reklama

Pátranie po prameňoch nedorozumení

S príchodom Nového roka 2013 som začala písať, aj pokusne ukladať na môj blog, neobmedzený  cyklus próz so súhrnným názvom: DOBA ANABELY ZADUMANOVEJ. Má to byť výpoveď ťažko skúšanej, do vojny narodenej generácie nášho regiónu, z pohľadu ženy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Priznám sa, že ostatné dni neznášam práve ľahko. Intenzívne na mňa vplýva dianie na vytrvalo rozbúrenej Ukrajine, ktorú máme oddelenú len hranicou, ktorá tu vlastne ani nemusela byť, keby nebolo rozhodnuté po svetovej kataklizme inak.

Po voľbách do vyšších územných celkov, ktoré nie sú podložené historicky, sa vystupňoval tlak z extrémne utláčaných regiónov, kde duševné rozpoloženie väčšiny ľudí hraničí so zúfalstvom.

Určite v tom nie som sama.

Nemôžem sa sťažovať, že by bol môj život fádny a to po žiadnej stránke, skôr naopak. Povláčil ma od rodnej Bratislavy, cez južné, stredné Slovensko, kým som, pravdepodobne už natrvalo, zakotvila na východe. V druhom najväčšom meste, ktoré mi za vyše pol storočia prirástlo k srdcu viac, ako to rodné, z ktorého mi zostali len hmlisté, dlho nostalgické spomienky.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nikdy som nezažila také obdobie, kedy by som mala prebytok finančných prostriedkov, ale v čase môjho detstva, aj napriek vojne a následných rokov spamätávania sa, si predsa len pamätám akúsi vyrovnanosť, väčšiu životnú pohodu. Neboli sme hladí, ani sme nemrzli, mávali sme často návštevy známych, ktoré nijako nenarúšali rozpočet mojich rodičov. Vždy ich dokázali pohostiť a stráviť s nimi príjemné chvíle, počas ktorých sme sa hrávali s ich deťmi. Ale čo bolo dôležité pre mňa predovšetkým, vládla v našej rodine harmonická rovnováha medzi zabezpečovaním telesných a duchovných potrieb.

Sama som sa tak pred tromi rokmi pýtala syna čo sa deje, ak zrazu nie som schopná vyjsť z dôchodku, ktorý je takmer nemenný, dokonca sa každoročne mierne valorizuje a moje potreby nerastú, skôr naopak. Vzdala som sa liekov, auta na prevoz, aj opatrovateľskej služby a čoraz starostlivejšie kalkulujem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takúto otázku si začali moje deti klásť až potom, keď začali samé krachovať a čoraz viac sa zadlžovať ako malí podnikatelia. Potom mi začali v náznakoch závidieť dôchodok, síce pod hranicou chudoby, ale ktorý podľa nich prestavoval istotu, o ktorej začali mať pochybnosti, či budú mať v starobe aspoň takú, ak sa jej vôbec dožijú.

Teraz už viem. Naše dôchodky boli, v dôsledku prijatia eura, znížené na jednu tridsatinu, devalvované ročne o mieru inflácie, čiže znehodnotené približne o ďalšiu tretinu a stávali sa sme ľahším terčom rôznych nekalých podvodov.

Pritom muži, vďaka tomu, že nerodia a nevychovávajú deti, ani nemajú povinnosť starať sa o chorých a bezvládnych v rodinách, ani o zabezpečenie chodu domácností, si vyslúžili v priemere vyššie dôchodky, takže ženy a matky sú ešte zraniteľnejšie a teda aj menej vážené a akceptované ako muži, otcovia. V starobe nie sú len chudobnejšie, ale ju aj žijú dlhšie, lebo im matka príroda, zrejme vzhľadom na materstvo, dala na oplátku do vienka vyššiu odolnosť. Takže býva typické, že zostane skôr sama ovdovelá žena, ako muž.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Poznám priam absurdné prípady, kedy takáto ovdovelá matka zostane sama v rodinnom dome, ktorý už nezvláda udržiavať sama, tak ho daruje niektorému dieťaťu, ktoré je ochotné zostať s ňou žiť. Mladá rodina potom dom zrekonštruuje podľa vlastných predstáv, ale matku vykáže do jednej izby a obmedzí jej činnosť v spoločnej domácnosti alebo čo i len v záhrade, ktorú roky starostlivo pestovala podľa svojich predstáv, lebo už nevyhovuje predstavám mladých a určia jej iné využitie. A čo je vrchol amorálnosti, stanovia jej za túto miestnosť nájomné, ani nie vo výške miestnej, ale takej, aké platia vnúčatá niekde v hlavnom meste. Ich logický argument je cena energií, ktorá pôsobí ako ekrazit.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prevládla morálka, ktorá už nepočíta s ľudskou čestnosťou ako niečím samozrejmým. Jej typickým prejavom sú neustále upozorňovania na možné pokuty, sankcie a súdne riešenia prípadných nezrovnalostí vopred, zo všetkých strán, ako keby neplatila prezumpcia neviny.

Matke sa zobrala aj možnosť prejaviť veľkorysosť a dobrovoľne sa podieľať čiastkou, ktorú si vypočíta sama, na chode domácnosti. Ako keby nevedeli počítať, ale spravidla ony sa starali o hospodárenie vlastných rodín. Matky nemávajú tendencie ukracovať vlastné deti či vnúčatá, skôr naopak. Len sa im už neverí a vopred sú stavané do roly možného príživníka.

Potom sa mladí divia, že sme akýsi zlí, zatrpknutí a nechápu prečo, i keď sa sami rozhorčujú nad amorálnosťou doby. Lenže ju vnímajú od hranice vlastných skúseností, vlastných povinností, možností vývoja vyššie.

Neušlo mi, že sa mi takmer všetci blízki a známi začali vyhýbať, lebo som ich svojimi pochybnosťami zrejme iritovala. Všetci vedeli, že je zle, len si chceli predĺžiť na vode postavenú spokojnosť. Nanajvýš ak tiež pokrčili bezmocne plecami: „Čo už sám, sama, zmôžem?“

Len senilnému susedovi je jasné, že sa jedná o zisky, toľko má ešte v staropamäti zachované. Toho však už aj doma bijú, lebo býva  nezvládnuteľne agresívny.

Moja osamelosť sa začala stupňovať.

Tieto javy sa dajú vysvetliť pudom sebazáchovy ako prioritným pudom u každého človeka a z neho vyplývajúcim egoizmom, ale pretavil sa do čisto materiálnych kritérií. Na vyššie, emočné, duchovné, etické sa čoraz viac zabúdalo vo vzrastajúcom marazme všedného boja o prežitie.

