Ale videla som v telke, že v Michalovciach pri strieľaní zátok sa vyskytol aj problém, lebo si ktosi kúpil inovované na šrubovanie /rozumej skrutkovanie/. Na čo len tí mudrlanti všetko neprídu, to by ma v živote nenapadlo, ale nájdu sa aj takí. Možno na závit by som si aj uložila pre každý prípad do chladničky, najmä ak by mali menšie, nie sedemdecové. To by som z vianočného príspevku akosi uskrblila.
Lenže mne sa zachcelo čosi onakvejšie. Tak mi treba, keď neviem čo si môžem dovoliť. Po neúspechu kurčaťa i bravčového, som chcela mať na sviatky aspoň kúsok mäsa. Neposlúchala som varovania, že mäso je nezdravé. Vyhliadla som si u nášho už slovenského mäsiara Grúň kilo najluxusnejšieho /rozumej najdrahšieho/ hovädzieho plus tri špikové kostičky, lebo mali aj také. Doma som ho podelila na spravodlivé kôpky, aby mi vydržalo celý december, ale hlavne koncom. Lebo vtedy sú najväčšie sviatky na celom svete, aj u nás, i keď to toho roku práve tak nevyzeralo, aspoň z môjho okna nie. Nevidela som nikoho na okolí, že by sa pod taškami pretrhol. Lenže je pravda aj to, že je moja univerzálna miestnosť malá, tak mám pod oknom pracovný stôl aj počítač, čiže veľmi nevidím. A ani ma nebaví snoriť, kto popod okno chodí, ani pozerať na kontajneri, čo mi nechcú veľmi veriť policajti, ktorí tu stále kadekoho hľadajú a mňa, na prízemí, majú prvú na rane, tak sa vypytujú. Zvedavci jedni! Tým pádom nemám vlastne ani správnu záclonu, spoza ktorej by som kradmo kukučkovala, ako káže obyčaj.
Ale k tej hovädzine. Oddelila som si kúsok na roštenku a rozpočítala aspoň na týždeň, potom týždeň plnenej kyslej kapusty, lebo som si predsa len rozmyslela, že takú mletú, hovädziu, doplnenú ryžou, znesiem. Zo zvyšku kapusty, keď som vyjedla guľky, som navarila na ďalší týždeň kapustnicu, do ktorej som doliala prezieravo odloženú kapustovú šťavu. Dopriala som si aj balíček, celkom malilinký, aby ste si nemysleli, že som márnotratná, sušených kozákov, lebo dubáky boli drahšie a sama na huby už dávno nemôžem. To už bol aj vianočný týždeň, včítane, zabezpečený. Medzitým len nejaká cestovina s tým, čo dom dal.
Na ten posledný som vymyslela pravú domácu hovädziu polievku so špikovými kosťami zo zvyšku mäsa. Dokonca aj rezance som mala domáce, teda akože, lebo ich vyrobili nejaké mne neznáme ženičky vo výrobni v neďalekej obci. Zelenina mi v chladničke napodiv nezamrzla. No a mäsko, určené na varenie v polievke, som naplánovala do kôprovej omáčky, lebo ešte vždy mám doma zásobu sušených vňatí. Samozrejme z obchodu, záhradu nemám. K tomu tie kosti, hm! Celý mesiac som nosila v hlave predstavu ako nám kedysi v dávnom detstve tatík natieral horúci špik na chlieb, trochu ho posolil a súril, aby sme sa ponáhľali, kým je to teplé a sugeroval, že špik je zdravý. No, o tom potom, povedal by iný tatík, lebo ani ten môj vlastný nemusel vedieť všetko. Už sa mi plazivo ohlasovala kolika neznámeho pôvodu, ale tá, čo ma po tom špiku schytala, je priam exemplárna, až sama seba obdivujem, že toto teraz píšem a sedím pri tom. Poznám hysterické typy, čo sa dokážu aj škriabať po strope, len tak pre nič, za nič. Ale už v útlej mladosti som sa dokázala správať ako Indián pri mučiacom kole, keď ma bili, lebo som si zaslúžila.
Teraz mi šroubuje /vŕta/ v hlave, čo ten špik asi obsahoval, čím to hoviadko božie kŕmili či nebodaj dofarbovali, lebo, musím vyjsť s pravdou von, už aj tá roštenka sa nedala rozklepať a bola tvrdá ako podošva, aj po dlhodobom tepelnom spracovaní.
