Mal som asi 20 rokov, keď som sa začítal do Shakespeara. Múdre hlavy hovorili, že to je vrchol literatúry. Po pár desiatkach strán som ho však odložil. Toto nedám. Nerozumel som tomu, neoslovovalo ma to, Shakespeare ma nudil. Spomínam si, ako som to vtedy uzavrel: možno ešte nemám dostatok životných skúseností a prehľadu, aby som ten literárny vrchol zvládol. Dal som si záväzok, že keď budem starší a múdrejší, keď budem mať asi tak 50, dám Shakespearovi znovu šancu. Mám 48, a tak som ho skúsil opäť. Ako to dopadlo, si môžete prečítať v mojom tradičnom čitateľskom denníčku. Okrem Shakespeara to bol plodný rok i na čítanie ďalších pekných knižiek, ktoré formovali moje rozmýšľanie a hodnoty. Sám sa čudujem tomu, že môj každoročný knižný prehľad viacerí čítate i napriek jeho nezvládnuteľnej dĺžke. Nepreháňam, minimálne 10 ľudí sa ma v poslednom čase pýtalo, či ho zverejním i tento rok. Kvôli nim to má význam. Je to pre úzku skupinku fajnšmekrov. Hoci viem, že celé to neprečíta takmer nikto, snáď v mojom seriáli pár z vás nájde inšpiráciu na zaplnenie svojho nočného stolíka. Nezabúdajte, že v náročnom ratingu i tri hviezdičky znamenajú skvelú knihu.
Vysvetlivky
* | Slabá kniha, nestrácaj ňou čas |
* * | Dá sa to prečítať, ale neomráči |
* * * | Dobrá kniha i pre náročného čitateľa |
* * * * | Fakt silné dielo, toto treba čítať |
* * * * * | Pecka, ktorá pozmenila môj život |
Obsah na uľahčenie orientácie
Beletria | |
* * * | Torey L. Hayden: Tygřice |
* * * | Scott Jurek, Jenny Jureková: Na sever |
* * * * | Hermann Hesse: Stepný vlk |
* * * | Peter Pišťanek: Rivers of Babylon |
* * * * | Václav Havel: Hry Zahradní slavnost Vyrozumění Ztížená možnost soustředění Žebrácká opera Audience Vernisáž Largo Desolato Pokoušení |
* * * | Kazuro Ishiguro: Súmrak dňa |
Shakespeare | |
* * * * | Martin Hilský: Shakespearova Anglie |
* * * * | Maggie O´Farrellová: Hamnet |
* * * * * | William Shakespeare: Hamlet |
* * * * * | William Shakespeare: Romeo a Júlia |
* * * * | William Shakespeare: Othello |
Filozofia, duchovno, náboženstvo | |
* * * | Marcus Aurelius: Myšlienky k sebe samému |
* * * | Pierre Teilhard de Chardin: Zrod myšlení |
* * * * * | Miloslav Nevrlý, Aleš Palán: Náčelník |
* * | Ivan Dubský: Filosof Jan Patočka |
Veda, spoločnosť, história | |
* * * | Steven Pinker: Buď svetlo |
* * * * * | David Graeber, David Wengrow: Počiatok všetkého |
* | Turid Rugaas: Konejšivé signály |
* * * | Gábor Maté: Keď telo povie nie |
* * * | Chimamanda Ngozi Adichie: Všetci by sme mali byť feminist(k)ami |
* * * * * | Pavel Kosatík: Slovenské století |
Manažment, osobný rozvoj | |
* * * * | Adam Grant: Hidden Potential |
* * * | John M. Gottman, Nan Silver: Sedm principů spokojeného manželství |
* * | Brené Brown: Odvaha žiť naplno |
* * * * | Gordon Neufeld, Gábor Maté: Držte si své děti |
Beletria
* * *
Torey L. Hayden: Tygřice
Pred pár rokmi som tu odporúčal nezabudnuteľnú knižku Spratek o traumatizovanej 6-ročnej Sheile, ktorá sa dostala do špeciálnej triedy pre deti s poruchami správania. Ak ste ju ešte nečítali, neváhajte. Príbeh Spratka sa uzatvára na konci školského roka, kedy sa učiteľka Torey Haydenová so Sheilou lúči a na mnoho rokov s ňou stráca kontakt. Čitateľom asi nedala spávať otázka, ako Sheilin život pokračoval ďalej. Našťastie, Torey sa svojou bývalou žiačkou stretáva opäť v kritickom období jej puberty. A práve o tom je kniha Tygrica. Môžete študovať vedeckú literatúru o sile a presahu raného veku na celý život, o detských traumách, o potrebe vzťahovej osoby, o pravidlách a hraniciach v špeciálnej pedagogike. Alebo si prečítajte o malej i dospievajúcej Sheile a máte mnohé z týchto teórií zhmotnené v beletrii na základe skutočnosti. Tygrica Sheila nás sprevádza i v Ceste von. Po kľúčovom ranom veku v programe Omama sme ako Sheila skočili i do druhého kľúčového veku puberty a adolescencie detí z náročných podmienok a rozbehli sme pre ne program Zebra.
* * *
Scott Jurek, Jenny Jureková: Na sever
Tým, ktorí čítali kultovku Born to Run, nemusím Scotta Jureka špeciálne predstavovať. Ide o jedného z najväčších bežcov všetkých čias. Popri tom je nadšeným vegánom. Nad čím premýšľa 40-ročný šampión, ktorý počas 20-ročnej praxe vyhral najrôznejšie ultramaratónske súťaže a výzvy a má pocit, že už spohodlnieva? Chce utiecť od vyhriatej postele a raňajok s lievancami, ubrániť sa stále krajšej konformite a usadenosti a dokázať niečo ťažké. Jeho ďalšou otázkou teda je: „Čo ďalej?“ A odpoveďou je ešte šialenejšia výzva, ktorej príbeh popisuje v tejto knihe. Apalačský chodník si predstavte ako 3500 kilometrovú turistickú značku rôznorodým horským terénom. Je to taká americká verzia Cesty hrdinov SNP, len 5-násobne dlhšia a s celkovým prevýšením 300 kilometrov. Kopíruje východné pobrežie USA a obvykle rôzni nadšenci zdolávajú na svojich trekoch časti tohto chodníka. Chodievajú zo severu na juh. Len pár ultrabežcov ho aj prebehlo. Scott Jurek sa v roku 2015 rozhodol Appalachian Trail prebehnúť celý, od juhu na sever, od Georgie, cez Tenessee, Severnú Karolínu, Virgíniu, Maryland, Pensylvániu, New Jersey, Connecticut, New York, Massachusets, Vermont, New Hampshire, až do Maine, kde je na vrchole hory Kathadin severná hranica Apalačského chodníka. A chcel – ako inak – na ňom spraviť rýchlostný rekord. Koniec tušíte správne: zvládol to, i keď realita bola o dosť náročnejšia ako takmer nerealizovateľný plán. Hraničila s úplným telesným zničením. Predstavte si, ako by ste vyzerali, ak by ste za jeden deň ubehli 2 maratóny, a toto opakovali 46 dní po sebe. Kniha „Na sever“ reflektuje jeho zážitky v divokej prírode, stretnutia s inými počas behu, lásku k manželke, ktorá mu robila podporu, ale najmä rozjímanie nad ľudskými hranicami. Jurek píše o prekonávaní bolesti a ťažoby, stratégii zvládania nezvládnuteľného a hľadaní osvietenej ľahkosti – krok po kroku.
* * * *
Hermann Hesse: Stepný vlk
Hermanna Hesseho som prvýkrát čítal ako idealistický dvadsiatnik na prahu dospelosti. Bol súčasťou beatnickej povinnej literatúry. Dá sa tak vnímať: oslobodenie sa od zaužívaných konvencií, humanistická rebélia a ešte k tomu tá dravá bohémska zmyselnosť... Stepný vlk je však zrkadlom rozorvaného vnútorného Hesseho života na prahu 50-ky. A kľúčový je kontext, v akom knihu tento nemecko-švajčiarsky autor písal – rok 1927 – podivné medzivojnové obdobie v Nemecku, kedy už vnímaví slobodomyšlienkari a pacifisti ostro narážali na fašizoidné tendencie v spoločnosti, zatiaľčo bežné meštianstvo si žilo svoje priemerné usporiadané a konzumné životy. Preto vo veku pred 50-kou poskytuje psychoanalytické spoluponáranie sa ku koreňom vlastnej osobnosti s týmto neskorším držiteľom Nobelovej ceny nový pôžitok a nové rozmery.
Samotársky čudák Harry Haller, „Stepný vlk“, žije v rozpoltenosti. Spolovice je človekom zdieľajúcim záujmy a ideály ľudstva a spolovice osamelým vlkom, ktorého ľudská spoločnosť sklamala a od jej konvencií je oprostený. Podobnú existenciálnu krízu rozdvojenosti preciťujú mnohí umelci a citlivé duše a vedie ich až k myšlienkam na sebevraždu podobne ako Hermanna Hesseho a jeho hlavnú postavu. Je to však skutočné riešenie? Ide len o rozdvojenosť? Máme „len tieto dve rubriky“, človeka a vlka? Nemáme tých identít a prirodzeností omnoho viac, nemá každý z nás tisícky duší? Klbko sa začína rozpletať – alebo ešte viac zamotávať? – keď Harry v šere pouličnej lampy dostane od neznámeho čudáka zvláštny „Traktát o Stepnom vlkovi“ (o ňom samom) a stretáva v bare krásnu a inteligentnú kurtizánu Hermínu. Vyčerpaný svojím bojom sa jej poddáva a nechá sa ňou viesť. Hermína mu odkrýva myšlienku inej dimenzie, sveta „večnosti“, kde máme neustály kontakt s vecami, na ktorých záleží, s geniálnymi umeleckými dielami i najlepšími činmi svätých a mučeníkov. Prebúdza v steppenwolfovi hedonizmus, ukryté zmyselné chute, a privádza ho až na prah šialeného Magického divadla. V ňom Stepný vlk – Harry Haller – Hermann Hesse vchádza do svojho podvedomia, do kútikov svojej duše, a v rôznych miestnostiach si môže do absolútna prežívať všetky svoje hlboké túžby, neurózy, dostať odpovede na každú skrytú otázku. Freud a Jung môžu blednúť závisťou. Je napríklad podmaňujúce môcť si prežiť všetky svoje tajné či odmietnuté lásky, akoby sa naozaj stali a neboli odmietnuté. Vojdite do miestnosti s nápisom „Všetky dievčatá sú tvoje“, a tam stretnete to dievča, do ktorého ste boli za mlada skryto zaľúbený, ale teraz jej to poviete a ona dvorenie opätuje... A potom ďalšie a ďalšie. Alebo sa v inej miestnosti, v inom svete, ako v akčnom filme zapájate do vojny ľudí a strojov a dokážete niekoho zabiť... Prežiť si toto všetko je cestou k uzdraveniu. Ako hovorí Hesse v doslove z roku 1942, kniha „zobrazuje chorobu a krízu, ibaže nie takú, čo vedie k smrti; nezobrazuje zánik, ale opak: vyliečenie“. Vyliečením nie je sebevražda. Trestom za naše hriechy nie je poprava. Naopak, gilotínou je večný život, večné hranie sa so svojimi stotisícimi postavami, až kým sa nenaučíme nad peklom životných situácií zasmiať a prijať ich. Myslím, že nie každý a nie v každom veku je schopný toto všetko pochopiť. I sám autor konštatuje, že sa mu zdá, „že z mojich kníh bol „Stepný vlk“ častejšie a výraznejšie nepochopený ako iné knihy, a to práve tými čitateľmi, ktorí mi dávali za pravdu a ktorí dokonca prejavovali nadšenie...“. Stepného vlka som čítal po čítaní Gábora Matého a v jeho svetle asi dáva zmysel, keď každý, a nielen 50-nik, vstúpi do svojho Magického divadla a poobjavuje v ňom všetko, čo ho tlačí.
* * *
Peter Pišťanek: Rivers of Babylon
Mal som možno 18-19 rokov, keď ma vekslák pred hotelom Kyjev šikovne okradol asi o tisíc korún, čo vtedy pre mladého študenta bola citeľná finančná rana. Moja chyba. Nechcel som prísť o poplatky za vysoké zmenárenské úroky z mariek na koruny po návrate z rumunských hôr – a tak som kvôli jeho triku prišiel o viac peňazí. Ulica pred vtedajším Kyjevom a Priorom bola v 90-tych rokoch mekkou vekslákov, podvodníkov, zlodejov, prostitútok a hrubokrkej mafie. Legendárny debut Petra Pišťanka z roku 1991 je vernou hyperbolou tohto sveta. Ak sa chcete zoznámiť s bratislavským podsvetím po páde komunizmu, keď sa uvoľnili železné mreže a prišla sloboda, s ktorou sme ešte nedokázali narábať, Rivers of Babylon nemôžete obísť.
