na nejakom inom, občiansky vhodnejšom princípe.
Viem, že sú mnohí, ktorým sa to nepáči, ale ja považujem tento stav skôr za momentálny prínos, bez ohľadu na to, koho som v skutočnosti volila.
Lenže na akom princípe?
Samu ma od mladosti zaujímalo takmer všetko, sledovala som aj politické dianie doma i vo svete, študovala som aj pracovala neraz sama medzi mužmi, v rodine som mala samých mužov, ale práve následok tejto jednostrannosti ma priviedol k tomu, že som začala byť aktívna v ženskom hnutí.
Opäť úmera, nastolenie rovnováhy.
Pretože som sa tiež, ako oná neznáma mladá žena, kvôli ktorej sa trápil jej mladý partner, ocitla v ženskej schizofrénii.
Dokonca som bola postavená pred podobnú neriešiteľnú dilemu, ako Styronova Sofia. Život dieťaťa alebo sebarealizácia. Pre zodpovednú matku síce jednoznančná v prospech záchrany dieťaťa, ale s trvalými následkami pre matku, ktorú to znevýhodní po všetkých stránkach. Niekedy sa tomu hovorí obetovanie sa, lenže sa to takto v spoločnosti neuznáva ani nehodnotí, od ženy - matky sa to očakáva a prijíma ako samozrejmosť.
Lenže aj žena, matka, je človek, ktorý potrebuje bývať, jesť, zaodieť sa, atď.
Posťažoval sa mi kamarát, že za ostrihanie zaplatil 7 euro a nechápal, že zo mňa vykĺzlo: Chvalabohu! Sama som sa chodila len ostrihať, do pánskeho oddelenia, ale ako žena som platila viac ako muži za rovnaký úkon. Ostatný raz som už tiež platila 7 euro.
Obetovanie sa nie je riešením, lebo každý má len jeden život, tak ho má právo prežiť tiež v súlade sám so sebou i keď rozhodne nie egoisticky.
Dnes máme už nielen kvalifikované pracujúce ženy, ale aj súčasné dôchodkyne, dokonca sme v miernej prevahe čo do počtu, vzdelania, jazykovej vybavenosti, ale stále ekonomicky znevýhodnené, pracovne viac zaťažené a v dôchodku výrazne chudobnejšie.
Vo svojom už pomerne dlhom živote som sa nestretla s príkladom, ktorý by ma uistil, že samotné vlastnenie čohokoľvek materiálneho, ani vo forme peňazí, nespravil nikoho šťastným, skôr naopak.
Čo všetko dokážu také dedičské spory o majetok.
Mám sesternicu, ktorá už žije osamelá, ale po reštitúciách získala taký majetok, o ktorý sa nedokázala postarať, stal sa jej bremenom, tak sa jej ho podarilo predať. Síce sa mi priznala, že má na rôznych účtoch a vo fondoch rozložených toľko peňazí, že keby ako dlho žila a čokoľvek by si zapriala, všetko by si mohla dovoliť.
Je šťastná?
Vôbec nie. Totálne ochrnutá duchovne i telesne pomaly neschopná sa čo len napiť vody. Stratila akúkoľvek motiváciu čokoľvek robiť. Zaplatila si v nemocnici komplexné nadštandardné vyšetrenie, ale žiadnu konkrétnu príčinu jej stavu lekári nezistili, takže sa cítila dotknutá, lebo nepripustila, že by jej stav mohol mať iné ako telesné príznaky. Pritom sa jedná o inteligentnú ženu.
Podľa mňa by sa jej uľavilo, keby sa všetkého zbavila trebárs na charitatívne účely a nechala si len toľko, koľko vie reálne užiť. Lenže k tomuto sa musí vnútorne dopracovať sama.
Takže ani bohatstvo nezabezpečuje človeku spokojný a šťastný život.
Základným prírodným alebo vesmírnym poslaním každého je skutočne sa po celý život rozvíjať, učiť, tvoriť.