Ale dosť kulinárstva, určite ste si našli pod stromčekom nejaké nové odborné knižky s receptúrami a každý má právo inšpirovať sa podľa vlastnej ľubovôle. V tomto sme všetci viac–menej slobodní. Ako vo všetkom, myslím, relatívne.
Skrútila som sa v kresle tak, aby som mohla sledovať obrazovku a čakala, čakala, aj sa dočkala. Nie tak dávno som vylovila z hlbín mojich políc Slovenské tabu Slováka Vladimíra, ktorý sa tam síce okrajovo zmieńoval o humoristoch, teda aj o Ene a Oliverovi mierne znechutene, ale potom to napravil zmienkou o liste, ktorý napísala svojmu otcovi a ten bol hodnotený kladne. Po tej knižke som zapátrala hneď, ako sa začal jej autor vynárať z takmer zabudnutých hlbín podsvetia. Skoro to vyzeralo tak, že sa po ňom zľahla zem, ak ho nepohltili priam ohne pekelné. Lebo som taká nenapraviteľne zvedavá, že si radšej všetko overím na vlastnú päsť. Neľutujem čas, aspoň mám o čosi jasnejšie. Bolo aj príjemnejšie čítať v kresle, ako sa hrabať v zemskej magme.
Priznajme, títo dvaja si zo vznešeného slovenského národa dosť strieľajú a ukazujú odvrátenú tvár Slnka. Ale nemôžem si pomôcť, aj tak je to zábava. Tiež to nie je len tak, ukazovať pred celým našim minisvettom, akí sme vzdelaní. Nemali by sme byť až takí hákliví, lebo aj to je svojim spôsobom hrdinstvo. Aj tréma dokáže spraviť svoje, najmä ak sa nadhodia ťažké vesmírne témy. Potom sa tiež všeličo okolo čohosi točí inak.
Po dvadsiatej druhej sa už zábava rozprúdila naplno. Prierez dejinami vzájomného spolužitia Čechov a Slovákov bol skutočne nosný nápad, i keď chýbali práve zapeklitejšie roky. Lenže ako by dostali na aktuálnu scénu také defilé tankov, napríklad, alebo davy na námestiach počas nežnej. Uznávam, že to sa nedá. Napokon, kde by na to televízie, aj keď zlúčené, vzali? Ani si vystreliť z Dubčeka by sa predsa nepatrilo, ale zase súčasný český prezident to asi odkýval, veď je známy recesista, sledujem ho už dlho. Lustrovať ma zato nemusíte dať.
Len ten Kájo sa tam stále do všetkého montuje a montuje, nie aby si už dal pohov a kdesi si užíval dôchodku. Takých poznám tiež, ani na dovolenke nemôžu vydržať bez svojej profesie, lebo trafili na tú správnu a tá ich ženie plnou parou vpred. Síce neviem, ako si Kájo zabezpečil dôchodok, či bol súkromný podnikateľ, platil si riadne odvody, či národný /štátny/ zamestnanec alebo ako to vlastne s ním je.
Pri tej príležitosti si nemôžem nespomenúť na schizofréniu celého vtedy ešte spoločného štátu, či je lepší Valda alebo Gott. Ešteže prišli tie spojenecké vojská, lebo by sme sa boli navzájom kvôli tomu pobili. Isteže boli dobrí obidvaja, ibaže Kájo sa stále šplhal kamsi do výšin a Valda radšej na západ. Obom sa ich túžba naplnila, len Kájo sa tým pádom stal božský. Nie div, keď odmietol pseudonym a tvrdohlavo sa pridržiaval mena svojho najvyššieho ochrancu, ktorý bol možno príbuzný s pozemským otcom, takže nie div, že mal protekciu. I keď zase viem, že vystupoval tak trochu aj inkognito, najmä v začiatkoch. Lebo študoval spev, tak sa obával o svoj rast. Valda to údajne schytal z neba priamo, tak nemusel.
A ako to dopadlo? Valdu pomaly odvial čas a Kájo chce lietať stále vyššie. Pomaly mu ani helikoptéra nestačí. Možno tak rebrík do neba, lebo som si nevšimla, žeby mal aj krídla. On to má aj tam hore všetko pekne okukané, vyzná sa v tých končinách. Vykladal o tom báchorky pár rokov skôr, ako sa prevalili vesmírne tajomstvá. Tam ho nedostihli ani imitátori.
Inak, malo to konečne grády, aj publikum ožilo, ako sľubuje hymna Slovákom.
Nuž, čo, po rokoch bol silvestrovský program ako sa patrí na československú úroveň. Hneď sa ozvali delobuchy na našej ulici. Aj ja by som bola vyhádzala svoje tradičné prskavky, lenže už nemám lodžiu.
Ráno, teda okolo poludnia, aby som bola presnejšia, som sa zobudila s vedomím, že čo tam po prachoch, aké sú, beztak sú to len papiere a nejaké musia byť, kvôli medzinárodnému kšeftovaniu. Len tie kšefty by mali byť priamo úmerné, aby bola vo svete aká-taká rovnováha, keď už dokonalá byť nemôže. Aj praslovanský boh Rod trval na tom, že všetko má rotovať okolo Slnka s čo najmenším rádiusom a nie v extrémoch. Stykom so Slnkom by všetko zhorelo, v krajnom extréme zaniklo tiež. A už sme neboli ďaleko, aspoň dúfam, že môžem prejsť pozvoľna k minulému času.
Lenže k tomu kšeftovaniu, aj teraz sa smejem. Syn ma zaviedol pred sviatkami do hypermarketu, rozhodnutý kúpiť mi nejakú zimnú obuv, lebo vie, že mám len od švagra cigánky o štyri čísla väčšie, ktoré nosil doma ako papuče. Zmiloval sa nado mnou a veľkoryso ma nimi obdaril, lebo vie byť aj štedrý. Háčik je v tom, že na vine nie sú ani tak rôzne čižmičky a podobné, s prepáčením, výrobky, ako v mojich atypických nohách, primeraných veku.
Z kupovania obuvi už mám priam vypestovanú fóbiu, tak som sa vehementne bránila, ale syn trval na svojom. Prezerali sme kadečo, len skúšať som si netrúfala. Uznajte, nikde stolička, obuvák, o zrkadle radšej pomlčím a triafať s barlou na jednej nohe do tých úzkoprofilových črievic pre Popolušky je riskantné. Jedny mali síce po celej prednej strane nápadné dekoratívne šnurovanie, ale šnúrky nielenže krátke, ale aj kamuflované. Nikde nič, len úzka sára so zipsom. Nešlo mi do hlavy, načo tam potom to šnurovanie je, ak sa sára nedá prispôsobiť nohe, ale dostalo sa mi vysvetlenia, že je to in. Keď som na ďalší pokus zistila, že aj pracky na boku iného vzoru sú podobného druhu, začala som byť tiež hin. A už totálne, keď bol suchý zips taký krátky, že sa nedal natiahnuť na potrebný rozmer. Tá obuv mi pripadala akási falošná, priam zákerná a oberala ma o možnosť voľby, ktorá je v demokracii predsa priorita číslo jeden. Pochopila som, že z pohľadu výrobcov nie topánky majú slúžiť mojim nohám, ale moje nohy topánkam. Tak, toto pŕŕŕ! Na to som háklivá. Kto kradmou rukou raz siahne na moju slobodu, toho som schopná hoci aj moriť.
Aj syn sa musel dať predo mnou na ústup. O predavačke ani nehovorím. Ale aby sme neodišli naprázdno, zatriasol peňaženkou, i keď v nej tiež nemal bohvie čo. Keď už takto vyvenčil vlastnú matku, i keď by ma Lasica možno presviedčal, že správne je vyvônčiť. Lenže ja sa príliš ani s jazykom nepatlám, neurčujú mi ho striktné pravidlá, mne jednoducho spieva. Kvôli tomu mám ťahanice s priateľkou, magistrou slovenčinárkou, lebo sa nedokážem naučiť správne používať čiarky. Je to jeden z dôvodov, že píšem radšej blogy, tu mi do toho nikto nekecia, idem na trh s vlastnou kožou. Nech si kto chce hodí hoci aj kameňom., ak je bez viny. Aj sa snažím, ale kým si všetky tie zákony, paragrafy a ich znenia podľa odstavcov nášho materinského jazyka dočítam do konca, tak začiatok dávno zabudnem. To by som sa potom nikam nedostala, zakrnula by som vo vlastnom vývoji. Obdobne je to aj s počítaním karmy pri týchto blogoch, ale tie ma až tak netangujú, nie som karieristka a nikdy som nebola. Možno aj preto som na tom teraz tak ako som.. A už mi znie v ušiach Kájov posmešný spev: „Je, jaká je...“
Napokon som si u syna, akože Ježiška, vyprosila jednu knižočku, za ktorou mi duša pišťala, pár obálok A4 a kedže už príliš nedôverujem ani súčasným lepidlám, vrátil sa pre priesvitnú pásku.