My ešte máme tieto hodnoty zachovalé, považujeme ich za prvoradé, materiálne odsúvame až do vedľajšej Čo je ďalší dôvod na hlboké nedorozumenia medzi ľuďmi, mladými a starými.

Nedávno som potrebovala taxík, tak som si privolala zľavnenú taxislužbu pre ŤZP, ktorú som už rok nevyužila, ale taxikár mi celou cestou hučal do uší, že základnú taxu museli zvýšiť, lebo zdraželi koncesie, potrebovali nové taxametre, atď. Suma, ktorú zapýtal, bola o 0,50 euro vyššia ako predtým, ale sám si vylovil z pudilárika, v ktorom držím mince ešte vyššiu, zaokrúhlenú a bez rozpakov mi aj ukázal koľko si berie. Keď som sa potrebovala večer priviesť späť, už mi ani na dva či tri pokusy mobil nebrali, tak som privolala bežnú, nezľavnenú, pre zdravých, uzmierená s vyššou platbou. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi mladší taxikár povedal nižšiu a na moje počudovanie len pokrčil ramenami, že taká mu vyšla. Pudilárika sa dotkol až na moje výslovné prianie s odôvodnením, že mám problémy s rukami a navyše si nezobral nič, ani mi nehúdol do uší. Bol mladší ako ten prvý.

Kým som čakala na kraji cesty na taxík, pristavilo sa pri mne milé dievča, ktoré sa ma spýtalo, či mi môže pomôcť prejsť cez cestu. Poďakovala som sa s vysvetlením, že čakám taxík, tak s úsmevom kývlo hlavou a pokračovalo ďalej svojou cestou.

Toto nie je ojedinelá skúsenosť, tak mám nádej v tom, že tá mladšia generácia už nie je až natoľko bezohľadná, ako generácia jej rodičov, teda stredná.

Tí, ktorí si vybíjajú bezmocnosť na internete aj nevyberavým spôsobom, v skutočnosti nemusia byť zlí, len zúfalí z toho, že sú brzdení v zárodku  a nevidia východisko.

Samozrejme, že to neplatí rovným dielom pre všetkých, každý vzorec správania má nekonečné množstvo variácií.

V tomto prípade mi ani tak nešlo o rozdiel v centoch, ako v poukázaní na princíp, ktorý sa rozšíril všeobecne. Čím je niekto odkázanejší, tým viac sa od neho zoberie.

Už ako malé dieťa som mala k dispozícii neustále sa rozrastajúcu rodinnú knižnicu, do ktorej pravidelne prichádzali nové diela z SPKK, čo bol Spolok priateľov krásnych kníh alebo zo ŽIVENY, ktorá vydávala literatúru určenú skôr pre ženy. Otecko ju pravidelne dopĺňal, podľa toho ako po vojne opätovne knižky vychádzali, nielen o odbornú, ale aj o beletriu a takú, ktorá bola určená pre deti a mládež.

Mayovky boli ešte zakázané, ale u niektorých kamarátov či spolužiakov sa zachovali, ale vychádzali Verneovky a iné, tak bola aj moja fantázia živená dosýta.

Od Ježiška som si zásadne prosila len knihy, tak som nachádzala pod stromčekom nielen Dobšinského, ale aj Andersenove rozprávky, bratov Grimmovcov a ďalšie z celého sveta, ale aj takých obľúbených a krásne ilustrovaných Chrobáčikov od Jána Karafiáta som dostala.

Neskôr podobne milovali moje deti a vnúčatá Trnkove rozprávky o Krtkovi, Mackovi Uškovi, či kreslené, ktoré sme kupovali v bývalej Sovietskej knihe za bagateľ.

Od spolužiačok sa mi darilo zohnať knižky Lydie Čárskej, zakázanej ruskej autorky dievčenských románov Sibirôčka, Bez mamičky, Ruža z Kaukazu a ďalších.

Na Vianoce som dostala aj Robinsonku Marie Majerovej, Pieseň o Bernadette od Franza Werfela, či Evanjeliá Písma svätého a to napriek tomu, že sme ako deti neboli rodičovskou výchovou vedené k náboženstvu. V škole sme ešte chodili aj na náboženstvo. Iste aj tento fakt prispel k väčšej rozhľadenosti.

Po vojne vyšli knihy Alfreda Brehma: Život zvierat. My sme mali len dvojdielne vydanie, ale ujo Jurko, partizánsky kapitán, ktorý bol dosadený za prednostu prístavu za zásluhy v Povstaní a býval v jednej izbe nášho vtedajšieho štvorizbového bytu, mal kompletné veľké vydanie, v ktorom sme mohli do vôle listovať, lebo sám bol ešte slobodný, bezdetný. Počas Povstania sa nemal čas oženiť, až neskôr.

Prvou detskou knižkou, ktorú mi tatík dal prečítať z knižnice pre dospelých, bola Včielka Maja. Ak sa dobre pamätám, mala   jednoduchú bledomodrú plátennú väzbu, so skromnými ilustráciami.

Televízia bola síce neznámy pojem, ale, nielen náš tatík, kúpil premietačku a nosil nám z požičovne knihy o poľovníctve, rybárstve, o prírode vôbec, ale aj Disneyovky, grotesky o Pánovi Prokoukovi, Stroskotancoch, Vzbure hračiek proti Hitlerovi a iné. Tak sme poznali aj Káčera Donalda, Mickey Mousa, Pepeka námorníka a ostatné postavičky ešte v ranom detstve, skôr, ako boli znovuobjavené, až po rokoch, aj pre moje vnúčatá.

Ako dievča som veľmi nepochopila Winnetoua z rozpadávajúcej sa starej brožovanej knihy, ktorú mi dal kamarát z ulice, ani prečo akísi Indiáni stále stopujú a vymýšľajú ľsti. Na chuť som im prišla až v šesťdesiatych rokoch vedno s mojimi deťmi, aj s Andrejom, ktorý si neodpustil jedinú reprízu, vďaka sérii koprodukčných filmov a následne edícii STOPY, ktorá ich vydala knižne. Ale skôr, ako zachvátil svet ošiaľ z týchto filmov, by som len ťažko mohla podnietiť taký záujem mojich synov o Karla Maya a vnúčat o Walta Disneyho, nech by som ich hoci povodila po múzeách. Dnes, ako zrelí päťdesiatnici, sú už opäť ochotní pripustiť, že cudzí banditi ukradli Indiánom vlastnú zem a vykynožili ich, ale ešte neváhajú ma ironicky posielať doplniť si vedomosti do VUMLu, ak niečo nevedia odo mňa prijať a to bez ohľadu na to, že som do VUMLu nechodila. Možno len o niečo viac zbystria pozornosť, ako tak ešte pred rokom, dvomi.

