Dostávam neustále začudované otázky typu:
„A to si sa musela po toľkých rokoch rozvádzať?“
„Čo z toho máš, že si sa rozviedla, keď ste aj tak dožili spolu päťdesiat rokov?“
„To si mu nemohla dať podpísať rýchlo žiadosť o uzavretie manželstva, keď si videla, že už zomiera? Bola by si mala dôchodok.“
Rezolútne odpovedám, že nie, nemohla a rozviesť som sa musela.
Nechápete ani Vy?
Tak sa to pokúsim vysvetliť, pretože nie som v tejto situácii sama, údajne je takýchto alebo podobných žiadostí mnoho. To verím, lebo inak by sa to neponímalo ako problém, ktorý treba riešiť.
Možno ani nie tak pre tých pár eur navyše, z ktorých sa moja situácia nijako radikálne nezmení, len o máličko zlepší, ak nám ho prípadne priznajú.
Lebo tu nejde ani tak o tie peniaze, ako o princíp, ktorý je v súčasnom ponímaní voči nám, ktoré/í sme sa síce rozviedli, predsa veľmi nespravodlivý.
Prečo?
Lebo ak sme sa rozviedli, tak sme na to asi mali závažné dôvody. Možno sme v priebehu manželstva museli znášať viac príkoria ako ženy, ktoré sa nevzbúrili aj takýmto krajným spôsobom.
Zrejme sme potrebovali svoju životnú situáciu, do ktorej sme sa z rôznych dôvodov dostali, riešiť práve vtedy a radikálne, aby sme mohli žiť svoje životy ďalej, v súlade s vlastnými hodnotami a so sebou samými.
Aby sme trebárs pre hmlistú vidinu iluzórneho dôchodku neklesli v očiach vlastných detí a zachovali si morálny kredit.
Lebo jedna vec je hĺbka vzťahu a základy, na ktorom je vytvorený a celkom iná vec je formálna, papierová, opečiatkovaná, zákonmi ošetrená inštitúcia manželstva.
Vzťah, najmä taký, ktorý predpokladá aj založenie rodiny, predstava o morálnych hodnotách, ktoré chceme vštepiť svojim deťom, sa nie vždy zlučuje s tým, čo život so sebou prináša. Aspoň v určitých životných etapách.
Môžu to byť ako vplyvy zo samého vnútra vzťahu, pretože nie je konštantný, ale prebieha tiež neustálym vývojom. Ale aj tlaky vonkajšie, ako sú spoločenské zmeny, zásahy zo strany pôvodných rodinných štruktúr, zdary či neúspechy v povolaní, dôsledky zdravotných komplikácií, kopance a omyly, voči ktorým nikto nie je imúnny, a pod.
O každom manželskom zväzku sa predpokladá, že býva založený z lásky a v dobrom úmysle. Hoci ani výnimky nebývajú až také zriedkavé. Ale predpokladajme prvú možnosť.
Láska je elementárna životná hodnota. Nielen k partnerovi, ale ako prístup k životu vôbec. Schopnosť niekoho, prípadne aj niečo, milovať, je najpozitívnejší a teda aj najmorálnejší prejav vzťahu ku všetkému, s čím sa v jeho priebehu dostávame do styku.
Skutočná láska nám nedovolí konať amorálne, ubližovať iným, ťažiť z nich, priživovať sa bez adekvátnej protihodnoty, byť voči ostatným bezohľadní, prehliadať ich potreby a prípadne aj šliapať po nich. Navyše v egoistickom záujme a vo vlastný prospech.
To platí pre všetky vzťahy, pracovné, priateľské, širšie rodinné väzby, atď. O to viac to musí platiť v takom hlbokom vzťahu, akým má byť manželstvo, ktoré má za cieľ prípravu nového pokolenia pre spoločnosť. Lebo spoločnosť nové pokolenie potrebuje, bez neho by nielen ustrnula, ale skôr-neskôr zanikla.
K láske patrí aj sex, ako jeho prirodzená súčasť, ale nie ako hlavná, ani jediná.