Rácz vyštudoval 2 roky poľnohospodárskej školy a stáva sa kuričom hotela Ambasador. Zohnať kuriča nie je len tak a Rácz si začína svoju hodnotu rýchlo uvedomovať. Bezohľadne si presadzuje svoje záujmy. Zatvára ventily s teplom a necháva sa uplácať za ich pustenie – peniazmi a niekedy i sexuálnymi službami. So získanými valutami potom kšeftuje a zázračne bohatne. Na mafiánskom rebríčku postupne stúpa až na vrchol. Necháva riaditeľa hotela mrznúť vo svojej pracovni, stane sa jeho nekorunovaným kráľom a neskôr po grotesknej privatizácii i jeho oficiálnym majiteľom a rovnako majiteľom okolitých obchodných domov. I ostatným „hrdinom“ románu ide len o zarobenie peňazí na úkor iných. Taxikár Video-Urban prejde od točenia svadieb k točeniu porna. Barové tanečníčky Silvia a Edita predávajú svoje telá iným tragickým zahraničným či domácim postavičkám a nechajú sa oklamať Juhoslovanom Zdravkom, ktorý ich predá do otroctva v rakúskom bordeli. Hotelový právnik hrá na všetky strany, ale hlavne na svoju. Niekdajší eštebáci si hľadajú nové spôsoby zárobkov a stávajú sa z nich výpalníci... Rácz v tom však vie chodiť najlepšie a poráža všetkých konkurentov. Berie si vzdelanú Lenku a z hotela sa sťahujú do luxusnej vily v podhradí. Stáva sa ctihodným občanom mesta, ktorý do verejnej sféry dosadzuje i vlastných politikov.
Toto surové obdobie doznieva v spoločnosti až dodnes, a nielen v tom, že kdesi tu sa hodnotovo formoval aj neskorší predseda parlamentu Boris Kollár. Vulgárnu a hrubú spodinu vystriedala oligarchia s lepším vzdelaním i slovníkom, no myslenie a móresy 90-tych rokov sa, zdá sa, opäť derú naspäť.
* * * *
Václav Havel: Hry
Spomínam si, ako som ako prvák na strednej škole v závere roka 1989 zvesoval v triede obraz Gustáva Husáka a ešte pred zvolením ho vymieňal za obraz Václava Havla. Už to nebolo žiadne hrdinstvo, dejiny v tom čase jednoznačne smerovali k jeho povýšeniu na vrchol československej politiky. Bol som (doteraz) hrdý na svojho nového prezidenta. Dramatik Havel bol symbolom odporu voči totalitnému režimu. Stál za vznikom Charty 77, spoluzakladal Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných a bol spoluautorom petície Několik vět. Takmer päť rokov strávil v komunistickom väzení. Jeho zakázané divadelné hry vychádzali v samizdatoch. Nebol som ani na jednom Havlovom divadle. Možno ma odradili rozpačitejšie reakcie na jeho porevolučnú hru Odcházení (2007). Po tohtoročnom prečítaní jeho najznámejších hier môžem s ľútosťou konštatovať, že to bola chyba. To absurdné divadlo je skvelé. Dávam im spoločné vynikajúce 4-hviezdičkové hodnotenie a stručne ich jednotlivo rozoberiem.
Zahradní slavnost (1963)
Prvú Havlovu divadelnú hru uviedlo v roku 1963 Divadlo Na zábradlí. Vysmieva sa v nej absurdite komunistickej byrokracie, prázdnych hesiel, fráz a konvencií, zbytočných úradov, ktoré chceli riadiť úplne všetko. Ideálnym predstaviteľom takéhoto systému je mladík Hugo Pludek, ktorého rodičia vychovali k totálnej konformnosti. Hráva šach sám so sebou, kde keď na jednej strane prehrá, na druhej vyhrá a nikdy sa úplne nestratí. V systéme vždy prežije, lebo dokáže hrať na všetky strany – i za cenu straty vlastnej totožnosti. Vďaka banálnemu tliachaniu vždy zostane ukrytá jeho identita a on sa môže kariérne posúvať vyššie. Je bezfarebným nikým, čím najlepšie reprezentuje celý systém. Hugo prichádza na záhradnú slávnosť Likvidačného úradu, ktorého úlohou je realizovať likvidačné práce rôznych iných úradov, inštitúcií či javov, a rozpráva sa s jeho pracovníkmi. Likvidačný úrad registruje, označuje a pečiatkuje rôzne papiere a fascikle, ktoré následne ukladá do koša. Záhradnú slávnosť organizuje Ferda Plzák, odborný zahajovač besied, konferencií a slávností. Tento člen zahajovačskej služby sa pohybuje medzi jednotlivými účastníkmi záhradnej slávnosti a povzbudzuje ich, aby sa ľudsky uvoľnili - no vždy len po isté nepísané hranice stanovené povoleniami organizačného výboru, čiže autentickosť je smiešne škrobená a dialógy bezzubé. „Sám mám umění tak nějak osobne rád – považuji je za koření života! A naše doba přímo volá po velkých dramatech se šťavnatými hrdiny – po odvážných, smělých krajinomalbách...“ V tomto vyprázdnenom systéme môžu vyhrať len ľudia ako Hugo Pludek, ktorý sa stáva riaditeľom. Nakoniec sa v hre likviduje aj likvidačný úrad ako prežitok minulosti. Na jeho troskách a pozostatkoch niekdajšej zahajovačskej služby vzniká nová veľká inštitúcia, Ústredná komisia pre zahajovanie a likvidovanie.
Vyrozumění (1965)
I táto hra karikuje fungovanie inštitúcií reálneho socializmu, ich odľudštenie, mechanizáciu a stratu prirodzenosti. Na nemenovanom úrade nie je možné evidovať došlú korešpondenciu, lebo v rámci boja za úspornosť nebolo možné zakúpiť nový evidenčný zošit. Keď ho dá riaditeľ kúpiť z vlastných peňazí, nechcú ho na autentizačnom oddelení autentizovať, lebo nebol kúpený za úradné peniaze, a preto právne neexistuje. Hra popisuje vnútorný mocenský boj medzi riaditeľom a námestníkom úradu. Námestník poza chrbát riaditeľa zavádza na úrade umelý jazyk ptydepe, aby na úrade spresnili korešpondenciu a zaviedli do jej terminológie poriadok a jednoznačnosť, ktorú bežný jazyk postráda. „Ra ko hutu d dekotu ely trebomu emusohe...“ Ptydepe má vlastné slová i gramatiku. Zbavuje reč jej autentickosti. Riaditeľ však zistí, že nemá moc ptydepe zastaviť, lebo námestník si jeho zavedenie presadil v ešte vyšších kruhoch. Námestník preberá vedenie úradu. Nový jazyk je tak ťažký, že sa ho nikto v úrade nedokáže naučiť. Keď sa naplno ukáže neúspech projektu ptydepe, bývalý riaditeľ sa vracia do svojej funkcie a vyhlasuje boj za návrat milovaného materinského jazyka. Nastáva obdobie kritiky ptydepe. No riaditeľ zároveň necháva moc i námestníkovi, z ktorého si chce spraviť spojenca. Ten však po čase prichádza s novým umelým jazykom chorukor.
Ztížená možnost soustředění (1968)
Eduard Huml má milenku, o ktorej jeho manželka vie. Manželke hovorí, že sa s milenkou plánuje rozísť a milenke zasa, že sa rozíde s manželkou. Popri tom však ešte stíha zvádzať sekretárku Blanku. Humla si v Sociologickom ústave vyberú ako náhodný objekt na zisťovanie jedinečnej ľudskej individuality. Tú má preskúmať počítač Puzuk, ktorý k nemu prinesie výskumný tím. Puzuk však neustále nefunguje – raz je naňho príliš teplo, inokedy zima – a keď už aj funguje, kladie Humlovi úplne nezmyselné otázky. Huml, ktorý je tiež spoločenský vedec, celý tento výskum skritizuje, čím sa dotkne vedkyne Balcárkovej, ktorá za výskumom stojí. Pri ukľudňovaní zlomenej Balcárkovej sa obaja zblížia. Plytkosť Humlových vzťahov aj ich vzájomné rýchle prepletanie, v ktorom sa stráca dôležitosť, komu sa čo hovorí, poukazuje na hrozbu otupenosti a povrchnej, konzumnej emocionality moderného človeka.
Žebrácká opera (1972)
Žebrácka opera vraj býva označovaná za Havlovu divácky najpríťažlivejšiu hru. I mňa bavila svojou dynamikou a humorom. Hra ide ďaleko nad rámec kritiky komunistického systému. Akoby vtipne parodovala i tú najaktuálnejšiu politickú situáciu, čo nám naznačuje, že veci sa príliš nemenia. V hre ide o súperenie šéfov dvoch zlodejských organizácií v Londýne pred pár storočiami, Peachuma a Macheatha. Obaja chcú rozšíriť svoje zločinecké impérium. Aby Peachum oklamal Macheatha, navedie svoju dcéru Polly, nech s ním začne chodiť. Machaeth je však neodolateľný sukničkár a zvodca a Polly sa doňho zamiluje naozaj a vydá sa zaňho. Rýchlo sa začne zamotávať, kto je s kým a proti komu. Na scéne sa objavujú ďalšie Macheathove lásky, pričom niektoré mu chcú pomôcť, iné sa mu chcú za zradu pomstiť, respektíve i tieto ich zámery sa s vývojom deja menia. Dramatické zvraty dávajú hre vtip a zaujímavosť. Každá strana má svoje triky. Našťastie sa zdá, že veliteľovi polície Billovi Lockitovi, ktorý ľsťou zatkne Macheatha a pripravuje ho na popravu, sa podarí presadiť vládu zákona. I tu sa však veci zvrtnú a čitateľ/divák je prekvapený, kto je podsvetie a kto je víťazom.
Audience (1975)
Audience bola zasa najprekladanejšou a svetovo najznámejšou a najhranejšou Havlovou hrou. Staršie ročníky si pamätáme Havlovu typickú dikciu, hmkanie a plaché intelektuálske formulovanie myšlienok. Pri čítaní Audience sa nedokážeme zbaviť pocitu, že cez postavu Vaňka hovorí sám Havel. Zobrazil sa maximálne verne. Táto hra je naozaj sčasti i autobiografickým popisom jeho zážitkov v pivovare po prepustení z väzenia, no zároveň je v nej kus umeleckej licencie. Ide o absurdný dialóg pivovarníckeho vedúceho Sládka s novým pracovníkom Vaňkom, ktorého úlohou je „přikulovat“ sudy. V roli alkoholika Sládka si nemožno odmyslieť Pavla Landovského, pre ktorého akoby bola táto postava vymyslená a naozaj si ju i zahral. Počas rozhovoru Sládek vypije nespočetné množstvo fliaš piva a odbieha vyčúrať sa. Neustále ponúka Vaňka, aby pil zarovno s ním, ten sa tomu však nenápadne vyhýba. Sládek ponúka Vaňkovi namiesto přikulovania sudov pokojnejšie a menej namáhavé miesto skladníka, ktoré by Vaněk veľmi chcel. Má to však háčik. Vaněk by na oplátku musel o sebe písať informácie pre Štátnu bezpečnosť. Túto zdanlivo výhodnú a nepochybne absurdnú ponuku však Vaněk odmieta – nechce nijako kolaborovať s režimom ani donášať, hoci i sám na seba.
Vernisáž (1975)
Michal a Věra pozvú svojho známeho Bedřicha do svojho novo zariadeného bytu. Byt je na socialistické pomery gýčovo luxusný a divoko prezdobený starožitnosťami i moderným nábytkom, najrôznejšími artefaktami zo sveta, krbom i sedliackou jedálňou, perzskými kobercami i medveďou kožou s hlavou. Manželský pár sa chce pred Bedřichom malomeštiacky predviesť všetkými týmito „vymoženosťami“, a tým si i potvrdiť svoju hodnotu a prekryť duchovnú vyprázdnenosť. Čím väčšie šťastie pred Bedřichom ukazujú, tým rozpačitejšie on reaguje. I tu je Bedřich s jeho stručne váhavými a slušniacko vyhýbavými odpoveďami alter egom samotného Havla. Keď sa Bedřich nakoniec už nechce nechať presvedčiť, aby zostal a chce z návštevy odísť, Michalovi s Věrou sa takmer zrúti svet. Chceli ho predsa previesť po byte, všetko mu poukazovať a dať ochutnať, všetko mu povedať a zakúriť v krbe, pustiť mu platne, nechať ho u seba prenocovať a ukázať mu, ako sa milujú, ukázať mu svoje šťastie a lásku a rodinnú harmóniu. A on chce nevďačne odísť a nechať ich tam v tom samých – sebec, ignorant, zradca.
Largo Desolato (1984)
Filozof a disident Leopold Kopřiva žije zavretý vo svojom tmavom byte. Asi ide o dobrovoľné domáce väzenie, vynútené vonkajším tlakom a neustálym sledovaním. Trvalý stihomam a neurotické obavy z toho, „že si už poňho prídu“, zaháňa množstvom alkoholu a liekov. Jeho samotu oživujú návštevy priateľov, družky, milenky a obdivovateľov. Všetci od neho očakávajú, že príde znovu s niečím veľkým, že sa vyjadrí proti režimu, že niečo silné napíše, že sa postaví na čelo odboja, že ho budú môcť nasledovať. On však zlomený väzeniami i svojimi vnútornými pochybnosťami nemá silu. Režim naňho tlačí, aby ak nie spolupracoval, tak aspoň zaprel sám seba a spochybnil svoju doterajšiu činnosť. Cez Kopřivov rozorvaný vnútorný svet sa Havel vyrovnáva s vlastnými neistotami a strácaním síl.
Pokoušení (1985)
Dr. Jindřich Foustka pracuje v spoločensko-vednom ústave, od ktorého vláda očakáva aktívny boj s iracionalisticko-mystickými prejavmi v spoločnosti. Medzi mládežou vraj obieha niekoľko prepisov C.G. Junga a iné šarlatánske a obskúrne náuky. Foustka však tajne skúša objavovať hermetiku, číta zakázanú pavedeckú literatúru a experimentuje s okultnými praktikami. Po jednej súkromnej seanse dostane nečakanú návštevu ezoterika Fistulu, ktorý o ňom vie veľa tajných vecí a ponúkne mu spoluprácu. V ústave sa však o Foustkovej novej známosti nejako dozvedia. Aby sa zachránil, začína hrať dvojitého agenta: ústavu hovorí, že cez Fistulu sa chce infiltrovať k praktikom okultizmu a Fistulovi naznačuje svoju spoluprácu s ním proti ústavu. Keď sa v závere ukáže, že agentom bol i Fistula a pre riaditeľa ústavu preveroval Foustkovu vernosť vede, ten pochopí svoje faustovské postavenie. Diabol sa skrýva v samotnom systéme a nie je možné s ním vyhrať.
* * *
Kazuro Ishiguro: Súmrak dňa
V mladosti bol Súmrak dňa od režiséra Jamesa Ivoryho jedným z mojich najobľúbenejších filmov. Výkon Anthony Hopkinsa bol skrátka majstrovský a nikto zatiaľ nedokázal stvárniť lepšie rolu tradičného anglického komorníka. Kvôli nemu som trošku obdivoval britský konzervativizmus. Priznám sa, že vtedy som nevedel, že autorom knižnej predlohy je Kazuo Ishiguro. Tento anglický spisovateľ japonského pôvodu získal v roku 2017 Nobelovu cenu za literatúru. Súmrak dňa je jeho najznámejšou knihou. A tak u mňa dozrel čas i na ňu. Hlavnou postavou je celoživotný komorník, pán Stevens, ktorý zosobňuje starý svet anglických hodnôt: absolútnej lojality, neúnavnej pracovitosti, aristokratických pravidiel, emocionálnej disciplíny a vo všetkom prítomnej dôstojnosti. Pán Stevens vedie služobníctvo na typickom anglickom panstve Darlington Halle u lorda Darlingtona v medzivojnovom období. Je svedkom jeho politického angažovania sa v prospech dohody Británie s nacistickým Nemeckom. Pomáha lordovi hostiť významné domáce i zahraničné návštevy. Ako hlavnú gazdinú zamestná slečnu Kentonovú a ich pracovný vzťah cez rôzne turbulencie nevedomky prechádza i do osobnej roviny, čo však chladnokrvne pôsobiaci pán Stevens, pre ktorého je práca to najdôležitejšie, nikdy nenechá zájsť ďalej. A tak slečna Kentonová z panstva po dlhej službe odchádza vydať sa za iného muža. Po vojne a krachu Nemecka sa panstvo dostáva do rúk bohatého amerického slobodomyšlienkara Farradaya. Pán Stevens sa stáva jeho komorníkom s už omnoho menším staffom ako za dávnych čias. Keď dostane list od pani Kentonovej, vydáva sa na cestu, aby jej ponúkol návrat do služieb v Darlington Halle. Kniha je nielen čarovným stvárnením móresov zašlých čias, ale ponúka priestor i pre reflexiu o rovnosti ľudí, o rozdieloch medzi demokraciou a konzervatívnym aristokratizmom či o hodnotovom rebríčku v našich životoch.
Shakespeare
* * * *
Martin Hilský: Shakespearova Anglie. Portrét doby
Seth Godin raz propagoval jednu svoju veľkorozmernú knihu ako dielo, ktoré dokáže zabiť i malého cicavca. Takýto marketing by kľudne mohla používať i Hilského 750-stranová Shakespearova Anglie v takmer A3-kovovom formáte. Autor sa v nej v podobne rozsiahlom obsahovom zábere venuje i popisu obdobia, v ktorom vyrástla slávna alžbetínska literatúra a divadlo. Ak vie niekto v strednej Európe niečo o Shakespearovi, tak je to práve profesor Martin Hilský. Do češtiny preložil jeho kompletné dielo. A jeho prehľad je obrovský, no zároveň vie napriek svojej erudícii písať príťažlivo a zrozumiteľne. Tu nám prináša nielen politický, náboženský a kultúrny kontext, ale i popis každodenného života a myslenia v Shakespearovom rodnom Stratforde a najmä jeho dospelom Londýne. Prechádzame teda celou anglickou reformáciou, kedy vzniká nové oficiálne štátne náboženstvo. Zoznamujeme sa s jednotlivými úrovňami spoločenskej hierarchie, ich mentalitou a zvykmi – od kráľovského dvora cez podnikateľov (i tých divadelných), vzdelancov, lekárov až po chudobných, žobrákov, čarodejnice, prostitútky, lupičov a zlodejov. Dozvedáme sa, ako vtedajší ľudia žili, bývali, obliekali sa, jedli, bavili sa či ako vnímali sexualitu. No dostávame sa i do ich hláv a zisťujeme, nad čím premýšľali, čo si predstavovali, čomu verili, nad čím sa smiali a plakali a ako spolu rozprávali. Ide teda o monumentálny záber. Knihu som prečítal od A po Z ako prípravu na čítanie samotného Shakespeara, no bude užitočné sa k nej priebežne vracať pri súvisiacich témach – lebo nie je šanca to množstvo informácií vstrebať naraz.
* * * *
Maggie O´Farrellová: Hamnet
Ako som sa dočítal u Hilského, roky 1585-1592 zostávajú v súvislosti so Shakespearom tajomstvom (lost years). Pritom ide o práve Shakespearovo formatívne obdobie. V tom čase sa jeho manželke rodia dvojičky Hamnet a Judith. No čerstvo ženatý mladý muž a otec troch malých detí (najstaršia bola Suzanna) odchádza od rodiny v Stratforde žiť do Londýna, kde sa stáva hercom, básnikom a dramatikom. A my netušíme prečo. Práve túto medzeru v našich vedomostiach berie ako výzvu britská spisovateľka Maggie O´Farrell a zapĺňa ju krásnym románovým spracovaním krátkeho života Shakespearovho syna Hamneta. Ako to bolo, sa už nikdy nedozvieme, ale O´Farrell nás svojím jemným štýlom a vykresľovaním detailov života na Henley Street presvedčí, ako to mohlo byť. Keď sa zorientujeme v časových skokoch, spoznávame sokoliarku a bylinkárku Agnes so zvláštnymi – takmer bosoráckymi schopnosťami - do ktorej sa o sedem rokov mladší William zaľúbi, Agnes s ním medzi jablkami v komore otehotnie, a potom si ju William vezme. Vďaka tomu sa muž môže osamostatniť od tyranského otca. Sme svedkami silného vzťahu medzi ich deťmi-dvojičkami. 11-ročná Judith ochorie, nakazí sa morom, a jej brat Hamnet sa ju snaží zachrániť, vydychuje do nej svoju silu, svoje zdravie, celé svoje ja. Pošlú po otca do Londýna, že mu zomiera dcéra. Tomu sa podarí prísť do Stratfordu – no nakoniec nájde mŕtvu nie Judith, ale syna Hamneta. Zronený ho pochová a znovu odchádza do Londýna za svojou divadelnou spoločnosťou. Jeho manželku Agnes hlboko zasiahne, keď sa jej do rúk dostane plagát oznamujúci londýnske divadelné predstavenie Hamlet. Je pobúrená i zvedavá, prečo jej manžel použil meno jej syna. Hamnet a Hamlet sú v tom čase rovnaké, zameniteľné mená. Vydáva sa do Londýna, kde chce to divadlo vidieť. Tam zažíva symbolické vzkriesenie svojho syna. Hamnet bol pre mňa ďalším krásnym krokom v príprave na uchopenie majstra.
* * * * *
William Shakespeare: Hamlet
Takzvaný shakespearovský kánon dnes zahŕňa 39 hier a rozdeľuje sa na komédie, tragédie, historické hry a romance. Tragédia dánskeho princa Hamleta patrí asi k vrcholom jeho tvorby, býva označovaná za hru hier.
Strážcovia zbadajú v noci prízrak, ducha nedávno zomrelého dánskeho kráľa. Povedia to jeho synovi, princovi Hamletovi. Ten sa od ducha-otca dozvedá, že bol obeťou hnusnej vraždy, ktorú spáchal kráľov brat, nový kráľ. Duch žiada, aby ho syn pomstil.
Takto Hamlet začína vnímať svet politických intríg, ktoré sa neštítia ničoho. Život sa mu sprotivil. Vo svojom najslávnejšom výstupe „Byť či nebyť, to je otázka“ rozvíja myšlienky nad samovraždou, ktorá by ho oslobodila od múk srdca, trápení, sklamaní, nespravodlivosti a cynizmu tohto sveta. Bodnutiu dýky zabraňuje len strach z neznámeho a obava, že i v spánku smrti nás budú ďalej trápiť hrozné sny. Kvôli vnímaniu tragédie života sa vzdáva i svojej lásky k Ofélii. Tá, podobne ako ďalší, si myslí, že Hamlet asi zošalel. Oféliin otec, kráľovský radca Polonius, Hamleta tajne sleduje a donáša informácie novému kráľovi. Kráľ vníma Hamletovo zvláštne správanie, asi tuší, že Hamlet ho podozrieva z brato-vraždy. Má z neho obavy, preto ho chce vypraviť do Anglicka. Hamlet sa však z cesty vráti a hra ako správna tragédia končí samovraždou Ofélie a mnohonásobným zabíjaním, v ktorom zomrie kráľov radca Polonius (Oféliin otec), kráľovná (Hamletova matka), kráľ, Oféliin brat Laertes i samotný Hamlet.
Ako som písal vyššie, dodnes sa vedú diskusie, nakoľko bola táto tragédia i spracovávaním autorovej traumy zo smrti jeho syna Hamneta niekoľko rokov predtým. Nie každý vie, že hra Hamlet – podobne ako i jeho viaceré hry – nebola Shakespearovým originálnym dielom. Išlo o príbeh starý pár storočí, ktorý bol pred ním dokonca i divadelne stvárnený. Práve Shakespearovo spracovanie mu však dalo podobu, ktorá sa hráva viac ako 400 rokov až dodnes. Dôvodom je asi jeho slovná ekvilibristika prejavujúca sa v dialógoch a replikách, ktoré trefne pomenúvajú vzorce ľudského správania a vystihujú hlbšie posolstvá. Ako hovorí Hamlet o hrobárovi: „...žijeme v takej utáranej dobe, že každý paholok si dokáže jazykom úspešne zašermovať s dvoranom.“ Možno Shakespeare hovorí o sebe, lebo jazykom vie šermovať ozaj brilantne. So slovenským prekladom si zasa dôstojne pošermoval majster Ľubomír Feldek.
* * * * *
William Shakespeare: Romeo a Júlia
I pri Romeovi a Júlii Shakespeare pre svoje divadlo spracovával starší, mnohokrát vydávaný i dramatizovaný príbeh. On ho však znovu uchopil majstrovsky a v podobe rýmovaných ľúbostných veršov mu dal tú najkrajšiu a najdráždivejšiu podobu, akú len málokto dodnes prekonal. Dialógový ping-pong, neustále prekáračky, kto v rozhovoroch koho viac nachytá a vytasí sa s ešte vtipnejšou replikou, často i s uvoľneným, frivolným jazykom so sexuálnym podtónom ako aj zápletka s dynamickým dejom – to všetko získalo vo svojej dobe rýchlo popularitu a udržiava si ju dodnes. Kto by nepoznal tragický námet nešťastnej lásky dvoch mladých ľudí zo znepriatelených rodín? Bolo to chytľavejšie o to viac, že súboj Capuletovcov a Montekovcov z Verony mohol anglickým divákom pripomínať ozvenu nie tak dávneho krvavého súperenia Lancasterovcov a Yorkovcov.
Dej tejto drámy má rýchly spád. Romeo sa zjaví na plese Capuletovcov, kde uvidí Júliu, na prvý pohľad je ňou očarený a zabúda na Rozalínu, do ktorej bol zaľúbený doposiaľ. Už prvý vzájomný dialóg Romea a Júlie končí ich bozkom – bez zvyčajných okolkov a dlhého zvádzania. Keď sa o chvíľu Júlia od dojky dozvie, že ide o Monteka, zamrmle si: „Zaskvela si sa veru, láska skvelá! Milujem najväčšieho nepriateľa.“ O pár hodín už Romeo tajne navštívi Júliu a vysvetľuje, ako sa k nej dostal: „Ten múr som preletel na krídlach lásky, pre moju lásku každý múr je nízky.“ Júlia krátko nato dialóg vystupňuje: „Chceš si ma vziať? (...) Zložím ti k nohám celé svoje šťastie a pôjdem s tebou aj na koniec sveta.“ A Romeo rozhovor uzatvára: „...už musím ísť a hľadať mnícha, ktorý aj pred Bohom náš zväzok uzatvorí.“ Zásnuby teda prebehli rýchlo, už v prvý večer, a na druhý deň zaľúbencov tajne zosobáši mních Lorenzo. Ešte v deň tajnej svadby capuletovec Tybalt, Júliin bratranec, provokuje a uráža Romea a zabije jeho priateľa. Hoci sa Romeo snažil byť v spore umiernený, v súboji Tybalta zabíja, a je poslaný do vyhnanstva. Nasledujúcu noc vydatá Júlia predstiera svoju smrť, aby zabránila svojej ďalšej svadbe s Parisom, ktorú jej rodina pripravuje o deň neskôr. Namiesto svadby je teda pohreb a v noci, resp. nadránom tragédia vrcholí v hrobke Capuletovcov, kde v súboji zomiera Paris, otrávený Romeo a keď sa to dozvie, život si berie i nešťastná Júlia.
* * * *
William Shakespeare: Othello
Tmavý Maur Othello je dlhoročným a uznávaným generálom v službách mesta Benátky. Zamiluje sa do čistej a krásnej Desdemony, ona doňho, a vezmú sa. Benátsky dóža mu zveruje loďstvo, aby bojoval s útočiacimi nepriateľskými Turkami a ochránil záujmy Benátok v Stredomorí. Othello si novú manželku berie na svoju námornú bojovú výpravu a jej opaterou poveruje svojho zástavníka Jaga. Netuší, že Jago sa len tvári ako jeho verný pobočník, no v skutočnosti je záporákom, ktorý poza Othellov chrbát proti nemu neustále intriguje: „Slúžim mu, aby som si poslúžil. (...) Lásku a vernosť iba predstieram a, Boh mi je svedkom, dbám len o svoj cieľ. (...) Ja nie som, čo som.“ Jagovi sa podarí v Othellovi svojimi zákernými manipuláciami prebudiť žiarlivosť. Presvedčí ho, že Desdemona mu je neverná s jeho dôstojníkom Cassiom. Othella zrada jeho milovanej ženy hlboko raní. Vo vnútornom boji srdca a rozumu sa Othellova láska mení v nenávisť: „Nech zmizne, nech zhnije, nech sa ešte dnes večer prepadne do pekla! Už nesmie ďalej žiť! Hľa, z môjho srdca sa stal kameň.“ Posadnutý žiarlivosťou Othello svoju nevinnú manželku zabíja. Keď ho chytia a ukáže sa, že ho Jago oklamal, prebodáva dýkou i seba. Tento stručný sumár Shakespearovej hry však tomu, kto ju nečítal, môže pripomínať banálnu telenovelu. Martin Hilský píše: „Děj každé Shakespearovy hry samozřejmě lze převyprávět, ale každá taková dějová parafráze zastírá prostou, ale významnou okolnost, že každá Shakespearova hra obsahuje přinejmenším děje dva: děj v tradičním slova smyslu a děj řeči. (...) Zvláštností Othella je, že moc slova má v této hře zcela výjimečnou důležitost. Othello si získá lásku Desdemony silou svého slova. Jago Othellovu lásku promění v žárlivost opět silou slova. (...) Vítězství Jaga nad Othellem spočívá mimo jiné v tom, že Jago dokáže Othellovi vnutit svou rétoriku, svůj jazyk. Othello se v druhé polovině hry nenakazí jenom žárlivostí, ale také Jagovým jazykem. Othello vypovídá o rozpadu osobnosti, který se projevuje rozpadem jazyka.“ A o moci slova je celý Shakespeare.
Filozofia, duchovno, náboženstvo
* * *
Marcus Aurelius: Myšlienky k sebe samému
I predkovia Marca Aurelia – rodeného ako Marcus Annius - podobne ako rodiny cisárov Traiana a Hadriana, pochádzali z rímskej provincie Hispánia. Už v detstve dostal tých najlepších učiteľov vo všetkých okruhoch vtedajšieho vzdelávania. Cez sobáš sa priblížil k najvyššej priečke vtedajšej ríše a neskôr sa stal ďalším v rade adoptívnych cisárov. Bol múdrym vládcom. V platónskom duchu sa snažil dosadiť do vedúcich miest filozofov, no neskôr začal vnímať i praktické problémy Platónových odporúčaní. Realizoval rôzne vylepšujúce reformy, všemožne podporoval vzdelávanie, v istej miere obmedzoval otroctvo i gladiátorstvo. Rímsky svet však bol za jeho vlády ohrozovaný zo všetkých vonkajších strán. Za Dunajom ho trápili kmene Markomanov a Kvádov a neskôr Germánov a Sarmatov, ktoré prerážali i hlboko do rímskeho územia.
V roku 179 odišiel Marcus Aurelius veliť svojim severným légiám pri rieke Hron. Popri bojoch tu napísal prvú kapitolu (prvú knihu) Myšlienok k sebe samému. Ďakuje v nej za svoje vlastnosti a cnosti svojim predkom, dedovi za dobré mravy, otcovi za skromnosť a mužnosť, matke za zbožnosť, štedrosť a jednoduchosť... Ďakuje i učiteľom a mysliteľom pred ním, Rusticovi za myšlienku, že mravy si vyžadujú neustálu nápravu, Apolloniovi za lásku k slobodnému prejavu, Sextovi za myšlienku žiť podľa prírody... Každú z týchto cností stručne popisuje a v ďalších kapitolách hlbšie rozoberá, a tak vidíme, ako najväčší dôraz vo svojej filozofii kládol na etiku. Ďalšie kapitoly (knihy) už vznikali inde, v pevnosti Carnuntum, možno i vo Viedni (Vindobon), kde v roku 180 zomiera nakazený morom. Svoje Myšlienky teda asi písal v závere svojho života.
Marcus Aurelius vyznával stoicizmus, ktorý sa dnes znovu stal populárnym. Keďže celý svet je ovládaný božským rozumom, ľudia majú pochopiť jeho zámery, pokojne prijímať, čo im prináša osud, a nemajú proti tomu reptať. Vo vesmíre sa nemôže diať z hľadiska celku nič zlé. Ani smrť nie je zlo, vznik a zánik patria k prirodzenému chodu vecí. „Preži tento okamih života v súlade s prírodou a potom sa s ním rozlúč tak ľahko, ako keď odpadne dozretá slivka: oslavujúc prírodu, ktorá ju stvorila, s vďačnosťou k stromu, ktorý ju zrodil..." Život v zhode s prírodou znamená žiť rozumne, umiernene, spravodlivo, hovoriť pravdu, nevyhýbať sa povinnostiam, ktoré si vyžaduje spolunažívanie ľudí, robiť dobro bez čakania odmeny, mať dobrú vôľu. Človek je súčasťou celku. „Čo nie je osožné úľu, neprospieva ani včele.“ Všetci ľudia sú si rovní, preto sa majú milovať, spolupracovať, pomáhať si. „My ľudia totiž zrodili sme sa pre spoluprácu ako ruky, nohy, oči a oba rady zubov. Pracovať navzájom proti sebe je neprirodzené.“
Hoci Marcova filozofia nie je originálna a čerpá z iných, najmä z Epikteta, je osviežujúce rozjímať nad myšlienkami cisára-filozofa – nie naraz, ale vychutnávať si ich po kúskoch, jednu po druhej, tak, ako svoje čriepky zhromažďoval on.
* * *
Pierre Teilhard de Chardin: Zrod myšlení
Ak ste čítali môj minuloročný knižný prehľad, možno si spomeniete na Jana Sokola. Preňho bol Teilhard de Chardin hlavnou intelektuálno-duchovnou inšpiráciou. A tak som sa oňho začal hlbšie zaujímať i ja a i mňa jeho grandiózna filozofia veľmi oslovila. Skĺbil v nej dve svoje identity: prírodovedca (geológa a paleontológa) a originálneho kresťanského mysliteľa, ktorý sa nebál prinášať i nové pohľady náročné na ich rýchle osvojenie si aktuálnou cirkevnou hierarchiou (Teilhard bol za svojho života cirkvou cenzurovaný a zakazovaný, až neskôr získalo jeho dielo uznanie.) Zmieruje vášeň k svetu s vášňou k Bohu. Spája kresťanstvo s evolúciou tak, že to hraničí až s panteizmom: „Jak víš, pořád jsem v pokušení napsat hymnus na ´duchovní moc hmoty.´“
Na knihu Zrod myšlení som sa preto veľmi tešil. Hoci za prečítanie stála, zažil som menšie sklamanie. Ide o zbierku listov, ktoré Teilhard posiela z francúzskeho frontu prvej svetovej vojny v rokoch 1914-1919 svojej sesternici Marguerrite. Keďže ako kňaz nesmel bojovať, vo svojich 33 rokoch sa dobrovoľne prihlásil na front ako nosič ranených. Napriek hrôzam okolo neho, ide z jeho riadkov pokoj, nedramatizovanie, naopak snaží sa zľahčovať ťažkosti, aby nevydesil rodinu. Uprostred zhýralectva mnohých svojich spolubojovníkov chce žiť ako pravý kresťan bez egocentrizmu, v skromnosti, odmietajúc akékoľvek výhody kňaza a obetavo si plniac svoje povinnosti.
V listoch pre Marguerrite rozoberá mnohé svoje úvahy, z ktorých už cítiť pomalé dozrievanie jeho veľkej teórie. Vojna mala na jeho myslenie dramatický vplyv. No predsa len sú tieto zákopové úvahy stále len zahrievaním, zárodkom, ešte v nich svoje veľké dielo ucelene nepopisuje - preto i to malé sklamanie. I sám to po vojne konštatuje: „Mé válečné rukopisy mohou být z psychologického hlediska zajímavé pro zkoumání ontogeneze myšlenky, ale neobsahují nic, co bych od té doby nevyjádřil jasněji.“
Vojnu považoval za evolučnú krízu, v ktorej na seba narazili imperiálne ambície štátov a nezastaviteľné zjednocovanie ľudskej rasy. Celá evolúcia je pre Teilharda postupné smerovanie všetkého živého i neživého k Bohu. Ako v doslove sumarizuje Františka Jirousová (dcéra Ivana Martina Jirouse - Magora, jedného z hlavných predstaviteľov českého undergroundu počas komunizmu) a asi najväčšia znalkyňa Teilhardovho diela: „Vývoj postupuje od nesjednocené stejnorodé mnohosti ke mnohosti sjednocené, vzájemně provázané a různorodé, což znamená, že roste komplexita celků. Výsledek závisí na společném úsilí všech zúčastnených a cesta k němu je plná dobrodružství, zvratů a krizí.“ Teilhardovo vnímanie stvorenia je teda dobrodružnou hrou o slobodu a jednotu v rôznosti. Svet nebol najprv hotovým dokonalým rajom, ktorý sa pokazil ľudským hriechom, ale naopak, nedokonalý svet k raju len postupuje. Boh stvoril, aby umožnil tvoriť. Ponúkol svetu a všetkým bytostiam materiál, ktorý môžu slobodne využívať, a svojím úsilím a konaním spolu viesť svet k stále dokonalejším stavom. Sme súčasťou tejto tvorby. Ak žijeme správne, naberáme kurz smerom k Bohu a vtedy do nášho života vstupuje večnosť. Boh nám teda zveril zárodok svojho diela a dal nám úlohu ho dotvoriť a prísť do Jeho plnosti. Evolúciu Boh nechá poháňať základným nastavením celého systému – tým, že v nejakej miere vtelil každej bytosti túžbu rásť a zväčšovať svoje bytie a tým, že svetu poskytol len obmedzené zdroje. To nás núti spolupracovať a postupne cez krízy a transformácie vytvárať stále prepojenejšie a stabilnejšie štruktúry. Pravá cena nášho života sa teda nakoniec nebude hodnotiť podľa toho, ako sme dokázali okolo seba spraviť trochu nepatrného a rýchlo pominuteľného rozruchu v obrovskom vesmíre, ale bude hodnotená podľa nášho prínosu na spolutvorení sveta, ktorý smeruje k stretnutiu s Ním.
* * * * *
Miloslav Nevrlý, Aleš Palán: Náčelník
Mám jeden nesplnený životný sen: osobne sa stretnúť s Miloslavom Nevrlým. Na naše skautské akcie sa nám podarilo dotiahnuť Václava Břicháčka, stretol som sa (a spal uňho na byte) s Milošom Zapletalom. Ale pri poslednej legende a životnom vzore Mílovi Nevrlom to nikdy nevyšlo. Už dlho žije trošku izolovane a vo svojej skromnosti a introvertnosti sa bráni prezentovaniu na verejných akciách. Pritom málokto sa ma dotkol tak silno a asi žiadnu knihu som neprečítal viackrát ako jeho Karpatské hry. Najkrajšie boli tie večerné čítania s baterkou v spacáku po náročnej túre, ale i tie vzrušené čítania v kupé, keď sme sa na poslednú chvíľu rozhodovali, do ktorého pohoria sa po vystúpení z vlaku v jeho stopách vydáme. Som preto vďačný za toto intelektuálno-duchovné stretnutie cez jeho knižný rozhovor s Alešom Palánom. Ľudia, ktorí si kúzlo Nevrlého až tak neprežili a „neprešliapali“ rumunskými či Jizerskými horami, by možno toľko hviezdičiek nedali, ale u mňa je to osobné. Knihu som mal objednanú už v predpredaji a niekoľko mesiacov na ňu čakal. Potešilo ma, keď mi po jej vyjdení viacero kamarátov hlásilo, že „už je vonku“ a či mi ju môžu kúpiť – netušiac, že ju mám už zhltnutú. Viem, že nie som sám. Keď sa známy novinár a spisovateľ Aleš Palán spýtal na svojom Facebooku: „Nemáte i vy nějakou knihu, která vám změnila život?“, odpovedalo mu asi tristo čitateľov. Zoradil si výsledky podľa počtu hlasov a zistil, že vyhrali Karpatské hry. Potešil sa. Bolo to v čase, keď už s Nevrlým chystal túto vlastnú knihu o jeho živote a filozofii. Samozrejme, musel ho k tomu roky presviedčať, lebo Míla rozhovor so sebou rozhodne za dobrý nápad nepovažoval.
Nevrlý lásku k prírode rozvíjal už od detstva. Stal sa amatérskym ornitológom a krúžkovanie vtákov uprednostnil i pred maturitným večierkom. Potom 10 rokov krúžkoval a pozoroval netopiere. Záujem o študijný odbor bol jednoznačný – do dotazníka, aké tri vysoké školy si vyberá, napísal trikrát Prírodovedeckú fakultu, ktorú aj vyštudoval. Hlbšie rozpráva o veciach, ktoré som už trošku poznal, o jeho túlačkách Jizerskými i ostatnými českými horami, prvých víkendových a neskôr prázdninových putovaniach v ľudoprázdnych slovenských Karpatoch, pomoci Milošovi Zapletalovi s libereckými rovemi i objavení Rumunska. No približuje i verejnosti menej známe zaujímavosti zo svojho detstva v povojnových rokoch, zo svojej prírodovedeckej práce v múzeu, z rodiny, či z cesty k viere. Už dávnejšie mi kamarát Peťko Rusnák hlásil, že české Katolické noviny robili s Nevrlým rozhovor. Nevedel som, že je veriacim. Vyrastal v ateistickej rodine, no v osamelých dňoch v prázdnych horách začal cítiť hlbšiu prepojenosť s prírodou a ochranu tvorcu vesmíru. Keď si večer pri ohni čítal Slnečnú pieseň od Františka z Assissi, cítil, že ho niečo presahuje. Rozprával sa o viere s ľuďmi, ktorých stretal, a v roku 1959 si do denníka napísal, že uveril. Hovorí však o tom svojím typickým spôsobom – s najväčšou skromnosťou a pokorou, bez akéhokoľvek nátlaku, cez vlastné prežité rozjímania a s priam neskutočnou sčítanosťou a prehľadom. Keď sa ho Palán pýta, či sa radšej modlí v kostole alebo v prírode, Nevrlý mu opíše štyri duchovné stupne kartuziána Guiga z 12. storočia – čítanie (lectio), rozjímanie (meditatio), modlitba (oratio) a nazeranie (contemplatio) – a vysvetlí mu, že prostredie asi nie je rozhodujúce, ale dôležité je nespadnúť z tohto rebríka. A dáva príklady zo židovského chasidského učenia, ku ktorému má silný vzťah a do hĺbky ho ovláda. Nevedel som, že i Karpatské hry boli ovplyvnené jeho vierou – veď pôsobia tak slobodymilovne a voľnomyšlienkarsky – no vraj si ich čítajú i mnohí kňazi. Učiteľ cirkvi Sv. Bonaventura bol františkánom, teda mladším bratom, a odtiaľ sa Nevrlý inšpiroval pri oslovovaní svojho čitateľa ako „bratríčka“. Sčasti kvôli cenzúre však jeho meno Bona-Ventura preložil z latinsko-španielčiny na Dobré šťastie a spravil z neho indiánskeho náčelníka. Kiežby bolo viac evanjelizátorov ako Nevrlý, a nie ako Kuffa.
Náčelník si i po 90-ke, v starobe – „dobe duchovnej blaženosti“ – stále cybrí mentálnu bystrosť. Keď sa ráno zobudí, zašepká: Je nový deň! (V mladosti to zavolal.) Pod perinou si skúsi vymenovať päťdesiat štátov USA, inokedy sedemdesiatpäť kníh Biblie. Počíta si to na prstoch a keď sa občas pomýli, musí začať znova. Alebo násobí dvojmiestne čísla dvojmiestnymi. Problém má, tuším, s príkladom 89 x 91. Alebo si vymenuje osem blahoslavenstiev podľa Matúša, pričom najradšej má to prvé: „Blaze těm, kdo mají ducha chudoby a neshromažďují majetek.“
Krásne mi bolo pri čítaní Náčelníka. Je to asi bodka, ktorú nám venoval. Možno je lepšie, že som sa s ním nestretol osobne, ale môžem sa s Mílou zhovárať cez Aleša Palána, lebo také dobré otázky by mi nenapadli. „Pro staré zážitky se nelze vracet. Nikdy se nevrátí v dřívější podobě. Nevracej se, ušetříš si zklamání. Navíc dávné zážitky se v hlavě vždy trochu pozmění, většinou se zkrášlí. I kdybys prožil po letech na stejném místě úplně to samé, pocítíš zklamání.“
* *
Ivan Dubský: Filosof Jan Patočka
Jana Patočku chcem hlbšie objaviť už dávno. Toto však asi nebola tá najšťastnejšia cesta. Ivan Dubský je nesporne jeho erudovaným znalcom, no možno až príliš. Ak nemáte doktorát z filozofie a prečítaných niekoľko kníh o fenomenológii, budete sa touto knižkou prebojovávať len s ťažkosťami, napriek jej útlosti. Alebo možno vám to pôjde lepšie ako mne. Dubský sa zameriava na Patočkovo myslenie, v ktorom sa celý život venuje fenoménu bytia človeka na svete. Jan Patočka svojím habilitačným spisom Prirodzený svet ako filozofický problém (1936) istým spôsobom predstihol európsku filozofiu. Chce priniesť jednotu človeka s okolitým svetom, zmieriť ich, zjednotiť svet vedecký so svetom každodennosti. To sa najlepšie dá prostredníctvom Husserlovej fenomenológie, cez bádanie nad čistým vedomím ako takým. Patočka však prirodzený svet vníma ako svet pohybu, čo u Edmunda Husserla chýba – a v tom je jeho filozofia najoriginálnejšia. Bytie človeka na svete nemôže byť len predmetom prizerania sa nezaujatým, nezainteresovaným divákom, ale realizuje sa cez jeho praktickú zodpovednosť, zapojenie sa do života obce. V sokratovskom zmysle ľudia, ktorí nazrú do vlastnej duše, musia ísť ďalej, nasmerovať ju k spoločnému celku; starosť o obec je najvyššou službou, ktorej sa duši dostalo. Sám Patočka túto zodpovednosť a zapojenie sa do obecného dobra realizuje cez svoje filozofické bádanie, ale i prostredníctvom svojho aktívneho vyjadrenia sa ako jeden z tvorcov Charty 77. Páčila sa mi myšlienka, že Patočka v duchu Husserla a Heidegera žiadnu filozofiu nevyučoval, ale len otváral cestu k mysleniu, lebo vo filozofii sú len cesty, zatiaľ čo vo vede metódy. Pripomínalo mi to, ako nás filozofiu na škole učil docent Piaček.
Veda, spoločnosť, história
* * *
Steven Pinker: Buď svetlo. Obhajoba rozumu, vedy, humanizmu a pokroku
Táto kniha je optimistická – no neviem, či nie až prehnane. Svet sa jednoznačne zlepšuje, ukazuje na dátach kanadsko-americký experimentálny psychológ Steven Pinker. Je profesorom na Harvarde, kde sa venuje výskumu jazyka, sociálnych vzťahov a kognitívnym vedám. Nemáme podľahnúť hrôzostrašným správam z médií a sociálnych sietí, ktoré brnkajú na naše najnižšie pudy. Empirické fakty hovoria niečo iné. Napriek všeobecne rozšírenému pocitu zmaru Pinker podrobne popisuje - a na grafoch naozaj vidíme - že od čias osvietenstva sa dramaticky zlepšujú takmer všetky hlavné oblasti ľudskej spoločnosti. Od zdravia, cez bohatstvo, mier a bezpečie (áno!, napriek denno-denným správam je to v porovnaní s históriou tak), po šťastie. Hoci ľudia frflú a sťažujú sa, rovnako ako vždy doposiaľ, dáta ukazujú vyššiu všeobecnú spokojnosť so životom. Špeciálne pri nás je však zaujímavé, že podľa dát bývalé komunistické krajiny východnej Európy sú menej šťastné, ako by sa očakávalo. „Myšlienky a dary osvietenstva považujeme za samozrejmé. Veríme, že dnes narodené deti sa dožijú prinajmenšom osemdesiatky; čakáme, že v obchodoch bude stále dosť potravín; že nám po otvorení kohútika potečie na ruky čistá voda a mávnutím ruky sa zbavíme odpadu; že budeme mať lieky, čo nás zbavia bolestivej infekcie; sme presvedčení, že našich synov neodvedú do vojny a že sa naše dcéry budú môcť bez strachu prechádzať po uliciach; veríme, že neskončíme vo väzení alebo na popravisku, keď si dovolíme kritizovať mocných; čakáme, že budeme mať priamo na dosah prstov vedomosti a kultúru celého sveta. Všetko, čo som vymenoval, sú však výdobytky ľudského rozumu a snaženia, a nie právo dané od večnosti.“ Ak niekde na svete trvá vojna, nebezpečenstvo, nedostatok a nevzdelanosť, sú to miesta, kde to majú ideály osvietenstva – rozum, veda a humanizmus – ťažšie. Osvietenstvo začínajúce vedeckou revolúciou a racionalistickou filozofiou 17. storočia až po vrcholné obdobie klasického liberalizmu v prvej polovici 19. storočia naštartovalo dovtedy nebývalý pokrok. Prekonávalo krvavú stopu náboženstva – križiacke výpravy, vyčíňanie inkvizície, hony na čarodejnice a náboženské vojny – a morálku stavalo na základoch humanizmu, ktorému ide o blaho konkrétnych ľudí, a nie o slávu kmeňa, rasy, národa či cirkvi. Dnes rastú populistické hnutia, ktoré myšlienky osvietenstva odsudzujú a hlásia sa k ideálom kmeňa, autoritárstva, znevažovaniu vedy a ospevovaniu minulosti, hoci naplno využívajú výdobytky pokroku, používajú počítače, a nie brká a kalamáre.
Pinkerova kniha Buď svetlo by sa mohla stať bibliou progresívcov, hoci som si všimol jeho pár odlišných dôrazov. Vo svojej vášnivej obhajobe osvietenských ideálov – rozumu, vedy a humanizmu – však najviac argumentuje proti konzervatívnym skeptikom odmietajúcim i tie najrozumnejšie plány pokroku, proti ľavici, ktorá opovrhuje trhom, i proti pravicovým libertariánom odmietajúcim rozumné regulácie.
Veriaci sa nestotožnia s Pinkerovou kritikou náboženstva a viery v nadprirodzeno, hoci jeho argumenty sú silné a naozaj veľakrát odzbroja svojho protivníka. Vo svojej vnútornej polemike s ním som si uvedomoval, že dokonca i ja som občas musel obhajovať iracionalitu, čo by som o sebe nepovedal. No som vďačný, takto polemizovať potrebujeme, lebo nás to v objavovaní pravdy posúva. Napríklad som mu uznal, že mnohí veriaci dnes čítame Písmo cez prizmu osvietenského humanizmu, vyberáme si len pasáže o prejavoch Božej milosti a spravodlivosti a ignorujeme či inak interpretujeme akceptovanie smrti nevinných ľudí, otrokárstvo, mučenie či genocídy Starého zákona, ktoré bolo prirodzenou súčasťou životov ľudí bronzovej a železnej doby.
Čoho sa v knihe obávam, je časté, až prílišné generalizovanie v oblastiach, kde psychológ Pinker nemusí byť doma. Hodnotovo mi je Pinker sympatický, no predsa vidíme v histórii i dnešnom svete zlepšovanie života aj v spoločnostiach, ktoré neboli či nie sú práve „osvietenské“ (napríklad dnes Čína). Inak, za generalizovanie a “vyberanie hrozienok“ v argumentácii o starších dobách ho kritizujú i Greaber a Wengrow (pozri ďalšiu recenziu). A až príliš dlhé a už trošku unavujúce je i dokazovanie zlepšovania úrovne všetkých možných oblastí života vďaka osvietenstvu, ktoré tvorí najväčšiu časť tejto 650 stranovej buchle. Akoby chýbalo i troška kritickosti k súčasným rizikám – napríklad šialenému tempu, ktoré spôsobuje psychický tlak a pocit prehry u tých, ktorí mu nestíhajú. Obávam sa, či presviedčanie nahnevaných ľudí, ako sa majú dobre, ich nenahnevá ešte viac. Inak je to naozaj silné, zrozumiteľné a podnetné čítanie.
* * * * *
David Graeber, David Wengrow: Počiatok všetkého. Nová história ľudstva
Teraz plním sen môjmu dobrému priateľovi Pittovi – Palovi Švedovi, ktorý túto knihu viac než rok prekladal. Vraj si pri tom predstavoval, ako a či vôbec sa Počiatok všetkého objaví v mojom knižnom rebríčku. No, nech sa páči. Rovno na začiatku vybavím i kompliment, že preklad je fantastický, vôbec to nedrhne, čo nie je vždy samozrejmé, a pozornosť vydavateľstiev a Literárneho fondu obraciam smerom k tejto už nie tak mladej, ale stále nádejnej hviezde slovenského prekladateľstva a tlmočníctva.
Špičkový antropológ David Graeber zomrel tri týždne po dokončení knihy. Spolu so špičkovým archeológom Davidom Wengrowom ju písali viac ako desať rokov. A ide naozaj o monumentálny záber, položený na vedeckom základe a najnovšom poznaní archeológie a antropológie. Čestne sa priznávam, že i ja som v minulosti prepadol spisovateľskému kúzlu Harariho, no po prečítaní Počiatku všetkého sa zrazu veci javia trošku inak. Dejiny ľudstva sa nedajú tak generalizujúco zjednodušiť do jasného dramatického príbehu, ako to robili Harari, Diamond či Fukuyama. Poľnohospodárska revolúcia nebola takým míľnikom. Vlastne – žiadna revolúcia nebola. Autori ukazujú, že išlo o dlhé, postupné a rôznorodo sa vyvíjajúce procesy trvajúce 3000 rokov. To za revolúciu asi označiť nemožno. A i keď už ľudia poľnohospodárstvo spoznali, ešte dlho sa im doňho až tak veľmi nechcelo. Skôr možno povedať, že boli drobnými záhradkármi ako poľnohospodármi. Graeber a Wendrow kritizujú často sa objavujúce naratívy o svetových dejinách, v ktorých sa všetko vyprázdni, ľudia zredukujú do škatuľkových stereotypov a komplexné problémy zjednodušujúco zúžia. Autori vracajú našim predkom ich plnú ľudskosť.
Súčasné výskumy vyvracajú zaužívaný (židovsko-kresťanský či rosseauovský) príbeh, že voľakedy žili malé skupiny ľudí v stave nevinnosti a po spáchaní dedičného hriechu alebo po poľnohospodárskej revolúcii sa šťastný stav skončil a nastala strata rovnosti, prišiel štát a vojny. Neplatí ani opačná (hobessovská) teória, že prvotní ľudia boli k sebe krutí a nepriateľskí, a len mocný štát ich dokázal scivilizovať a priniesť poriadok a mier. Výskumy potvrdzujú, že ľudské spoločnosti pred poľnohospodárstvom sa neformovali len do malých a rovnostárskych skupín, ale boli mimoriadne rôznorodé a zahŕňali celú plejádu najrôznejších foriem spolužitia až po vysoko rozvinuté mestá. Lovci a zberači neboli jednoduchými primitívmi, ale boli rovnako tvoriví a inteligentní ako dnešní ľudia. Nie je to tak, že malé skupiny sú náchylnejšie k rovnostárskemu fungovaniu a veľké musia mať nevyhnutne kráľov.
Z hľadiska pôvodu sme všetci Afričanmi a rané ľudské populácie v Afrike boli podľa výskumov oveľa rozmanitejšie, než čokoľvek, čo poznáme dnes. I neskorší lovci a zberači v rôznych kútoch sveta neboli len túlajúce sa bandy, ale dávno pred poľnohospodárstvom si vytvárali často veľmi rôznorodé formy fungovania, veľké i malé, autoritárske i rovnostárske, otrokárske i otroctvo odmietajúce – v rôznych kombináciách. Napríklad, prekvapivo veľa najstarších miest bolo organizovaných na princípoch rovnostárstva bez potreby autoritárskych vládcov. Autori sa preto na záver pýtajú kľúčovú otázku: „...ako sme uviazli len v jednej forme sociálnej reality a ako sa v nej normalizovali vzťahy založené na násilí a nadvláde?“
Jednou z pre mňa najohromujúcejších hypotéz Wengrowa a Graebera je, že koncept ľudských práv, teóriu rovnosti a osvietenstvo priniesla až konfrontácia Európanov s domorodými Američanmi. Americkí domorodci si reagujúc na správanie zvláštnych cudzincov vytvorili konzistentnú kritiku Európanov, odsudzujúcu ich násilnícky prístup, závisť a chamtivosť. Kritizovali priamu podstatu kresťanstva. Kandiaronk, predstaviteľ kmeňa Hurónov, okolo roku 1700 hovorí: „...ak by bolo možné, aby sa Boh dostatočne znížil na to, aby zostúpil na zem, urobil by to pred zrakmi všetkých. Zostúpil by triumfálne, s pompou a majestátnosťou... Chodil by od národa k národu a robil by mocné zázraky, čím by každému dal rovnaké zákony. Potom by sme všetci mali presne to isté náboženstvo, rozšírené vo všetkých štyroch kútoch sveta, dokazujúce našim potomkom od toho času až po desaťtisíc rokov do budúcnosti, aká je pravdivosť tohto náboženstva. Namiesto toho existuje päťsto alebo šesťsto náboženstiev, z ktorých žiadne dve nie sú si podobné, a podľa vás z týchto všetkých je tým jediným dobrým, svätým a pravdivým len náboženstvo Francúzov.“ Tieto argumenty sa cez jezuitov, iných kňazov a ľudí komunikujúcich s domorodcami dostávali i do Európy a brali sa tu veľmi vážne. Rôzni európski myslitelia – ako napríklad Rousseau – sa s nimi od začiatku 17. storočia vyrovnávali a otvorili verejnú diskusiu, ktorá prinášala úplne nové a dovtedy neznáme koncepty, napríklad teóriu rovnosti, slobody a spoločenskej zodpovednosti. Zjednodušene: za osvietenstvo a dnešnú demokraciu vďačíme vplyvu amerických Indiánov.
Keď som dal Hararimu päť hviezdičiek, tu nemôžem inak.
*
Turid Rugaas: Konejšivé signály
Kniha s podtitulom „Na jedné vlně s vaším psem“ ma oslovila svojou hlavnou myšlienkou, že psy majú vlastnú reč. Pes dokáže vysielať upokojujúce signály zdvorilosti, ktoré dokážu ukľudniť iných psov, agresívnych alebo vystresovaných. Rovnakú schopnosť zastaviť agresivitu majú i vlci. Pes vie už do diaľky dávať signál, že nemá nekalé úmysly. Cieľom je zabrániť problému a konfliktu, utlmiť nervozitu. Očucháva zem, aby si druhý pes všimol, aký je priateľský. Opakom konejšivého signálu je hrozba či odstup, kedy pes ukazuje zuby, vrčí, šteká alebo napáda druhého. Platí to i voči ľuďom. Pri signáli hrozby sa otočte chrbtom. Rovnako, keď je pes nadšený a skáče na vás. Keď pes pootočí hlavu, jeho pán by mal pochopiť, že sa necíti dobre. Vrtenie chvostom znamená bielu vlajku, čiže žiadosť o prímerie. To je asi tak všetko, čo sa v 100-stranovej knihe dozviete. Nenaučíte sa rozumieť vášmu psovi viac, nenaučíte sa, ako ho upkojujúce signály učiť – okrem rady, aby ste ho za to chválili. Nekupujte si ju.
* * *
Gábor Maté: Keď telo povie nie
V mojom okolí sa snáď roztrhlo vrece s odvolávkami na židovsko-maďarsko-kanadského lekára Gábora Matého, a ja som ho ešte nečítal... Obvykle sa nedám takýmito módami strhnúť, ale keďže ho odporúčali viaceré odborníčky, ktorým dôverujem, a keďže to súvisí i s mojou prácou, siahol som po ňom i ja. A čítal som ho v najlepšom možnom prostredí – pri hospitalizácii v nemocnici.
Maté sa narodil do židovskej rodiny pred koncom druhej svetovej vojny v Maďarsku. Mal len päť mesiacov, keď mu v Osvienčime zomreli starí rodičia. Čiže, sám si prešiel traumou v ranom veku. Neskôr s ním rodičia emigrovali do Kanady. Začal sa venovať vplyvu stresu a traumy – najmä z raného detstva – a potláčaných emócií na fyzické zdravie. Zjednodušene: psychosomatike. Hlavnou myšlienkou tejto knihy je, že keď nevieme alebo nemôžeme niečomu, čo je pre nás negatívne, povedať nie, telo to môže začať robiť za nás. Potláčanie alebo vytesňovanie emócií odzbrojuje obranný mechanizmus organizmu. Pre niektorých lekárov to v minulosti mohlo znieť ako povera. Dnes sa už vplyvom našich psychických reakcií na imunitný, nervový a endokrinný systém venuje samostatný vedný odbor psychoneuroimunológia. Pacienti so stresom zo svojich vzťahov či finančnej situácie majú štyrikrát vyššiu pravdepodobnosť zhoršenia zdravotného stavu. Chronický každodenný stres – napríklad ak vyrastáte v generačnej chudobe - má zákernejšie biologické následky ako stres z ťažkých jednorazových životných udalostí.
Ako je to možné? Stres nás chráni. Organizmus odpovedá na vnímané ohrozenie. Pri vnímaní hrozby časť mozgu – hypotalamus – vylúči tzv. kortikotropín uvoľňujúci hormón, ktorý putuje do hypofýzy v lebečnej spodine. Tá po stimulácii začne produkovať hormón ACTH. ACTH sa krvným obehom dostáva do nadobličiek. Tie začnú vylučovať kortizol, ktorý pôsobí na každé tkanivo v tele, a to si vie zvoliť vhodnú stratégiu útok alebo únik. Vďaka tomu sa organizmus dokáže prispôsobiť kríze, ubrániť sa bezprostrednému nebezpečenstvu, reagovať na hrozbu. Mobilizuje zásoby energie v podobe molekúl cukru, aktivuje bunky imunitného systému a snaží sa udržať rovnováhu. Medzi stresory, ktoré spúšťajú takúto reakciu, patrí napríklad hrozba straty potravy, ale i hrozba straty lásky. Ak telo cíti neistotu, nemá dostatok informácií alebo stráca kontrolu, spúšťa sa stres. Problém prichádza, ak sa spúšťa príliš často a bez vyriešenia situácie. To spôsobuje trvalé poškodenia. Neustála vysoká hladina kortizolu v krvi ničí tkanivá. Chronicky zvýšená hladina adrenalínu zvyšuje krvný tlak a poškodzuje srdce.