Moje vnúčatá majú vysokoškolské vzdelanie a tak sú presvedčené, že sú aj rozhľadené. Výsledkom je taká anomália, že sa cítia byť kompetentné vysvetliť mi, kto bol Hitler a aké hrôzy spôsobil, aby som to pochopila aj ja. Ale prečo k tomu došlo si ešte nevedia dať do historických súvislostí, tak sa cítia byť azda aj dotknuté, ak im ako babka, ktorú treba predsa pozdvihnúť na vlastnú úroveň, čo len mierne oponujem a neprijmem ich vysvetlenie bezo zvyšku. Vedia síce počítať natoľko, aby si uvedomili, že som vojnu zažila aj reálne, aj si z nej niečo môžem pamätať, ale predstaviť si ju nevedia. Moje deti čiastočne áno, ale len skreslene, tak, ako im bola servírovaná v nekonečných filmoch o zlých Nemcoch, fašistoch a dobrých partizánoch. V lepšom prípade ak videli aj niektoré hodnotnejšie vojnové filmy.

So znepokojením sledujem, ako moje deti, ktoré majú technické vzdelanie a teda veľa nečítajú, ale aj väčšina ľudí, s ktorými sa stretávam, nie sú schopní rozumieť zmenám, ktoré v súčasnom svete nastávajú.

Ja viem z minulosti mnohé spätne z čias, ktoré som ešte nežila, najmä vďaka tomu, že ako moja mama, tak aj obe staré mamy boli ochotné o nich rozprávať a ja som ich rada počúvala a tatík mi vysvetlil všetko, na čo som sa len pýtala, aj mi názorne ukázal, ak bolo potrebné. Na to nikdy neľutoval čas. Dnešné mladšie generácie nemajú ani čas, ani záujem, tak sú do väčšej či menšej miery aj ochudobnené, lebo opakované príbehy sa formujú aspoň v ľudskej fantázii, ktorá sa upresňuje poznávaním umeleckých diel, návštevou pamiatok, čítaním, učením sa. Rozmanitými spôsobmi. Sú uveličené možnosťami poznávania cestovaním, lenže už ani na cestovanie väčšine nezostávajú finančné prostriedky. Nielen im, ani ich rodičom, aby ho dotovali a starým rodičom už vonkoncom nie. Ak aj kedysi radi prispeli, roztrpčuje ich vedomie, že sami potrebujú pomôcť. Starí rodičia predsa tak radi rozmaznávajú vnúčatá! Lenže aj toto potešenie im je odpierané.

V pomerne skorej mladosti som začala vášnivo čítať najskôr knižky, ktoré sme mali doma, ale dosť rýchlo mi už nestačili, tak som začala chodiť do knižníc. Veľa mi dali aj vtedajšie časopisy, v ktorých ešte nezaberali najviac miesta reklamy a články o chudnutí, diétach, celulitíde a záľaha všadeprítomných receptov na prešpekulované, zdraviu skôr škodlivé potraviny či nápoje.

Ani neviem ako som k tomu prišla, ale v určitom časovom období som si obľúbila vždy literatúru určitých národov, čínsku, indickú, škandinávsku, ruskú, anglickú, maďarskú, poľskú, neskôr americkú, postupne ďalšie, ale predovšetkým francúzsku a všetky mi dali nesmierne veľa. Z jedných som sa dozvedela o otrokárstve, z iných o živote v kolóniách, ale aj v ruských či francúzskych šľachtických salónoch alebo palácoch rímskych cisárov, egyptských faraónov, kráľov, v starom Babylone. Poznávala som tak nielen históriu, ale aj súčasnosť. Začala som rozlišovať postavenie žien v rôznych kultúrach. Na týchto poznatkoch som si rozširovala fantáziu, ak sme už cestovať nemohli, aby som na staré kolená dospela k zisteniu, že fantázia je bezbrehá a celý svet sa beztak pochodiť nedá. Kto je o toto chudobnejší, prichádza o veľa, než má hocikoľko titulov. Horšie je, ak si toto mínus nie je ochotný ani priznať, lebo si je vedomý, že je dostatočne vzdelaný človek a uspokojí sa s tým.

Po vojne, keď si ešte pamätám tú časť Európy, ktorá bola v zornom poli môjho vnímania a celá v ruinách, som nesmierne túžila, aby sa zjednotila až povstane z trosiek v celej svojej architektonickej nádhere a nikdy viac ju žiadna vojna nezničila. Európa mojich snov obsahovala bez rozdielu všetky štáty a národy, ktoré som cez knižky platonicky milovala a mienila ich zaradom ponavštevovať a nasať reálne atmosféru miest, o ktorých som mala len predstavy. Preto som si išla, okamžite ako to bolo možné, vybaviť euroobčiansky preukaz, aj eurokartu poistenca, schopná veriť, že si dokážem na nejakú cestu aj usporiť. Bola by som bývala naň aj hrdá, nebyť skutočnosti, že som sa na fotografii na seba vôbec nepodobala. Nie som vôbec márnomyseľná, ale vyzerám na nej skutočne skôr ako strašidlo, než ako pomerne kultivovaná staršia žena, tak, ako sa vnímam aj sama v zrkadle pri bežnej toalete. Ešte aj moja známa lekárka, ktorá bola zvedavá, ako nový preukaz vyzerá, sa zhrozila a úprimne mi radila, aby som si ho išla vymeniť alebo aspoň reklamovať tú fotografiu. Zasmiala som sa nad jej návrhom, ale preukaz som doteraz použila vždy len v krajnom prípade.

To som ešte netušila, že nielen na fotografii, ale aj v reálnom živote sa zo mňa stane monštrum, pochybné, zdeklasované indivíduum. Zo ženy, ktorá sa celý život riadila krédom nič si nepožičiavať, nebyť nikomu nič dlžná, som sa zmenila na neférovú lajdáčku, nezodpovednú neplatičku, od ktorej bolo teba neustále vymáhať nielen platby nad rámec možností dôchodku, ale aj sankcie, prídavné pokuty, ktoré ma zrážali čoraz viac na kolená. Prišli chvíle, keď som bola aj hladná a radšej ani nevychádzala von, lebo ak by sa mi čosi prihodilo, nemala som ani len na pohotovosť, či privolanie taxíka a na sanitku sa už nedalo vonkoncom spoliehať.

