Peter Hlavačka
V Prešovskom kraji uvažujú o marihuanovej zóne
Na podnet holandských investorov zvažujú v Prešovskom kraji zriadenie voľnej marihuanovej zóny po vzore Holandska.
Niekdy píšem vážne, niekedy sa snažím byť vtipný. Občas provokujem a následne si prečítam diskusiu, kde ma virtuálne prefackajú. Dôležité je, že ma baví písať a čitateľov nenudím. Zoznam autorových rubrík: Náboženstvo úplne inak, Myslím to úplne vážne, Blogocentrizmus, Egocentrizmus, Hudobný krúžok, Popularizácia vedy, Investovanie / Ekonomika, Srandičky/ Fikcie / Ficoviny, Súkromné, Nezaradené
Na podnet holandských investorov zvažujú v Prešovskom kraji zriadenie voľnej marihuanovej zóny po vzore Holandska.
Doteraz prakticky neznáma nadácia MOO zverejnila svoje plány na postavenie sochy Gabriela Palacku na Námestí Slobody v Bratislave. Plánované náklady sú 150 milónov korún.
Známy režisér Peter Jackson, preslávený trilógiou Pán Prsteňov sa rozhodol natáčať horor umiestnený na Slovensku. Inšpiroval ho k tomu úspech filmu Hostel od režiséra Eli Rotha a taktiež aj skutočné udalosti, ktoré sa stali na Slovensku.
Veľa ludí žije v domnienke, že je jedno čo robia, chod sveta nikdy výrazne neovplyvnia. Veľa ľudí sa naopak veľmi snaží meniť svet, ale často vyjdú všetky ich snahy naprázdno.
Vyrastal som v socialistickej ČSSR. Pre mladších, ktorí nezažili ako vyzerali ulice za socializmu mám malý tip. Predstavte si, že všade namiesto reklamných plagátov visia nápisy ako "So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak !" alebo "ZSSR je náš verný spojenec" a plno iných propagandistických sračiek. A na prvého mája to vyzeralo na námestí SNP, ako keby Slovensko vyhralo majstrovstvá sveta v hokeji. Akurát na tribúne namiesto hokejistov stáli starí páprdovia z KSČ a KSS. A hromové "Hurrá" pracujúceho ľudu pochodujúceho pod tribúnami a oslavujúceho svoje víťazstvá bolo skôr čiernym humorom ako skutočnou oslavou. My ako gymnazisti sme z toho mali strašnú prču a naše "Hurrrrááááá" všetkých okolitých pracujúcich hravo prekonalo. Následne sme išli totálne do kolien od smiechu a ledva sme sa odplazili spod tribúny. Na prehnaný rehot sme v socialistických časoch raz takmer doplatili, pretože sme vyprovokovali k akcii samotnú Sovietsku armádu. Na Leninovom námestí (teraz Jakubovo) bolo umiestnené veliteľstvo Sovietskej armády v SSR. Po maturitách sme sa mierne pripili (naozaj len mierne :) a skončili sme na lavičkách pred veli
Kedysi si na Slovensku zopár zákerákov zarábalo takzvanou "zaručenou" diétou. V inzerátoch sľubovali, že za 100 korún pošlú na dobierku návod na diétu ktorá zaručene funguje. A našlo sa dosť ľudí, ktorí zaplatili 100 korún a prevzali si list s jednoduchým textom: NEŽER TOĽKO ! Humorné bolo to, že týchto podnikavých vtipálkov vlastne nikto nemohol zažalovať, pretože tá diéta naozaj zaručene fungovala. Ale tie časy už dávno pominuly a teraz sa objavujú nové diéty, ktoré naozaj fungujú. Akurát dnes sa nám kolegyňa zverila s tým, aké tajomstvo sa skrýva za jej výnimočne štíhlou postavou.
Muž sa pozeral na svoje malé dieťa. Malo nafúknuté brucho a umieralo. Nebolo jasné, či umiera od hladu alebo kvôli chorobe. Mužov pohľad bol prázdny, žiadny náznak nádeje, alebo snahy. V malej chatrči zloženej z vlnitého plechu a starých krabíc sa tiesnila aj jeho žena, ďalšie dve deti a kameraman. Muž s únavou v hlase povedal: Dúfam, že už zomrie.
Raz som sa bavil s kamošmi o kráse našich spolužiačok na strednej škole. O jednej som sa zmienil, že je pekná, ale trochu sa hrbí a to kazí celkový dojem. Niektorý z mojich kamošov túto poznámku posunul svojmu kamošovi. A od neho to išlo ďalej a ďalej. Až jedného dňa za mňou prišla tá dotyčná, fialová od hnevu. Poriadne mi vytmavila, že ju nemám ohovárať a že k hrbatému a slintajúcemu Quasimodovi má poriadne ďaleko. To bola moja prvá lekcia k skrytému čaru komunikácie cez viacero ľudí.
Pokiaľ vás zaujíma antropológia, prípadne vás vždy trápili "záhady", ako napríklad prečo sme bieli a černosi čierni, tak neváhajte a zúčastnite sa populárno-vedeckej prednášky Prof. RNDr. Milana Pospíšila, DrSc. , ktorú organizuje klub Hyperion . Vítané sú aj otázky po prednáške. Prednáška bude dnes, 16.1. o 17.30 v Gymnáziu Alexandra Markuša, Grosslingova 18, na prízemí.