Lenže je to duša veľkorysá, tak mi ešte pred sviatkami dovliekol gramofón, keď ich už opäť vyrábajú a starý je v čudu, aby mi nebolo cez sviatky samej smutno a mohla si púšťať svoje obľúbené platne. To už bola celkom iná pesnička, lebo som ich mienila oželieť a odpásť do antikvariátu. A na dôvažok novú rýchlovarnú kanvicu, lebo stará mi praskla pri sťahovaní a z druhej odstrelila do neznáma pružina. Skoro ako zátka zo šampanského.
Za zmienku stojí, že pre platne som sa hravo vyštverala až na samý vrch rebríka, hoci inak som nemohla ani na prvý stupienok. To sú také malé, nevysvetliteľné zázraky.
Potom som sa, fakt, pobavila.
Pre kanvicu nie a nie nájsť miesto tak, aby nebola blízko sporáka či iného tepelného zdroja, ani v dosahu vody, ale pri elektrickej zásuvke. Najvtipnejšie na celej veci bolo to, že keď som objavila nadbytočne tvrdý a neohybný kábel, bol stále príliš krátky, akože inak, z úsporných dôvodov. A v návode stálo napísané písmom, že ho nie je nutné vytiahnuť celý, len toľko, koľko je potrebné. Ale ja sa nevzdávam, aj tento rébus som napokon po niekoľkých dňoch vyriešila. Kanvica už má správne miesto, takže mi nehrozí žiadna sankcia, ani prípadný úraz.
Aj pre gramofón som našla miesto. Vybalila som ho zo škatule, zapojila, lenže mi zostávalo čosi zvyšné, stočené ako háďatko. Dostalo sa mi vysvetlenia, že je to anténa. V skutočnosti však vyzerala ako šnúrka od topánok, možno od botasiek, teda vyššieho rádu. Vidíte, ako všetko do seba pekne zapadá a točí, kol dokola, ako vesmír? Chyba lávky! Táto anténa nemala čnieť dohora, ako, ako, no ako anténa, ale visieť dole zo stola až na zem. To dráždilo môjho kocúra, lebo je technický analfabet, tak som neustále zbierala odhryzky, až kým celkom nezanikla. Vyvstala otázka: Čo teraz? Nie, nedáme si pivečko, ako v Hostinci Pod Gaštanom, radšej som chytila rozum do hrsti a pobrala sa za svojou víziou, lebo ako je známe, každý má nejakú mať. Videla som pred sebou takú cievku, ktorú som si sem prepašovala, lebo som tušila, že sa mi niekedy zíde. Neveľkú, nemalú, dostatočne ťažkú, s pevne navinutým drôtom. Ukryla som ju pred kocúrom za gramofón a nechala ho, nech si líže labu. A je to!
Ďalší zaujímavý poznatok. Pomerne netrebnú škatuľu som mienila vyhodiť a celé sviatky mi len zavadzala. V prvý všedný deň mi svitlo, že je asi použiteľná do roldoru, na veci,, ktoré sa mi v ňom len povaľovali a neraz brzdili roldor v rozbehu, čo ma dosť štvalo. A hľa, sedela akurát, ako uliata. Konečne mám po vyše troch rokoch všetko usporiadané a zo škatule mám takmer rovnakú radosť ako z gramofónu. Lebo poriadok neznamená to, že je všetko naleštené, ale keď človek vie, čo kde má.