Aj mojimi deťmi boli spochybnené moje dovtedy bezproblémové schopnosti zadávať si platby a trvalé príkazy cez Internetbanking, tak mi dovliekli aj odborníčku, ktorá ma to mala naučiť. Dokonca chceli odo mňa prevziať garsónku, aj sa starať o môj dôchodok a sami mi rozpočítavať čo si kedy môžem dovoliť a čo mám ako uhrádzať. Radili mi nekúpiť si kabát, či topánky skôr, ako uhradím všetky platby. Na to som sa mohla len trpko pousmiať, lebo som už nemala ani len na časopis, na knihu nebolo možné ani pomyslieť.  Vo vzduchu poletovali úvahy o zbavení svojprávnosti v obavách, aby som neskončila na ulici a sami tak neprišli o dedičstvo. Boli to najhnusnejšie, najodpornejšie pocity, s ktorými som doslova nevládala žiť, tak ma, ubezpečujúc o láske, dali odviezť násilím, proti mojej vôli, na psychiatriu a tam som skončila v klietke, lebo som si bránila život pred liekmi, ktoré ma rok predtým takmer zabili.

Prežila som to všetko, ale znenávidela som Európsku úniu. Nie som schopná zjesť ani potraviny, ktoré sú vyrábané v EÚ a ledva čakám, kedy budem mať dostupné cigarety bez tohto označenia, lebo bez cigariet by som nebola prežila.

Márne sa rozumom bránim voči takýmto averziám, nie je v mojej moci ich prekonať. Európska únia ma zašliapla ako odporného chrobáka a neviem, či sa niekomu podarí mi vrátiť pocit ľudskej dôstojnosti.

Ak mám možnosť sledovať po nociach poslancov, ktorí rokujú v našom parlamente a majú zastupovať nás, občanov a vidím, že vôbec nerozumejú takýmto pocitom lebo ich nezažili, ani nie sú schopní pochopiť príčiny, ktoré ma k nim priviedli, len sa hádajú, obviňujú navzájom z kadečoho, čo zaujíma ich, ale je nepodstatné pre mňa, ani neposkytuje žiadnu nádej či perspektívu do budúcnosti mne, ani mojim blízkym, tak mi je doslova fyzicky zle aj z nich.

A pozorujem, že vo mne rastú z bezmocnosti až militantné chúťky, mám chuť zobrať do ruky zbraň a strieľať, či vyhodiť do vzduchu garsónku, po akej som roky túžila, lebo bývanie v nej mi neposkytuje ani bezpečie domova, ani útočisko, len je zdrojom mojej ďalšej možnej ekonomickej likvidácie zo strany neznámeho, o to viac nenásytného molocha.

Začínam lepšie rozumieť tým, ktorí sú v uliciach a protestujú, ochotní čo-to aj utŕžiť. Lebo tam existuje ešte aspoň nejaká vízia, perspektíva na zmenu k čomusi lepšiemu. I keď som už po toľkých dejinných zlomoch tiež značne skeptická a prestávam veriť v to, že je ľudská spoločnosť schopná dospieť k niečomu rozumnému. Ale hovorí sa, že nádej zomiera posledná.

Cítim, ako priam kdesi z hlbín môjho podvedomia začína tryskať skrytý nacionalizmus, lebo aj z tohto aspektu si pripadám čoraz viac zaznávaná. Objavujem si takmer nepoznanú slovanskú mytológiu a privádza ma do úžasu.

Ako rajská hudba mi znejú staré, takmer zabudnuté pesničky. Lebo z tej záplavy cudzokrajnej sa mi už vyhadzovali vyrážky. Pri náhodných stretnutiach sa mi zdôverovali aj iní s týmito prejavmi averzie.

Trpko spomínam na časy, kedy ma moje deti nazývali nenapraviteľnou altruistkou, humanistkou, s permanentným úsmevom na tvári. Kam sa podel, ak teraz na najmenší podnet na nich vrieskam?

Moji rodičia sa zoznámili, aj zosobášili na južnom Slovensku, kde si otecko, ako nezamestnaný Slovák z Horehronia, našiel na inzerát zamestnanie primerané ku svojmu vzdelaniu. Mama sa narodila v Maďarsku, ale život zaviedol starých rodičov na tú stranu, ktorá sa stala súčasťou prvej Československej republiky. V škole sa síce učila jazyk československý, ale s tatíkom sa dohovorili. Len maďarskí príbuzní ho znevažovali, hoci boli vzdelanostne, aj postavením na nižšej úrovni ako on, lebo ho považovali za cudzieho, smradľavého, sprostého privandrovalca, Tótha, čo bola hanlivá prezývka pre Slovákov. Uznávať ho začali až po vojne, keď sami akútne potrebovali pomoc a on im ju vedel poskytnúť. Keď musel južné územie pred vypuknutím vojny opustiť, mama šla s ním do Bratislavy, kde dostal nielen zamestnanie, ale aj byt  a prijala slovenskú národnosť. Obaja s bratom sme sa narodili už v Bratislave, ale žili tam len do evakuácie v roku 1944.

Moje prvé spomienky teda siahajú do obdobia Slovenského štátu, kedy sme sa doma rozprávali medzi sebou po slovensky a len ak rodičia chceli niečo predo mnou utajiť, prechádzali na nemčinu. Preto za svoj materinský jazyk považujem slovenčinu, v tej nielen rozmýšľam, ale aj počítam i keď som po vojne, najmä od starej mamy Julianny, ale aj od detí v škole aj na dvore, v krátkom čase pochytila hovorovú maďarčinu.

Až teraz, na starosť, konštatujem, že som podedila čisto slovenské gény z tatíkovej vetvy a chápem, prečo o mne v detstve hovorili, že mám slabý žalúdok. Neustále som zvracala a neznášala stravu, ktorú varila mama. Len niektoré jedlá, ktoré sa naučila od Mamušky, teda slovenskej starej mamy. A prečo som mala až také veľké problémy nielen z neúmerného množstva liekov, ktoré mi predpisovali lekári, ale aj z jedla, ktoré som si kupovala v obchodoch, hoci aj podľa proklamovaných kritérií zdravej výživy. Prečo som mala tendencie od detstva priberať, ale mama, ani môj brat, nie. V súčasnosti som úplne zmenila svoj jedálníček, varím a konzumujem len tradičné slovenské jedlá, hoci s rizikom, že aj v takýchto surovinách je ešte množstvo kadejakých prímesí. Viem, že nikdy nebudem štíhla ako vychrtlé modelky, ale si ani nemusím kontrolovať váhu, drží sa stále na rovnakej úrovni a to považujem za normálne. Ani si neustále prispôsobovať šatník a zbytočne do neho investovať, najmä ak veľmi niet z čoho a takmer nikde nechodím.