K tomu je vybavený určitými predpokladmi, ktoré mu túto možnosť uľahčujú. Talent, nadanie, zručnosť a podobné danosti, bez ohľadu akého zamerania.
Všetci musíme prekonávať prekážky. Čím vyššie chceme postúpiť, tým ťažšie prekážky musíme zdolávať, ale o to môžeme byť šťastnejší, zdravší a bohatšie odmenení, ale rozhodne nie vo forme peňazí, šperkov, zlata.
Skutočne musím potvrdiť, že najlepším liekom je práca. Ak sa mi darí, zabudnem na všetko ostatné.
Najgeniálnejší sa takto stávajú nesmrteľní. Ale máloktorí počas svojho pozemského života. Koľkých uznali až posmrtne, lebo doba, v ktorej žili ich nedokázala doceniť, natoľko boli v predstihu.
Koľkí velikáni zomreli v chudobe a opustení.
Naopak, mnoho mocných, aj bohatých, upadlo do zabudnutia.
Po telesnej stránke všetci bez výnimky spejeme k smrti.
Poznala som ľudí obdarených podľa ľudských kritérií nevšednou krásou, ale bývali duchovne plytkí až zvrhlí. Nejeden telesne hendikepovaný mal zase neobyčajne rozvinutý duchovný obzor.
V tomto preto nesúhlasím s Oshom, ktorého inak veľmi uznávam, že by rodičia pri narodení postihnutého dieťaťa mali mať právo rozhodnúť o jeho usmrtení. Lenže Osho bol presvedčený, že by takémuto dieťaťu bolo umožnené narodiť sa opätovne do iného, zdravého tela.
Iba toto jeho presvedčenie ho v mojich očiach ospravedlňuje.
Lenže aby sa indivíduum mohlo naplno rozvíjať, v súlade s vlastnými predpokladmi, musí byť slobodné. Podľa možností čo najmenej obmedzované zbytočnými kánonmi.
Nadmernosť rôznych zákonov, súdov, sankcií, pokút a podobných násilných balastov bola do značnej miery príčinou toho, že sa spoločnosť dostala do súčasného stavu.
Každý by mal mať príležitosť rozvíjať sa podľa vlastných predstáv a potrieb, aby mohol smerovať k svojmu cieľu.
Je jedno, či individuálne alebo v spoločnosti iných. To by malo záležať na jeho vlastnom zvážení.
Ak niekto chce pracovať v akomkoľvek povolaní sám, prípadne si pribrať vhodných spolupracovníkov, tak by mu to malo byť umožnené, ale zase by mal vedieť zhodnotiť vlastný prínos, čiže kvalifikáciu, čas, vynaloženú námahu a investície a prispôsobiť ich možnostiam tých, od ktorých mieni
získať protihodnotu na zabezpečenie vlastných životných potrieb.
Priam bezohľadné, agresívne metódy, ku ktorým sa začali uchyľovať čoraz viac rôzne podnikateľské subjekty, ich v konečnom dôsledku len zlikvidujú, lebo už dočerpávajú zdroje potenciálnych odberateľov, klientov, zákazníkov. Služby prestali byť službami, zmenili sa na diktát podmienok a rôzne faktúry sú nečestne prešpekulovanými podkladmi na neprimerané zisky.
Zistili sme, čoho všetkého sú takíto schopní. Čo sa dialo v zdravotníctve s liekmi, s potravinami, koľko ľudí sa ocitlo bez prístrešia, bez práce, exekúcie sa množili geometrickým radom a ľudia zo zúfalstva začali páchať samovraždy.
Po druhej svetovej vojne som bola mladé dievča a tajne som snívala o spoločnej Európe, lebo som si uvedomovala, že rozdrobená na malé štáty je oproti svetovým veľmociam bezbranná.
Tiež som túžila navštíviť Paríž a iné veľké mestá, obdivovať umelecké diela v Louvre, nadýchať sa atmosféry iných kultúr, národov o ktorých som čítala a nechať na seba pôsobiť melodiku cudzích jazykov. V tom čase to však bola chiméra.