Skutočné naplnenie sexuálneho života, nemôže byť mechanickým aktom na uspokojenie telesných potrieb. Sexuálna túžba nie je vyvolávaná telesnými podnetmi, ako sa mylne predpokladá, ale emocionálnymi. Sprievodné telesné prejavy sú len pomôcky, umožňujúce harmonické splynutie dvoch bytostí.
Neverím, že samotný sex, ktorý nie je sprevádzaný emóciami, môže byť rovnako plnohodnotný ako ten, ktorý je súčasťou lásky.
A už vôbec nie, že k nemu patria rôzne rafinované praktiky, ktoré majú zvyšovať kvalitu sexu. V takom prípade sa nejedná o kvalitu, ale kvantitu sexu a v tom je rozdiel. Nijaký tvor v prírode, žiadny živý organizmus si nič podobné nevymýšľa, to len človek si nevie limitovať potreby a ženie sa za každú cenu za tým, aby dosahoval a ťažil zo všetkého viac, ako v skutočnosti potrebuje.
Pokojne ma môže ktokoľvek obviňovať zo zaostalosti, prudérnosti, nemodernosti, nepresvedčí ma nik. Ani poniektorí autori, ktorí detailne popisujú priebeh kopulácie. Nepovažujem to za prejav odvahy, aj keď v určitom období ňou možno aj bol.
V takýchto dielach zvyčajne absentuje duchovná hĺbka, originalita myslenia, múdrosť získaná nadhľadom a tak sa nahrádzajú exibicionizmom.
Aj tu platí, že v jednoduchosti je krása. Či nie je príjemnejšie sa pozerať na dokonalú krásu známych sôch melóskej Venuše alebo Dávida, vybozkávať voňavý zadoček vlastného dieťaťa, ako slintať pri porne alebo nechutných fotografiách, ktoré majú údajne povzbudzovať túžbu, či zvyšovať rozkoš? Čoho? Tela? Ale kde zostáva pri tom duša človeka? Kde jeho srdce? Zostáva len úbohý črep, paškvil lásky.
Nedávno sa mi zastavil rozum pri čítaní o tom, ako nevesta dvadsať minút pred vlastnou svadbou, poslúžila fajkou na záchode kamarátovi svojho nastávajúceho.
Okamžite som si predstavila aké bude mať asi spomienky na najkrajší deň svojho života? Aké pocity, keď sa zahľadí na svadobnú fotografiu o pár rokov?
Dokonca by som sa ani nedivila, keby mala pri tom oblečené luxusné biele šaty so závojom. Tie totiž už spravidla bývajú len preferovanou karnevalovou maskou Panny nepoškvrnenej alias Virgo. Už dávno prestali byť symbolom panenstva a nevinnosti a teda sú len falošnou pretvárkou a hrou na niečo čo v skutočnosti nejestvuje.
Každá ľudská bytosť by si mala zachovať istú dôstojnosť, ak si váži sama seba, ale aj iných ľudí.
Sú situácie, ktoré sú natoľko intímne, že na verejnosť jednoducho nepatria a ak, tak vo vkusnej miere, skôr s ponechaným priestorom pre fantáziu. Lenže to dokážu skôr veľkí majstri pera. Veď koho by už bavilo čítať podrobnosti o vymiešavaní, siakaní, kašľaní, a podobných veciach, ktoré považujeme za nechutnosti. Čo by to komu dávalo? Aký estetický či duchovný pôžitok?
Skutočný sexuálny akt bez lásky je rovnako nechutný a jeho popisovanie zbytočné. A milovanie s láskou zase nepotrebuje svedkov, skôr súkromie.
Zdá sa, že som odbočila od témy, ale nie.
Lebo sex patrí aj k manželstvu. Dokonca sa označuje ako plnenie manželských povinností. Trochu to zaváňa prostitúciou a tú málokto považuje za prejav lásky a morálky. Akáže tam láska, zaplatená peniazmi? Láska sa ničím nedá zaplatiť, ani kúpiť. Rovnako ako šťastie.