Za to všetko sa mi dostalo za odmenu poučenie, ktoré vám prezradím a myslite si o mne čo chcete, keď už máme posilvestrovskú opicu. Na rozdiel od drvivej väčšiny dospelých žien neviem piecť koláče, torty, zákusky. I dostalo sa mi kvôli tomu nejednej výtky, aká som to správna mater, babka, keď ani len makové buchty nepečiem. Len sa mi to cesto lepí a lepí, najmä z tej múky, čo sme dostali pred časom z európskej pomoci. Tak som si zmienila prekvapiť svojich rodných žerbom, ktoré som mávala na Vianoce najradšej už ako malá. Ako som konala prípravy, znenazdajky začali vŕtať nado mnou čosi susedia. Chcela som síce popri práci sledovať po očku aj večerné správy, ale povedala som si, že tú chvíľu vydržím. Lenže vŕtanie prešlo do dlhodobejšieho rušenia, čo ma srdilo, lebo pán premiér práve pomerne obsiahlo vysvetľoval, prečo sa rozhodol kandidovať za prezidenta. A to ma teda zaujímalo. No, všetko som vymeškala, mohla som sledovať len obraz. Tak som úfala, že ten príšerný hluk skončí po večierke. Lenže už sa začalo schyľovať pomaly k polnoci a hučalo, a hučalo. Napadlo ma, že vonku asi nasnežilo, či namrzlo, poslali nejaký mechanizmus na zimnú údržbu, tak som sa vyšla porozhliadnuť von. Ale nikde nič! Už som brala mobil, že zavolám susedom, aby mi potvrdili, že hukot počujú aj oni alebo mám nebodaj až také katastrofické halucinácie. Ešte horšie, ako ten schizofrenik z rozlúčky s Nelsonom Mandelom, čo tak pohoršil médiá, lebo nepochopili pointu a začali to považovať za ďalší škandál svetového rozmeru. Samotné nebesá mi v poslednom okamihu zadržali ruku a nasmerovali môj pohľad pod stôl. Verte, či neverte, tri hodiny mi tam hučal vlastný vysávač, ku ktorému som sa celý čas ani nepriblížila. Ja viem, že existuje aj reálne vysvetlenie tohto javu, môj kocúr naň musel šliapnuť, lenže ja som to vôbec nepostrehla.
A poučenie? Prišiel mi mail odkiaľsi zhora, že každý človek, tak ako má pridelený určitý hlasový rozsah, tak má aj iné schopnosti rozumové alebo ľubovoľné. Niekto soprán, iná alt, bas, barytón či tenor, mezosoprán už nevynechám, od matky prírody. Zvyčajne to býva do dvoch oktáv, ale taký ojedinelý zjav, ako bola Yma Sumac, aj tri. Len v tomto rozsahu a zafarbení môže spievať. Ak mám mimo môjho rozumového poľa svoj vysávač, keď s nim práve nenarábam, tak je škoda reči, zostáva len mávnuť nado mnou rukou a odpísať ma ako beznádejný prípad archetypu ženy - gazdinky. Zahlodal vo mne červotoč, že by mal v živote každý robiť to, na čo má správne dispozície. Že práca, na ktorú nie sme stavaní, je vlastne násilím páchaným na ľudskom indivíduu a neprináša valný výsledok. Ale hľadajme v našom vykoľajenom svete takého, keď sa každý musí živiť v pote tváre vlastnou prácou alebo byť taký chytrý, že si nájde náhradníka a na to tiež potrebuje prachy. Azda by sa museli potom zrušiť doláre, eurá, ruble a iné pliagy ľudstva, čo je v súčasnosti väčšia chiméra, ako mali všetci utopickí socialisti dokopy.
A žerbo? Dopadlo to tak, ako sa dalo očakávať. Odobrala som rezance určené do polievky, ohriala ich v pare s mletými vlašskými orechmi, šípkovým lekvárom a práškovým cukrom v kastróliku prikrytom pokrievkou. Po dvoch minútach na plynovej dvojplatničke, samozrejme so zapnutými horákmi, som zmes zamiešala polievkovou lyžicou. Všetko Made in obchod s potravinami a šípkový lekvár bol neuveriteľne rovnako dobrý ako ten, čo kedysi prácne robievala moja stará mama. Aj to chutilo rovnako a keby som bola mala chuť aj na polevu, tak si navrch nasypem kakao.
Moje predsavzatie: už sa nikdy nepokúsim piecť žerbo. Veď aj známe porekadlo hovorí, šuster, drž sa kopyta!
Obľúbenú pochúťku som si pripravila s čistým svedomím, lebo sa mi na návštevu neohlásil, ani neprišiel nik a kocúrikovi stačili granule, pre zmenu s rybou, aby mal sviatočnú pohodu aj on.