Spomínam si na dávne príbehy o cestovateľoch a iných svetobežníkoch, ktorí mávali tiež problémy s cudzokrajnou stravou a nám sa zrazu začala servírovať non-stop a taká, na akú sme prispôsobení, sa stala takmer nedostupnou.

Pri príležitosti vnukovho životného jubilea ma vnúčatá zobrali do centra mesta na sushi a boli zvedavé, ako mi bude chutiť. Nuž, ochutnala som, aj zjedla, ale žiadny zvláštny pôžitok som z neho nemala a pokojne sa bez neho zaobídem naďalej. Práve vtedy bolo sushi považované za gastronomický hit.

Keď som sa v päťdesiatych rokoch po prvýkrát ocitla na Rusnákoch a objavila, že vôbec existuje aj tento kút Slovenska, tiež som mala takmer neprekonateľné ťažkosti s konzumovaním stravy, akú pripravovala nielen moja svokra, ale aj ostatné gazdinky. Pritom je to len oblasť vzdialená približne sto kilometrov od môjho súčasného bydliska. Kým mama neuznávala iný omastok ako bravčovú masť, tvrdila, že od oleja jej ide roztrhať črevá, tak moja, ešte len budúca svokra, na všetko používala natmavo opražené skladované maslo s cibuľou. Nebola som to schopná jesť, ale veľmi som sa hanbila priznať dôvod, aby ma v tomto skromnom prostredí nepovažovali za rozmaznanú mestskú slečinku, ani som ich nechcela uraziť.

Andrejova mama bola jednoduchá nevzdelaná žena, ale nebesá jej nadelili štedro ľudskú múdrosť. Bariérou, aby sme si lepšie porozumeli, bol však rusínsky jazyk, ktorému som vtedy nerozumela. Najmä ženám, ktoré boli celý život pripútané k rodisku. Videla, že odmietam jedlo, tak sa snažila pochopiť prečo, aj mi navariť niečo čím by mi ulahodila. Ako matka deviatich detí dobre vedela, že už musím byť poriadne hladná. Tak sa ma spýtala:

„Bela, čo ti máme navariť, aby si to aj zjedla?“

Úporne som premýšľala, čo asi nemôžu tou prepraženou cibuľou pokaziť, tak som poprosila o rezance s lekvárom. Lenže, beda, navarili pirohy s lekvárom a omastili ich hojne, aby boli smačne, opäť tým prepraženým maslom s cibuľou! Cibuľu som neznášala od narodenia a s lekvárom mi už vonkoncom nešla dohromady.

O pár rokov neskôr sa to isté stalo mojim deťom, len si zaželali rezance s makom.

„Čo vám varí mamka, keď to nejete?“ Pýtali sa nechápavo. Tak som musela vyjsť s pravdou von. Vysvitlo, že oni považujú takéto maslo za kvalitnejšie ako masť a ja som si spomenula, ako sa mi jedna zo švagrín ospravedlňovala, že mi môže pripraviť praženicu, ale len na masti. Vtedy som nechápala, prečo sa ospravedlňuje, lebo inú ako na masti som dovtedy nepoznala.

Naučila som sa časom svokre rozumieť čoraz lepšie, aj si zvykať na tamojšiu stravu. Začalo sa to tým, že zistila, že milujem čerstvo podojené kravské mlieko, ešte teplé a spenené. Jej deti, ktoré to mali bežne dostupné, ho napospol odmietali. Pretože ešte mala kravu, zakaždým po podojení mi naliala veľký pohár, položila ho zvonku do okienka na stajni a volala na mňa:

„Bela, poď, moloko!“

Videla som, s akou radosťou pozoruje, že mi chutí.

Postupne sme prešli na čerstvé domáce maslo, chlieb, zemiaky s mliekom, kým som si na ich stravu zvykla. Dnes mi už nerobí problémy, len pirohy lovím podľa možnosti tak, aby som obišla cibuľu.

Beztak obdivujem tie narobené ženy, prečo stále lepili tak trpezlivo práve také prácne pirohy. Ale svokra mi vysvetlila:

„Bela, ak sa majú muži zasýtiť, musia jesť niečo z cesta.“

Nuž, hej, mäso bolo len na sviatky, aj to len pre chlapov. Ešte aj počas našich prvých návštev.

Príčiny nedorozumenia môžu byť celkom banálne.

Na jednej z návštev Andrej vyslovil pred švagrovcami želanie pochutiť si na pravej keselici, lebo ja to variť neviem. Švagor poznamenal trochu ironicky na moju adresu: „Pánske dieťa!“

Zmohla som sa na protiotázku: „A ty vieš, čo je lišterc?“

Priznal, že nie.

„Taká istá gebuzina ako keselica, len z iného kraja,“ poučila som ho.

Lišterc je v podstate omastená zápražka z hladkej múky, ktorú nám robievala stará mama Julianna, ale nám veľmi chutila a bola sýta. S Milanom sme to poslovenčili na „hrčky“.

Po rokoch sme už žili na strednom Slovensku a neskôr zakotvili v Košiciach, tak ako postupovala industrializácia Slovenska. V Košiciach sa považovalo za normálne v obchode zákazníkov pýtať:

„Tessék?“

Teraz už viem, prečo bolo potrebné postaviť tu železiarne, aby sa zabezpečili aj pracovné príležitosti, aj prevážilo slovenské obyvateľstvo, ktoré sa v prvom slobodnom kráľovskom meste, na slovenskom území, stalo menšinou. Len sa nemôžem ubrániť otázke, prečo bolo treba za HUKO, ktoré malo stáť takmer na dohodenie kameňom od VSŽ, či teraz U.S. STEEL, prisúdiť k procesu s tzv. protištátnym sprisahaneckým centrom aj vinu za železiarne a odsúdiť, aj popraviť ľudí, ktorí v tom boli nevinne. Rozhodovalo sa na najvyšších miestach republiky, možno aj mimo nej.

Navštívila nás pred rokmi mamina najstaršia sestra, Mariška néni. Mala som čo robiť, aby som zvládla tlmočenie v rodine, najmä medzi manželom Andrejom a našimi synmi, ktorí po maďarsky vedeli akurát z vtedy mimoriadne úspešného maďarského futbalu, ktorý dychtivo sledovali v televízii, len kapufa a lövés, aj to vyslovovali leveš, čiže polievka a nie strela. A chalani ešte hrešili na dvore s rovesníkmi: Bazmeg!

