Do vidieckych chalúp sa vtesnali a obdobne sa našlo miesto aj v pomerne priestorných mestských bytoch, o kaštieľoch, zámkoch a hradoch ani nehovoriac.
Rodiny tak boli viac zomknuté, lepšie rozumeli potrebám svojich starších príslušníkov, ale aj malých detí. Mohli sa vzájomne zastupovať v rôznych činnostiach, byť vždy naporúdzi chorým a bezvládnym, pripravení im pomôcť, postarať sa o batoľatá, či dohliadnuť na už väčšie deti.
Keďže takto spolu nažívali rôzne generácie, deti si zvykali na úctu k starším, ľahšie prijímali smrť, ak sa ju naučili od mala považovať za čosi prirodzené, prichádzajúce s vekom.
Boli svedkami, i keď neraz vykázanými z priestoru, ale predsa zúčastnenými na priebehu zrodu nového života, keď sa aj pôrod odohrával v domácom prostredí.
Je síce pravda, že bývala vyššia pôrodná úmrtnosť, aj rodičky častejšie umierali, ale stálo by azda za zamyslenie, či boli príčinou neodborne vedené pôrody alebo nedostatočná hygiena. Pravdepodobne oboje. Ale samotný pôrod je taký samozrejmý prírodný jav, že ho nie je možné považovať za chorobu. Napokon sa aj pri komplikovanejších pôrodoch privolávala lekárska pomoc, ak to len trochu majetkové pomery rodiny dovoľovali.
Isteže nemali takú technickú vybavenosť, akú majú k dispozícii nemocnice.
Zato samotné rodičky sa nemali dôvod cítiť v ťažkých chvíľach opustené, vydané napospas utrpeniu pôrodu a náladám personálu. Zrejme preto sa v súčasnosti umožňuje aj otcom, aby sa zúčastňovali pôrodu vlastného potomka, ale v rodine to bola kontinuálna prítomnosť, ktorá rodičku sprevádzala po celé šestonedelie.
Aj tu platí, že všetko má svoje klady a mínusy.
V takýchto globálnych rodinách sa viac kooperovalo pri zabezpečovaní životných potrieb.
Ešte som sama mala možnosť byť svedkom, ako sa podľa charakteru prác ujímal velenia nie najváženejší člen, ale najskúsenejší v danej oblasti a úplne samozrejme preberal na seba riadenie a organizáciu a ostatní rešpektovali jeho schopnosti a podriaďovali sa mu bez pocitov krivdy či útlaku.
Predovšetkým sa však viac a kvalitnejšie komunikovalo. Ak aj bol ktosi mlčanlivejší, alebo nemal práve na komunikáciu náladu, tak bolo dosť ďalších vhodných možností sa odventilovať s ostatnými členmi.
Ak bol ktosi práve agresívnejší, tak ho mal kto skrotiť a uchrániť prípadnú obeť pred jeho afektom.
Smutného sa snažil ktosi rozveseliť, skleslého povzbudiť, plačúceho utešiť, k smejúcemu sa pridať, ošetriť menej závažné zranenie, umierajúceho držať za ruku a byť pri ňom do poslednej chvíle.
A nielen to.
Na vidieku bolo samozrejmé, že rodina mala aké-také vlastné gazdovstvo, takže pracovala ako keby doma, na svojom.
V mestách bývalo bežné, že rodiny bývali v domoch, kde mali vlastné obchody, dielne, salóny, atď.
Čiže všetci nejakým spôsobom participovali na spoločnej práci.
Dnes sa preferuje, najmä v mestách, nukleárna rodina. Podľa možnosti najviac s dvomi deťmi.
Čoraz viac starých ľudí zostáva žiť osamelo.
Čo taký osamelý život so sebou prináša?
Vo vežiakoch, v poschodových panelových blokoch sa neraz ani susedia vzájomne nepoznajú, o to menej stýkajú.
Starý človek, najmä kým je vitálny, má vlastné pohodlie, súkromie, pokoj. Dostatok času na dôchodku, aby sa venoval vlastným záľubám.
Na kontakt so svetom má k dispozícii telefón, väčšinou už aj mobil, televízor, rozhlas, záplavu reklám. Teda o informácie by nemal mať núdzu, skôr naopak.
Ak má doma aj počítač s internetom a ovláda prácu s ním, je to ďalší zdroj informácií, užitočný pomocník, slúži na mailovanie, skypovanie, čiže udržiavanie kontaktov s blízkymi, aj rôznymi inštitúciaimi.
Má takto možnosť vybaviť si rôzne záležitosti z domu.
Môže si kontrolovať stav na vlastnom účte a sledovať platby.
Dokonca má príležitosť si objednať nákup rôznych komodít bez nutnosti chodenia po obchodoch, lebo nie každý má v tom záľubu, navyše si lepšie ustriehne ceny.
Ak sa mu zunuje sedieť doma sám, má možnosť vyjsť von, či už len tak pred dom, do nákupného centra, ak rád číta, navštíviť knižnicu.
Častou spoločenskou príležitosťou na konverzáciu bývajú aj čakárne u lekárov, kde sa rýchlo nadväzuje komunikácia.
Náročnejší chodieva aj do nejakého klubu, prípadne do krčmy.
Z času na čas ho pribehnú navštíviť aj deti, vnúčatá, či iní príbuzní alebo čoraz vzácnejší priatelia. Zväčša z minulosti, teda dlhodobí.
Deti bývajú uponáhľané, zdržia sa krátko, majú dosť vlastných problémov.
Vnúčatá chodievajú síce pomenej, bývajú rozlezené po svete, ale posedia trochu dlhšie. Klipkajú očami a kradmo pozerajú na hodinky.
Na pár mesiacov si zatrhnú fajku o ďalšej splnenej povinnosti.
Občas osamelého človeka naložia do auta a niekam vyvenčia. Podľa času, nálady, aktuálnej príležitosti a finančných možnosti. Vtedy sa aj trochu vyparádi, inak mu to nestojí za námahu.
Mnohí majú aj domáceho miláčika, ktorý je verný, bezpodmienečne milujúci, túžiaci po maznaní, škrabkaní.
Starecká náhrada za takmer zabudnuté ľúbostné hry.
Je zdrojom pozitívnych energií a kladných emócií. Toto býva obzvlášť krásny vzťah.
S takým psíkom treba pravidelne chodiť von. Je možné sa pri tom stretávať s ďalšími psíčkarmi a pochváliť sa dobrými vlastnosťami toho svojho.
Zdanlivo to nie je málo.
Ale len zdanlivo.
Lebo deň má 24 hodín, týždeň 7 dní, mesiac 30 až 31 a bežný rok 365. To je pomerne veľa hodín, kedy je osamelý človek sám. Najmä tých nočných, kedy sa mu už nedarí až tak spať.
Dosť zlé bývajú chvíle po odchodoch blízkych, keď musí prepnúť radosť zo stretnutia okamžite na osamelosť a len v duchu ju nechávať doznievať.
Zlé bývajú aj okamihy návratov do prázdneho, tmavého bytu. Vtedy si ocenia práve ňufáčik svojho zvieratka, vítajúci ich vo dverách.
V televízii je pramálo skutočne lákavých programov, skôr lezú na nervy. Tie vzrušujúce niet s kým okomentovať.
Niet sa s kým obávať o výsledok hokejového zápasu o medailu, privítať Nový rok. Niet sa s kým smiať na vydarenej, vtipnej scénke.
Niet si s kým pripiť šampanské.
Vypočuť hymnu.
Kvôli svojmu miláčikovi sa vzdáva aj tradičných prskaviek, lebo sa bojí delobuchov a iných vymožeností zábavnej pyrotechniky.
Množstvo informácií, spomienok, udalostí, myšlienok zostáva uložených v hlave a niet sa s kým o ne podeliť. Tak vzniká pretlak, ktorý niet ako ventilovať. So zvieratkom sa dá pomaznať, aj sa mu prihovárať, ale nie poradiť, nedáva spätnú väzbu, neutíši, neupokojí, nerozosmeje od srdca. Nevie poskytnúť radu.
Svet je celý v pohybe, dejú sa prevratné zmeny ohlasujúce prerod a s ním nástup novej éry s príchodom ďalšej generácie.
Niet s kým prebrať vzrušujúce udalosti, báť sa o ich priebeh a výsledok.
A tak stále viac chýba priebežná komunikácia. Osamelý človek sa trochu vyrozpráva niekde vonku, ale potom veľmi, veľmi dlho mlčí.
Najmä ak je zlé počasie, že neradno vyjsť.
Ak ho ktosi navštívi, tak býva zahriakovaný, alebo upozorňovaný aby toľko nerozprával, alebo bol radšej ticho, lebo sú na mieste, kde nie je vhodné rozprávať, že si to povedia potom. Lenže to potom už nebýva, lebo čas je pokročilý, treba utekať preč.
Pritom má osamelý človek toľko na srdci, čo by chcel povedať, predebatovať, skonfrontovať si názor. Preto býva po takomto stretnutí sklamaný. Očakával veľa, ale dostalo sa mu menej. Manko postupne vzrastá.
Čoraz viac sedí a necháva sa unášať myšlienkami, spomienkami. Aj celé hodiny. Je to akási meditácia, len pričastá.
Málokedy sa vracia k starým fotografiám, albumom, starým listom. Ak sa na to pozerá sám, nie je to ono. Niet komu povedať, pamätáš sa vtedy... Alebo toto si ty, keď si bol tam a tam... Toto je babka, keď bola mladá... Boli sme práve na dovolenke, ešte s mamou, otcom...
Osamelý človek si to hovoriť sám nemusí, on to vie.
V našich pomeroch máva značne obmedzený príjem, teda dosť starostí. Dôchodky sú tak na prežitie, zoškrtené na základné potreby, ale nie na akúkoľvek nadstavbu, čo i len skromnú a človek predsa nie je zvieratko, má aj duchovné potreby, i keď len skromné. Niekedy má aj vzdelanie, aj intelekt rozvinutý.
Na kultúrne vyžitie, koncerty, divadlá, kiná, kúpu nových knižiek, návštevu športových podujatí, cestovanie, liečenie v kúpeľoch, nemôže veľmi pomýšľať. Dokonca ísť kohosi navštíviť si musí veľmi dobre zvážiť, ak nechce ísť naprázdno.
Prijímanie návštev doma, najmä dlhších, sa stáva pohromou pre jeho peňaženku a rôzne príležitosti, ako svadby, pohreby, životné jubileá priam nočnou morou.
Ak aj deti občas pomohli, je to dvojsečná zbraň. Pomoc sa môže stať aj výčitkou, povinnosťou vrátiť ju v inej forme. A potom, čo najmä mladí celkom nevedia pochopiť, ani starý človek sa nerád stáva odkázaným na takúto pomoc. Poteší, ak príde vhod, na chvíľu odvráti starosti, ale ho aj ponižuje vedomie, že je vlastne na ňu odkázaný, ak aj celý život pracoval.
A deti už dlhší čas tiež nemajú na rozdávanie. Kdesi sa to zaseklo.
Dobre si uvedomuje, že to môže byť aj forma tíšenia vlastného svedomia. Sám by rád dával, ale nemá na to. To nie sú práve príjemné pocity.
Ešte horšie je to ak vstúpia do hry bežné podvodné praktiky, ktoré sa ho snažia zlodejsky obrať o to málo, čo má k dispozícii, ba priam ho ohrozujú bankrotom. Kolapsom na účte, ktorý sa z dôchodku vyrovnáva len ťažko. Všade smrdia exekúcie. Na ulici sa potulujú bezdomovci ako výstraha.
Samotné vedomie, že je terčom úmyselného podvodu ho uráža, až rozhorčuje, lebo vie, že je to nefér, a ktosi na tom koristí na jeho úkor. Mladšie generácie si už zvykli, berú to takmer ako samozrejmú vec, s ktorou sa nedá nič robiť, prišla s dobou, ale stará vie, že to nebývalo a nemusí byť.
Ešte má zachovaný zmysel pre čestnosť, charakternosť, i keď sa vždy našli podvodníci.
Ale nie dnešných rozmerov a s takou bezohľadnou drzosťou.
Starí ľudia bývali skromnejší, ale aj spokojnejší. Dokázali si lepšie určiť štandard života. Dnes kraľuje všade honba za ziskom. A väčšina starých je už natoľko múdra, že vie, že peniaze a zisk nie sú pravé hodnoty a neprinášajú šťastie.
Hnevá ho, že každý hundre a vedie reči o morálnom úpadku, ale nikto nič nerobí, je ľahostajný. Vraj čo sám zmôže.
Aj sám zmôže každý veľa. Všetko sa dá, len treba chcieť, hovorí stará múdrosť. Aj keď má obmedzené možnosti, ešte stále ich zostáva dosť. Len chýba chuť, zápal, trochu elánu.
Všade sa nadáva na vládu. Na každú vládu. Iste, nemáme práve excelentné garnitúry, ale ani sám predseda vlády nemôže pokynúť ako Boh: Buď svetlo! Buď to! Buď ono!
Mnohí sú ešte nábožne založení, ale čoraz menej dôverujú aj svojej cirkvi či kňazom. Takto prichádzajú o ďalšie istoty, ktoré im dávali silu znášať útrapy života.
Horšie však je, keď prichádza choroba, nevládnosť až bezmocnosť. Je strašné pozorovať a cítiť, že človek začína byť na ťarchu, prípadne, že jeho skon by komusi vyriešil nakopené problémy, ktorých je v súčasnosti tak veľa. Hlavou sa mu neraz blysne aj možnosť ukončenia vlastného života nie práve prirodzenou cestou. Niekedy aj takýmto smerom uvažuje, bilancuje, kalkuluje. Má dosť času na to, aby sa mu aj takéto úvahy preháňali hlavou. Ale nemá to komu povedať, zdôveriť sa. Iba čo by ho zahriakli a nemôže si byť istý ani tým, či úprimne.
Čoraz viac je v situácii, že si nie je schopný sám pripraviť jedlo, zaobstarať potrebné veci, dodržiavať hygienu, zájsť na potrebu. Udržiavať okolo seba aký taký poriadok. Vyniesť páchnuce smeti. Vyvenčiť psíka, ktorého by sa nevzdal za nič na svete a ten kňučí pri dverách.
Prestáva byť schopný udržiavať si predmety, ktoré potrebuje, funkčné.
Kazí sa mu zrak, sluch.
Trápia ho bolesti.
Slabne mu srdce.
Horší sa orientácia.
Pamäť vypadáva, mýli sa.
Pri reči stráca niť.
Uvedomuje si to, aspoň istý čas, ale pomôcť si nemôže.
Ostatných, ktorí o neho ešte javili záujem, tým odrádza.
Je sústredený na detaily, ktoré ho obklopujú. Pozoruje a vníma ich súvzťažností.
Stáva sa podozrievavý, lebo vidí súvislosti aj tam, kde si ich mladší ešte nevšímajú.
Nazývajú ho paranoidným a tak sám pochybuje o svojich zisteniach, i keď je presvedčený, že existujú.
Svet je zlý, to priznáva každý. Ale starý človek radšej už prestáva hovoriť aj o schválnostiach, ktoré ho znepokojujú.
Stáva sa ešte viac neistým.
A tak len pozoruje, sleduje, čaká a mlčí.
Lebo ak hovorí, všetkých odplaší. Aj tých, ktorých by nerád.
Začína platiť úmera, čím je na tom horšie, tým viac sa mu všetci vzďaľujú a on zostáva so svojou bezmocnosťou sám.
Dokonca vie, že ak príde jeho čas, nikto nebude schopný previesť ho na druhý breh, lebo to nie je v silách ľudských. Aj v umieraní bude sám, ako to napísal už mladý Jiří Wolker.
V emočnej oblasti platí iná úmera. Čím sa snaží byť lepší, láskavejší, vľúdnejší, tým viac zla k sebe priťahuje.
Ak sa snaží vysvetliť svoje problémy, vidí, že vyvoláva len stupňujúcu sa nervozitu.
Stále má väčšie zábrany telefonovať, posielať sms správy, lebo sa mu dostáva zahriaknutí, že vyrušuje. Tak prestáva volať. Tým ešte viac stráca kontakt aj s najbližšími.
Dni osamelého starého človeka nie sú Vianoce raz do roka alebo iná príležitosť. Sú dlhé a vleklé.
A čím mu je horšie, tým sú dlhšie a tým viac je osamelejší.
Ak sa zmôže na nejakú vlastnú iniciatívu v snahe aspoň pomôcť, stretáva sa s pobaveným úsmevom a mávnutím rukou. Vie, že zase trafil vedľa. Tak prestáva vyvíjať iniciatívu aj týmto smerom a uťahuje sa do seba ešte viac.
Ak chce poradiť, lebo má skúsenosti, býva prijímaný s nevôľou alebo zhovievavým odmietnutím. Na jeho rady nikto nie je zvedavý, bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú dobré.
Čím je slabší a tratí sily, tým viac sa mu prikazuje a viac na neho kričí.
Ako mu pribúdajú roky, stráca čoraz viac blízkych, priateľov, známych. Postupne odchádzajú na večnosť, len v jeho srdci zostávajú živí. On o mnohých vie, že tu kedysi vôbec boli, nosí ich v predstavách, ale pre ostatných jednoducho neexistujú, lebo ich nepoznali, nikdy nevideli.
Jeho spomienky z mladosti, neraz také krásne alebo bôľne nemá komu odovzdať, lebo iných nezaujímajú, nič im nehovoria.
Je čoraz beznádejnejšie nachádzať si nových priateľov, i keď dostáva rady, aby chodil viac medzi ľudí.
Ak aj má zabezpečenú pomoc vo forme opatrovateľky, prichádza presne podľa rozvrhu a vykoná dohodnuté práce. Nie podľa jeho predstáv a potreby, nie vtedy keď to akútne potrebuje, ale ako to rozhodne akási posudková komisia, prípadne podmienky neziskovej organizácie, ktorá mu pomoc poskytuje. Profesionálne, málokedy skutočne so srdcom.
Vie, že tieto organizácie majú veľmi obmedzené možnosti. Finančné, časové, personálne a ktovie aké ešte. Lenže ak on potrebuje zavolať rýchlu zdravotnú pomoc, priniesť urgentne lieky, nemá kto, lebo je po pracovnej dobe, je večer, noc, víkend, sviatok.
Ak má k dispozícii auto, pristavia mu ho v stanovený čas, ale niet toho, kto by ho pripravil, pomohol s oblečením, povodil po poliklinike a podržal veci, ktorých máva plné ruky alebo privolal výťah ak je povedzme po operácii očí, nemá ešte správne okuliare a teda nevidí na tlačítka.
Keď sa vráti vyčerpaný, nemá ho kto uložiť, prihriať obed.
Samu ma veľmi irituje označenie, s ktorým som sa už viackrát stretla: sídlisková geriatria. Paušálne, kus čo kus, ako keby sme boli všetci len staré, zbytočné haraburdy, ktoré zavadzajú a treba ich vyhodiť do kontajnerov, aby bolo dosť miesta pre nové, modernejšie veci.
Spomienkové predmety, ktoré tak starostlivo uchováva, majú už cenu len pre neho. Musí ich stále viac chrániť, aby mu ich nevyhodili.
Hudbu, ktorú mal rád, už nikto nepočúva.
Knižky a ich autorov, ktoré miloval a vážil si, sú nahradené poväčšine lacným brakom, ak vôbec.
Vytratili sa obľúbené rubriky z časopisov, na ktoré sa vždy tešil.
V televízii sú samé nové, neznáme tváre, už len kde-tu spozná takého, koho kedysi obdivoval. Tiež zostarli.
Nabubrelé reklamy, ktoré ho ustavične atakujú v televízii, vyvolávajú v ňom už alergiu ba priam zlosť, lebo vie, že sú klamné, útočia na neho, pripomínajú mu vlastné možnosti, či skôr nemožnosti a nemá kam pred nimi ujsť, iba ak vypne televízor a tak zmizne z jeho príbytku aj tieň mihajúcich sa, hovoriacich, živých ľudí.
Ak nás takto onálepkujú, uniformne, ako keby nám ulúpili bohatstvo nášho života, hĺbku našich citov, pestrosť spomienok, prežívania, myšlienok.
Keď vyjdem von, aspoň na menší nákup do neďalekého obchodu, pokúšam sa pozorovať samu seba pohľadom okoloidúcich. A vidím starú ženu, sťažka sa vlečúcu, opierajúcu sa o francúzsku barlu, oblečenú v nemodernom, obnosenom oblečení a neforemných topánkach. Koho napadne, že si nič iné obuť neviem i keď by sa aj našlo.
Často ma upozorňujú, že mám na kabele otvorený zips. Myslia to dobre, ale nikto nevie, že si ten zips neviem zatiahnuť, lebo sa mi nevydarila operácia karpálnych tunelov a moje ruky sú nielenže nehojace sa rany, ale aj bez citu, zhrubnuté a majú zdeformované prsty.
Ten, kto bez rozmýšľania vhupne do topánok, či si pozapína gombíky úchytkom, nemôže vedieť aký je to pre mňa problém. Na čele to napísané nemám.
Nedávno ma tak upozornili v obchode, keď som si zlými okuliarmi starostlivo lúštila drobné písmenká na obaloch potravín, lebo musím skutočne zvažovať čo si kúpim a zjem. Moja kabela na krku bola roztvorená, predavačka stratila nervy a prišla ma upozorniť, že kabelu mám nechávať odloženú pri dverách. Že ma síce neupodozrieva z úmyslu kradnúť, ale zips by som si mala zatvoriť. Cítila som sa strašne. Jasné, že ma upodozrievala. Lenže v tej kabele mám všetko dôležité, platobnú kartu, prostredníctvom ktorej ma veľmi ľahko môžu obrať aj o to posledné čo mám, kľúče, doklady. Nemôžem to nechať bokom, nestrážené za dverami. Ako by som zaplatila pri pokladni? A zips si zatiahnuť neviem, tak je kabela roztvorené. A nielen tá, aj vetrovka, ktorú mám na sebe, hoci fúka studený vietor a kmáše ju zo mňa. Tá predavačka plnila svoju povinnosť, ale ja sa nemôžem preukazovať pri každom nákupe celou svojou zdravotnou kartou. Kto by to aj čítal?
Jedno viem iste, do toho obchodu viac nevkročím. Jednoducho sa vo mne vytvoril ďalší blok.
Pri návrate domov prechádzam cez menší park. Zakaždým, ak práve neleje, si tam chvíľu posedím na lavičke. Oddýchnem si, doprajem aj mojim očiam aby spočinuli v zeleni, nadýcham sa vône ihličnanov, ktoré mi pripomenú zakaždým aj detstvo a prázdniny u starých rodičov na Horehroní. Kdeže už sú tie časy! Aj v mojom mozgu sú uložené už len ako vyblednuté fotografie.
Stane sa, že sa na kus reči pristaví alebo aj prisadne iný osamelý starý človek. Síce celkom neznámy, ale predsa.
Ak nie, zapálim si cigaretu. To je jediný luxus, ktorý si neviem odoprieť. A načo aj. Dobre mi to padne, lepšie sa mi premýšľa a viem, že cigareta patrí tiež k pradávnym rituálom, ktoré ľudia k životu potrebujú. Že má odstrašujúcu škatuľku? S varovaním? Od čoho ma chce niekto uchrániť? Čoho sa mám báť? Iba ak ďalšieho zvýšenia nehoráznych cien. A používam už síce rozpadávajúci sa, ale ešte slúžiaci kožený obal, ktorý som kedysi dostala na Vianoce aj s ďalším na knihu a puzdrom na okuliare.
Nedávno okolo mňa prebehol hlúčik šarvancov a rehotajúc sa ukazovali na mňa: „Aha, barlu má v ruke a cigu v papuli!“
Nevedela som, či sa zasmiať alebo rozplakať.
Aj takáto je sídlisková geriatria.