Poriadne som nastražila uši, keď som začula Gorbačova hovoriť o spoločnom európskom dome a s nádejou som pozorovala, že Reagan sa pritom súhlasne usmieva.
Bola som hrdá, keď vznikla Európska únia. Hneď som si vybavila euroobčiansky preukaz aj eurokartu zdravotného poistenia a dvakrát som si vychutnala koncert, ktorý vysielala televízia, keď sme sa lúčili s korunou a prijímali euro. Radostne som sa učila rozoznávať euromince aj bankovky.
Len som ani vo sne nepredpokladala, že sa zo mňa po hrdej Čechoslováčke a následne šťastnej občianky Slovenskej republiky stane taká bezmocná bedárka, akou sa môžem plným právom nazvať v súčasnosti.
Že už na cestovanie nemôžem ani pomyslieť, nemôžem si dovoliť kúpiť knižku, ktorú potrebujem trebárs k neplatenej práci, že z vyše 100 televíznych kanálov nedokážem sledovať žiadny, časopisy, ktoré bývali tiež zdrojom informácií sa zmenili na nechutný bulvár, reklamy sú natoľko lživé, že z nich mám alergické reakcie, že ma dlhoroční lekári takmer zabili, a že správca, ktorému som s dôverou zverila starostlivosť o moju skromnú, ale postačujúcu garsónku, miesto toho aby obhajoval moje práva a zastupoval ma prípadne aj pred súdmi, obrátil svoje vlastné záujmy proti mne, hrozí možnými súdmi, platobnými rozkazmi mne, bez šance sa čo len obhájiť a za dva a pol roka mi ju znehodnotil.
Ak sa mi doposiaľ podarilo nejakým zázrakom z toho vykorčuľovať, čas kedy k tomu dôjde, sa predo mnou týči neustále ako jeden varovný výkričník.
Mám dôchodok stále mierne pod hranicou chudoby, ale viem, že by som z neho dokázala vyžiť, nebyť práve týchto nekonečných podvodov a náporov z každej strany, ktoré sa skutočne nedajú utiahnuť a ak ma doposiaľ stresovali a privádzali k zúfalstvu, dohnali ma k pasívnemu odporu, až som prišla k absurdnému záveru, že by mi bolo lepšie vo väzení, kde by som mala o základné potreby postarané lepšie a mohla by som určite písať v bezpečí a pokojnejšie hoci na nejaké papiere trebárs ručne.
Poznala som v susedstve istú rodinu, ktorá vo veľkom predávala pašované ukrajinské cigarety, alkohol aj iné veci. Aj ich zavreli, ale po odpykaní trestu mali asi 11 000 Sk preplatky za kúrenie a vo väzení im vraj nebolo až tak zle, dokonca si v bufete mohli prikúpiť čo potrebovali.
Skutočne málokto je ochotný počúvať odo mňa takúto pravdu, ak, tak len priateľky z mladosti, bývalí spolužiaci a moji vrstovníci. Naše deti nás obviňujú, že nie sme dosť láskaví, ale zatrpknutí a akýsi zlí, dokonca sebeckí.
Do takejto situácie som sa nedostala vlastnou vinou, kým som čo len trochu mohla, som platila všetko, čo odo mňa vyžadovali tak, ako som bola celý život zvyknutá, ale ďalej už jednoducho niet z čoho a vlastne aj prečo a dokedy?
Už mám tak nastavené platby a tlaky na moje finančné možnosti, že tu nie som schopná ďalej existovať, vymáhané čiastky uhradiť, ale nemôžem garsónku ani predať, lebo ju nikto nekúpi, ani nemám kam ísť. Nikto, kto oplýva peniazmi, sem bývať nepríde a pri kúpe a predaji je potrebné sa preukázať platbami, ktoré sa rok čo rok znásobujú, sú ako bezodná studňa..
Čiže patová, neriešiteľná situácia.
Trvalo mi 70 rokov, kým som získala príležitosť skromne, ale pokojne žiť a robiť to, po čom som celý život túžila, ale na starobu som sa ocitla v takejto bezvýchodnej realite.
Pritom mnohí sú na tom horšie, seba uvádzam len ako ilustráciu.
Z toho vyplývajú závery, že ak chceme ako Slovenská republika a my, občania nášho štátu, vytvoriť spoločnosť na občianskom základe, musíme vytvoriť také ustanovizne, ktoré zabezpečia jej prosperitu, bezpečnosť a spokojnosť všetkých obyvateľov a ich rozvoj.
V histórii sa pominuli otrokári, cisári, králi, feudáli, proletariát, aj kapitalisti.
Matriarchát sa zrejme neudržal kvôli väčšej fyzickej sile mužov.
Boli monarchie, triumviráty, vládne kabinety, parlamentné demokracie, diktatúry, ale neosvedčili sa.
Nastal čas nájsť lepšiu formu vládnutia, ktorá opäť časom nebude dokonalá, lebo nič ľudské dokonalé nie je a ani nemôže byť. Tým by sa zastavil vývoj a to by znamenalo definitívny zánik.
Ľudstvo sa môže len poučiť a nachádzať lepšie riešenia.
Tí, ktorí sú na vyššom stupni duchovného rozvoja, by mali vytvárať pre zaostávajúcich čo najvhodnejšie podmienky a pozdvihovať ich vyššie.
Silnejší pomáhať slabším, mladí starým a čerpať z ich životných skúseností, hendikepovaní by nemali byť terčom posmeškov, iná sexuálna orientácia tolerovaná, staršia generácia by nemala odsudzovať mládež, rodiny utužovať sa, deti vyrastať v láskyplnom kruhu blízkych osôb.
Priam neznášam pohľad na prostredie rôznych domovov dôchodcov, kde vládne uniformná predstava, že starému človeku stačí posteľ, nočný stolík v spoločnej izbe, pravidelná strava, dohľad nad užívaním liekov, pomoc s hygienou, pravidelný režim, prípadne kto vládze, nejaký parčík. K tomu spoločenská miestnosť s televízorom, kde väčšina rozhodne aký program sa bude sledovať. Čakanie na návštevy blízkych, občas nejaká akcia, ktorá tiež nemusí spĺňať kritériá pre všetkých.
Strašné čo len pomyslieť, že by som takáto zdecimovaná čakala nezmyselne na smrť, to radšej skutočne nežiť.
Hrozné na tom je, že ani na takéto vegetovanie nemám dostačujúci dôchodok.
Dôstojná staroba predsa znamená zúročovanie celoživotnej námahy a investícií vložených do duchovného rozvoja. Dnešní dôchodcovia už nie sú akýsi primitívi, ale aj inteligentní a vzdelaní ľudia s vyššími nárokmi na posledné roky svojho života, od ktorých si toľko sľubovali. Čas, na kedy odkladali nesplnené sny a túžby. Za týchto okolností by mohla byť najkrajším obdobím života a zaslúženým odpočinkom po splnení všetkých povinností voči spoločnosti.
Možno si takéto zariadenie kdesi môžu dovoliť opäť tí, ktorí sú lepšie materiálne zabezpečení, alebo s prispením vlastnej rodiny, ale práve tí, ktorí očakávali v starobe zberanie plodov svojej práce, mávajú najnižšie dôchodky. Hoci to už roky sledujem, takéto zariadenie som vlastne ešte ani nevidela, neviem ako v zahraničí.
Úplne samozrejmá by mala byť rovnosť oboch pohlaví.
Nemali by existovať národnostné rozpory ani rasové predsudky.
Nie každý sa angažuje v politike, tým pádom žiadna politická strana nemá právo vnucovať ostatným občanom ani vo voľbách, žiadnym hlasovaním, svoj program. Môžu si vytvoriť nejaké diskusné fóra, aby sa mohli v rámci nich uplatniť, prípadne podávať vlastné návrhy.
Tak, ako nie je možné hlasovaním vnútiť občanom náboženské ani iné presvedčenie, nie je možné vnútiť ani politické názory, či celé programy.