Mariška néni bola v prvé dni návštevy ticho, ale potom nevydržala a zaútočila na mňa, prečo som svojich chlapov nenaučila po maďarsky. Ostro, až mi vyrazilo dych. Snažila som sa jej slušne vysvetliť, že Andrej doma hovoril po rusínsky, chodil do ruskej školy, študoval na slovenskej, a mal čo robiť, aby slovenčinu zvládol. Ale toľko chodil na doučovanie, že sa ju naučil, včítane gramatiky. Bez prízvuku. Len sa nenaučil dávať správne dĺžne. Teraz sa po večeroch učí po nemecky a synovia chodia do jazykovej školy na angličtinu.

„Aj tak, mala si ich naučiť!“ trvala na svojom. „Na škodu by im to nebolo. Každý je toľko razy človekom, koľko rečí ovláda.“

Cítila som, že vo mne rastie hnev, ale: Hosť do domu, Boh do domu!

„Mariška néni, keby sa mali učiť nejakú cudziu reč, tak ďalší svetový jazyk, maďarčinu až tak nepotrebujú. Napokon, ani vy ste sa za celý život nenaučili po slovensky a prežili ste ho v Československej republike.“

„Jáj, Bela, ja som nemala príležitosť.“

Ďalšie argumenty som považovala za zbytočné, lebo vojnu prežila v Harmanci pri Banskej Bystrici, neskôr bývali istý čas aj v Chebe a ako dôchodkyňa pracovala ako uvádzačka v kine, do ktorého už chodila určite prevaha Slovákov.

Inak sa začala správať moja najstaršia sesternica Buci, ktorá je od Mariška néni, dávno nebohej, o generáciu mladšia. Keď sa začali stupňovať národnostné nepokoje a aktivizovať maďarská menšina na juhu, prešla v sporadických telefonátoch na slovenčinu, hoci dovtedy som si po maďarsky lámala jazyk ja. Len ak jej nejaké slovo nezíde na um, dovolí, aby som jej vypomohla. Jej syn vyučoval na slovenskej škole, ale utrpel ťažkú porážku, takže hovorí len veľmi ťažko, ale ak niečo vysloví, tak v oboch jazykoch. „Igen – nie.“

V ostatných dňoch uvažujem aj o tom, či nemá Buci slovenské korene, lebo jej starý otec akosi nebol známy a ňaňa, hoci staršia od starej mamy Julianny, po slovensky ako-tak vedela. Buci nesmierne rada chodievala na Horehronie a priam zbožňovala huby, ktoré na juhu nerastú, tak som jej poradila aspoň šampiňóny, či hlivy, ktoré dostať v obchodoch.

Zato dcéra Mariška néni Évi, ďalšia sesternica z tohto koreňa, musela absolvovať na matkino naliehanie maďarské školy, ktoré jej boli ako riaditeľke škôlky figu platné, tak si večerne dorábala slovenské.

Na mňa padlo aj vyžehliť také rodinné nedorozumenie, k akému došlo 21. augusta 1968, kedy boli u nás na návšteve Jóži báči s rodinou, teda Irma néni, bratranec Dodi so snúbenkou MImi. Strýko s tetou pracovali na Okresnom národom výbore v náprotivnom maďarskom meste, ktoré tvorili kedysi s Komárnom jedno mesto, Dodi študoval na dôstojníckej škole a Mimi  bola mladá, rodená maďarská dievčina. Bavila sa tým, že sa pokúšala naučiť vyslovovať naše „ch“, ale nijak jej to nešlo, stále len „k“. Smiala sa, že jej vychádzal „klapec“ a nie chlapec.

Keď nás zavčas ráno zobudili stíhačky a zistili sme, že sme okupovaní, okamžite som išla k našim. Hostia boli menej prekvapení ako my, lebo ich doma pred cestou varovali, ale keď sa telefonicky ubezpečili, že sme v pohode, tak výstrahu podcenili a prišli, lebo bolo dávnejšie dohodnuté, že pôjdu spolu do Tatier a veľmi sa na to tešili.

Dobehol aj môj brat Milan, známy svojimi srandičkami a nenapadlo ho nič lepšie, ako hneď odo dverí kričať:

„Mami, kde máš ten veľký zakáľačkový nôž od Mamušky, nech zabijem toho maďarského dôstojníka!“

Samozrejme, po maďarsky.

My sme sa rozosmiali, ale z návštevy stiekla krv. Potom sa už len naháňal taxík, ktorý ich mal odviezť na hranice k nejakému vlaku. Ale rozišli sme sa v dobrom.

Po roku som absolvovala s mojimi deťmi okružnú cestu po rodinných návštevách ja, tak ma privítali vo svojom domci, na maďarskom brehu Dunaja, aj s pridruženým malým vinohradom. Večer sme popíjali kotyogó pred letnou kuchynkou, potom nás zobrali na zmrzlinu a prechádzku mestom. Na druhý deň oslavovala Mimi, už ako Dodiho manželka, meniny, lebo bolo Márie, tak prišla aj sesternica Csöpi s manželom na obed a šiesti sa do mňa kvôli Milanovej hlúposti pustili po maďarsky. Chŕlili úvahy aj o lanskej politickej situácii u nás, aj o všeličom inom a ja, s mojou takmer nepoužívanou maďarčinou, neznalosťou politických termínov bežných v Maďarsku, som sa mala čo oháňať.

Potvrdili, že boli na smrť urazení, nielen kvôli Milanovi, ale aj preto, že sme sa všetci smiali, keď Dodimu išlo o život ako maďarskému študentovi, ktorý bol už o rok dôstojník.

Snažila som sa im vysvetliť, že to bol naozaj len blbý žart, ale dosť ťažko takéto vysvetlenie odo mňa prijímali. Hoci Milan Kundera napísal o žarte v tých časoch celý román, aj s dôsledkami.

Napokon sa záležitosť ako-tak ututlala, takže Jóži báči na tatíkov pohreb, o osem rokov neskôr, prišiel.

Ako celkom mladá žena som mala v konštrukcii kolegyňu, ktorá sedávala sama, utiahnutá za rysovacou tabuľou. Bola to Ruska, ktorú si doslova uniesol manžel Tóno z Leningradu a mrzelo ma, keď som si všimla, že ostatní od nej akosi bočia. Ja som mala k Rusom dobrý vzťah, už aj kvôli Andrejovi, ktorý si po vojne zvolil ukrajinskú a nie rusínsku národnosť a z vojenčiny mi písal po rusky, lebo mu bola ruština vtedy ešte bližšia. Tak mi nedalo a jedného dňa som sa pristavila pri jej tabuli:

„Žeňka, prečo si stále taká utiahnutá?“

Myslela som to úprimne, ale oslovená sa nečakane ohradila:

„A ty mi prečo hovoríš Žeňka? Čo som ti spravila?“

„Preboha, nič! Len si všímam, že si medzi nami akási odstrčená.“

„Ale hovoríš mi Žeňka!“

„No a čo je na tom zlé? Veď je to tak priateľskejšie.“

Pochopila a vysvetlila mi, že u nich doma, ak niekto spraví niečo zlé a chcú ho pokarhať, tak pridávajú do krstného mena „k“ ako výstrahu.