V sobotu 14.1. bolo prvé tohtoročné stretnutie. Celkom sa to zúčastneným pozdávalo a dohodli sme sa, že sa budeme stretávať každé dva týždne. Takže termíny stretnutí na najbližšie mesiace sú tieto: 28.1. , 11.2. , 25.2 , 11.3. , 25.3.. Stretnutia sú na starom mieste, v čajovni v Dúbravke.
K tomuto článku ma inšpiroval zábavný nápis na okoloidúcom smetiarskom aute: Kto netriedi, je triedny nepriateľ !
Keď som bol malý chlapec, tak som nechápal zaľúbené páriky. Videl som ich všade. V TV, v kine a občas aj naživo. V televízií sa hovorilo o láske až po smrť, o spájaní v jedno telo a tak. A ja som nechápal, čo je na tom také fascinujúce (pri tomto slove ma už asi nadosmrti vždy napadne ten otrepaný vtip o fascinovanej cigánke).
Z tohoto má hokej plno ľudí a tak som si sem dovolil okopírovať veľmi dobrý príspevok redaktora ekonomika.sme.sk z diskusie k článku Najväčšia banka sveta začala svoju činnosť. V slovenčine je bilión číslo rovné 10 na dvanástu(= 1 000 000 000 000) pri dohode: milión je číslo 10 na 6, miliarda je 10 na 9, bilión je číslo 10 na 12 (t.j. milión miliónov), biliarda je 10 na 15, trilión je 10 na 18, triliarda je 10 na 21, kvadrilión je 10 na 24.V literatúre sa uvádza, že v USA a Francúzsku je bilión "a thousand milions" t.j. tisíc miliónov (=1,000,000,000), a v Anglicku a Nemecku je bilión "a milion milions" t.j. milión miliónov (=1,000,000,000,000).Americká angličtina má pre toto číslo (náš bilión) slovo trillion (čo zase u nás znamená milión biliónov). No a aby bol zmätok dokonalý, v britskej angličtine zvyklo slovo billion znamenať a v hovorovej reči dodnes znamená náš bilión, dnešný oficiálny význam tohto slova je však naša miliarda, tak ako v americkej angličtine.
Čoraz častejšie čítam správy, že sa niekde spriečil kamión a zablokoval cestu. Čo je ešte horšie, mám dojem, že sa množia nehody s kamiónmi, kde umierajú ľudia.
Bol som malé dieťa a ležal som na pláži. Jemný piesok príjemne hrial nohy, na krásne modrej oblohe svietilo slnko. Sýto modré more omývalo piesočnatú pláž, na ktorej miestami ležali oblé kamene. Bola pri mne mama, nie tá terajšia, jedna z mojich predošlých mám z minulých životov. Ešte som nevedel rozprávať. Zrazu som začal rýchlo rásť. Ako sme išli z pláže, stretli sme môjho dávneho kamaráta z detstva. Vyzeral trochu inak. Ja som vedel, že je to on, ale on sa na mňa nepamätal. Vôbec si nepamätal na svoje predošlé životy. Spolu s mamou sme išli do hostinca, ktorý stál kúsok od pláže. V hostinci bolo plno ľudí. Pripadalo mi úplne samozrejmé, že si pamätám všetky svoje predošlé životy. Ale videl som, že nikto okrem mňa si na svoje životy nespomína. Prečo na to zabudli ? Stále som rýchlo rástol. Poodišiel som bokom od ľudí. Zrazu som bol dospelý a stál som pred dverami. Pomaly som ich otvoril.
Nemenovaný vysokopostavený zdroj z okolia Mikuláša Dzurindu mi mailom poslal zaujímavé informácie. Týkali sa tajného stretnutia predsedu vlády s víťazkou Vyvolených, Lindou Drevenkovou.
Momentálne čítam knihu Isaaca Asimova (americký autor scifi) "Sbohem Země". Časť knihy je venovaná písaniu. Pobavil som sa okrem iného aj na kapitole "Kritika". Asimov uvádza, že sa počas svojej dlhej praxe stretol s dvoma druhmi spisovateľov vo vzťahu ku kritike.
Pravdupovediac, o živote bezdomovcov mám len teoretické vedomosti. Naštastie nikto z mojich príbuzných ani známych nie je bezdomovec ani alkoholik. O živote bezdomovcov som napriek tomu veľa čítal, keďže si často kupujem časopis Nota bene. Je veľa rôznych organizácií ktoré pomáhajú bezdomovcom, ale väčšina z nich bezdomovcom len pomáha prežiť. Ale existuje niekoľko organizácií, ktoré idú ďalej. Bezdomovcom nielenže pomáhajú prežiť, ale pomáhajú im aj naučiť sa lepšie žiť.
Jednej z najlepších blogeriek, Márii Lazárovej došiel mail, v ktorom ju pisateľ vyzýva, aby sa už konečne spamätala a začala písať aj niečo normálne. Vraj nemá pitvať na blogu svoje pocity, pretože je to nevkusné.
Stáli na kraji frekventovanej dvojprúdky. "Cukríky, chcem cukríky! Tie jahodové!" Štefan sa pozrel na dcérku a usmial sa "Dobre, zájdeme do potravín, a kúpime ich". "Ale ja ich chcem teráááz!" Asi ju rozmaznávame, pomyslel si. No, čo už je to naša vytúžená a vymodlená dcérka. Roky sa snažili o dieťa, chodili po lekároch, aj za doktorom Jonášom boli. A keď to už vzdali, žena išla na Mariánskú púť a pomodlila sa k Panne Márii, aby jej zoslala vytúženú dcérku. A zrazu otehotnela. Anička je ich najväčšie štastie, dar od Boha.