Maté na skutočných príbehoch zo svojej praxe alebo i medzi známymi ľuďmi ukazuje vplyv perfekcionizmu, nutnosti neustále sa prispôsobovať niekomu inému, neistoty, hnevu, pocitu nedostatočnosti, konfliktov a ďalších potlačených emócií na vznik skrytého stresu a zlyhávanie opravy poškodenej DNA. To potom môže vyvolať rozbeh rakoviny, Alzheimerovho syndrómu, ALS, roztrúsenej sklerózy, reumatoidnej artritídy a pod. Preto by lekári nemali skúmať len výsledky tlaku či krvných vyšetrení, ale mali by sa pýtať i na hlbšie psychické príčiny.
Gábor Maté nás učí, že by sme sa mali vyhnúť tzv. „pozitívnemu mysleniu“. Lebo vtedy zo svojho života vylučujeme súčasti reality, ktoré považujeme za „negatívne“. Do nášho myslenia by sme mali prijať celú realitu a nepotláčať jej časť. Ak odfiltrovávame psychické nepohodlie, znižujeme odolnosť na ochorenia. Ak treba, hnevajme sa – ale zdravo, uvoľniac negatívnu energiu, bez výbuchu, ktorý uškodí nám i iným.
* * *
Chimamanda Ngozi Adichie: Všetci by sme mali byť feminist(k)ami
Túto útlu knižku prečítate pri káve, mne sa to podarilo pri čakaní rodiny pod lyžiarskym svahom. Nigérijská spisovateľka Chimamanda Ngozi Adichie ju vytvorila ako modifikovanú verziu svojej úspešnej TEDx prezentácie. Označuje sa v nej za „šťastnú africkú feministku, ktorá nepociťuje odpor k mužom, ktorá s obľubou nosí lesk na pery a topánky na vysokých opätkoch nie kvôli mužom, ale kvôli sebe“. Tým chcela v skratke vyvrátiť všetky predsudky a námietky, ktoré v Nigérii ľudia k feministkám majú. Inteligentnými, inovatívnymi a kreatívnymi bytosťami môžu byť rovnako muži ako ženy. Muži však napriek tomu stále v omnoho väčšej miere obsadzujú rozhodujúce miesta a sú tradične vnímaní ako tí, ktorí by mali stáť na vrchole rebríčka či byť hlavou rodiny. Už chlapcov a dievčatá vychovávame rozdielne: muži majú byť tvrdí, ženy nemajú byť drsné, ale sympatické a tešiť mužov. Chimamanda prosí, aby sme si začali plánovať spravodlivejší svet so šťastnejšími mužmi a šťastnejšími ženami. Je to asi najstručnejšie a najzrozumiteľnejšie vysvetlenie feminizmu, aké som čítal, s ktorým asi nikto rozumný nemôže polemizovať. Nie je v ňom nič radikálne. Preto sa kľudne označím za feministu i ja. Švédska vláda sa v roku 2015 rozhodla dať každému 16-ročnému Švédovi výtlačok tejto knižky. Vôbec by mi to nevadilo ani u nás, naopak.
* * * * *
Pavel Kosatík: Slovenské století
Rozhodol som sa dať tejto knihe najvyšší, u mňa transformačný, počet hviezdičiek. Čech Pavel Kosatík mi totiž pomohol zmeniť alebo upraviť môj pohľad na Slovákov. Mnohé z toho, o čom píše, som už niekde v základných rysoch čítal (alebo sa učil v škole). Napriek tomu prináša jeho odstup objektívnejší pohľad na slovenských lídrov v 20. storočí, ako máme my, ktorí tu žijeme. Často je k nám vľúdnejší, ako sme k sebe my sami. Mal som naše historické osobnosti už nejako zaškatuľkované: Štefánik a Dubček sú dobrí, Hlinka a Husák zlí... Kosatík ich vidí omnoho vyváženejšie a približuje nám aj ich schopnosti, ako aj zlyhania. Explicitne ich neodsudzuje, až na Tisa, ale jeho kritika vyplýva priamo z popisu ich morálnych pádov, lenivosti či hlúposti. Pri Tisových slovách, že v mene Božieho príkazu, ktorým je „láska k sebe“, treba židovský živel odstrániť, už však i Pavel Kosatík konštatuje, že „odpornejší kňaz než Tiso, schopný porovnateľnej slovnej ekvilibristiky, asi nežil“. Kritiku však smeruje i k pražskému hradu a čechoslovakistom, ktorí nechceli vnímať túžbu Slovákov po rovnoprávnosti v spoločnom štáte a zabúdali na dávne sľuby. To našim nacionalistom dávalo politický arzenál a prispelo k dvom rozpadom štátu.
Cez politický vývoj Šrobára, Štefánika, Hlinku, Hodžu, Macha, Tisa, Tuku, Karvaša, Husáka, Dubčeka a ďalších nám dáva zrozumiteľný prehľad o myslení a dianí na území Slovenska medzi rokmi 1918-1998. Toto obdobie začínali Slováci prakticky od nuly a končili ho s vlastným štátom a silnou občianskou spoločnosťou, ktorá dokázala zbaviť moci i Mečiara. 20. storočie teda podľa neho Slováci nepremárnili. Z knihy získame celkový kontext a dozvieme sa i dôležité detaily a osobné voľby, ktoré rozhodovali o našich dejinách. Ak by výrečný Štefánik neuviedol Masaryka i Beneša vo francúzskych politických salónoch, Československo by možno nevzniklo. Preto nás pohorší neskorší Benešov nevďak a zhadzovanie Štefánika pred Masarykom i verejnosťou. Podobne nevďačne sa Beneš po Mníchove zachoval i voči Hodžovi. Ak by sa slovenský čechoslovakista Vavro Šrobár v roku 1918 nestal ako náhodný účastník slovenským zástupcom pri vyhlasovaní nového štátu, čo ho neskôr oprávňovalo dostať na chvíľu nad Slovenskom absolútnu moc, dejiny vzťahov našich národov by sa asi uberali inak. Žasneme nad spackanou tajnou cestou Andreja Hlinku na Parížsku mierovú konferenciu v roku 1919, kde chcel robiť vlastnú zahraničnú politiku a posťažovať sa na situáciu v Československu. Nedošlo mu, že tým podráža vlastný štát a chvíľu si za vlastizradu odsedel i vo väzení. Ide nás poraziť, keď sledujeme Tisovu a Tukovu servilnosť voči Hitlerovi a tupú hlúposť Šaňa Macha, ktoré priniesli nedozierne následky a smrť desiatkam tisíc nevinných Židov. Obdivujeme Karvašovu odvahu prejsť z teplého miesta na druhú stranu a získať pre povstanie peniaze...
Niťou, ktorú Pavel Kosatík v našich moderných dejinách vníma, je túžba Slovákov politicky dozrieť a môcť o sebe rozhodovať. Tento náboj nedával popularitu len ľudákom, ale poháňal i Dubčeka, Husáka či Mečiara. Kto ho ignoroval, strácal na význame.
Ako jedinú z tohtoročných kníh som túto nečítal, ale počúval v audio forme na dlhých cestách na východ. Pustil som si ju celú asi trikrát – a cesty rýchlejšie ubiehali.
Manažment, osobný rozvoj
* * * *
Adam Grant: Hidden Potential. The Science of Achieving Greater Things
Aj z betónu môžu vyrásť ruže, hovorí organizačný psychológ Adam Grant v prológu svojej najnovšej knihy. Snaží sa v nej odpovedať na otázku, ako môžeme odkryť a rozvinúť skrytý potenciál detí v našich rodinách a školách či pracovníkov v našich organizáciách.
Veľakrát sa nám zdá niekto v nejakej oblasti prirodzene nadanejší ako iní, no v skutočnosti mal asi len lepšiu štartovaciu čiaru, lepšie príležitosti, získal viac vedomostí už skôr, a preto mal i vyššiu motiváciu napredovať. Tento profesor z Wharton University zdôrazňuje, že potenciál nie je o tom, kde začínaš, ale ako ďaleko dokážeš zájsť. Kniha Skrytý potenciál je teda o osobnom raste všetkých, i tých bez dobrej štartovacej čiary. Svojím typickým spôsobom Grant kombinuje zaujímavé príbehy i výsledky vedeckých výskumov, aby ukázal, kedy ľudia najlepšie rastú. Nie je to cez rozvoj vedomostí, ale násobne viac cez rozvoj tzv. charakterových zručností. Charakterové zručnosti zahŕňajú proaktívnosť (čiže ako často preberáme iniciatívu, pýtame sa otázky, prihlásime sa, aby sme odpovedali, vyhľadávame informácie v knihách či zapájame učiteľa, aby nás niečo naučil i mimo vyučovacej hodiny); prosociálnosť (čiže ako dobre dokážeme spolupracovať s inými); disciplinovanosť (čiže ako sa nám darí udržiavať pozornosť a nerozptyľovať seba a iných) alebo odhodlanosť (čiže ako vytrvalo vydržíme pri riešení problémov, koľko robíme nad rámec pridelených úloh a ako sa dokážeme popasovať s prekážkami).
V jednom výskume sa ukázalo, že tréning charakterových zručností u manažérov firiem mal po dvoch rokoch trojnásobne väčší prínos ako tréning kognitívnych zručností. Manažéri s vytrénovaným charakterom sami dokázali predpovedať a zvládať výzvy, boli kreatívnejší, nevzdávali sa, boli odolnejší pri riešeniach.
Charakter nie je vecou vôle, ale súbor zručností. Hovorí sa, že kde je vôľa, tam je cesta (pozdravujeme expremiéra Dzurindu.) No Grant si myslí, že keď ľudia nevidia chodník, prestávajú snívať o svojom napredovaní. Keď chceme zapáliť ich vôľu, potrebujeme im najprv ukázať cestu. Aby ľudia rástli, podobne ako stavby, potrebujú lešenie. Pri učení znamená lešenie ponúknuť im úvodné inštrukcie a stiahnuť sa, aby sme presunuli zodpovednosť na nich a nechali ich vyvinúť si vlastnú cestičku k naučeniu sa.
Nevyhnutnou súčasťou učenia je diskomfort. Ak dobrovoľne prijmeme „neznesiteľnú trápnosť učenia“, najlepšie akcelerujeme rast. „Ak sa cítiš komfortne, nerobíš to dobre.“ Spomenul som si, ako jeden náš moravský kamarát učil deti lyžovať. Hovoril im: „Kto nepadá, lyžuje pod svoje možnosti.“ Tento fakt Grant demonštruje na učení sa cudzích jazykov. Z ľudí, ktorí o sebe hovorili, že nemajú talent na jazyky, sa stali polygloti rýchlo sa učiaci napríklad i slovenčinu (i tento príklad tam Grant naozaj spomína). Čo bol moment obratu? Zistili, že sa musia učiť inak: nečakať a začať cudzím jazykom rozprávať okamžite. Vytasia prvé naučené frázy na cudzincov a pri tom spravia množstvo chýb a zažijú veľa trápnych situácií. To je skvelé! Učenie jazykov nie je učenie sa vedomostí, je to rozvíjanie komunikačnej zručnosti. Prvé chyby ich učia lepšie si zapamätať správne odpovede. Nejde len o to akceptovať diskomfort, keď príde. Máme ho zámerne aktívne vyhľadávať. Učíme sa za pochodu, reálnym skúšaním. Jeden zo spomínaných polyglotov hovorí, že jeho cieľom pri učení sa jazyka je spraviť 200 chýb za deň. Otváranie vnútorného potenciálu nie je o dosahovaní dokonalosti. Tolerovanie chýb je súčasťou učenia sa na ceste k majstrovstvu. Perfekcionizmus je zlá životná stratégia. Snaha o bezchybný obraz v očiach iných znásobuje depresie, úzkosti, vyhorenie a iné mentálne ochorenia. Nech žijú chyby.
Dobre sa učíme, keď sme ako ľudské špongie, keď zvyšujeme našu absorpčnú kapacitu, čiže sme proaktívni a zameraní na rast, nie na svoje ego. Najlepšie učenie sa nie je o monotónnom drile a únavnej drine. Umenie je premeniť drinu na hru. Väčší pokrok robíme, keď niečo chceme, ako keď niečo musíme. Grant preto odporúča namiesto drilu tzv. „zámerné hry“, čiže štruktúrované aktivity pripravené tak, aby učenie sa zručnosti bolo zábavné. Na rozdiel od gamifikácie, ktorá len trikmi, cinknutiami a zatrúbeniami dodáva mozgu dopamín, aby sme pri činnosti vydržali, pri zámernej hre celú úlohu prerobíme tak, aby bola motivujúca a rozvíjajúca zároveň. Pri tréningu zručnosti sú potrebné pauzy, prestávky na oddych, vtedy je následné učenie sa efektívnejšie. Tiež je dobré striedať činnosti, venovať sa pri učení i iným hobby, aby sme mali pocit napredovania a získali motiváciu do ďalšieho učenia.
Na poskytovanie lešenia sú potrební iní ľudia: mentori, učitelia, kouči, rolové modely. Potrebujú v teba veriť, lebo byť nerešpektovaný je veľkou bariérou rastu. Ak iní neveria v tvoje schopnosti, priklincuje ťa to k zemi. Mali by dokázať spomaliť a prispôsobiť sa konkrétnym prekážkam na TVOJEJ ceste. Paradoxne, najlepší experti v nejakej oblasti nebývajú i dobrými učiteľmi. Ani Einsteinovi to nešlo. Už prešli príliš dlhú cestu a nespomínajú si, aké to bolo na začiatku. Sú už niekde inde i svojimi zručnosťami, na inej úrovni, a nerozumejú, že vy ste len na začiatku. Našou úlohou ako učiacich sa je predstaviť si ich cestu a križovatky, ktorým čelili. Tiež pomáha, ak si necháme radiť od viacerých mentorov, nielen od jedného.
Efektívny prístup je učiť sa učením niekoho iného, alebo ešte lepšie – jeho koučovaním. Ak študenti dali motivačný príhovor mladším žiakom, dokázali si potom domáce úlohy robiť dlhšie. Ľudia, ktorí nedokázali šetriť peniaze, schudnúť, ovládať sa či nájsť si prácu, boli motivovanejší, keď radili iným, ako keď rady od iných prijímali. Čiže nechajme učiacich sa povzbudzovať iných.
V záverečnej časti knihy sa Adam Grant zamýšľa, ako zmeniť naše systémy – školy a pracoviská – aby sme nechali rozkvitnúť skryté potenciály v deťoch a kolegoch. Ako príklad uvádza fínske školstvo, ktoré sa nezameriava len na elitu, ale snaží sa kultivovať géniov v každom, dávať mu či jej individualizovanú podporu a robiť z učenia zábavu. Kolektívna inteligencia je úspešnejšia ako individuálna – najlepšie tímy majú tímových hráčov, ktorí sa vzájomne podporujú. Pri výbere nových zamestnancov sa nepozerajte až tak na ich minulé úspechy, ale skôr na ich budúci potenciál. Ich charakterové zručnosti napovedia, ako ďaleko dokážu ísť.
* * *
John M. Gottman, Nan Silver: Sedm principů spokojeného manželství
O Gottmanovej metóde som sa dozvedel u Johna Medinu v Pravidlách mozgu ako o najpreverenejšom spôsobe budovania dobrého manželstva s dokázanými výsledkami. Gottmana označujú za jedného z najvplyvnejších psychoterapeutov dnešnej doby. Hoci som vďačný, že sám v dobrom manželstve žijem (ťuk-ťuk-ťuk), nemusí byť od veci sa priučiť u skúsenejších. Hlavnou motiváciou pre mňa však bolo rozmýšľanie, ako napomôcť ľuďom v generačnej chudobe mať dobré rodiny v prospech svojich detí.
Trošku ma na knihe rušil ten americký štýl – profi editorka ako spoluautorka či názov Laboratórium lásky. V našej kultúre tiež nie je bežné, že si manželský pár mimo terapeuta len tak sadne a plní spolu zadania z knihy. Inak však i z vlastne prežívanej skúsenosti môžem povedať, že jeho postrehy a odporúčania, ako rozvíjať emočne inteligentné manželstvo sedia veľmi dobre. Určite túto knihu odporúčam všetkým párom, ktoré chcú mať dlhodobý dobrý vzťah, príp. si napraviť ten poškoodený.
Gottman konštatuje, že väčšina manželských terapií zlyháva, lebo sú postavené na teórii, že hlavná je komunikácia a schopnosť zvládať konflikty. Áno, je to dôležité, ale nie jediné. U väčšiny párov, ktoré takéto techniky začali používať, problémy pretrvali. Šťastné manželstvá potrebujú viac. Zakladajú sa na hlbokých priateľstvách, na vzájomnom rešpekte a potešení zo spoločnosti partnera. Je prirodzené, že i manželia sa občas hádajú, to ešte nie je známkou rozpadu ich vzťahu. Ide o to, ako sa hádajú a ako sa potom snažia o nápravu. Hlavnými zabijakmi sú časté kritizovanie charakteru či osobnosti partnera, pohŕdanie a dokazovanie nadradenosti nad partnerom, defenzívnosť a nefunkčné obraňovanie sa pri jeho útokoch a ignorujúce zamurovávanie sa pred partnerom.
Autor nám už v názve knihy sľubuje sedem princípov, ako by sme prakticky mohli udržiavať spokojné manželstvá. Sú nimi (1) ozajstné poznanie partnera a to, čím žije; (2) pestovanie vzájomných sympatií a obdivu; (3) vzájomná ústretovosť v maličkostiach; (4) delenie sa o moc a možnosť rozhodovať; (5) aktívne riešenie (riešiteľných) problémov vo vzťahoch s rodinou partnera, rodinnom rozpočte, domácich prácach, rodičovských roliach, sexuálnom živote a pod.; (6) prekonávanie patových situácií, ktoré sa znovu a znovu opakujú, lebo partner nerešpektuje naše hlboké životné sny; a (7) vytváranie spoločného zmyslu, kultúry, symbolov a rituálov.
Všetky princípy sú zrozumiteľne vysvetlené a doplnené praktickými cvičeniami. Mal som však pocit, že to množstvo dobrých odporúčaní je už trošku kontraproduktívne a v praxi nezapamätateľné. Treba si podčiarkovať a vybrať to hlavné pre seba a svoj vzťah.
* *
Brené Brown: Odvaha žiť naplno
Hovoril a písal o nej takmer každý z obľúbených autorov, Ari Weinzweig, Adam Grant, Seth Godin i ďalší. Brené Brown označili za kráľovnú zraniteľnosti. Rozhovory s ňou na tému zraniteľnosť sú výborné, počúvnite si napríklad ten v Grantovom podcaste Rethinking. O to väčšie sklamanie som zažil pri knihe. Možno to nebolo ňou samotnou, ale naozaj nie dobrým prekladom, pripomínajúcim Google Translator z roku 2016. Skúste to v originále. Celý čas to drhne, preklad je mechanický, takmer doslovný, cítiť za ním anglickú gramatiku a nevedel som kvôli tomu myslieť na obsah. Ale asi i obsahovo som čakal na základe všetkých tých ovácií viac. Asi už Brené tému zraniteľnosti spropagovala natoľko, že som o nej čítal kde-kade inde a u nej som sa až tak veľa nového nedozvedel. Prišlo mi to rozvláčne a dokola opakujúce to isté.
Základné posolstvo je však naozaj silné a za to by sme mali byť Brownovej vďační. Byť zraniteľný nie je slabosť, práve naopak. Cez zraniteľnosť sa deje náš posun. Je zraniteľné bez záruky prijatia alebo ocenenia vystaviť svetu naše umenie, naše myšlienky, zdieľať nepopulárny názor, povedať nie, požiadať o pomoc, rozbehnúť vlastné podnikanie, zavolať priateľovi, ktorému práve zomrelo dieťa, cvičiť na verejnosti, prepustiť zamestnancov, niesť zodpovednosť, požiadať o odpustenie, dôverovať... Je to ako stáť nahý na pódiu. Prináša to neistotu a riziko, vyžaduje to emocionálne odhalenie sa. Preto to chce veľkú odvahu. Byť zraniteľný nie je slabosť, naopak, je to veľká sila, je to odvaha žiť naplno. Ak chceme byť silní, odvážni a zraniteľní, potrebujeme trénovať našu odolnosť voči hanbe. Potrebujeme posilňovať našu schopnosť snímať svoje masky a brnenia a dokázať byť sám sebou. Lídri by mali normalizovať nepohodlie: rast a učenie sú nepríjemné, tak sa tomu otvorme. Tu to bude nepohodlné. Nemali by podporovať perfekcionizmus, čiže snahu vyzerať perfektne, aby sme sa vyhli bolesti z viny, súdenia a hanby. Plné prijatie takého prístupu v našich každodenných životoch je naozaj transformačné. Zdvihneme ruku a ozveme sa? Povieme náš názor, i keď väčšina si myslí niečo iné? Vystavíme naše dielo svetu? Odhalíme svoj vnútorný svet? Asi toto som v tom našiel ja. Možno vám sa podarí vytlačiť z toho viac.
* * * *
Gordon Neufeld, Gábor Maté: Držte si své děti
Knihu mi odporučil jeden významný darca Cesty von, úspešný a múdry človek. Som mu vďačný, lebo trošku „challengovala“ moje doterajšie presvedčenie a skautskú náklonnosť k peer-to-peer výchove. Hlavný autor Gordon Neufeld i jemu sekundujúci (a vyššie spomínaný) Gábor Maté kamarátsky vplyv zásadne kritizujú. Je to zrejmé už z podtitulu knihy „Proč jsou rodiče důležitější než kamarádi“. Autori chcú v ľuďoch znovu prebudiť ich prirodzené rodičovské inštinkty. Neriešia až tak, čo by mali rodičia robiť, ale kým by mali pre svoje deti byť. Rodičovstvo je totiž vzťahom, a nie metodikou. Deti si však v západnom svete stále častejšie vytvárajú väzby, ktoré konkurujú väzbám s rodičmi – a to najmä väzby s rovesníkmi. Digitálna revolúcia to zásadne posilňuje. Podľa autorov sa deti nedokážu orientovať i podľa dospelých a zároveň podľa iných detí, lebo človek nedokáže ísť protichodnými smermi. Tieto väzby sú, samozrejme, žiadúce, ale len ak si nekonkurujú. Ak sa hodnoty a kultúra rodičov a rovesníkov dostanú do konfliktu, deti by si automaticky mali vybrať tie rodičovské. Autori hovoria, že tak to bolo počas celej ľudskej evolúcie až do druhej svetovej vojny. Povojnový postupný rozpad hodnôt súvisí práve s týmto. Pri väzbe na ešte nezrelých rovesníkov totiž chýbajú zásadné prvky: bezpodmienečná láska a prijatie, túžba starať sa, schopnosť nezištne dávať druhému a ochota obetovať sa pre dobro a rast. Deťom máme dať priestor na iné väzby, až keď je naša práca hotová a ony sú skutočne pripravené byť sebou samými. Inak slepí vedú slepých. Rodič, alebo aspoň iný dospelý náhradník za rodiča, je pre deti najlepším orientačným bodom. „Kultura vzešlá z orientace na vrstevníky neobsahuje žádnou moudrost, nechrání své členy před nimi samotnými, vytváří pouze rozmarné výstřelky a uctívá prázdné idoly bez hodnoty či smyslu.“ Mnoho detí dnes vyrastá bez osvojenia si všeobecnej základnej kultúry. Nepoznajú veľké diela, len to, čo je práve „in“. Len v zdravom vzťahu s dospelými môžu deti dostať svoje dedičstvo a kultúrny odkaz ľudstva. Vzťahy medzi rovesníkmi sú z podstaty neisté a nezrelé. Často je v nich šikana. Podľa Neufelda a Matého plodí orientácia na rovesníkov agresivitu a nezdravú predčasnú sexualizáciu detí, ktoré sú hladné po väzbách a utekajú pred zraniteľnosťou. Vyrastajú z nich „neučiteľní žiaci“, lebo u rovesníkov obvykle necítia úctu k formálnemu vzdelaniu a nemajú radi učiteľov. Celú jednu časť knihy venujú Nefeld a Maté tomu, ako si ako rodičia môžeme udržať svoje deti, resp. ako si ich máme vrátiť späť. Hlavnou prioritou by pre nás mal byť vzťah a posilňovanie väzby. Tresty sú skôr cestou k neúspechu, lebo posilňujú nepriateľský vzťah. Podnecujme u detí skôr dobré úmysly ako dobré správanie. Keď nie je možné zmeniť dieťa, zmeňme jeho svet.
Originálnym prínosom knihy je zameranie reflektora na dospelých (rodičov), ktorí sú pre svoje deti určite tým najlepším oporným bodom. Často na túto rolu rezignovali, robia starším deťom len „technickú údržbu“, a nebudujú väzbu. Autori sa veľmi nezaoberajú tým, čo s rodičmi, ktorí sú pre deti zlou oporou (domáce násilie, závislosti, deštruktívny rolový model a pod.). Nie každý rodič odovzdáva deťom svetové kultúrne dedičstvo - no asi je pravda, že tí takéto knihy nečítajú. Stále sa mi zdá (viac ako autorom), že deti potrebujú okrem rodičov i dobrých priateľov. No, súhlasím s tým, že je veľmi dôležité sledovať, o aké priateľstvá ide. Ak sú zdravé a usmerňované pozitívnymi dospelými (ako napríklad v skautingu), popisované riziká by to malo eliminovať.
Ak chcete ešte viac recenzií, tu sú prehľady kníh, ktoré som čítal v roku 2022, 2021, 2020, 2019, 2018, 2017 a 2016. Teším sa na vaše knižné odporúčania.
Pavel Hrica
Autor je riaditeľ OZ Cesta von