„Tak ako ťa mám volať?“

„U nás je pekne, prosto, Žeňa.“

So Žeňou sme sa spriatelili, ale volala som ju pekne po obojakom, Žeňuľa. Proti tomu nemala námietky.

Takže aj taká maličkosť môže vyvolať priam medzinárodné nedorozumenie, najmä ak nie je vôľa sa dohodnúť. My sme ju so Žeňou mali obe. Ale aj tak skončili na Slovensku nechvaľne. V posledných listoch mi už len oznámila, že jej Tonko zomrel na rýchly zhubný nádor mozgu, ktorý získal v elektrolýze a jej zistili pokročilé štádium rakoviny prsníka, ktorý sa jej pokúsia aspoň ožarovať. Ale viac listov mi už neprišlo a bolo to dávno.

Žeňa obe deti, Igorka a Veročku, ktoré mali s Tónom, porodila v Leningrade, lebo len na materskú dovolenku sa jej oplatilo kupovať letenky a mohla stráviť s rodičmi dlhšiu dobu. Keď jej zomrel otec, prišla k nim na Slovensko bývať aj jej rozšafná, typicky ruská mama, ale tiež ju skosila ťažká cukrovka.

Po roku 1968 sme sa, neveriac vlastným očiam, v Pravde dočítali o Tónovi ako o zarytom nepriateľovi Sovietskeho Zväzu, ktorého vylúčili zo strany a preradili na najhoršie miesto v hlinikárni, kde dlho nevydržal.

So Žeňou som dodržiavala striktne jej podmienku, že o vojne sa rozprávať nebudeme. Lebo bola odo mňa o tri roky staršia, pamätala si Leningradskú blokádu, aj obdobie, ktoré strávili u príbuzných na Ukrajine, kam sa na čas uchýlili.

Moji svokrovci boli od malička siroty, ktoré nemali možnosť chodiť do školy. Svokor vôbec, svokra len jednu zimu, tak pobiede lúskala písmenká, o nejakej gramatike sa nedalo hovoriť. Za rozľahlou záhradou im v obci postavili novú, modernú školu, poschodovú, aj s ústredným kúrením a dve poschodové bytovky pre učiteľov. Najmladší švagor, ešte dieťa, sa vtedy učil po ukrajinsky. Bola som pri tom, keď nevedel zvládnuť domácu úlohu, tak sa svokor, predvojnový člen komunistickej strany, aj odbojár, poriadne naštval a hodil písanku o stôl, že vlastnému decku nerozumie a nevie mu pomôcť s úlohou. Tak sa rodičia v obci spolčili a vydobyli si slovenskú školu.

Lenže dnes už do nej chodia len rómske deti z okolia, lebo tam zostala žiť prevažne rómska populácia a deti cestujú do okresného mesta denne autobusom do školy pre nerómske deti.

Ďalšou raritou toho kraja je, že keď som tam prišla prvý raz, tak si práve Rómovia stavali pri družstve ulicu nových domov, počas podvečerných prechádzok sme ich chodili obdivovať a bieli až následne začali prerábať staré alebo budovať nové. Skôr ako stačili vyregulovať miestny potok, tak povodeň vyhnala zvyšných Rómov z chatrčí pri potoku, tak si nastavali nad obcou vilky.

Aj na malebnom miestnom cintoríne zaberajú rómske hrobky miesta čoraz bližšie ku kostolu, neďaleko brány. Sú rovnako honosné, ako bielych, i udržiavané, ale predsa ich tam nevedia strpieť.

Nežnej priniesla uvoľnenie náboženstva, tak sa začali spory o to, kto je pravoslávny, kto gréckokatolík. Rozdelili sa na tom nielen rodiny, ale rozvadili aj celé obce, začali si stavať každý svoje kostoly. Tí, čo boli dovtedy, kvôli povolaniu, akože ateisti, sa zrazu zmenili na zbožných. Sama neviem, akého vierovyznania je kto z početného príbuzenstva, aj medzi súrodencami sú rozdiely. V národnostiach tiež.

Na synovej päťdesiatke mi bola položená otázka, prečo som sa vlastne s manželom rozviedla, ale nedokázala som na ňu odpovedať stručne, lebo je to  téma na román. Jedno je však pravda, že človeka neformujú len gény, ale predovšetkým prostredie, v ktorom vyrastá a žije a rozdielnosť východiskových pozícií v detstve bola medzi nami s Andrejom taká výrazná, že sa nedala len tak jednoducho preklenúť.  Najmä ak bola v hre tvrdohlavosť, až zaťatosť. Odmietanie komunikácie.

Nehlásim sa k žiadnej cirkvi, ale na rôzne tlaky starších členov rodiny,  sme  absolvovali rímskokatolícke obrady, tak ma najmä v neskorších rokoch akosi Andrejovi príbuzní začali vytláčať z rodiny až natoľko, že si od synov vyžiadali urnu s jeho popolom a je uložená na rodičovskej hrobke, s čím by bol iste súhlasil. Tak som sa aj nad to povzniesla.

Keďže naši synovia vyrastali už na východe republiky, tak bolo prirodzené, že sme mali užšie vzťahy s príbuznými žijúcimi v týchto končinách. V Bratislave som nemala nikoho, ani na strednom Slovensku už nie a na južné sme nechodievali, lebo to bolo ďaleko a nevedeli sa ani dohovoriť, tak ich tam neťahalo. Koniec koncov, nikoho tam nepoznali. Vnúčatá o to menej, lebo mali už obe vetve východniarske.

U detí je zrejme normálne, že začínajú vnímať svojich rodičov až ako dospelých ľudí, otca a mamu. Pritom im je ľahostajné, koľko mali v čase ich narodenia rokov, znamenajú pre ne jednoducho istotu.

Tak tie moje vôbec nepoznajú jednu tretinu môjho života, ľudí, ktorí mi boli blízki, ani na Dušičky ich nenapadne, že mám hroby aj inde ako na východe. A ja neviem, akej sú vlastne národnosti, lebo Andrej súhlasil na strednom Slovensku so slovenskou, ukrajinská či rusínska by bola vnímaná ako nejaká výstrednosť. A nám na tom ani natoľko nezáležalo.