Takže sex by mal byť medzi dvomi milujúcimi sa ľuďmi naplnením ich vlastnej, obapolnej túžby. Ohľaduplný, plný vzájomnej úcty, dôvery, blízkosti, dopĺňania. Neponižujúci dôstojnosť človeka. Len tak môže prinášať aj šťastie.
A sme pri tom.
Ak je vzťah proces, ktorý prechádza vývojom, ale manželstvo je nemenný právny stav, z ktorého vyplýva plnenie manželských povinností, nevyhnutne prichádzajú aj krízy. Práve vtedy emócie kolidujú s povinnosťami. Potom to už nie je láska, a takýto sex nie je jej prejavom, ale znásilňovaním.
V takýchto prípadoch ohrozený partner niekedy nemá inú voľbu, ako zvoliť únik, hoci aj za cenu rozvodu. Trebárs aj vtedy, keď láska ešte tlie.
Lenže aj tlejúci plamienok je možné časom rozdúchať.
Aj po krízach a teda aj rozvodoch sa stáva, že sa životná situácia partnerov zmení a opäť si nájdu cestu k sebe. Môžu dokonca opätovne uzavrieť manželstvo, ale často sa toho, poučení jedným stroskotaním, skôr obávajú a váhajú. A v tomto období otáľania sa môže rekonštrukcia vzťahu skončiť predčasne, úmrtím jedného z nich.
Sú optimisti, ktorí uzatvárajú ďalšie manželstvá, zakladajú nové rodiny. Ale všetky investície, ktoré vložili do pôvodného, sa do nového vzťahu preniesť nedajú a tak sa prehlbuje debet, ktorý sa ťažko dopĺňa. Samozrejme nehovorím o bankovom konte.
Lebo čas sa späť nevráti, spomienky nevymažú, zostávajú záväzky. O to je každý ďalší zväzok zraniteľnejší, postavený na menej pevných základoch.
Neraz býva obrovskou úľavou, keď si primárni partneri nachádzajú časom cestu späť. Zrazu je všetko jednoduchšie, ľahšie, dôverne známe. Je to ako keby sa po dlhej a dobrodružnej ceste vrátili domov.
Takže odpovedám na prvú otázku z úvodu, či som sa musela rozviesť, keď sme napokon aj tak zostali spolu?
Áno, musela. Lebo sa vzťah ocitol v takej hlbokej emočnej kríze, ktorá plnenie manželských povinností vylučovala. A bez nich manželstvo neplní jednu zo svojich základných funkcií. Skolabuje.
V tomto som nikdy nepochopila doktora Plzáka, ktorého som tiež kedysi hltala, ktorý tvrdil, že v manželstve sa má určiť akýsi rozvrh na pravidelný sex, ktorí sa má striktne dodržiavať, bez ohľadu na výkyvy emočných stavov vo vzťahu. Preto sa ani nečudujem, že jemu samému troskotali manželstvá. Poznám aj viac takýchto expertov, ich teórie a rady. Tiež sa im manželstvá opakovane sypú.
Až keď sa mraky nad vzťahom rozplynuli natoľko, že vyčistili aj emócie, mohlo sa pokračovať ďalej.
Toto považujem za morálne riešenie.
Ak niekto bol napriek tomu schopný vo vzťahu pokračovať bez očisty a mal aj žalúdok plniť si manželské povinnosti, tak potom neviem, neviem, kde sa vytratila sebaúcta.
Na otázku, čo z toho teraz mám, tak práve tú čistotu vzťahu, dobrý pocit z dodržania etických princípov a nenaštrbenú sebaúctu.
A na ďalšiu otázku, či som nemohla donútiť manžela, aby mi v štádiu umierania podpísal akési lajstro tiež odpovedám, nie nemohla. To by nebolo fér v stave, v akom sa nachádzal.
Takže toľko k nárokom na vdovské dôchodky rozvedeným. Ostatné majú v rukách kompetentní.