Mali by sme mať skutočne také zastúpenie, ktoré by tvorili odborníci z každej oblasti.
Ženy by mali byť hodnotené predovšetkým za materstvo a súčasne aj za slobodnú možnosť rozvíjať sa popri materstve individuálne, podľa vlastného zváženia, možností a hodnôt.
Mali by pracovať v takých profesiách, na ktoré majú predpoklady, ale aj v ľubovoľne zvolených podľa vlastného záujmu a vrodených dispozícií.
Muži, ktorí sú viac agresívni a priebojní, by sa mali v súlade s prírodnými zákonmi, viac orientovať na ochranu spoločnosti, a znášanie rizík. V nevyhnutných situáciách bojovať.
Predovšetkým si musíme uvedomiť, že populáciu tvoria ženy aj muži, ktorí sa vzájomne majú dopĺňať a tvoriť jeden celok, aby dali dobré základy pre výchovu budúceho pokolenia.
Inak orientovaní by mali mať rovnaké šance vytvárať náhradné rodiny, ak nemajú na to vhodné biologické predpoklady.
Prezident, či už muž alebo žena, by nemal byť nominovaný stranami, ale občania by mali navrhovať a rozhodnúť, ktorá osobnosť je natoľko vážená a priniesla pre našu vlasť také hodnoty, aby nás reprezentovala.
Nikto by nemal mať právo hlasovať o inom človeku, mala by platiť len vzájomná dohoda.
Žiadna pomoc by sa nemala vyžadovať ani vnucovať na základe vlastného uváženia a predstáv, jedine v prípadoch akútneho ohrozenia.
Tento spôsob správania sa zdeformoval najmä príbuzenské vzťahy, kde vôbec nie sú ojedinelé povinné kritériá na vzájomné dary, dokonca stanovené aj neúnosné taxy v peniazoch, dokonca sa aj evidujú a vzájomne účtujú.
Svadby, životné jubileá, promócie, pohreby, Vianoce, či iné príležitosti sú taktiež skôr vnúteným diktátom, bez ohľadu na možnosti a momentálnu situáciu ostatných členov rodiny.
Neraz sa, najmä vo viacpočetnom príbuzenstve menia skôr na postrach ako radostnú udalosť alebo prejavenú účasť na žiali. A slušnosť káže tváriť sa za takéto pozvania aj vďačne.
.
Človek má cítiť sám kedy chce niekomu niečo darovať a dať si záležať na tom, aby vedel obdarovaného vhodným darčekom potešiť.
Mal by to byť spontánny popud vytrysknutý z duše, vyjadrenie priateľstva, lásky, výmena vzájomných hodnôt, bez ohľadu na reálnu cenu, skôr len ako symbol vďačnosti.
Len v takom prípade má radosť z daru ten, kto ho dáva, ako aj ten, kto ho prijíma. Väčšia radosť býva zo správne a starostlivo vybraného daru ako z jeho materiálnej hodnoty.
O to bezohľadnejšie je vynucované či vnucované dávanie úplatkov tým, od ktorých neraz očakávame aj takú pomoc, ktorú nám už nie sú schopní alebo ani ochotní poskytnúť. Prípadne aj vedia, že tí, čo úplatky dávajú, sú v núdzi a čakajú ich značné výdavky. Toto sa stáva v prípadoch, ak rodina chce mať čisté svedomie, že pre beznádejne chorého člena spravila všetko, čo bolo v jej silách.
Tiež viem o čom píšem.
Spoločná Európa by sa mala zachovať, ale na základe zvrchovanosti a rovnoprávnosti všetkých štátov, so zachovaním tradícií každého národa.
Verím, že sa to podarí diplomatickou cestou vyriešiť, ale som stále skeptickejšia voči euru, ktoré zasadilo európskemu spoločenstvu takú ranu, že sa z toho možno ani nespamätá a kdesi na púšti vidím fatamorgánu ďalšej výmeny peňazí.
Tiež by nebola prvá v mojom živote.