S Andrejom sme, napriek rozvodu, dožili život spolu, vyše pol storočia, aj vzťahy s rodinou mám formálne dobré, ale zabolelo ma, že mi nedali vlani ani vedieť, že zomrel švagor, ktorého som považovala za kamaráta a švagrinú tiež. Veď sme maturovali v jednom roku, aj si písali listy. Oznámili to len mojim synom, možno predpokladali, že sa to automaticky dozviem od nich tiež. Lenže synovia boli presvedčení, že som informovaná rovnako ako oni, tak nepovažovali za potrebné mi to oznamovať a doma ma možno odsudzovali za to, že som ani nekondolovala, ak už na pohreb ísť nemôžem. Stačila krátka sms alebo telefonát a mohlo byť všetko v pohode.

Vedome píšem doma, lebo iný domov, kam by som sa mohla vracať, nemám.

Manželovi sa snažím mnohé veci, ktoré ma dokopali k rozvodu, odpustiť, ibaže sa mi to celkom nedarí.

Spomínam, keď som bola ešte za slobodna na jednej z návštev, mala svokra tiež meniny. Z mojej strany nebývalo rodinným zvykom chystať  veľké hostiny, aké bývajú na vidieku, len si jednoducho poblahoželať, či navariť slávnostnejší obed a trochu dlhšie spolu posedieť, prípadne zájsť na návštevu s malou pozornosťou. Táto odlišnosť bola tiež bolo zdrojom nedorozumení.

Svokrovi, ktorý sa práve holil za kuchynským stolom britvou, som navrhla, že by sme mohli svokru prekvapiť aspoň kyticou kvetou zo záhrady. Bol to srdečný človek so zmyslom pre humor, aj recesiu, tak som bola presvedčená, že môj návrh prijme rád, ale zarazila ma jeho nečakaná reakcia:

„Ešteže čo, Bela, veď by bola potom namyslená!“

Pritom bolo evidentne ich manželstvo vcelku dobré, nikdy som ich nepočula hádať sa a ku koncu života bol od nej doslova závislý. Lenže som ich nepočula ani sa nejako vážnejšie rozprávať o problémoch. Len ten, kto z rodiny práci, ktorú  mienili vykonať, rozumel najlepšie, vydával povely a organizoval ostatných, bez ohľadu na vek, rodinnú hierarchiu či pohlavie.

Aj na významné životné jubileá dostávala svokra do daru veci, ktoré boli užitočné pre všetkých, ale nie také, ktoré by ju boli osobne potešili. Tak sa nevedela vytešiť z hodiniek, ktoré sme jej podarovali, s veľkým ciferníkom, aby na ne dobre videla. Lebo rada cestovala, chodila na zájazdy, aj do kúpeľov, na to mala ako vdova po odbojárovi nárok.

Pri najbližšej príležitosti sme jej priniesli módny, ale tmavší prešívaný župan. Do smrti mi nezabudla ukázať, keď sme sa stretli, že hodinky stále idú a v župane snáď aj umrela. Ku koncu života ho azda ani nevyzliekala.

Andrej, ktorý vyrastal v takomto prostredí, hoci svoju matku nesmierne miloval, aj si vážil, sa nenaučil brať na ňu nejaký mimoriadny ohľad. Prijímal jej bezpodmienečnú materinskú lásku, akú očakával aj odo mňa, keď sa dostal v šestnástich rokoch do cudzieho prostredia. Byť ohľaduplným sa tak nemal od koho naučiť nielen on, ale ani moji synovia, lebo im nebol príkladom. 

Už sa našli dve bytosti, ktoré mi vyčítali, že som tieto rozdiely podcenila. Ale vykladajte to mladému srdcu, keď planie láskou. Vlastne aj mama pozorovala naše manželstvo s akousi tajenou škodoradosťou.

 V týchto dňoch zomrel v pokročilom veku Vasiľ Biľak, kontroverzná to postava našich novodobých dejín a ja premýšľam, či zohral až takú negatívnu úlohu, z akej sme ho všetci vinili. Spočiatku bol predsa na strane Alexandra Dubčeka, ktorého sme milovali a podporovali a Biľak je  údajne ten, kto na nás pozval bratské armády. Lenže sa pamätám, ako pri nejakej príležitosti zdôrazňoval, že ako matka chráni svoje deti, tak má aj strana a vláda chrániť spoločnosť, čím mal na mysli zrejme nás, všetkých občanov Československa. Ale kto už sa chcel dať v tých časoch, aj neobozretne mudrujúcich svetaznalých demokratov, nechať ochraňovať od nejakého vyučeného krajčíra?

Nebol tak Biľak viac predvídavý a Dubček skôr vizionár, ktorý veril v ľudské dobro? Dubček možno na to doplatil životom, ale Biľak ani zomrieť v pokoji nemohol, kým sa nezačne karta obracať. Možno bude jeden zapísaný do dejín ako Anjel a druhý ako Satan, ale zapísaní budú v každom prípade obaja.

A teraz nech pomáha celý svet riešiť, čo ďalej s Ukrajinou, Bosnou, Srbmi a inými národmi, ktoré chcú konečne na vlastnom území žiť dôstojne, keď sme tu všetci pozapletaní stáročiami tak, ako vzorka mojej rodiny.

Čo so západnými národmi v Európskej Únii, ktoré majú o jednu historickú skúsenosť menej a teda sa musia viac prispôsobiť zmenenému svetu ako my, čo sme to už raz zažili, len máme príležitosť na opravný reparát.

Mám jednu radu, sledujme počasie, aj nebesá zohrávajú v tomto procese nie malú, ale možno rozhodujúcu úlohu, ak už my, ľudia, nemáme dostatok rozumu. Lebo kozmické princípy sú nemenné a nikdy nad prírodou človek nezvíťazí, nech by si nahováral ako chcel, že je pánom všetkého tvorstva.

Mne nebesá pošepli, že sa mám v tomto riadiť skôr srdcom ako  rozumom, lebo samotný rozum toho veľa nezmôže a tak si púšťam také i onaké pesničky z dôb minulých a sledujem, ako na ktorú ako reaguje moje srdce.

Ibaže chvíľami vypadáva z rytmu.

Judita Harajdová

Judita Harajdová

Bloger 
  • Počet článkov:  73
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som staršia žena, s chátrajúcim obalom, v ktorom sídli stále tá istá duša, dychtiaca po poznaní, len bohatšia o záplavu životných skúseností. Kedysi som túžila cestovať, ale bola to utópia. Teraz mi už stačí posedenie v blízkom parku. Nachádzam tam maketu celého vesmíru. Blaží ma vedomie, že všetci moji drahí pokračujú v niečom, čo som sama nestihla. Som spokojná, lebo dožívam život v súlade sama so sebou. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéSpoločenskéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu