Lepšie ich tak dostanem do hlavy i do srdca. No nečakane ma to rozvíja i v iných smeroch. Väčšinou sa mi na margo tohto blogu niekto ozve, dodá tip na inú dobrú knihu, alebo sa ma spýta nejakú nevinnú otázku. Pred rokom to bol napríklad okrem iných aj Rišo. Vraj, či si poznámky robievam cez Zettelkasten. Cez čo? Nevedel som, o čom hovorí. Bol som zrovna v kúpeľoch. Na lehátku som si v mobile našiel dlhý článok o Zettelkasten a takmer som sa nedostal k plávaniu. Následne som k tomu prečítal dve knihy – nájdete ich v zozname ako prvé. Určite mi zmenili dovtedajší život. Hej, tento prehľad som si vďaka nim robil už s využitím Zettelkasten a celý rok si vytváral druhý mozog (jeho podobu vidíte na obrázku – bodky sú poznámky a čiary vzťahy medzi nimi). Vďaka, Rišo. Tiež ma potešilo, že moju recenziu si tu čítala aj dcéra Magora Jirousa. Áno, tej legendy českého undergroundu. Je najlepšou teilhardovskou odborníčkou v našom regióne a kúsok z môjho textu dokonca dala na web Českej společnosti Teilharda de Chardin. „Moc se mi líbí, jak v jednom odstavci shrnul celé Teilhardovo dílo.“ Takú poctu si ja, chlapec z dediny, ani nezaslúžim.
Tak poďme i na tohtoročné odporúčania. Prečítal som si i zopár už v minulosti čítaných kníh, napríklad Orwella. Doba je taká, že treba. Každý rok opakujem, že už 3 hviezdičky sú super kniha. Nečakane som mal tento rok šťastie i na pár 5-hviezdičkových. Pozor, kvôli Zettelkasten je čitateľský denníček ešte dlhší, nemáte šancu ho prečítať celý. Slúži na moje osobné účely. Preto pridávam úvodný obsah, nech si môžete vybrať aspoň 1-2 tipy podľa chuti. Alebo koľko chcete. No varoval som vás. Na druhej strane, kto by dokázal vstrebať 30 kníh cez poctivo robené poznámky, ktoré si z nich odnášam, ten ušetrí rok života a môže čítať iné knihy.
Vysvetlivky
* | Slabá kniha, nestrácaj ňou čas |
* * | Dá sa to prečítať, ale neomráči |
* * * | Dobrá kniha i pre náročného čitateľa |
* * * * | Fakt silné dielo, toto treba čítať |
* * * * * | Pecka, ktorá pozmenila môj život |
Obsah na uľahčenie orientácie
Osobný rozvoj | |
* * * * * | Sönke Ahrens: Jak si dělat chytré poznámky |
* * * * | Tiago Forte: Pořiďte si druhý mozek |
* * | Robert I. Sutton: Ako prežiť kreténov |
* * * | Ján Markoš: Sila rozumu v bláznivej dobe |
* * * * | Elizabeth Gilbert: Velké kouzlo |
Beletria | |
* * * * | Karel Čapek: Válka s mloky |
* * * | George Orwel:: Zvieracia farma |
* * * * | George Orwell: 1984 |
* * * | Pavel Tomeš: Až na ten konec dobrý |
* * * | Herman Hesse: Knulp |
* * * | Lev Nikolajevič Tolstoj: Kreutzerova sonáta |
* * * | Stefan Zweig: Netrpezlivosť srdca |
* * * | Franz Kafka: Proměna a jiné povídky |
* * * | Jaroslav Rudiš: Alois Nebel |
Filozofia, duchovno, náboženstvo | |
* * * * | Christopher Hitchens: Bůh není veliký |
* * | Hans Urs von Balthasar, Joseph Ratzinger: Dve obhajoby. Prečo som ešte kresťanom. Prečo som ešte v cirkvi |
* * * * * | Philip Goff: Why? The Purpose of the Universe |
* * * | Karl Jaspers: Otázka viny |
Veda, umenie, spoločnosť, história | |
* * * * | Jozef Jablonický: Povstanie bez legiend |
* * * * | Daniel Prokop: Slepé skvrny |
* * * | Anne Applebaum: Súmrak demokracie |
* * * | Gijs Van Hensbergen: Gaudí |
* * * | Angelo Longoni: Modigliani |
* * * | Aleksandra Wojtaszek: Fjaka |
* * * | Miro Pollák: Pokrytectvo |
Chudoba, Rómovia | |
* * * * * | Sendhil Mullainathan, Eldar Shafir: Scarcity. Why Having Too Little Means So Much |
* * * * * | Katriona O´Sullivan: Poor |
* * * | Tera Fabiánová: Jak jsem chodila do školy. Sar me phiravas andre škola |
* * * | Kvĕtoslava Podhradská: Povídaní u povidel. O Vakeriben paš o lekvaris |
* * * | Matthew Desmond: Poverty by America |
Osobný rozvoj
* * * * *
Sönke Ahrens: Jak si dělat chytré poznámky
Keď som pred rokom zverejnil svoj knižný blog, dostal som otázku, či ho robím podľa zettelkasten. Tá otázka mi zmenila život. Netušil som, čo je zettelkasten, ale chvíľa vyhľadávania mi dala odpoveď, ktorá otvorila mnoho ďalších otázok. Zettelkasten (v nemčine kartotéka) je systém poznámkovania, ktorý odpovedal na moje dlhšie trvajúcu potrebu zhrnutú do otázky: Aký má zmysel čítať tak veľa, keď si z toho pamätám tak málo? Zettelkasten nerieši len tento problém, ale i viacero ďalších. Ak chcete prejsť podobnou myšlienkovou cestou ako ja, začnite s týmto článkom, a potom s týmto článkom. Na 80 % sa dozviete o zettelkasten všetko podstatné. No ak ho chcete naozaj používať, odporúčam predsa len prečítať si aj knihu Sonke Ahrensa, ktorý systém spopularizoval. Čítať to má však podľa mňa zmysel už popri tom, ako budete používať poznámkovú appku, ktorú si vyberiete (ja som dal zbohom roky využívanému poznámkovému cintorínu Evernote a prešiel na úžasne jednoduchý Roam Research, hoci je platený; nájdete však i appky na zettelkasten zdarma). Čítanie knihy a okamžité využívanie odporúčaní je najlepší recept na praktické utrasenie si vlastného poznámkového prístupu a jeho voperovanie pod kožu. Vyhnete sa riziku nudy, že kniha bude len teoreticky opisovať niečo, čo sa vás netýka. Popri počiatočnom používaní novej appky bola kniha pre mňa veľmi praktickým pomocníkom. Nový poznámkový systém sa pre mňa stal celý tento rok každodenným sprievodcom a poznámkovanie kníh je len jeho drobnučkou súčasťou. Vedome som išiel nad odporúčaný rámec zettelkasten a svoje poznámky intenzívne využívam i na osobné veci a pracovný manažment. Je to môj druhý mozog. O čom je teda táto kniha, ktorá vyšla len v roku 2017 a už stihla vytvoriť nové hnutie? Nestačí si niečo len prečítať. Hoci ma to i veľmi zaujme a nadchne, časom informácia bledne a prepisujú ju tie aktuálnejšie. A takto zabúdam, čo je vlastne pre mozog užitočný proces, aby nemusel uchovávať množstvo balastu. Ak si však danú zaujímavosť zapíšem vlastnými slovami, stúpa šanca, že sa mi lepšie zapíše i do mojich neurónových prepojení. Často ma formulovanie vlastnej poznámky prinúti ešte raz si prečítať už prečítané, či som to správne a do hĺbky pochopil. Poznámkovanie ma núti vyberať to najpodstatnejšie. Prepojenie s inými myšlienkami túto zapamätateľnosť ešte zvyšuje. Aby som však nezostal odkázaný len na vlastnú deravú hlavu, zaznamenané myšlienky si môžem uchovávať i v "externej hlave" a vracať sa k nim. Prvý poznámkovací systém zettelkasten si vytvoril nemecký úradník Niklas Luhmann v 60-tych rokoch minulého storočia vo forme fyzickej skrine s množstvom zásuviek na svoje poznámkové papieriky. Jeho kartotéka sa však riadila zopár pravidlami, ktoré z nej vytvorili nie lineárny (chronologický či abecedný) spôsob triedenia slúžiaci na klasickú archiváciu, ale decentralizovaný a vnútorne perfektne poprepájaný systém, ktorý slúžil na budúce rýchle a užitočné používanie naučeného. Vďaka svojim priebežne spracovávaným poznámkam prichádzal s obrovským množstvom nápadov, chrlil články a knihy a v rekordnom čase si z laického nadšenca sociológie spravil profesúru. Nemusel totiž každý článok a knihu začínať od nuly. Jeho zettelkasten mu dávala predpripravené koncepty predchádzajúcich myšlienok, ktoré stačilo doladiť a sfinalizovať. Zettelkasten stojí na dvoch druhoch stručných poznámok - literárnych a permanentných - ku ktorým sa používajú ešte tretie: dočasné letmé poznámky. Letmá poznámka je pár slov, aby som nezabudol na myšlienku, ktorá mi napadla pri venčení psa, zaspávaní v hladine alfa či porade s kolegami. Literárna poznámka vzniká, keď si prečítam zaujímavú pasáž v knihe či v článku, ktorá stojí za zapamätanie, a stručne si ju vlastnými slovami zaznamenám s uvedením zdroja a miesta (napríklad strany v knihe či linku na článok). Hoci ide o myšlienku niekoho iného, nekopírujem ju, ale voľne ju parafrázujem svojim spracovaním. No a permanentná poznámka je moja vlastná stručná úvaha, ktorú som si rozpracoval, keď som sa napríklad pozeral na svoje letmé a literárne poznámky. Napríklad táto recenzia knihy je už moja dlhšia permanentná poznámka, článok, pozostávajúci zo série kratších literárnych a permanentných poznámok. Luhman si spravil cca šesť permanentných poznámok denne. Letmé poznámky po spracovaní môžem vyhodiť, ďalej ma nezaujímajú V zettelkasten si uchovávam len literárne a permanentné poznámky. Hlavné čaro tohto systému však vzniká vo vzájomnom prepájaní poznámok. Tu obdivujem Luhmanna, že sa mu to prepájanie chcelo tak poctivo robiť vo fyzickej kartotéke. Zapisoval si na kartičky čísla iných súvisiacich kartičiek. V dnešnom počítačovom a smartfónovom svete to však ide omnoho ľahšie a obvykle si môžeme pomôcť výberom z predponúknutých existujúcich tagov. Vždy, keď ukladám novú poznámku, potrebujem sa zamyslieť, či už nejako nesúvisí s inými uloženými poznámkami, s témami a projektmi, ktorým sa venujem a na ktorých pracujem, s otázkami, ktoré si kladiem. Odpoveď je vždy áno, súvisí, inak nemá veľmi zmysel si ukladať poznámku, ktorá sa mi neprepája so žiadnym mojím záujmom. Respektíve i naopak: nová poznámka môže inšpirovať i vznik nových tém, ktoré by ma mohli zaujímať do budúcna. Pozor: v tomto sa nebojte mať otvorenú myseľ. Ak ukladaná poznámka môže teoreticky súvisieť i so zdanlivo nesúvisiacou témou, s iným kontextom, kľudne si ju s ňou cez tag prepojte. Kreativita vzniká prepájaním bodiek v nových nečakaných kontextoch. Čiže, čím viac tagov bude mať nová poznámka, tým je užitočnejšia. Môžete na ňu zabudnúť a znovu sa vám pripomenie neskôr v rôznych iných témach, keď ich budete riešiť. Napríklad moju literárnu poznámku z knihy Scarcity o tom, že by sme si „mali vytvárať vo financiách, čase, energii a všetkom ďalšom možnom zámernú rezervu a rátať s ňou ako s akoukoľvek inou položkou“ som si priradil k 10 témam Moja kniha, Ako byť fit, Ako budovať vzťahy, Ako riešiť chudobu, Ako žiť dobrý život, Aké sú životné stratégie chudobných, Ako budovať udržateľnú a šťastnú neziskovku, Ako budovať dobrú spoločnosť a byť dobrým občanom, Ako zlepšovať svoje myslenie a rozvíjať kľúčové životné zručnosti a Moje prirodzené zákony. Možno nie všade vidíte prepojenia, no ja ich tam aspoň tuším. Keď si v budúcnosti budem spracovávať niektorú z daných tém, napríklad do nejakej prezentácie či blogu, túto poznámku pri nich uvidím a možno práve ona vytvorí originálne východisko. Už je teda jasné, že v starom poznámkovom spôsobe rozmýšľame nad otázkou, kam poznámku zaradiť, ale v zettelkasten riešime, pri akých témach budeme chcieť poznámku nájsť. Jedna Luhmannova poznámka obsahovala až 25 prepojení! Prepájanie poznámok totiž nie je mechanická otázka, ale kľúčová intelektuálna činnosť. Tu sa deje myslenie. Neučíme sa ukladaním novej látky do pamäte, ale vytváraním prepojení a mostíkov medzi rôznymi informáciami. Píšte si teda pri čítaní, premýšľaní, diskutovaní priebežné poznámky vlastnými slovami a efektívne si ich ukladajte tak, aby vám v budúcnosti pomohli. Revolučne jednoduché.
P. S. Tu sumarizujem moje osobné skúsenosti so zettelkasten po roku:
Treba viac permanentných poznámok – robil som si dosť literárnych poznámok, ale potrebujem posilniť tie permanentné, čiže vlastné úvahy.
Robiť kratšie poznámky - ja som ich niekedy robil siahodlhé, radšej ich treba rozdeliť na viac poznámok.
Poznámky ešte viac prepájať - zvažovať viac tagy, nové témy, projekty, na ktorých robím, články, ktoré píšem.
Viac sa k poznámkam vracať a dumať nad nimi – vždy bolo užitočné si oživiť staršie poznámky.
Nerobiť z toho cintorín dokonalých textov, ktoré nikdy nevyužijem - okrajové témy naozaj spracovať len stručne.
* * * *
Tiago Forte: Pořiďte si druhý mozek
Brainstorming nie je najlepšou kreatívnou technikou. Keď niečo tvoríme, obvykle čerpáme len z myšlienok, ktoré nám napadli bezprostredne v danej chvíli. Šanca, že si spomenieme na najlepšie dávne zabudnuté nápady, prepojíme si ich a že prídeme na niečo veľkolepé, je nízka. Čo keby sme si však "muníciu", nápady podľa tém a asociácií, zbierali a priebežne ukladali do druhého mozgu a využili ich vtedy, keď to vo vybranej téme práve potrebujeme? Kreativita stojí na prepájaní myšlienok, najmä zdanlivo nesúvisiacich. Ak na jedno miesto ukladáme rôznorodý obsah, ľahšie si všimneme vzájomné vzťahy a asociácie medzi jednotlivými myšlienkami. Navyše, myšlienky v čase dozrievajú a s novými vedomosťami naberajú novú kvalitu. Treba si budovať druhý mozog a nezaťažovať ten vlastný memorovaním, ktoré mu nejde dobre. Premýšľanie mimo vlastnej hlavy je hlavnou pointou tejto knihy.
Posolstvo je teda rovnaké ako pri zettelkasten a už ma to tak neomráčilo. Napriek tomu sa mi však aj Forteho kniha zdala užitočná a rozšírila moje pochopenie, ako všestranne môžem s poznámkami pracovať. Luhmanov zettelkasten totiž primárne sadne výskumníkom, akademikom, novinárom, tvorcom textového obsahu z povolania. Poznámky v druhom mozgu však môžem využívať na akékoľvek iné účely. Ja si v ňom ukladám i osobné journaly, poznámky z porád a pracovných stretnutí, zoznamy kolegýň a kolegov s menami, fotkami a informáciami, ktoré nechcem zabudnúť, či tento svoj čitateľský denník. Tiago Forte si dokonca v druhom mozgu vedie osobné ciele, rieši tam svoje zdravie, financie, vzťahy a domáci život... Odporúča si poznámky triediť na projekty, oblasti, zdroje a archív. Priznávam, že z toho využívam len malú časť. Je to asi pre ešte štruktúrovanejšie povahy ako ja, ale možno sa v tom niekto nájde. Do istej miery sa mi v mojom druhom mozgu osvedčilo robiť projektový manažment a využívať staršie skúsenosti v nových ročníkoch.
Čokoľvek, čo raz spravíme alebo sa naučíme, sú znalostné aktíva, ktoré môžeme využiť aj v budúcnosti. Spravíme si k tomu stručnú poznámku. Heslo Tiaga Forteho je THINK SMALL. Na takýto dielčí balíček sa ľahšie krátko sústredí a je zvládnuteľnejší. Vytvárajte si takéto dielčie balíčky a neskôr ich môžete používať ako lego kocky do svojich nových stavieb. Spájanie predtým vytvorených kúskov magicky zvyšuje produktivitu.
Príliš veľké kocky však v legu nie sú funkčné. Preto potrebujeme poznámky skracovať, „zahusťovať“. Ako povedal starý čínsky filozof Lao-C': "Ak chcete získavať znalosti, každý deň niečo pridajte. Ak chcete získavať múdrosť, každý deň niečo uberte." Technika postupnej sumarizácie slúži na zahustenie poznámok na tie najdôležitejšie body. Zvýrazníte si v poznámke hlavné body, potom hlavné body hlavných bodov a ešte raz. Každá vrstva má 10-20 % predchádzajúcej. Tretia vrstva je väčšinou optimálna podstata. V tomto sa ešte potrebujem zlepšovať. Poznámky treba zahusťovať s ohľadom na aktuálne (alebo budúce) projekty, ktoré riešim alebo chcem vytvoriť. Nemá zmysel venovať množstvo času spracovávaniu poznámok len tak. Čiže, ukladať si môžem extenzívne, čo ma zaujme, ale hlbšie spracovávanie venovať len tomu, čo má konkrétny účel.
Poznámkovanie nám pomáha namiesto hltania množstva obsahu uplatniť pomalší, trpezlivejší prístup, kde si obsah prechádzame viackrát, premýšľame nad významom a dôsledkami, preformulovávame si ho do vlastných slov. Umocňuje to i verejné písanie. "Zmyslom znalostí je deliť sa o ne. Aký zmysel má niečo vedieť, keď to nikoho, ani vás, pozitívne neovplyvňuje?“ Verejné písanie môže mať až terapeutický účinok. I Fortemu pomohlo pri liečení jeho choroby, na ktorej príčinu lekári nevedeli prísť. Od ťažkostí mu uľavili dve veci: (1) mindfulness meditácia, v ktorej si uvedomil, že on a jeho myšlienky nie je to isté, lebo jeho podvedomie si neustále niečo mrmle na pozadí, ale rozhodnutie, či tomu má veriť, je na ňom; a (2) verejné písanie cez svoj blog, kedy zistil, že sebavyjadrenie je rovnakou ľudskou potrebou ako potrava či prístrešie.
Keďže každá príručka potrebuje cool návody s cool názvami, Tiago Forte poznámkovanie zhrnul do tzv. metódy CODE:
1. Capture - Zaznamenaj si a ulož to najdôležitejšie, čo ťa oslovuje, aby sa vzácne postrehy neroztratili v časopriestore.
2. Organize – Usporiadaj (otaguj) si poznámky s ohľadom na ich využitie v neskoršej akcii. Klaď si otázku: "V akej situácii či pri akom projekte táto myšlienka pomôže môjmu budúcemu ja?“
3. Distill - Zhusti - nájdi podstatu a hlavné body ako Einstein, ktorý zhrnul teóriu relativity do E = mc2.
4. Express - Vyjadri – využívaj zachytené myšlienky vo svojej tvorbe a živote.
* *
Robert I. Sutton: Ako prežiť kreténov
Na Ashoka Visionary Program nám povedali, že vraj kniha The No Asshole Rule od Roberta I. Suttona je prvou knihou, ktorú musia študenti na Stanforde a MIT čítať. Zaujalo ma to. Pomýlil som sa pri objednávaní a nechal si zaslať preklad Suttonovej ďalšej knihy The Asshole Survival Guide: Ako prežiť kreténov. Asshole ako asshole. No moje sklamanie z nej bolo tak veľké, že sa už nechystám prečítať ani tú základnú. Niežeby kniha nemala dobrú tému - naopak. Na pracoviskách i v osobnom živote často stretávame kreténov - toxických ľudí, ktorí iných systematicky ponižujú, urážajú ich, správajú sa k nim nevhodne, vysávajú z nich energiu. Je zaujímavé poznať vedecký pohľad na to, aké stratégie na takýchto arogantných a nezdvorilých ľudí platia. A tiež, ako sa nemáme správať my sami, aby sme sa kreténmi nestali. No Suttona prevalcoval jeho komerčný motív. Je to viac popularizačné ako náučné. Až je to banálne. Zhrňme si pre zapamätanie aspoň hlavné užitočné posolstvá.
Výskumy dokazujú, že celkové náklady sú kvôli kreténom v organizáciách veľmi vysoké. Fungovanie s hrubými, urážlivo sa správajúcimi ľuďmi znižuje výkonnosť ostatných. Klesajú ich rozhodovacie schopnosti, kreativita, proaktívnosť, motivácia, dôvera, inovatívnosť, ochota pomáhať spolupracovníkom a stúpa počet chýb, či dokonca zdravotné ujmy. Navyše, agresivita je nákazlivá. "Ak pracujete s hlupákom, je pravdepodobné, že sa ním stanete tiež." Jediný kretén dokáže zničiť pôvodne slušný tím alebo organizáciu. Šíri stresovú nákazu, ktorá sa ďalej prenáša k iným kolegom a rodinným príslušníkom. Preto najlepší prístup môžeme zhrnúť do pravidla: "Kreténom vstup zakázaný." Ľudia si však často nahovárajú rôzne popretia reality, že vlastne to nie je také zlé; ono sa to zlepší; ešte niečo potrebujem dokončiť; tie urážky prežijem; inde by to mohlo byť horšie... A s kreténmi zostávajú. No ak si nechcete zničiť život, držte si ich od tela, ako sa len dá - na pracovisku, v osobnom živote, na internete. Ak už s nimi musíte byť v jednej miestnosti, fyzicky si od nich sadnite čo najďalej. Kreténi sú totiž presvedčení, že ich úlohou je prísť na to, kde presne majú ostatní citlivé miesta, a potom toto tlačidlo zatlačiť.
Sutton sumarizuje rôzne mentálne triky, ako sa s kreténmi môžeme vyrovnať. Nejde o nič prevratné, v podstate sú to veci, ktoré vám normálne napadnú. Páčil sa mi však trik zničiť kreténa láskavosťou - ustáť jeho nátlak a prevalcovať ho dobrým prístupom. To môže kreténa, ktorý očakáva a chce si užívať protitlak, zaskočiť. Celkovo je však bojovať s kreténmi riskantné a môže vás to priviesť ku krokom, ktoré budete ľutovať. Stanete sa terčom ich nenávisti, čo vás môže zviesť k impulzívnym a nevhodným reakciám. Preto často býva lepšou stratégiou ignorácia, nenápadnosť a únik. No na pracovisku sa nenechávajte šikanovať a postavte sa voči takému konaniu pre udržanie vlastného duševného zdravia.
Kým však niekoho označíte za kreténa, popremýšľajte, či ním sám nie ste. Naše vlastné chyby nám často nedochádzajú, nevidíme ich alebo ich zľahčujeme. No ako hovorila spisovateľka Maya Angelou, "ľudia si nakoniec vo výsledku nebudú pamätať, čo ste povedali alebo urobili, ale spomenú si, ako sa s vami cítili." Omnoho viac zapamätania hodných poznámok z tejto knihy nevyšťavíte. Ak vás táto téma zaujíma, prečítajte si radšej Give and Take od Adama Granta.
* * *
Ján Markoš: Sila rozumu v bláznivej dobe
Už dlho vnímam, že mnohí nerozumejú pojmu „kritické myslenie“. Myslia si, že to znamená, že majú byť k iným kritickí. No kritické myslenie v skutočnosti znamená byť kritický voči vlastnej hlave, jej nedokonalostiam a skresleniam. Znamená to rozumieť dobre faktorom, ktoré na nás pôsobia, a kriticky ich zvážiť predtým, ako ovplyvnia naše myslenie. Tak, ako si telo nechceme zhumpľovať junk foodom, ani našu myseľ by sme si nemali nechať humpľovať biasmi, hoaxami a konšpiráciami. Náš najlepší šachista Jano Markoš už v roku 2019, keď doba začínala byť bláznivou (a jej bláznivosť sa stále zväčšuje), zozbieral rôzne ponaučenia, ako si môžeme posilňovať rozum. Ak ste sa už tejto téme venovali, možno neobjavíte príliš veľa nového, no určite je užitočné mať to zrozumiteľne vysvetlené a zhrnuté na jednom mieste. Učenie sa týmto zručnostiam je tým správnym očkovaním, ktoré spoločnosť potrebuje na prekonanie valiacej sa epidémie hlúpnutia. Tu zosumarizujem hlavné Janove odporúčania.
Odvšadiaľ na nás vplývajú najrôznejšie vábničky, ktoré chcú nekalými praktikami uloviť našu pozornosť a ovládnuť naše myslenie: návykové technológie, marketingoví špecialisti i dezinformátori. Často nejde o súboj v rovine racionality, ale o hlbšie emocionálne bitky, ktoré si nemusíme uvedomovať.
Všímajme si a odsudzujme akúkoľvek dehumanizáciu. Každý človek má hodnotu, a nemôže byť len prostriedkom na splnenie cieľov iného.
Niektoré slová používajú populisti a extrémisti ako rozbušku (napr. Cigán, fašista či rôzne nadávky), aby rozvírili emócie. Buďme v strehu, keď niekto rozviruje emócie.
Rozlišujme fakt a názor. Tvorcovia obsahu často neférovo stierajú rozdiel medzi opisom a hodnotením či medzi obsahom a reklamou. Dávajme si pozor na hodnotiace súdy v texte tváriacom sa ako objektívny opis.
Jazyk sa dá spútať cenzúrou, ale i jeho riedením cez nové slová či frázy bez zmyslu. Napríklad vymyslené slovo detox je z lekárskeho hľadiska hlúposť, no funguje ako vábnička na predaj množstva produktov. Mali by sme vnímať, aký význam a zmysel sa za slovami naozaj skrýva.
Niektorí politici či manipulatívni ľudia radi hovoria v náznakoch a spoliehajú sa, že naša myseľ ovplyvnená strachom či predsudkami si ich výpoveď automaticky dotvorí zmyslom, o ktorý im ide. Požadujme preto kompletné tvrdenia, ktoré sa dajú potvrdiť či vyvrátiť.
Manipulátori na nás skúšajú rôzne logicky chybné argumenty. (1) Argument kruhom podporuje tvrdenie tým, že už predpokladá jeho platnosť. (2) Fallacy of the Converse zamieňa implikáciu „keď A, tak B“ za ekvivalenciu „vtedy a len vtedy, keď A, tak B“. Napríklad ak mi niekto ukradne peňaženku, nenájdem ju. Neviem nájsť peňaženku, teda mi ju niekto ukradol. (3) Chybná inverzia nás zasa klame v tejto podobe: Ak vypiješ tri pivá, do hodiny zaspíš. Ak nevypiješ tri pivá, do hodiny nezaspíš. (4) Pozor na argument s tzv. zamlčaným stredným členom. Ak niekto povie, že „Všetci ruskí agenti chcú, aby Slovensko vystúpilo z NATO. Kotleba chce, aby Slovensko vystúpilo z NATO. Kotleba je teda ruský agent,“ mali by sme spozornieť. V argumentačnej logike chýba stredný člen: „Každý, kto chce aby Slovensko vystúpilo z NATO, je ruský agent.“ Keďže táto veta nie je pravdivá, nemôžeme s istotou tvrdiť celý argument. Manipulovať nás môžu i ďalšie logické chyby, napríklad (5) tvrdenie, kde nejaký jav má len jedinú príčinu, (6) unáhlené zovšeobecnenie komplexnej témy na jeden prípad, či (7) klamlivé analógie rôznymi metaforami.
Zo sociálnych sietí a vyhľadávačov sa na nás valí množstvo nepravdivého obsahu. Klamať je výhodné – pre politikov kvôli úspechu vo voľbách, pre pochybných podnikateľov kvôli predaju ich produktov, pre rôznych ďalších šíriteľov hoaxov kvôli dosiahnutiu ich cieľov. Ako jednotlivci musíme byť preto k tomuto obsahu obozretní, ako štáty by sme mali tlačiť na tieto platformy, aby skúmali pravdivosť obsahu, ktorý šíria.
Jano Markoš polemizuje s častokrát zakorenenými predstavami, že o pravde rozhodujú ľudia (tí ju môžu len odhaľovať, nie meniť), že poznanie vedie k dobru (zlých činov sa dopúšťajú i vzdelaní), že pravda je v nejakom konkrétnom texte svätej knihy (môžu sa ním oháňať i ľudia páchajúci zlo), že len racionalita je pravdivá (Eichmanovi chýbala empatia a charakter), že treba vždy hovoriť pravdu (i zabijakovi, ktorý hľadá svoju obeť?)...
Kvalitu a dôveryhodnosť správy nám pomôžu odhadnúť tri puncové značky: autor, médium a citované zdroje. Ak sú značky kvalitné a dôveryhodné, zvyšuje sa šanca, že taká bude i správa. Autor by mal byť konkrétny kompetentný človek s dôveryhodnou reputáciou. Dôveryhodné médium má transparentných vlastníkov, vie si na seba zarobiť či doložiť donorov, robia preňho renomovaní ľudia, má a uplatňuje etické postupy a dôverujú mu i watchdogové organizácie. Zdroje majú byť uvedené a nemajú byť pochybné.
S číslami a analýzami sa najčastejšie manipuluje dvomi trikmi: s mierkou na osi y a so zamieňaním kauzality a korelácie.
Ešte ťažšie než logické chyby je vyvracať rétorické fauly, lebo tie manipulujú realitu jemnejšie. (1) Pri falošnej dileme nám rečník ponúka len dve možnosti a ostatné zamlčiava. (2) Pri šikmej ploche rečník argumentuje, že nejaké malé rozhodnutie povedie k odstrašujúcim následkom v budúcnosti. (3) Rečník môže tiež selektívne používať len tie fakty, ktoré sa mu hodia. (4) Použitie jedného zdôrazneného anekdotického výskytu má dokázať celé tvrdenie. (5) Namiesto odpovede na nepríjemnú otázku urazí rečník oponenta ad hominem. (6) Pozornosť od nepríjemnej témy sa dá odkloniť preskočením na inú tému – ačohentizmus. (7) Rečník tvrdí, že to, čo on, si myslí väčšina spoločnosti (Ad Populum), hoci to nevie dokázať. (8) Rečník argumentuje, že jeho postoj je prirodzený a pôvodný, a teda dobrý.
Pri osvojovaní si nových informácií by sme mali sledovať kontext. Pozorne by sme si mali prečítať celý článok, nielen nadpis a perex. Nespoliehajme sa na sprostredkovanú informáciu a – ak sa to dá – čítajme primárne zdroje. Dohľadávajme a doštudovávajme si termíny a koncepty, ktorým nerozumieme. Rozprávajme sa s expertmi, ktorí téme dobre rozumejú. Naučené veci sa snažme pretaviť do svojho života, svetonázoru, konania.
Ľudský mozog sa evolučne nevyvinul pre hľadanie pravdy, ale prežitie a blaho človeka. Berme ho s rezervou, lebo má svoje obmedzenia a viac než stovku popísaných skreslení (cognitive biases). Napríklad (1) Kotvenie – prvú informáciu považujeme za normu a ostatné s ňou porovnávame. (2) Peak-end bias – minulé udalosti hodnotíme podľa ich konca a podľa najvýraznejšieho zážitku. (3) Uprednostňovanie úspešných – pri hodnotení minulej udalosti veríme viac im a ignorujeme neúspešných. (4) Confirmation bias – podvedome vyhľadávame potvrdenie nášho názoru, súhlas a pochvalu. Preto vznikajú sociálne bubliny. (5) Contrast bias – porovnávame s opakom, preto nás politici strašia, aby na tmavom pozadí vynikli ako záchrancovia.
V dnešnej dobe sme závislí od internetu. Neustála blízkosť mobilných telefónov nás zvádza, pozeráme na ne každých 12 minút. Závislosť však vždy kriví vnímanie, a mali by sme sa jej zbavovať: vypínať notifikácie, odkladať mobil na noc, hľadať iné zdroje potešenia. Účinná stratégia je mindfulness – dlhý nerušený čas sústredený na jednu vec dnes mnohým chýba. To prinesie slobodu a šťastie.
S technológiami a big data sa spája veľa rizík. Zbierajú o nás mnoho informácií a nevieme, ako ich využívajú, či ako môžu byť zneužité v budúcnosti.
Ak sa chceme chrániť pred mocou, ktorá sa spreneveruje svojmu poslaniu slúžiť občanom, nedokážeme to ako slabí izolovaní jednotlivci, ale potrebujeme vytvárať silnú decentralizovanú občiansku spoločnosť – hustú sieť vzťahov a prepojení. Tú neznášajú všetci autoritárski vládcovia. Treba bojovať o váhavú a submisívnu masu, ktorá sa môže konformne pridať k autokratickému lídrovi a normalizovať nedemokratické a nenávistné myšlienky v spoločnosti.
Každý človek sa intuitívne snaží nepriznať svoju nevedomosť, omyl, bezmocnosť či vinu. Vnímajme však i tieto fenomény našej osobnosti, aby sme sa vedeli správať racionálne a mali racionálne očakávania od iných. Nečakajme od iných dokonalosť, ale čestnosť, ochotu priznať si chybu, ochotu nechať si poradiť, rozvahu, opatrnosť, múdrosť.
Na záver Ján Markoš sumarizuje týchto 21 stratégií, ako chrániť v 21. storočí slobodu. Sledujte správy ako svoju občiansku povinnosť. Zdieľajte len tie, ktorým naozaj dôverujete. Plaťte za internetový obsah. Poznajte novinárov po mene. Sledujte i zahraničné médiá. Čítajte knihy, pozerajte dokumentárne filmy. Nestaňte sa digitálnymi narkomanmi. Nenechajte si na internete ukradnúť súkromie. Bojujte o tichú väčšinu. Venujte pozornosť témam, ktoré viete ovplyvniť. Budujte občiansku spoločnosť. Prečítajte si ústavu. Venujte sa jednej téme do hĺbky. Neodsudzujte dobré v honbe za dokonalým. Keď nepoznáte odpoveď, priznajte to. Uznajte, keď ste sa mýlili. Nestrpte dehumanizáciu a verejný lynč. Snažte sa porozumieť názorovým protivníkom. Nezabúdajte. Zachovajte si chladnú hlavu. Nezatvárajte si oči pred utrpením.
* * * *
Elizabeth Gilbert: Velké kouzlo
Predsudky ma často klamú. Americkú novinárku a spisovateľku Elizabeth Gilbert preslávila kniha Jedz, modli sa, miluj, ktorú by som si nikdy nekúpil. Z tých páčivých turbomotivačných knižiek mi totiž naskakujú vyrážky. Aspoň takto si ju predstavujem podľa názvu a vysokého predaja. Našťastie som sa to dozvedel až potom, ako sa mi dostalo do rúk jej Veľké kúzlo. To ma (ako správne veľké kúzlo) očarilo. Pritom ho tiež môžeme označiť za motivačnú knihu. Nepovzbudzuje však na ceste za úspechom, na ten kašle. Motivuje k tvoreniu. Je to niečo ako If you want to write od Brendy Ueland, ale možno ešte krajšie. Ak sa neviete naštartovať k tvorivému sebavyjadreniu, Veľké kúzlo uvoľní vašu ručnú brzdu.
Každý z nás je chodiacou studnicou ukrývajúcou skryté klenoty. Uložil ich tam vesmír. Potom poodstúpil a sleduje, či ich dokážeme objaviť. Odkrývaniu hovoríme tvorivý život. Strach nám však šepká „prestaň“, veď nemáš nadanie, budú ťa kritizovať, zosmiešňovať či ignorovať. No ak sa na túto púť odvážime vydať, prekúzlime naše nudné a jednotvárne bytie na plné a zaujímavé. Môžeme žiť tak pestrý život, ako len dokážeme. Rozhodnime sa nebáť sa nových zvukov či veľkej lásky, riskantných rozhodnutí, podivných zážitkov, náhlych zmien alebo dokonca neúspechov. Od nikoho nepotrebujeme povolenie, aby sme žili tvorivým životom. Strážcovia vysokej kultúry nás budú chcieť presvedčiť, že umenie patrí len niekoľkým vyvoleným, ale to sa mýlia a sú s tým otravní. Všetci sme od prírody tvorcami.
Elizabeth Gilbert verí, že našu planétu okrem zvierat, rastlín, baktérií a vírusov obývajú aj neviditeľné stvorenia bez fyzického tela, ktoré však majú vedomie a vôľu. Sú to nápady, ktoré sa chcú nejako prejaviť. Preto okolo nás krúžia a túžia, aby sme si ich všimli. „Máte odvahu tvoriť? Klenoty, ktoré sa vo vás skrývajú, dúfajú, že poviete áno.“ My sme však ponorení do svojich osobných drám, úzkostí, povinností alebo práve pozeráme televíziu. A tak sa nápady presunú k niekomu inému. Ak sa však nápadu otvoríme, začne pracovať. Zaplaví nás zimomriavkami a spýta sa nás, či s ním chceme spolupracovať. Kreativita je „vzťah medzi ľudskou bytosťou a záhadou inšpirácie.“ Je na nás, čo dáme do spoločnej zmluvy. Mnohí sa rozhodnú byť trýznenými umelcami a vyberú si utrpenie. No Gilbertová preferuje s inšpiráciou spolupracovať s radosťou a zvedavosťou.
Pred novým projektom je fajn predniesť svojmu strachu uvítaciu reč: „Milý strach: S kreativitou sa chystáme na spoločný výlet. Viem, že ideš s nami. V našom aute je miesto pre všetkých, pohodlne sa usaď, ale počúvať ťa nebudeme, nemôžeš hlasovať, nedotkneš sa mapy, nedovolíme ti šoférovať.“
Ak nezačnete tvoriť a nápadu sa dlhšie nevenujete, čo má, chudák, robiť? Posedávať naveky, zatiaľ čo ho ignorujete? Má sebaúctu a vydá sa na cestu. Nájde si niekoho iného, kto sa ho chytí. „A tak sa stane, že jedného dňa ráno otvoríte noviny a zistíte, že niekto iný napísal vašu knihu, zrežíroval vašu hru, vydal vašu pesničku, produkoval váš film, založil vašu firmu alebo reštauráciu, patentoval váš vynález alebo akokoľvek inak uplatnil iskričku inšpirácie, ktorá vás navštívila pred mnohými rokmi, ale ktorú ste nerozvíjali, alebo ste sa nedostali k tomu, aby ste ju dokončili.“
Takže sa pripravte nápady zachytávať. Hoci i za chvost. Pracujete vonku na záhrade a zrazu začujete blížiacu sa báseň ako cválajúceho koňa. Bežíte ako o život domov po pero a papier. Chcete mať pred básňou náskok, aby ste ju zachytili. Keď to stihnete, len necháte voľne slová vytiecť z ruky na papier. No možno vám báseň takmer unikne. Chytíte ju len tak tak, za chvost ako tigra, fyzicky ju ťaháte naspäť jednou rukou, zatiaľ čo druhou zapisujete. Vtedy sa báseň na papieri objaví od posledného slova k prvému.
Možno sa bojíte, že nie ste originálny, že to už vytvoril niekto iný. Vždy to tak bolo. Ak nápadu pridáte vlastný výraz a vlastnú vášeň, stane sa vaším. Boris Pasternak napísal: „Žiadna naozajstná kniha nemá prvú stranu. Ako šumenie lesa začína bohvie kde, rastie a valí sa, burcuje hustú divočinu lesa, kým zrazu... nezačne hovoriť všetkými vrcholkami stromov naraz.“
Nepíšte preto, že chcete pomôcť iným ľuďom, lebo my, čitatelia, cítime ťažobu vášho úmyslu a našu dušu to naplní napätím. Napíšte si knihu, ktorá nás pobaví, a nie ktorá nám pomôže, zachráňte seba, nie nás. Spravte čokoľvek, čo vás prebúdza k životu. Nasledujte svoje okúzlenia, posadnutosti a nutkania. Verte im. Vytvorte čokoľvek, čo vo vašom srdci spraví revolúcia. Zvyšok sa postará sám o seba.
Nesťažujte sa. Werner Herzog odpovedal mladému režisérovi, ktorý sa sťažoval, že sa mu nedarí, jeho filmy sa nepozerajú, štát tvorbu nepodporuje... „Prestaňte sa sťažovať. Nie je chyba sveta, že ste sa chceli stať umelcom. Nemusí obdivovať vaše filmy a rozhodne nie je jeho povinnosťou platiť za vaše sny. Nikto to nechce počúvať. Ak musíte, ukradnite kameru, ale prestaňte fňukať a vráťte sa k práci.“ Je veľkolepé takto niekoho podporiť, aby objavil svoju sebaúctu, hlavne ak sa jedná o tvorenie niečoho nového a odvážneho. Niekedy sa zdá, že tvorcovia boli k svojmu povolaniu odsúdení zlým diktátorom, a nevybrali si ho slobodne a s otvoreným srdcom. Máme tvoriť len preto, lebo sa nám to páči, nie pre slávu, záchranu sveta či terapiu.
Základné ingrediencie kreativity sú pre všetkých rovnaké: odvaha, okúzlenie, povolenie, vytrvalosť a viera. Tvoriť je podobné ako mať s niekým tajný pomer. Vždy si nájdete chvíľu jeden na druhého, na vyparenie sa, na užitie si divokého sexu bez ohľadu na prekážky, riziká, náklady. Nevadí vám prísť o spánok či o jedlo, chcete byť sami s objektom svojej vášne a posadnutosti. Rovnako to robte so svojím umením. Predstierajte služobnú cestu, skrývajte to, utečte od ostatných, aby ste mohli byť sami, keď sa nikto nepozerá. Nie je to len tak, že milujete písanie. Musíte veriť, že písanie miluje vás. Prečo by vás vaša kreativita nemilovala? Prišla k vám alebo nie? Naplnila vás túžbou tvoriť a robiť zaujímavé veci. Tvorivosť s vami chcela vstúpiť do vzťahu.
Dielo chce byť vytvorené a chce byť vytvorené prostredníctvom vás. Nebuďte perfekcionisti, lebo vám to zoberie odvahu začať. Nenechajte sa ničím a nikým obmedzovať. Hotové je lepšie ako dobré. Možno chcete, aby vaše dielo bolo dokonalé, ale Elizabeth Gilbert chce mať to svoje hotové. Niečo napíšete a stále sa vám to nezdá, niečo tam nesedí. Bojíte sa dať to von, až kým to nezlikviduje celú snahu. No keď to vyjde, zem sa bude ďalej točiť po svojej osi, nikoho to mimoriadne nerozčúli. Nestrácajte guráž, keď veci prestanú byť ľahké či vďačné. Pretože vtedy veci začínajú byť zaujímavé. Nenechajte sa viesť egom, ale dušou. Tá túži po jedinom - po úžase. Ak sa pohybujete smerom k úžasu, idete správne.
A neoznačujme umelca za génia. Takto naňho nakladáme všetku chválu a potupu, čo je na smrteľníka veľký tlak. Umelca tento tlak zlomí, spadne šialený a zlomený v páse. Umelec zaťažený nálepkou „génius“ stratí schopnosť brať sa naľahko a voľne tvoriť. Harper Lee napísala fenomenálne úspešnú knihu Ako zabiť vtáčika, a potom už písať prestala, lebo sa bála. „Keď ste na vrchole, môžete sa vydať iba jedným smerom.“ Takže, umelec má génia, nie je ním. No nie je to pekné?
Beletria
* * * *
Karel Čapek: Válka s mloky
Počas vysokej školy som miloval poviedky Karla Čapka a Karla Poláčka pre ich humorný štýl a vycibrený jazyk. Túžil som písať ako oni – čo sa mi dodnes nepodarilo a už asi ani nepodarí. Čapkovu Válku s mloky som však odignoroval, možno i preto, že to bolo povinné čítanie. Nevadí, teraz som si ju užil o to viac, zabavil sa a možno i lepšie pochopil hlbšie odkazy, ktorých tento dystopický román ponúka za celé priehrštia.
Ostrieľaný morský kapitán českého pôvodu van Toch (česky Vantoch) objaví na odľahlých ostrovoch Tichého oceánu neznámy druh inteligentných obojživelníkov, ktorí sa dokonca vedia naučiť ľudskú reč. Zistí, že dokážu pre človeka zbierať perly. Presvedčí magnáta Bondyho, aby zainvestoval do ich zdomestikovania a rozšírenia. Zámer funguje, mloky sa množia a biznis prekvitá.
Keď kapitán zomrie, korporácia pána Bondyho už k mlokom nemá taký rešpektujúci vzťah ako mal on, a vníma ich najmä ako skvelý zdroj rýchlych zárobkov. Mloky sa šíria do celého sveta, sú využívané v morskom stavebníctve a priemysle a postupne sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou globálnej ekonomiky. Ľudia mlokov využívajú ako lacnú pracovnú silu, na úrovni otrokov. Obchodujú s nimi v obrovských množstvách – a mloky postupne mnohonásobne presiahnu počet ľudí.
S tým sa však začnú objavovať i problémy. Ukazuje sa, že mloky sú občas inteligentnejšie ako ľudia a vedia sa dobre organizovať. Na svoje prežitie však potrebujú životný priestor a začínajú si ho nárokovať. Konflikt eskaluje do globálnej vojny, počas ktorej mloky začnú zaplavovať pobrežné územia a postupne sa dostávajú stále hlbšie do vnútrozemia. Ľudská civilizácia sa ocitá na pokraji zániku.
Predvídavosť a spoločenský cit Karla Čapka boli až neuveriteľné. Válka s mloky vyšla v roku 1936, ale pomenovala mnohé pohromy, ktoré svet onedlho postihli. Čapek vnímal nástup nacizmu, jeho neúctu k životu a povýšeneckú rasovú nadradenosť. Hoci by sa mohla ponúkať paralela mlokov s nacistami, myslím, že to Čapek myslel práve naopak. Mloky boli dlho pokorné stvorenia vnímané človekom ako nižšie bytosti. Expandujúcu armádu požadujúcu ďalší životný priestor z nich spravili až ľudia svojou nenásytnosťou, bezohľadnosťou, ignorantstvom a nedomýšľaním dôsledkov svojich činov. Mločie farmy pripomínajú koncentračné tábory. Ľudia do nich umiestňovali rôzne motivačné heslá v duchu: „Vaše práce - váš úspĕch.“ Toto Čapek napísal ešte pred osvienčimským „Arbeit macht frei“. Fascinujúce!
Mloky v knihe celkovo slúžia ako zrkadlo pre ľudí a ich absurdné a sebastredné rozmýšľanie. Čapek brilantne ironizuje rôzne krajiny a národy, kultúrne, vedecké, vzdelávacie či cirkevné inštitúcie, ako sa vyrovnávali s novým fenoménom. Katolíci napríklad mlokov odmietali krstiť, lebo nie sú potomkami Adamovými. Vydali k nim len encykliku a odporučili modliť sa za nich v stanovené dni popri modlitbách za duše v očistci a za neveriacich. Protestanti váhali, či uznať mloky za kresťanov, a vydali pre nich aspoň Bibliu na nepremokavom papieri. Tradičné charitatívne ženské spolky pre nich šili sukienky, aby nepohoršovali okolie, čo sa však v praxi neujalo. Pokročilejšie feministky začali bojovať za ich práva.
Čapek si nerobí žarty len z nemeckých nacistov a talianskych fašistov, ale i z britského či francúzskeho imperializmu. A, samozrejme, nevynecháva Čechov. Dávno pred vznikom Divadla Járy Cimrmana sa mohli naši západní bratia pobaviť na karikatúre svojho národovectva. Českí turisti na dovolenke objavili mloka vášnivo sa zaujímajúceho o češtinu, ktorý sa práve zaoberal časovaním nepravidelného slovesa „býti“. Mlok zaujatý tým, že stretol skutočných Čechov, si dychtivo overoval dôležité reálie z ich dejín. „A úpěli jste?“ pýta sa súcitne mlok pri téme tristoročnej národnej poroby - a turisti prisvedčujú. „Ŕekněte svým krajanům, aby nepropadli staré slovanské nesvornosti. A aby chovali v pamĕti Bílou horu. Nazdar!“
Za celú situáciu s mlokmi si najskôr pripisuje zásluhy a neskôr vinu pan Povondra, vrátnik, ktorý pustil kapitána van Tocha k boháčovi Bondymu, čím otočil koliesko dejín. Svěrák a Smoljak sa mali od koho učiť.
Kto sme? Akí sme a čo je cieľom nás ako jednotlivcov i ako spoločenstiev? Akú máme morálku? Ako vnímame iných ľudí a iný život celkovo? Ako sa správame? K čomu vedie totalitné myslenie a bezohľadné rozširovanie moci? Tieto otázky vyvstávajú pri čítaní Války s mloky i dnes a pôsobia viac než aktuálne.
* * *
George Orwel:: Zvieracia farma
George Orwell - ako máloktorý z jeho súčasníkov – do hĺbky pochopil obludnosť a vnútornú logiku nielen nacizmu a fašizmu, ale i vtedy ľúbivo vyzerajúceho komunizmu. Končila druhá svetová vojna, Sovietsky zväz bol aktuálne spojencom západných demokracií a sľuboval masám krajšie zajtrajšky a spravodlivejší svet. Mnohí ľavicoví svetoví intelektuáli tejto propagande naleteli. Socialista Orwell však v rovnakom čase zverejnil Zvieraciu farmu, prekvapivo ostrú satiru totalitného stalinistického režimu. Mnohí vydavatelia zverejnenie tejto, v tom čase kontroverznej, knihy odmietali, báli sa negatívnych reakcií. Napriek tomu sa po vydaní rýchlo stala klasikou a jeho najznámejším dielom.
Nebezpečenstvo praktík komunistov a riziko zvrhnutia revolučných ideálov vo svoj opak Orwell pochopil už počas španielskej občianskej vojny, kde sa zúčastnil bojov proti fašizmu na strane revolučných síl. Rozpor medzi žiarivými ideálmi a desivou realitou v ňom posilnil intenzívnu nedôveru voči autoritárskym praktikám v rámci revolučných hnutí. Už len matne si popis Orwellovho politického vytriezvovania pamätám z dávneho čítania jeho Holdu Katalánsku. V Zvieracej farme však túto kritiku autoritárstva uchopil nezabudnuteľnou formou satirického románu. Keďže doba praje pripomínaniu si takýchto kníh, po rokoch som sa k nej vrátil a užil si ju znova.
Utláčané zvieratá na anglickej farme pána Jonesa sa jedného dňa rozhodnú vzbúriť a vyhnať svojho majiteľa preč. Vo svojej zvieracej revolúcii chcú vytvoriť spoločnosť, kde si budú všetci rovní. Avšak prasce, ktoré revolúciu vedú, si začnú postupne pravidlá prispôsobovať vo svoj prospech. Heslo "Všetky zvieratá sú si rovné“ doplnia o dodatok „...ale niektoré sú si rovnejšie!" Podobne deformujú históriu i ostatné revolučné ideály. Všetky sa postupne rozplývajú a prerastajú do nočnej mory.
Nový útlak je ešte drsnejší, ako bol ten predchádzajúci, hoci prasacia propaganda chrlí oslavné ódy o slobode a zlepšovaní životnej úrovne. Aj keď zvieratá hladujú, nevadí im to, lebo im vtlačili do hláv, že sa majú lepšie ako pod nadvládou pána Jonesa. Akýkoľvek odpor voči prasatám je kruto trestaný psou políciou. Vládne strach. Zmanipulované zvieratá sa podriaďujú teroru nových pánov. Kone ťažko pracujú a ovce slepo vybľakujú naučené heslá. Všetko sa začína rozpadať a zvieratám sa nedarí plniť ich plány, no vina je hádzaná na (fiktívnych) zradcov revolúcie.
Zvieracia farma nás varuje pred slepým prijímaním krásne vyzerajúcich ideológií, ktoré sľubujú lepší život, spravodlivosť a rovnosť, ale v konečnom dôsledku môžu viesť k novým formám útlaku.
* * * *
George Orwell: 1984
K niektorým knihám sa treba po čase vracať a Orwellova legendárna dystopia 1984 k nim patrí, najmä v týchto časoch. Ako v dobe svojho vzniku, tak i dnes varuje pred cestou do neslobody. Písal ju 4 roky po Zvieracej farme, čiže v dobe, keď sa v Československu rozbiehala komunistická diktatúra. No, tu mu už nešlo len o satiru na sovietsky režim, ale svoje zamýšľanie sa nad totalitarizmom dotiahol do totálnych dôsledkov.
Anglicko nie ďalekej budúcnosti – v roku 1984 – kedy dej románu prebieha, je súčasťou Oceánie, bojujúcej striedavo s dvomi inými superštátmi, Euroáziou a Východoáziou. Vojnu má na starosti Ministerstvo mieru. Ľuďom sa žije dosť biedne, za čo zodpovedá Ministerstvo hojnosti.
Moc nad človekom získava Strana tým, že mu spôsobuje utrpenie. Bolesťou trhá vedomie na márne kúsky, a potom ho skladá do nových tvarov. Keďže strana ovláda prítomnosť, ovláda i minulosť, ktorú neustále prepisuje, aby vyhovovala aktuálnym potrebám. Minulosť nesmie ohroziť jej záujmy, a preto štát vytvára nový jazyk – newspeak – ktorý mení významy pojmov. Staré texty už nie sú v novom jazyku zrozumiteľné. Napríklad Jeffersonova Deklarácia nezávislosti s jej zmienkami o rovnosti ľudí nedáva po preklade do newspeaku zmysel. Význam rovnosti už totiž neexistuje.
Práve prepisovanie histórie je prácou hlavného hrdinu, Winstona Smitha, ktorý pracuje na Ministerstve pravdy. To má na starosti všetky informácie, zábavu, vzdelávanie a umenie. Napriek či práve kvôli svojej práci prežíva Winston hlboký vnútorný odpor k všadeprítomnej manipulácii, kontrole a strachu. Chce sa voči systému vzbúriť a hľadá cestu ako. Spolu s mladou a krásnou Júliou začne rozvíjať zakázaný a nebezpečný milostný príbeh. Spájajú sa s tajnou odbojovou skupinou hlavného nepriateľa režimu Goldsteina. Ich vzbura je však odhalená a oboch zatýka Ministerstvo lásky, zodpovedné za dodržiavanie zákonnosti a poriadku. Ukazuje sa, že všetko je inak, a nikto túžiaci po slobode nemá šancu kontrole uniknúť. Brutálne fyzické i psychické mučenie dokáže každého priviesť k uznaniu, že dva plus dva je päť, nevedomosť je sila, sloboda je otroctvo a vojna je mier.
George Orwell vykreslil režim, ktorému ide o ovládnutie skutočne všetkého, dokonca aj prírodných zákonov. Tento režim nemá moc len nad konaním a nekonaním ľudí prostredníctvom príkazov a zákazov, ale usiluje sa ovládať aj ich vedomie a cítenie.
Pretrháva všetky vzťahy človeka s jeho láskami, rodinou a priateľmi, každý sa obáva zrady druhého a každý druhého zrádza. Jediné, čo zostáva, je láska k Strane a k Veľkému bratovi, ktorý ju reprezentuje.
Orwell ma už v mladosti nainfikoval svojou hlbokou skepsou k akejkoľvek forme autoritárstva a ostražitosťou k tendenciám a rizikám priveľkej moci. Tajne šírené výtlačky tejto zakázanej knihy dodávali počas komunizmu inšpiráciu a silu i Václavovi Havlovi, Milanovi Šimečkovi či poľskému alebo ruskému disentu. Verím, že už nezažijem opätovný zákaz románu 1984. V každom prípade nezaškodilo si ho radšej znovu osviežiť.
* * *
Pavel Tomeš: Až na ten konec dobrý
Pavel Tomeš je český stand-up komik, plusmínus môj rovesník. Jeho novú knihu dostalo na môj nočný stolík kamarátske odporučenie. Akože vtipný obal a odľahčený rozbeh však vzbudzovali rozpaky. Mám pokračovať ďalej? Som rád, že som vydržal a nenechal sa odradiť. Z ľahko a rýchlo plynúceho románu sa naozaj vykľul hlboký ľudský príbeh – Há-eL-Péčko – láskavo sa dotýkajúci vážnych tém: vzťahov, zomierania i zmyslu života. Už rozumiem, prečo dokázal získať v Magnesii Litera 2022 cenu čitateľov. I ja som si záver knihy vychutnával o jednej v noci v kresle s pohárom vína a premýšľal nad presahmi do svojho života.
Tri postavy rozvíjajú tri samostatné dejové línie, ktoré sa po veštbe od cigánskej čarodejnice začnú očakávateľne postupne prelínať, no i tak zostane veľa priestoru pre prekvapenia a nečakané zvraty. Prvé, čím si ma Tomeš získal, bolo, že každú z odlišných postáv dokázal vykresliť verne a úplne originálne.
Pekná cynická novinárka upadajúcich regionálnych novín Okamžik má na starosti čiernu kroniku, vďaka čomu jej neunikne žiadna nehoda, požiar ani úmrtie. Život jej pomaly preteká pomedzi prstami a požívačné bohémstvo ani promiskuita to nezlepšujú, skôr naopak.
Dedo sa stará o svoju vnučku Lunu, ktorá pri havárii prišla o svojich rodičov. Hoci je už dôchodcom, k životu má otvorený a humorný prístup. Jeho životné zážitky z čias komunizmu spojené s prácou v miestnej hvezdárni sa postupne ukazujú ako stále zaujímavejšie. Čitatelia sa túžia konečne dozvedieť, čo také zažil s prvou kozmonautkou Valentínou Tereškovovou.
11-ročná Luna je tou najhlavnejšou postavou, okolo ktorej sa točí pointa knihy. Sympatické, šibalské dievča s mimoriadnou zvedavosťou a odvahou je vykreslené trošku vyspelejšie, ako by sa na jej vek hodilo – číta básne Edgara Alana Poea, rada chodí na cintoríny, zbiera a sama vyrába smútočné oznámenia a stáva sa členkou Spolku priateľov kremácie, čo je jej spôsob vyrovnávania sa s autonehodou a stratou rodičov. Aspoň je to milé a detský pohľad umožňuje klásť nekonvenčné otázky.
Dej preskakuje od jednej postavy k druhej a od druhej k tretej. Cez vtipné odbočky a nečakané náhody sa v priebehu novembra a decembra postupne príbehové nite spoja. Sujet záverečnej tretiny knihy prebieha len dva dni a znovu sa na scéne objaví Tereškovová. Plus krátke finále so sladkým happy endom, ktorý však nevadí, skôr pobaví. „Vždycky to nakonec blbě skončí. Ale do tý doby je to někdy docela dobrý.“
* * *
Herman Hesse: Knulp
Knulpa v mladosti čítal Miloslav Nevrlý a vraj sa s ním čiastočne identifikoval. Novela Hermanna Hesseho sa skladá z troch príbehov z Knulpovho života (Predjarie, Moja spomienka na Knulpa a Koniec) a dvoch dodatkových fragmentov písaných neskôr, ktoré sa našli v autorovej pozostalosti.
Hlavný hrdina novely Knulp sa rozhodol pre životnú cestu tuláka vandrujúceho krajinou. Hoci bol v detstve dobrým žiakom, od ktorého ostatní opisovali latinčinu, celý život prežil v chudobe. Zaľúbenie a sklamanie v láske ho na prahu dospelosti vzdialili od scenára predpísaného všetkým ostatným. Vybral si nezávislý život v zámernej skromnosti. „Ja vandrujem, lebo som sa presýtil vedomosťami. A preto, lebo chcem byť hladný.“
Na svojich potulkách stretáva bývalých spolužiakov, kamarátov a známych, ktorí ho vždy radi vidia, nechajú ho u seba prespať a najesť, aby sa potom zasa pobral ďalej. Hoci sa ostatní čudujú jeho spôsobu života, v kútiku srdca ľahkonohému a veselému Knulpovi závidia jeho voľnosť a slobodu. Oni sú zabezpečení, no niečo iné stratili. Knulp je akoby človekom spred poľnohospodárskej revolúcie a dáva zrkadlo ľuďom, ktorí sa pripútali k jednému miestu. Mohli by sme čakať, že Hesse postaví tuláka do protikladu s uponáhľaným mestským človekom. Aby svoju pointu zdôraznil, ide však ešte ďalej, a kontrast stavia na pozadí pokojnej atmosféry nemeckého vidieka s jeho pracovitými roľníkmi a remeselníkmi. Knulpa začal písať pred prvou svetovou vojnou a posledné fragmenty vznikli krátko po nej, no vojnové napätie sa v príbehoch neobjavuje.
Knulpa nekotví žiaden majetok, môže ísť, kam chce, a pískať dievčatám pieseň na rozlúčku. Je odkázaný na pomoc sveta, no nepotrebuje jej veľa. Zväčša kráča sám, niekedy s ďalším pútnikom, s ktorým sa rád púšťa do filozofovania. Keď ho však premýšľanie privedie do oblastí, kde už mu znalosti a rečové schopnosti nepostačujú, diskusiu rázne utne. Mudruje nie preto, aby zažiaril pred inými, ale aby si sám formoval vlastný pohľad na svet.
Knulp je krásnou ukážkou nemeckého sonderlinga, čudáka, ako to v knihe Dunaj vysvetľoval Claudio Magris. Život nemeckého človeka býval tradične zaškatuľkovaný a definovaný stavom, triedou, kde sa človek narodil, bez možnosti slobody a pohybu medzi nimi. Všetko bolo dané a predvídateľné. No týmto spoločenským normám sa občas vzpierali niektorí umelci, intelektuáli, sonderlingovia, ktorí žili odlišný, fascinujúci život v kontraste so zaužívanými zvykmi a nastavovali im zrkadlo. Ako Knulp.
Hoci cítiť, že Hesse cez Knulpa vyjadruje i svoju túžbu po slobode, postavu neglorifikuje, necháva ju i mýliť sa, robiť nesprávne veci a prehrávať. Za život v slobode treba obetovať niečo iné. Je to trade-off. Pekné.
* * *
Lev Nikolajevič Tolstoj: Kreutzerova sonáta
Keď v roku 1890 Lev Nikolajevič Tolstoj písal Kreutzerovu sonátu, patril už k najvýznamnejším ruským autorom. Vďaka svojim rozsiahlym románom ako Vojna a mier či Anna Karenina ho považovali za literárneho génia a majstra epiky. A hoci je Kreutzerova sonáta na rozdiel od nich kratučkou novelou, dokázala jeho dovtedajšie renomé, ale i osobný život poriadne rozkolísať.
Kreutzerova sonáta nebola prijatá s obdivom a uznaním ako predchádzajúce diela, ale vyvolala škandál. Kvôli kontroverznosti a rozporuplným reakciám na jej „absurdné a hlúpe myšlienky“ bola dokonca po vydaní v Rusku i cenzorsky zakázaná. Konzervatívna spoločnosť nebola pripravená na kritickú reflexiu vtedajšej patriarchálnej morálky, pohľadov na lásku, na manželstvo a rodinné vzťahy, na postavenie ženy, na sexizmus a sexualitu, na žiarlivosť a neveru.
Aký obsah tak šokoval vtedajšie Rusko? Hlavný hrdina Tolstého novely, Pozdnyšev, rozpráva v prvej osobe intímny príbeh svojho nešťastného manželstva, ktoré vyústilo až k vražde vlastnej ženy. Cez jeho obhajobnú reč a vysvetľovanie pohnútok, ktoré ho k vražde viedli, môžeme spoznávať vnútorný svet a temnú psychológiu chorobného žiarlivca. Ešte hlbšie pod tým však vnímame zvrátené patriarchálne normy, ktoré spôsobujú frustráciu a nešťastie nielen svojich obetí, ale i svojich nositeľov. Hoci má vo vzťahu Pozdnyšev ako muž moc, cíti sa osamelo a izolovane. Nerovnosť a majetníctvo menia lásku na nenávisť. V takomto nastavení už k zločinu nemusí viesť ani len skutočná nevera, ale i jej domnelá predstava.
Tolstoj novelu pomenoval po Beethovenovej Kreutzerovej sonáte pre husle a klavír. Práve tú totiž v príbehu husľový virtuóz Truchačevský učí hrať na klavíri Pozdnyševovu manželku, čím vyvoláva záchvaty žiarlivosti jej muža. Beethovenova Kreutzerova sonáta má v sebe emocionálnu drámu a Tolstoj ju využil ako symbol vášní a konfliktov v partnerskom vzťahu.
Kniha dokonca ovplyvnila i Tolstého vlastné manželstvo so Sofiou Andrejevnou, ktorej sa bolestivo dotýkalo, že bola interpretovaná ako odraz ich súkromného vzťahu. Spôsobilo to medzi nimi dlhodobé napätie. Sofia sa všemožne snažila očistiť svoje meno a dokonca napísala vlastnú literárnu odpoveď na manželovo dielo, novelu s názvom Čia vina?. Tá však verejne vyšla až o sto rokov neskôr.
* * *
Stefan Zweig: Netrpezlivosť srdca
„Nádherný ranný vzduch: je v ňom ešte cítiť chuť nočnej rosy, dych skyprenej zeme, vôňu kvitnúcich polí a zároveň ťa zalieva živočíšne teplá para dýchajúcich nozdier.“ I takéto lahôdky nám prináša Stefan Zweig vo svojom románe „Ungeduld des Herzens“. Prenáša nás do nemenovaného malého rakúsko-uhorského mesta pred začiatkom prvej svetovej vojny. V miestnej jazdeckej posádke „hulánov“ slúži mladý 25-ročný poručík Toni Hofmiller, ktorý sa náhodne zoznámi s miestnou smotánkou, bohatou rodinou Kekesfalvovcov. Toni nechtiac urazí ich 17-ročnú ochrnutú dcéru Editu, až prehnane mu je to ľúto, chce to odčiniť a začne rodinu pravidelne navštevovať.
Práve v jeho súcite sa skrýva problém, pointa, ktorá sa ešte viackrát prejaví v ďalších zápletkách deja. „Je dvojaký súcit. Jeden, ten zbabelý a sentimentálny, ktorý je vlastne len netrpezlivosťou srdca, aby sa čo najrýchlejšie zbavilo trápneho dojatia cudzím nešťastím, súcit, ktorý vôbec nie je súcítením, ale len inštinktívnym odvrátením cudzieho utrpenia od vlastnej duše. A ten druhý, ktorý jediný má zmysel – ten nesentimentálny, avšak tvorivý súcit, ktorý vie, čo chce, a je odhodlaný trpezlivo a s účasťou vydržať až do konca svojich síl a ešte za neho. Človek môže človeku pomôcť, len keď ide až na koniec, až na najneskorší trpký koniec, len keď má veľkú trpezlivosť. Len keď sa pritom obetuje sám, len potom!“
Toni reprezentuje typ prvého súcitu. Snaží sa byť slušný a úctivý, no v skutočnosti len nedokáže ustáť tlak očakávaní od okolia, prepálene prežíva, ako bude videný, je slabý, nerozhodný a vydierateľný. Keď jeho súcit narazí na manipuláciu, dobrý úmysel vychádzať v ústrety iným prináša nezamýšľané zlé dôsledky.
Toni zistí, že chromá budúca dedička panstva Edita sa do neho vášnivo zamilovala, čo ho šokuje a chce pred touto skutočnosťou uniknúť. No silné očakávania rodiny Kekesfalvovcov ovládanej manipulatívnou Editou a jeho neschopnosť odolať tlaku zbabelého súcitu ho uvrhnú do kolobehu vnútorných konfliktov, neustálych ďalších snáh utiecť a emočných výkyvov s tragickým koncom a celoživotným bremenom viny. „V tejto chvíli som však začínal tušiť, že je ešte iná a snáď hroznejšia trýzeň ako túžiť a žiadať, totiž byť milovaný proti svojej vôli a chorobe sa brániť tejto naliehajúcej vášni. Vidieť vedľa seba človeka, ako sa spaľuje žiarou túžby, byť pritom bezmocný a nenájsť v sebe ani moc, ani schopnosť, ani silu vytrhnúť ho týmto plameňom.“
Zweigov román je (okrem úvodnej predohry) valiacou sa riekou, neprestávajúcim prúdom deja bez členenia na kapitoly a časti, čo len zdôrazňuje dramatickosť na seba nadväzujúcich dôsledkov. V atmosfére zaspatého habsburského sveta, v ktorom spoločenské konvencie potláčajú osobnú slobodu, naberá i banálna malomestská (dnes by sme povedali telenovelová) zápletka dramatické vyznenie. Zweig využíva tieto reálie na majstrovské vykreslenie vnútorného prežívania hlavnej postavy, jej etických dilem, pocitov viny, súcitu a obetovania.
Privádza Toniho k uvedomeniu si, že „Nejde o to, milovať tých zdravých, istých, pyšných, veselých, radostných - tí to nepotrebujú! Tí prijímajú lásku len ako hold, ako niečo, čo je im ten druhý povinný dať, pyšne a ľahostajne. Oddanosť druhého človeka je pre nich iba prísadou, ozdobou vo vlasoch, náramkom na paži, nie celým zmyslom a blahom života. Iba tým, ktorým osud ukrivdil, iba odstrkovaným, neistým, nepekným, poníženým možno láskou skutočne pomôcť. Kto im obetuje život, vynahradí, čo im život vzal. Len oni vedia, čo je láska, a vedia ju prijímať a dávať tak, ako človek má milovať: vďačne a pokorne.“
Posolstvo Zweigovho románu by sme mohli zhrnúť tak, že iba skutočný, empatický, nezištný, trpezlivý a múdry súcit môže priniesť skutočné dobro. Preto pozor na netrpezlivosť srdca.
* * *
Franz Kafka: Proměna a jiné povídky
Premena má snáď najlepšiu prvú vetu, aká kedy bola v poviedke napísaná. „Když se Řehoř Samsa jednou ráno probudil z nepokojných snů, shledal, že se v posteli proměnil v jakýsi nestvůrný hmyz.“ Touto jedinou vecne a suchopárne popisnou vetou Franz Kafka vystihuje celú absurdnú zápletku i hlavnú postavu, naznačuje spôsob jej vnútorného vnímania, vyvoláva zvedavosť a záujem čitateľa a vťahuje ho do deja.
Predstavujem si mladého židovsko-nemeckého úradníka Franza žijúceho v malomestskom byte v Prahe spolu s rodičmi, s ktorými má komplikovaný vzťah. Má mnoho podobných čŕt s hlavnou postavou, ktorú vymyslel a cez ktorú vyjadril seba a svoje vnútorné odcudzenie od sveta, v ktorom žil.
Obchodný cestujúci Gregor Samsa sa počas jednej noci z ničoho nič premení na obrovského chrobáka. Príliš ho to nešokuje, len postupne si uvedomuje s tým spojené problémy. S malými nožičkami nemôže vstať z postele. Zmeškal vlak a vie, že v práci budú zisťovať, čo s ním je. Chce sa pred rodinou tváriť, že je v poriadku, no pravda sa zakrátko prevalí. Naozaj prichádza jeho nadriadený a všetci sa vydesia z Gregorovej podoby, keď sa mu podarí dostať von z izby. Chrobák sa bojí palice prísneho otca, ktorý ho zaháňa naspäť. Zatvoria ho v izbe a on tam začína žiť svoj zvláštny, izolovaný život. Ukrýva sa pod posteľou, rád lozí po stenách, sestra mu nosí jedlo v miske. Rodina sa snaží zariadiť si fungovanie po novom a získať prácu, lebo dovtedy ich živil Gregor. Teraz sa však zmenil na záťaž a obmedzujú s ním kontakt. Stále viac ho zanedbávajú, on chradne a po pár incidentoch, kedy vyšiel z izby a vyľakal i spolunájomníkov, sestra navrhne, aby sa ho zbavili, pretože to už nie je ich Gregor. On však na svitaní zomiera. Rodina chce začať nový život a zabudnúť naňho.
Ako v iných svojich dielach, i v Premene Kafka typickým spôsobom umiestňuje hlavnú postavu do absurdného rámca a spochybňuje jej vnútornú identitu. Gregor cíti osamelosť, neprijatie, strach, snaží sa pretvarovať, aby zapadol, ale vôbec sa mu to nedarí. Stratil svoju ľudskosť, ostatným sa buď protiví, alebo im je ľahostajný. Smrť je preňho i pre ostatných vlastne vyslobodením.
V zbierke, ktorú som čítal, je okrem Premeny vyše tridsať ďalších menej známych Kafkových poviedok. Sú temné, absurdné, často ťažko pochopiteľné, cítiť z nich chladný odstup postáv od emócií, alebo ich emócie sú nejakým spôsobom zvrátené. Samotné surealistické príbehy sú pre Franza Kafku len rámom plátna, na ktorom zachytáva bezmocnosť, bezradnosť, zdesenie a vnútornú existenciálnu úzkosť.
* * *
Jaroslav Rudiš: Alois Nebel
Pre niektorých mojich priateľov je komiks Alois Nebel kultová vec. Konečne som sa k nemu teda tento rok dostal. Nejakú Rudišovu beletriu i filmy mám už za sebou, ale žiaden fanúšik nikdy nevynechal zmienku o Aloisovi Nebelovi. Takže, čo na to hovorím ja?
Kniha Alois Nebel je vlastne zlepenou trilógiou častí Bílý Potok, Hlavní nádraží a Zlaté Hory, ktoré vznikli v rokoch 2003-2005 a vychádzali priebežne v časopisoch Reflex a Respekt. Zaujímavé je, že v súbornom zväzku nezistíte, kedy začína ktorá časť. Vizuálna stránka je bombová. Ostré čiernobiele ilustrácie Jaromíra Švejdíka (alias Jaromír 99) perfektne vystihujú ponurú dobu komunizmu a 90-tych rokov kdesi v Sudetách a tvoria nielen hlavnú atmosféru príbehu, ale z veľkej časti vyjadrujú i príbeh samotný. Mozog vám teda prepína medzi textovými a obrázkovými vyjadreniami deja, čo nie je vždy jednoduché, treba dávať pozor. No napríklad sériou výrazných kresieb pitoreskných postavičiek, holubov a eskalátorov je vyjadrené prostredie hlavnej stanice či terapeutickej skupiny tak výstižne, že k tomu nepotrebujete žiaden ďalší opis.
Obsahová stránka príbehu je celkom typicky Rudišovská – na pomedzí reality a halucinácie. Penzionovaný výpravca, podivín a samotár Alois Nebel, narodený (rovnako ako môj otec) v roku 1948, keď v Československu komunisti prevzali moc, žije celý život v nemeckom pohraničí a jeho osudom, prácou i životným postojom je železnica. Kvôli svojim preludom končí v psychiatrickej liečebni, odkiaľ rozpráva svoje spomienky zvláštnemu spolupacientovi Němému. Nebel má v živote jediný koníček - zbiera a číta si cestovné poriadky. Občas sa okolo neho rozprestrie hmla, v ktorej sa mu ukazujú príbehy z celého 20. storočia, ktoré iní nevidia. Vlaky privážajú a odvážajú rôznych ľudí a rôzne príbehy: nacistov a transporty Židov do Auschwitzu, odsuny Nemcov zo Sudet, ruských vojakov, komunistov i disidentské máničky a Plastikov, príchod divokého kapitalizmu v 90-tkach. Vystupujú tu Česi, Nemci, Poliaci, prebehlíci cez hranice, blázni, staniční povaľači. Dejiny sa dotýkajú tohto okraja sveta svojimi ozvenami. Vystupujú z hmly a vracajú sa do nej. Nebelov príbeh pokračuje útekom do Prahy a zoznámením sa s jeho osudovou láskou - toaletárkou Květou na Hlavnom nádraží. Potom sa Nebel vracia domov.
Obávam sa, že mladšia generácia, ktorá nezažila staré časy a zmenu režimov a má o nich len matnú predstavu, bude v deji a jeho významoch úplne stratená. I pre znalejších je náročné neustále sa orientovať, kde sme, a nie vždy sa to musí podariť. No najkrajšia na tejto knihe je pochmúrna atmosféra, dokonale zachytený železničiarsky žargón a vnímanie bezčasovosti i spoločenských zmien očami čudáka z konca sveta. V roku 2011 vznikol podľa knihy i vizuálne zaujímavý komiksovo ladený film - získal nejaké ceny, ale zároveň i zmiešanú, či až dosť odmietavú odozvu publika. Ten som nevidel, a po prečítaní recenzií ani veľmi netúžim. Knihu odporúčam fajnšmekrom zaujímajúcim sa o komiks a nedávne dejiny.
Filozofia, duchovno, náboženstvo
* * * *
Christopher Hitchens: Bůh není veliký
Christopher Eric Hitchens (1949-2011) bol vyhranený anglicko-americký spisovateľ, novinár a literárny kritik. Preslávil sa svojím bombastickým štýlom a radikálnymi stanoviskami. Najskôr vyhranený ľavičiar, neskôr ho označovali za neokonzervatívca, čo popieral. Stal sa jedným z najznámejších ateistov. Jeho konfrontačný prístup k náboženstvu bol neľútostný, sám sa označoval až za antiteistu. Vieru v najvyššiu bytosť označoval za totalitnú a ničiacu individuálnu slobodu. Úprimne neznášal všetky náboženstvá. Keď zomieral na rakovinu a veriaci sa zaňho modlili, zdvorilo vyhlásil, že sa ho to dotklo, a že je pevne rozhodnutý ateista.
Hitchens napísal viacero kníh, no jeho najúspešnejším titulom, ktorý ho celosvetovo preslávil, bol ten z 2007-ho - Boh nie je veľký, s podtitulom O tom, ako náboženstvá všetko ničia. V knihe hovorí, že náboženstvo úplne skresľuje pôvod človeka. Boh nestvoril človeka, ale naopak, človek stvoril náboženstvá, ktoré proti sebe od vekov bojujú. Na mravný život človek nepotrebuje náboženstvo - žiadne štatistiky nedokázali, že veriaci žijú lepší život a páchajú menej zločinov. Veriaci sa dokážu zabíjať kvôli nejakému posvätnému múru. V Izraeli sa vraždia Židia s moslimami. V Libanone sa vzájomne masakrovali katolícko-fašistická falanga, suniti a palestínski utečenci a šítsky Hizballáh (Božia strana). V Severnom Írsku to boli írski katolíci a anglickí protestanti. V Indii máme krvilačné boje hinduistov proti moslimom. V bývalej Juhoslávii sme mali bratovražednú vojnu medzi pravoslávnymi Srbmi, katolíckymi Chorvátmi a moslimami prevažne z Bosny a Hercegoviny. To sú všetko súčasné či nedávne vojny súvisiace s náboženskými rozdielmi. V histórii by sme ich nedokázali spočítať.
Bývalý vášnivý miništrant a fanatický propagátor kresťanstva Joseph Kony chcel, aby sa ľudia riadili Desatorom a založil v Ugande Lord´s Resistance Army. Jej členmi boli deti. Unášal chlapcov vo veku 8-13 rokov, kde ich rovesníci zasväcovali do násilia, vraždenia. Z detí sa stávali po psychickej stránke živé mŕtvoly. V najkresťanskejšej africkej krajine, v Rwande, ktorá sa chváli najvyšším počtom kostolov na hlavu, sa za tichého súhlasu rímskokatolíckej i protestantskej cirkvi udiala v roku 1994 šialená genocída. Keď sa masakrovaní Tutsijovia skrývali pred rasistickými milíciami Hutuov v kostoloch, kňazi a rádové sestry ukazovali poľujúcim vrahom, kde sú.
Kresťanskí kazatelia všetkých smerov ospravedlňovali otroctvo až do americkej občianskej vojny - a niektorí i po nej - údajným biblickým zdôvodnením, že Chám, jeden z troch Noemových synov, bol prekliaty a uvrhnutý do otroctva. Obchod s otrokmi organizovali ešte v 19. storočí kresťanské štáty s požehnaním cirkví a tie dali neskôr požehnanie i segregácii a diskriminácii.
Námietku, že sekulárne režimy (nacizmus a komunizmus) spôsobili viac utrpenia ako náboženstvo, Hitchens očakáva a pripomína spoluprácu cirkví s nimi. Vatikán uzavrel s Mussolinim tri oficiálne lateránske zmluvy, na základe ktorých sa katolíctvo stalo v Taliansku jediným uznávaným náboženstvom. Na oplátku veriaci boli vyzývaní k podpore Mussoliniho strany. Cirkev bola spoľahlivým spojencom pri inštalovaní fašistických režimov v Španielsku (Franco), v Portugalsku (Salazar), v Chorvátsku (Ustašovci), v Maďarsku (Horthy) či na Slovensku (Tiso). I v Rakúsku, Francúzsku či Írsku vyjadrovali cirkvi podporu fašistom a spolupracovali pri zatýkaní a vraždení Židov. Írske katolícke Hnutie modrých košieľ posielalo dobrovoľníkov na pomoc Frankovi. Hoci medzi Hitlerom a Vatikánom panovala rivalita, po vojne Vatikán pomáhal rôznym nacistickým zločincom pri úteku do Južnej Ameriky, poskytol im pasy, dokumenty, peniaze a kontakty.
Náboženstvá sú podľa Hitchensa netolerantné, násilné, spojené s rasizmom a kmeňovými predsudkami, nepriateľské voči ženám, nepriateľské voči slobodnému hľadaniu pravdy. "Obetujme rozum Bohu," cituje Hitchens Ignáca z Loyloly. "Rozum je diablova neviestka," cituje Martina Luthera. Hovorí, že pokusy zladiť vieru s vedou a rozumom sú predurčené k neúspechu. Šamani a kňazi tvrdia, že poznajú Božiu vôľu, na základe čoho? Tam, kde malo duchovenstvo moc, snažilo sa získať kontrolu nad vzdelávaním, vyviazlo z povinnosti platiť dane či trestalo za slobodu prejavu.
Všetky tri veľké monoteistické náboženstvá učia ľudí, aby na seba pozerali ako na hriešnikov, ktorí majú padať na zem pred nahnevaným a podozrievavým bohom. Na druhej strane ich uisťujú, že boh sa o nich osobitne stará. Cirkev neustále hľadá spôsob, ako sa miešať do života neveriacich, heretikov alebo stúpencov iných vyznaní. Hoci hovorí o nebi, sama usiluje o moc už na tomto svete.
Boh údajne blahosklonne odovzdal v priamom kontakte niektorým ľuďom informáciu o nemenných zákonoch, aby ju oni mohli odovzdať tým menej vyvoleným. Všemohúci mal sklon zverovať sa najmä nevzdelaným a kvázihistorickým osobám v pustinách Blízkeho východu, kde vždy vládli povery a uctievanie modiel. Celý kontext je obmedzený a lokálny. Boh akoby nemal poňatia o svete rozkladajúcom sa mimo púšte. V Mojžišových zákonoch hodil do jedného vreca ženu spolu s ďalším majetkom, zvieratami, ľuďmi a vecami suseda. Prečo Boh Mojžišovi nespomenul aj iné pravidlá, týkajúce sa napríklad týrania detí, znásilnenia či otroctva? Namiesto toho prikazuje Mojžišovi, aby svojich stúpencov inštruoval o podmienkach, za akých môžu kupovať alebo predávať otrokov a kedy môžu predávať svoje dcéry ako otrokyne. Je tam verš (22:18) hovoriaci: "Čarodejnicu nenecháš nažive," ktorým kresťania stáročia ospravedlňovali mučenie a upaľovanie žien. Biblia takto ospravedlňuje obchodovanie s ľuďmi, etnické čistky, otroctvo, platenie za nevestu i masakry. V Deuteronomiu nariaďuje Mojžiš rodičom, nech svoje deti za neposlušnosť ukameňujú. V knihe Numeri sa hnevá na svojich generálov, že ušetrili príliš veľa civilistov: "Teraz zabíjajte z detí všetky mužského pohlavia i každú ženu, ktorá poznala muža a obcovala s ním."
Podľa Hitchensa sa ľudia kvôli náboženstvám nesprávajú lepšie, ale naopak. Mojžišov Boh bez ľútosti zvolával na ostatné kmene krvi preliatie, mor a dokonca záhubu, niekedy preklial aj ich potomkov. Iné náboženstvá nechávajú ľudí aspoň po smrti na pokoji, no kresťanstvo ich necháva mučiť vo večnom pekle, ak neprijmú prívetivé slová Syna Božieho.
Mnohé faktické i historické udalosti spomínané v Biblii boli vedecky vyvrátené – stvorenie sveta za sedem dní, útek z Egypta, absurdnosti ako Abrahámov vek 175 rokov a pod. Hitchens sa odvoláva na výskumníkov, ktorí tvrdia, že aj Nový zákon je hrubou konštrukciou vytvorenou dlho po údajných udalostiach. Evanjeliá si vzájomne fakticky odporujú, napríklad Matúš a Lukáš sa rozchádzajú v otázke zrodenia z Panny Márie a v Ježišovom rodokmeni. Herodes, za ktorého vlády sa mal Ježiš narodiť, zomrel 4 roky pred Kristom. Podobné chyby sa nachádzajú aj v Koráne, ktorý stojí na vypožičaných židovských a kresťanských mýtoch.
No Hitchens nešetrí ani „východné riešenia“ – za ktorými sa vydávajú niektorí západní nadšenci, unavení kresťanstvom. Spomína stretnutie prvých západniarov s Tibetom a ich čisté zdesenie z príšerného vládnutia a trestov, ktoré udržiavali obyvateľov podriadených voči parazitujúcej kláštornej elite. Japonský budhizmus prirovnáva k fašizmu, tam slúžil na posilňovanie moci cisára, ktorý sa vyhlásil za boha. Japonskí budhisti považovali účasť v nacisticko-fašistickej ose za prejav teológie oslobodenia. Budhizmus podľa neho chce, aby veriaci „odložili nielen svoje sandále, ale aj myseľ a prestali používať rozum."
Pri čítaní tejto knihy sa nenudíte. Hitchens nešetrí ani veľké mená. Uznáva napríklad úsilie Martina Luthera Kinga, no neváha spomenúť jeho notorické slabosti k alkoholu a mladým ženám. Mahátmu Gándhího nemilosrdne kritizuje za jeho nešikovnú diplomaciu, odmietanie modernizmu a snahu o zavedenie primitívnej dedinskej spoločnosti v celej Indii. Sekulárny Nehru by podľa neho presadil omnoho udržateľnejší model fungovania i voči moslimom.
Náboženstvo je skrátka podľa neho nemorálne a nemravné - chyba je v základných princípoch. Predkladá falošný obraz sveta nevinným a dôverčivým ľuďom. Učí ich o krvavých obetiach - či už ľudských, ako v prípade Aztékov, moslimských šahídov, hinduistických sátí či požiadavke, aby Abrahám obetoval svojho syna – alebo zvieracích. Učí ich o pokání a večnej odmene a treste a aby dosiahli vykúpenie, stanovuje im nesplniteľné úlohy a pravidlá.
Hitchens nám kladie otázku morálnosti nasledovného myšlienkového postupu. Dozviem sa, že pred 2 tisícmi rokov bola vykonaná za desivých okolností ľudská obeť, ktorú som si vôbec neželal. V dôsledku tejto vraždy sú mi odpustené moje početné hriechy a môžem dúfať, že si budem užívať život večný. Aby som mal nárok na túto úžasnú ponuku, musím najskôr pripustiť, že aj ja nesiem zodpovednosť za bičovanie, výsmech a ukrižovanie, čo som nemal vôbec možnosť ovplyvniť. Ak to odmietnem, zosilním Ježišovo utrpenie. Mám tiež veriť, že toto utrpenie bolo nutné k odpusteniu iného zlého skutku, na ktorom som sa tiež nijako nepodieľal - hriechu Adama. Nepomôže námietka, že Adama predtým Boh vytvoril ako bytosť s neuhasiteľnou zvedavosťou, na čo mu následne bolo zakázané, aby ju hasil. Moja vina je v tomto príbehu považovaná za pôvodnú a nespochybniteľnú. Boh mi dal slobodnú vôľu túto ponuku odmietnuť. Ak tak však spravím, čakajú ma večné muky, omnoho strašnejšie ako tie Ježišove na Kalvárii. A Ježiš si vlastne celý čas želal a potreboval zomrieť, kvôli čomu prišiel do Jeruzalema. Tí, ktorí mu pomáhali zomrieť, tým predsa plnili Božiu vôľu. Tak prečo ich haníme?
Čo sa týka vzťahu náboženstva a sexu, Hitchens utrúsi niečo o svätej hrôze náboženstiev z rozmnožovacieho aktu, ale z celej tejto témy si vyberá len zneužívanie detí. Tie sú od malička vystavené strašeniu a náboženskej propagande. Niektoré náboženstvá prikazujú mrzačiť ich genitálie. Malé dievčatá neuveriteľne trpia, keď im odstraňujú stydké pysky a klitoris či zašívajú vagínu, aby zničili alebo utlmili ich sexuálny pud. Zároveň ich učia, že pravidelná menštruácia je prekliatím. V židovskej kultúre sa obriezka robí chlapcom. Je stratou času premýšľať, ako sa to zhoduje s vierou, že ľudí stvoril Boh. Rabín zvlieka predkožku zubami, čo často spôsobovalo rôzne infekcie. Takáto primitívna amputácia je i v dnešnej dobe možná len vďaka moci a arogancii náboženstva. Rôzne náboženstva vytvárali strach z masturbácie a tvrdili, že má hrozné zdravotné dôsledky. No najhoršie je priame sexuálne zneužívanie detí kňazmi, za čo sa musí kajať predovšetkým rímskokatolícka cirkev. Povinný celibát a potlačované frustrácie si vybrali svoju daň.
Podľa Hitchensa náboženský boh neexistuje. Nezasahuje do ľudských záležitostí, nepridáva sa na konkrétnu vojnovú stranu krutých konfliktov. Boh nenapísal žiaden text, ani k nemu nemohol byť inšpiráciou, a nemôže byť ani privlastňovaný akoukoľvek sektou či kmeňom. Vďaka ďalekohľadu a mikroskopu už náboženstvo nedokáže vysvetliť nič, čo je aspoň trošku dôležité, a stratilo svoje oprávnenie. Teraz už len bráni zjavnému pokroku, ktorý človek dosiahol. Keď sa má rozhodnúť, je naprogramované vybrať si tú horšiu možnosť.
Pre veriaceho je táto kniha náročným, ale potrebným čítaním. Motivuje ma ujasňovať si, akému Bohu vlastne (ne)verím. Christopher Hitchens sa správne vysmieva najrôznejším hlúpostiam, ktorým ľudia verili kedysi a veria dodnes. A správne pomenúva všetky zločiny, ktoré sa v mene viery diali. Niekedy je však od neho jednoduché, lacné a neférové kritizovať s dnešnými znalosťami historické postavy a vieru ľudí v minulosti s ich vtedajším stavom poznania. Hitchens tiež občas bojuje so slamenými panákmi, napríklad keď kritizuje veriacich, ktorí uznávajú evolúciu, za to, že ich boh je nešikovný hlupák, ktorému trvá celé veky, kým vytvorí človeka. Čas je však relatívny pojem a čo sú celé veky pre Hitchensa, môže byť okamih pre Boha. Najdôležitejší dôkaz – že Boh neexistuje – však, samozrejme, podať nevie. Neexistuje ten Boh, ktorého kritizoval, a s tým sa s ním dá súhlasiť.
* *
Hans Urs von Balthasar, Joseph Ratzinger: Dve obhajoby. Prečo som ešte kresťanom. Prečo som ešte v cirkvi
Knižka spája dve prednášky z roku 1971 významných teológov 20. storočia. Švajčiarsky jezuita Hans Urs von Balthasar (1905–1988) sa vo svojom myslení často zaoberal témou krásy v božskom zjavení, cez ktorú môžeme pochopiť a zažiť Boha. Nemec Joseph Ratzinger, čiže neskorší pápež Benedikt XVI., dlho slúžil ako prefekt Kongregácie pre náuku viery, kde významne formoval doktrinálnu politiky cirkvi. Počas koncilu bol modernizátorom, neskôr sa z neho stal vášnivý obranca tradičných katolíckych doktrín a morálnych zásad.
Obaja odpovedajú, prečo byť kresťanom a prečo byť v cirkvi. Takéto otázky môžu napadnúť mnohým pochybujúcim katolíkom a človek by od takýchto teologických kapacít čakal presvedčivé odpovede. Žiaľ, podľa mňa tieto texty presvedčia len presvedčených.
Von Balthasar ponúka rétorické cvičenie, v ktorom sa čitateľ utopí. Ježiš Kristus je bod alfa, sila, ktorá má spojiť svet. Hovorí, že Ježišovo tvrdenie, že je cesta, pravda a život, musí byť dokázané a ak by ho na miske váh prevážilo iné závažie, tak by sa človek musel rozhodnúť proti kresťanstvu. Dôkaz podáva tvrdením, že tento zázrak ide za hranice rozumu, napĺňa sa v Ježišovi Kristovi, naplnenie otrasie základmi všetkých pozemských vedomostí a bude pôsobiť ako zázrak. Cituje Kierkegaarda: "Ak tomu rozumieš, nie je to Boh." Boh je niečo väčšie, než je umožnené vidieť, niečo väčšie, ako je možné poznať. Kto dokáže zrakom a sluchom pochopiť veľké umelecké dielo?
V poriadku, len ak je chápanie Boha rozumom nemožné, nerozumový subjektívny „dôkaz“, že ide o „nádheru“, „dar“ a pod. von Balthasarovi argumentační protivníci neprijmú. Ak má byť dôkazom kresťanstva, že ho treba prijať úplným odovzdaním sa „do Božích rúk“ a zrieknutím sa „vlastných rúk“, tak ide o tautológiu a argument kruhom: Pravdu kresťanstva pochopíte, len keď prijmete pravdu kresťanstva. To isté by mohol o sebe vyhlásiť akýkoľvek svetonázor. Pravdu Svedkov Liehovových pochopíte, len ak uveríte Svedkom Liehovovým. Pravdu Marxa pochopíte, len ak mu uveríte. Von Baltazar ponúka veľa premúdrelých slov, ktoré by Christopher Hitchens zosmiešnil. On sa síce snažil zosmiešniť napríklad i C. S. Lewisa, no ten sa s argumentmi v prospech kresťanstva zaoberal dôkladnejšie. Ak je von Baltazarovou pointou argument, že treba odmietnuť logiku a prijať s otvoreným srdcom Kristovo tajomstvo, nebol k tomu treba taký dlhý filozofický traktát. Stačilo by jedno slovo: „Uverte.“
Ratzinger je vo svojej argumentácii zrozumiteľnejší. Existenciu Ježiša berie ako fakt a v prednáške sa zamýšľa nad cirkvou. Kritizuje pokoncilovú roztrieštenosť v cirkvi a uznáva, že v dnešnom svete cirkev pôsobí často svojimi škandálmi skôr ako prekážka prijatia viery než ako pozývajúce znamenie. Potom sa zamýšľa nad podstatou cirkvi. Prirovnáva ju k Mesiacu, ktorý tiež nesvieti vlastným svetlom, ale odrazom Slnka, bez ktorého by bol len tmou. Ľudia však vidia, že Mesiac žiari. Cirkev svieti odraz Krista, aj keď je temná. Sonda na Mesiaci ho skúma len ako horninu, púšť, piesok, nie ako svetlo. Samotný Mesiac je naozaj len horninou. Napriek tomu svieti odinakiaľ. „Existuje pravda fyziky, pravda poézie, symbolov a pritom ani jedna z nich nepopiera iné pravdy.“ Kto posudzuje cirkev len z povrchu, objaví len horninu, ľudskú stránku. A predsa to na nej nie je to podstatné. Podstatné je to, čo v nej nie je - zdroj, z ktorého odráža svetlo. Preto nemá zmysel sa hrať ako na pieskovisku na „našu cirkev“, keď tá odráža iné, skutočné svetlo. Ratzinger hovorí, že v cirkvi je preto, že môže vďaka nej stáť pri ňom - lebo verí, že v najhlbšej podstate je „jeho Cirkvou“. Udržiava živú Kristovu prítomnosť vo svete, znovuzrodzuje ho v ľudskej viere a modlitbe, dáva ľuďom svetlo, oporný bod a normy. Rôzni filozofi ponúkajú ľuďom vykúpenie, čo je ich prirodzená túžba, lebo sa necítia slobodní. No skutočné vykúpenie dá len Kristus. Popri dejinách škandálov má cirkev aj iné dejiny - oslobodzujúcej sily viery, ktorá sa prakticky prejavuje v kráse veľkolepých katedrál, v kráse hudby, dôstojnosti liturgie a slávnosti...
* * * * *
Philip Goff: Why? The Purpose of the Universe
Goffova kniha „Why? The Purpose of the Universe“ vyšla len nedávno, koncom roka 2023, no vyvolala ohlas, aký sa pri nových filozofických knihách len tak nevidí. Zaslúžene. Tento britský profesor, o osem rokov mladší odo mňa, oživil snáď najgrandióznejšiu otázku našej existencie, ktorú filozofia už dlhšie prenechávala len náboženstvám: aký je zmysel celého vesmíru? Ktorý učenec má dnes trúfalosť vyhlásiť, že na ňu ponúka novú odpoveď? Argumenty toho, kto by sa do toho pustil, rozoberú ostatní na „šroubíky“ a podrobia ich drsnej kritike.
Philip Goff tú odvahu našiel. A kritici museli uznať jeho schopnosť vytvoriť naozaj silné tvrdenia, v ktorých sa existenčné filozofické úvahy opierajú o kvantovú fyziku a najaktuálnejšie vedecké poznanie. Dokonca medzi filozofmi koncept panpsychizmu, ktorý Goff presadzuje, naberá na sile spolu so sklamaním z materializmu, ktorý na viaceré otázky odpovede ponúknuť nevie.
Philip Goff v úvode knihy rozlišuje tri možné morálne pozície, ktoré ovplyvňujú náš postoj k svetu. Ako tínedžer vyznával prvú z nich - bol morálnym subjektivistom. Veril, že dobro a zlo je v očiach pozorovateľa. Každý môže vidieť hodnotu v niečom inom. Neskôr však pochopil, že tento postoj je hlúpy. Zuzana môže vidieť svoj životný zmysel v počítaní stebiel trávy, no v skutočnosti nejde o žiadnu hodnotu, ale o zabíjanie času. V mladej dospelosti sa teda stal hodnotovým nihilistom. Bol presvedčený, že neexistujú žiadne faktické zdôvodnenia toho, čo je lepšie, čo je horšie a ako sa máme správať. Filozoficky povedané, hodnota je ilúzia. Akákoľvek ľudská činnosť je rovnako nezmyselná ako počítanie stebiel trávy. Všetko je zbytočné. Jediný správny prístup je cynizmus. Doslova nemá zmysel robiť nič. Ani tento prístup však nie je múdry. Máloktorý filozof je naozaj dôsledným nihilistom. A život bez zmyslu prináša depresiu. Goff sa teda postupne v strednom veku prepracoval až po súčasnú pozíciu vyznávača hodnotového fundamentalizmu. Hodnotový fundamentalista vie povedať, že nejaké správanie je lepšie a nejaké horšie. Tak, ako existujú prírodné zákony či matematické axiómy, existujú i základné nespochybniteľné hodnotové fakty. Realita má matematickú i etickú štruktúru. A ak sa vesmír formuje na základe hlbšej hodnoty, potom hodnota existuje, a ak hodnota existuje, to znamená nádej, a nie zúfalstvo. Zmysel života podľa všetkého nie je ilúziou.
Goff sa nevybral ani náboženskou, ani materialisticko-ateistickou cestou, aby vysvetlil kozmický zámer. Keďže vo svete existuje i obrovské zlo a utrpenie, Goff neuznáva predstavu všemocného a dobrého Boha, lebo ak utrpenie dopúšťa, nemôže byť dobrý a ak mu nevie zabrániť, nemôže byť všemocný. Na rozdiel od materialistov a ateistov však tvrdí, že i bez Neho má svet svoj inherentný zámer, smerujúci k vývoju hodnoty, života a vyšších foriem vedomia. Realita má teda teleologickú podstatu – má svoj cieľ (telos). Podobne, ako u Theilarda de Chardin smeruje svet v evolúcii k božskej jednote, i u Goffa ide v podstate o to isté, len bez Boha.
Goffov hlavný argument pre toto tvrdenie je, že je zrejmé, že základné fyzikálne konštanty vo vesmíre sa "jemne vyladili" (fine-tuning) práve tak, aby umožnili vznik života. V polovici 70. rokov 20. storočia (v čase môjho narodenia) vyvrcholilo úsilie vedcov zostaviť doteraz najlepšiu teóriu fungovania sveta a vznikol tzv. „štandardný model časticovej fyziky“. Dodnes je základným kameňom modernej fyziky. Opisuje základné častice vesmíru na subatómovej úrovni (kvarky, leptóny a Higgsovu časticu) a ich vzájomné interakcie (elektromagnetickú silu, silnú a slabú jadrovú silu a gravitáciu). Štandardný model bol potvrdený mnohými experimentmi a pozorovaniami, hoci stále existuje potreba jeho rozšírenia a prepracovania na vysvetlenie komplexnejších aspektov vesmíru. Aby rovnice štandardného modelu fungovali, stoja na určitých „konštantách“, čiže pevných číslach, ako sú hmotnosti základných častíc a veľkosti síl, ktoré ich ovládajú. Čo ak by však tieto čísla boli len o kúsok iné? Dá sa to zistiť rôznymi počítačových simuláciami. Keď to vedci urobili, s úžasom zistili, že drvivá väčšina vesmírov by s inými konštantami bola nezlučiteľná s existenciou života. Ak by napríklad silná jadrová sila, ktorá spája prvky v jadre atómu, mala namiesto hodnoty 0,007 hodnotu 0,006 alebo menej, vesmír by neobsahoval nič iné ako vodík. Ak by to bolo 0,008 alebo viac, takmer všetok vodík by sa spálil pri Veľkom tresku a voda by nemohla vzniknúť. Alebo iný príklad, množstvo temnej energie v prázdnom priestore a expanziu vesmíru reprezentuje číslo známe ako „kozmologická konštanta“ a jeho presná hodnota je 0,0000000000000000000000000000000000000000000000000000000000000000000000000000000000000000000000000000000000000000138. Ak by toto smiešne malé číslo bolo iné, vesmír by sa buď rozpadol, alebo by ho gravitácia zrútila naspäť do seba. Čiže život by nemohol vzniknúť. Goff na tom stavia svoju hypotézu, že „isté fixné čísla vo fyzike sú také, aké sú, pretože umožňujú vesmíru, aby obsahoval veci významnej hodnoty.“ Z hľadiska teórie pravdepodobnosti vyvracia, že by išlo o náhodu. Ešte raz, vesmír sa podľa tohto britského filozofa dolaďuje tak, aby mal hodnotu. To je jeho zmysel.
V ďalšej časti knihy Goff nadväzuje na svoje predchádzajúce dielo Galileova chyba, v ktorom skúmal problém vedomia a kde obhajoval panpsychizmus. Ako v mozgu vzniká vedomie, je jednou z najväčších výziev súčasnej vedy. Ani neuroveda na to ešte neprišla. Vedomie sa totiž nedá objaviť mikroskopom, nie je pozorovateľné na materiálnej úrovni. Tu prichádza priestor pre filozofiu – pochopiť vedomie vykročením za bežnú skúsenosť. Filozofická teória panpsychizmu prišla s tým, že nielen živé organizmy, ale každá základná častica vesmíru má určité vedomie, resp. proto-vedomie na úplne rudimentárnej úrovni. Tým rieši problém, ako vedomie vzniká. Existuje už na základnej úrovni. Vesmír je plný vedomia. Materializmus tvrdí, že základom všetkého je fyzický svet a vedomie vzniká z fyzikálnych procesov v mozgu. Oproti tomu panpsychizmus tvrdí, že základom je vedomie a fyzický svet je postavený na ňom. Ľudia si mylne myslia, že materializmus je vedeckým názorom. No materializmus i panpsychizmus sú filozofickými, nie vedeckými, rivalmi.
V knihe Why však Goff ide ešte ďalej. Tu tvrdí, že na základnej úrovni fyzickej reality nie je len vedomie, ale i konanie (agency). Čiže nejde len o „panpsychizmus“, ale o „panagencializmus“. Všetky častice majú i proto-konanie, to znamená, že reagujú na prostredie teleologicky - s istým zámerom a účelom. Nie sú k tomu prinútené, ale skôr z vlastnej povahy naklonené racionálne reagovať na svoje skúsenosti. Podobne ako malé dieťa nemá rozvinuté kognitívne schopnosti, ale dokáže robiť to, na čo má chuť, v tej najjednoduchšej forme i častica nasleduje svoj sklon robiť to, „na čo má chuť“, čo môžeme označiť za jej racionálne konanie. Goffova hypotéza je, že tieto vedomé sklony častíc sú spôsobené vlnovou funkciou v zmysle kvantovej mechaniky.
Zatiaľčo konanie základných častíc je nasmerované na veľmi jednoduché, bezprostredné ciele (teraz chcem toto a viem toto), zložitejšia myseľ, napríklad u tigra, už má komplexnejšie chápanie svojho zmyslu (túži po jedle, pití a sexe). Objekty túžby už nemusia byť bezprostredne prítomné, ale sú rozložené v priestore a čase a tigrova kognitívna kapacita mu umožňuje na tieto túžby i komplexne reagovať. Proto-konanie častíc sa spája so skúsenostným porozumením, a tak vzniká konanie.
Ľudia sú podľa Goffa nielen sofistikovanejšie tigre, ale dospeli k ešte bohatšej forme konania. Nekonajú len na základe túžby, ale dokážu i posúdiť, či je nejaká činnosť hodná konania. Dokážu si vybrať, či budú nasledovať svoje túžby alebo svoje hodnotové úsudky. Naše činy teda nie sú determinované len najsilnejšími sklonmi (ako tvrdil Hume). Ľudia sa môžu rozhodnúť, majú slobodnú voľbu.
V evolúcii konania teda podľa Goffa existujú tri stupne: (1) proto-konanie = schopnosť častice odpovedať na bezprostredný podnet a vykonať reakciu tu a teraz; (2) konanie (proto-konanie + skúsenostné porozumenie) = kapacita organizmu sledovať svoju túžbu v priestore a čase, (3) slobodná vôľa (proto-konanie + skúsenostné porozumenie + uznanie hodnoty) = schopnosť človeka vybrať si odpoveď z vedomej inklinácie alebo hodnotového úsudku. Dalo by sa povedať, že keď nás niečo bolí, máme sa tomu vyhýbať, a keď nám niečo robí dobre, máme o to usilovať. No napríklad autora knihy jej písanie bolí a zotrváva pri tom, lebo verí, že výsledok za to bude stáť. Správa sa racionálne z dlhodobejšieho hľadiska. Prečo sa vedomie a správanie racionálne zosúladia? Autorovi dáva zmysel prekonať bolesť. Skúsenostné porozumenie teda ide za hranicu bezprostrednej skúsenosti. V našom vesmíre je teda niečo, čo zaisťuje (alebo robí pravdepodobným), že vedomie a správanie sa racionálne prepoja. Čo najlepšie vysvetľuje vznik skúsenostného porozumenia a harmóniu medzi fyzickým a psychickým svetom? Goff hovorí, že je to práve zmysel.
V našom vesmíre racionálna hmota dosiahla schopnosť nielen reagovať na svoje okamžité túžby, ale dokáže si aj uvedomiť svoju omnoho hlbšiu podstatu. Dokáže reagovať i na to, čo veci sú a čo veci znamenajú. Náš vesmír je nastavený tak, že umožnil evolúciu, ktorá k tomuto dospela.
V drvivej väčšine iných možných vesmírov s inými fyzikálnymi konštantami by racionálna hmota nedokázala dosiahnuť svoju vyššiu realizáciu. Jemné vylaďovanie (fine-tuning) vesmíru a racionálna hmota sa navzájom potrebujú, aby vytvorili zložité organizmy, ktoré dokážu pochopiť a reagovať na to, čo veci sú a čo znamenajú. Inými slovami, jemné ladenie a racionálna hmota do seba zapadajú ako kľúč do zámku. Je nepravdepodobné, že by to bola náhoda. Pravdepodobnejšie je, že konštanty sú také, aké sú, aby umožnili racionálnej hmote dospieť k inteligentnému životu.
Ako je však možné, že vesmír má takýto inherentný zmysel? Najbežnejšou odpoveďou, aspoň na Západe, býva Omni-Boh: vševediaci, všemocný, dokonale dobrý tvorca vesmíru. Kvôli existencii utrpenia Goff túto odpoveď neprijíma (hoci vyrastal v katolíckej rodine). No neprijíma ani teóriu, že veľkolepý príbeh vesmíru začal len tak z ničoho nič. Nejde teda ani cestou pápeža, ani cestou Dawkinsa. Vymenúva tri možné vysvetlenia: (1) inteligentného kozmického dizajnéra bez dokonalých kvalít Omni-Boha (napríklad zlého Boha; či Boha ako bežného Jožka v nejakom nad-vesmíre; alebo Boha, ktorého žiadna morálka nezaujíma; či Boha, ktorý sa síce snaží, ale toto je maximum jeho možností a lepšie to nedokáže), (2) zabudované ciele v neosobných teleologických prírodných zákonoch (vesmír ako celok je akýmsi organizmom, ktorý sčasti existuje i preto, aby splnil dobrý účel, no nikto ho na tento účel nevytvoril a netreba to vysvetľovať), (3) kozmopsychizmus, v ktorom je samotný vesmír vedomou mysľou s vlastným zmyslom. Philip Goff preferuje práve túto poslednú možnosť a hovorí, že hoci bola v minulosti na smiech, v akademickej filozofii sa dnes začína stávať hlavným prúdom.
Doteraz Goff predstavoval ako základné vedomé entity častice. Mnohí teoretickí fyzici si však myslia, že základnými stavebnými kameňmi reality nie sú častice, ale polia celého vesmíru, a že častice sú jednoducho lokálne vibrácie v týchto poliach. Ak skombinujeme obraz vesmíru založený na poliach s panpsychizmom, privedie nás to k predstave, že základné formy vedomia sa viažu na tieto polia a že nositeľom týchto polí je základná myseľ: samotný vesmír. Tejto hypotéze sa hovorí „kozmopsychizmus“. Niektorí preto teóriu Goffa a spol. označujú za druh panteizmu, t. j. názor, že vesmír je totožný s Bohom. Kozmopsychisti sa však bránia, že oni nehovoria , že vesmír má ľudské vlastnosti myslenia, chápania a konania. Druh skúsenostného chápania, ktorému sa tešia ľudské bytosti, je výsledkom miliónov rokov evolúcie, no vedomie vesmíru nebolo formované tlakom prirodzeného výberu. Vesmír sa snaží maximalizovať hodnotu - je poháňaný snahou maximalizovať dobro – a sám seba dolaďuje tak, aby tento zámer dosiahol. To však i znamená, že si je vedomý všetkých možných dôsledkov každej z možností, ktoré má k dispozícii. Mne sa však zdá, že napriek výhradám v podstate o panteizmus ide. Ak má celá existencia vedomie, príroda je stelesnením Boha, a to je panteizmus.
Ak teda vesmír sleduje nejaký účel, čo je to? Vieme to aspoň čiastočne. Jemné ladenie vesmíru naznačuje, že medzi ciele vesmíru patril vznik života i vznik racionálnych organizmov. Je možné, že to je všetko a týmto sa zmysel sveta naplnil. No pravdepodobnejšie je, že účel vesmíru ešte naplnený nie je a cesta k nemu ďalej pokračuje. Prídu nové formy existencie, ktoré si teraz ešte nevieme predstaviť. Netušíme, aké podmienky treba dosiahnuť, aby sa vesmír presunul do ďalšej fázy. Môžeme však aspoň racionálne dúfať, že ak urobíme seba a náš svet lepšími a pomôžeme dosiahnuť najvyšší možný stav pre našu formu existencie (máme pred sebou dlhú cestu), bude to základ pre ďalší skok vpred.
Ak sme schopní pomôcť naplniť ciele vesmíru, ovplyvňuje to celú našu etiku. Nejde o to pomôcť len sebe, svojej rodine či národu. Dokonca nejde ani o to pomôcť len ľudstvu. Skutočná etika spočíva v zlepšovaní celej reality. Až takýto život je najzmysluplnejší.
Náš duchovný pokrok spočíva v snahe prekonávať obmedzenú kultúrnu podmienenosť, cez ktorú vnímame realitu. O to isté sa napríklad usiluje meditácia. Rovnako najlepšie umelecké diela prelamujú aktuálne hranice kultúrnej podmienenosti zvnútra. Na objavovanie širších dimenzií reality možno využiť aj psychedeliká a je chyba, ak sa hádžu na jednu hromadu s návykovými a škodlivými látkami, ako je heroín či kokaín. Psychedeliká môžu byť pre ľudstvo oslobodzujúce a mnoho nás vedia naučiť. Majú však i svoje psychické riziká, a preto musia byť užité opatrne a za vhodných podmienok. Pre panpsychistu je celá realita naplnená vedomím a dáva mu zmysel objavovať vyššie formy vedomia cez mystické zážitky, ktoré sú bežnou rečou neopísateľné. Poznávanie cez mystický zážitok je rovnako racionálne ako poznávanie cez naše zmysly. Cez kontakt s meditáciu, prírodou, krásou sa každý z nás môže stať o trošku hlbšie prepojený so širším svetom (Goff ho nazýva „Viac“), a tak robiť realitu o niečo lepšou.
Panpsychistický pohľad dokonca Goffa vrátil naspäť k pochopeniu svojich odvrhnutých rodinných kresťanských východísk. Ježišov príbeh ponúka hlboký pohľad do transcendentnej reality. To znovu obnovilo pretrhnuté spojenie s jeho komunitou, tradíciou a pohľadom na zmysel existencie i bez viery v tradičné kresťanstvo. Veď náboženstvo desiatky tisíc rokov zohrávalo sociálnu úlohu v stmeľovaní komunít dohromady a ich prepájaní s „Viac“.
Pomiešajte dokopy kvantovú fyziku, theilhardovské kresťanstvo, Barucha Spinozu a Egona Bondyho, pridajte štipku orientálneho mysticizmu a môžete podávať koktail Philipa Goffa. Viem, že jeho odvážne hypotézy mnohým chutiť nebudú, čo je v poriadku. No mne je táto snaha prekonávať obmedzenia prázdneho materializmu veľmi sympatická. Môže pomôcť tým, pre ktorých tradičné náboženstvo stratilo čaro. Lebo rozprávať sa o tom, aký to má celé zmysel, by malo byť jednou z našich hlavných tém. Vďaka, Filip.
* * *
Karl Jaspers: Otázka viny
Odvolávky na knihu Otázka viny na mňa vyskakovali pomerne často. Keďže je omnoho užitočnejšie čítať pôvodný zdroj ako prefiltrovaný destilát od iných, prišlo teda i na nemeckého filozofa Karla Jaspersa. Otázku viny napísal hneď po 2. svetovej vojne (vydal ju v roku 1946). Zaoberal sa traumatickou témou viny za nemecké zločiny spáchané v uplynulých rokoch. Kto za ne môže a kto má byť potrestaný? Konkrétni zločinci alebo celý národ? A ako sa s nimi treba vyrovnať? Jaspersove etické východiská nám môžu slúžiť v každej dobe ako zrkadlo našej zodpovednosti za stav spoločnosti.
Jaspers rozlišuje niekoľko druhov viny:
- 1. Kriminálna vina: Táto vina je založená na porušení zákona a trestá ju súdny systém. Sem patria nacistickí zločinci, ktorí vykonávali a priamo riadili zločiny proti ľudskosti.
- 2. Politická vina: Zahŕňa zodpovednosť politických lídrov, ale i občanov, ktorí sa podieľali na udržiavaní a podpore režimu. Politická vina vyjadruje zdieľanú zodpovednosť za pád do totalitarizmu, ktorému spoločnosť nedokázala zabrániť.
- 3. Morálna vina: Spočíva v individuálnej morálnej zodpovednosti každého človeka za svoje činy a zlyhania. Jaspers zdôrazňuje, že je dôležité, aby si každý uvedomil svoj podiel na morálnych zlyhaniach spoločnosti.
- 4. Metafyzická vina: Táto vina je najabstraktnejšia a vyjadruje príslušnosť k celému ľudstvu, čo znamená, že každý človek nesie určitú zodpovednosť za zlo, ktoré sa deje na svete, aj keď sa na ňom priamo nepodieľa.
Toto členenie pomáha lepšie pochopiť komplexnosť otázky viny a identifikovať, kde leží aká zodpovednosť. Núti nás to zamyslieť sa nad svojím vlastným (ne)konaním v spoločnosti a zodpovednosťou nielen v súvislosti s konkrétnymi zločinmi, ale i v celkovom pripustení zla a existencie nehumánnych režimov. Kde sme boli a čo sme robili, keď vznikala nová diktatúra? Túto otázku sme si mohli klásť v minulosti a môžeme sa ju pýtať i dnes.
Jaspers poukazuje na to, že po páde nacistického režimu je potrebné nielen potrestať kriminálne zločiny, ale aj vyrovnať sa s morálnou a politickou vinou. Zároveň však upozorňuje, že hromadné tresty alebo generalizovanie viny na celý národ vedú k nespravodlivosti a môžu vytvoriť nové traumy. Pre Jaspersa je kľúčové, aby sa nemecký národ vysporiadal s otázkou viny sebakriticky a hlboko premýšľal o svojej minulosti, aby sa podobné tragédie už nikdy nezopakovali.
Na rozdiel od Nemcov, u nás nám po Slovenskom štáte, diskriminácii židovských a ďalších spoluobčanov a ich poslaní na smrť, chýbal náš vlastný Jaspers, ktorý by nám ponúkol spôsob vyrovnania sa so spáchanými zločinmi. Potrestali sme kriminálnu vinu Jozefa Tisa a zopár ďalších činiteľov Slovenského štátu, no len s veľmi slabou ďalšou reflexiou sme sa preklamali k inému zločinnému režimu a neskôr k voľbám ďalších autoritárskych vodcov. Ani v nasledovaných generáciách u nás neprišlo – ako v Nemecku - k celospoločenskému uznaniu si viny a snahe o jej nápravu. Pestujeme si falošný sebaobraz nevinného holubičieho národa, ktorý za nič nemôže. Dokonca i odkaz SNP sa často zneužíva na prekrytie pocitu zodpovednosti a arbitrárne sa k nemu dokážu hlásiť i ľudácki pohrobkovia, čo im umožňuje stáť na strane morálneho víťazstva, a zároveň v pokoji ďalej vyznávať a praktizovať ideológiu, ktorá s ním je v priamom rozpore. Len zopár intelektuálom napadne zamýšľať sa nad tým, kto s Nemcami napadol v 39-tom Poľsko, koho vojaci spolubojovali a zabíjali s Hitlerom na Ukrajine, kto mal židovský kódex prísnejší ako v Nemecku, kto prikazoval nosiť žlté hviezdy, kto arizoval majetky vlastných spoluobčanov a neskôr platil ako jediný štát nacistom za ich vysťahovanie v dobytčákoch, kto vysťahovával Rómov z obcí do segregovaných lokalít pretrvávajúcich až dodnes... Ako si tieto činy našich predkov pripomíname a ako sme sa z nich poučili?
Veda, umenie, spoločnosť, história
* * * *
Jozef Jablonický: Povstanie bez legiend
Toto zhrnutie hlavných ponaučení zo SNP môže poslúžiť i pre mnohé iné príležitosti. N Press si zaslúži pochvalu za fakticky tretie vydanie tohto – podľa odbornej obce - asi najlepšieho diela týkajúce sa dejín SNP. Jozef Jablonický je ťažko prekonateľnou autoritou. Pre tohto najskôr komunistu, neskôr disidenta, no v konečnom dôsledku o pravdu usilujúceho historika bolo Slovenské národné povstanie celoživotnou témou. Veľa o ňom čítal, veľa o ňom písal a vzhľadom na krátky časový odstup si fakty mohol overovať priamo u osobných účastníkov. V tejto knihe – dokončenej pôvodne ešte v samizdate pod názvom Povstanie 1944 - čerpal z viac než 250 vedeckých monografií a niekoľkokrát ju prerábal (i kvôli tomu, že mu Štátna bezpečnosť pri domových prehliadkach zabavovala jeho podklady a rukopisy).
Jablonickému prekážala falošná komunistická interpretácia, omieľaná v Husákovom Svedectve o SNP či Plevzových Dejinách SNP 1944. Jeho dielo je v podstate kritickou polemikou s nimi i – ako sám hovorí - s vlastnými chybami, ktorých sa dopúšťal predtým. „Čitateľov už v úvode ubezpečujem, že zotrvávam na stanoviskách, ktoré nie sú v súlade s oficiálnou legendou o Slovenskom národnom povstaní. Najmä spochybňujem superlegendu o 5. ilegálnom ÚV KSS a jeho členoch.“ Nechcel glorifikovať hlavných predstaviteľov, videl aj ich chyby a omyly. Na rozdiel od komunistov už vôbec nestaval na hlavný piedestál partizánsku časť SNP, ktorá bola k tej vojenskej len doplnková. Vo viac než 500-stranovej knihe sa snaží zaujať objektívny pohľad na spoločenský vývoj pred SNP, jeho vojenské prípravy, chaotické vypuknutie i prehry.
Aké sú Jablonického hlavné posolstvá? Hoci na seba velitelia prevratu brali hrdinskú osobnú zodpovednosť, neboli skúsení, zle sa koordinovali a nezvládli sa prepojiť s kľúčovými dvomi východoslovenskými divíziami. To odsúdilo na neúspech pôvodný plán povstania: pripraviť hladkú cestu pre vstup Červenej armády na naše územie. Zlyhalo však i politické vedenie povstania, za čo boli zodpovední najmä Husákovi komunisti, ktorí často hrali „na seba“ a nepostupovali jednotne s ostatnými. O tom sa, samozrejme, nemohlo počas komunistického režimu povedať ani slovo.
Začiatkom leta 1944 sa v Banskej Bystrici, v budove Veliteľstva pozemného vojska, skupina dôstojníkov na čele s Jánom Golianom tajne pripravovala na protinemecké povstanie. Ján Golian na to prevzal poverenie od exilového prezidenta Edvarda Beneša, a teda od začiatku bolo cieľom vzbury i obnovenie Československa. V jadre tohto vojenského ústredia boli aj Mikuláš Ferjenčík, Jozef Marko, Július Nosko, Anton Cyprich a Milan Polák. Okrem Beneša rešpektovala táto skupina i tzv. Slovenskú národnú radu, zloženú z neľudáckych politikov – komunistov a demokratov. No nepodliehala im výlučne a priamo, ako tvrdili husákovci.
Golian postupne určoval v jednotlivých posádkach slovenskej armády povstaleckých veliteľov. Tí si mali vytvoriť sieť spolupracovníkov a nadviazať styky s odbojom. To sa však nerealizovalo dôsledne všade. Navyše, Golian mal vplyv najmä na strednom Slovensku, pričom kontakt s kriticky dôležitými Malárovými divíziami na východe bol len obmedzený.
Samostatne začal konšpirovať i minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš, ktorý oficiálne horlil za boj slovenskej armády po boku tej nemeckej, no súkromne si už uvedomoval nepriaznivý vývoj situácie, chcel sa zachrániť a alibisticky začal pripravovať plán prebehnutia na druhú stranu. Sformuloval ho do tzv. Čatlošovho memoranda. Odbojové kruhy ani exilová vláda s ním však nechceli mať nič spoločné a žiadnu komunikáciu nerozvíjali. Čatloš bol teda osamelým vlkom, začínal neskoro, nevedel o rozbehnutých prípravách hlavnej skupiny, čo neskôr spôsobilo povstaniu problémy v zmätočných signáloch k rôznym aktérom: k Benešovi, k Sovietom, ale najmä ku generálovi Augustínovi Malárovi, ktorý sa nepridal k hlavnému povstaleckému prúdu.
Kritické pre spustenie povstania malo byť zladenie sa s operačnými plánmi Červenej armády. Odlet delegácie, ktorá to mala zariadiť, sa však viackrát odkladal a navyše slovenskí komunisti, ktorí mali v Sovietskom zväze svoj vplyv, začali konšpirovať i s Čatlošovou spojkou, čo podrážalo nohy Golianovmu veleniu. Predstaviteľ SNR Šmidke nakoniec letel v Čatlošovom lietadle. V zákulisí prebiehala snaha, aby so Sovietmi hovorili ako prví Golianovci, a nie Čatlošovci, a výsledkom boli dva odlety na východ: 2. a 4. augusta 1944. Predznamenalo to i komplikácie a prieťahy misie v Moskve, ktorá nakoniec skončila neúspešne a plán SNP sa nestal súčasťou plánov Červenej armády. Za pozornosť stojí i to, že slovenskí komunisti Sovietom navrhovali povojnové pričlenenie Slovenska k ZSSR.
Prípravy SNP poznačili i rastúce a nekoordinované sabotážne partizánske akcie v júni a júli 1944, ktoré zbytočne priťahovali pozornosť Nemcov a nútili reagovať slovenskú armádu, ktorá sa už ticho pripravovala na vzburu, ale oficiálne ešte musela hájiť režim. Velenie povstalcov si boje vojakov a partizánov neželalo. V našich horách bolo na začiatku leta len 233 československých partizánov plus o niečo menej sovietskych. Jablonický teda vyvracia neskoršie Husákove konštrukcie, že partizáni už vtedy tvorili slušnú armádu pod vplyvom KSS. V auguste, po príchode paradesantných skupín vyslaných Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia, sa rôzne partizánske prepady zintenzívnili. Od 12. augusta slovenská vláda preto vyhlásila mimoriadny stav – štatárium – ktorým chcela uchrániť poriadok. Najvplyvnejšiu partizánsku skupinu viedol v Kantorskej doline Veličko. Golian sa s ním stretol a snažil sa ho utlmiť až do vypuknutia povstania, čo sa mu nie celkom podarilo. Partizáni boli netrpezliví a nechceli sa podriadiť domácemu odbojovému hnutiu, v čom ich podporovali i komunistickí činitelia.
Partizáni zbytočne eskalovali vývoj v čase, keď ešte hlavný odboj nebol pripravený a zladenie sa s Červenou armádou nebolo dojednané. Dnes vieme, že Sovieti si koncom augusta 1944 povstanie na Slovensku neželali a uprednostňovali postup z juhu cez Rumunsko a Bulharsko. Inštrukcie zo sovietskej strany teda povstalci nedostali.
Správy o (chystanom) príchode nemeckých divízií na Slovensko však zvyšovali napätie smerom k výbuchu povstania. Od 21. augusta sa už na mnohých miestach stredného Slovenska ľudácky režim rozkladal a k moci sa dostávali odbojári. V Sklabini začal oficiálne fungovať revolučný národný výbor, Veličkovi partizáni vyhlásili obnovenie Československej republiky a vyvesili tu čs. zástavu. Velička, ktorý nečelil odporu armády, úspechy povzbudzovali a opakoval, že „nada ubijať germancov“.
Pripravené stretnutie Goliana s Malárom 26. augusta na Štrbskom Plese sa nepodarilo, lebo Goliana zamestnala prítomnosť nemeckej misie v Banskej Bystrici. Tým sa prepásla posledná šanca na ich zladenie.
Zatiaľ čo Malárove divízie pasívne čakali, Nemci sa už intenzívne začali chystať na ich preventívne odzbrojenie, nakoľko im (oprávnene) prestali dôverovať. Akciu schválili 27. augusta a nazvali ju Kartoffelernte (Zber zemiakov), čo bolo spúšťacie heslo pre bleskové odzbrojenie východoslovenských vojakov. Pred slovenskými predstaviteľmi tieto nemecké plány zostali utajené.
Nacistov rozzúrilo bezbolestné ovládnutie Ružomberka partizánmi 27. augusta a patrilo k posledným impulzom na ich zákrok. Partizáni verejne verbovali dobrovoľníkov v okolí Brezna. V Martine zasa pozabíjali skupinu nemeckých dôstojníkov. Neozbrojených Nemcov zabíjali aj na iných miestach.
28. augusta zašli Nemci za prezidentom Tisom a ten odsúhlasil nemecký zásah. Hoci neexistovala dohoda s Moskvou, Golian už nemohol ďalej čakať, tlačila naňho domáca situácia i Londýn. Nariadil zvýšenú spravodajskú činnosť, bojovú pohotovosť a oznámil konšpiratívne heslo na začatie akcie v znení: „Obchodný cestujúci Škrovina má sa ihneď vrátiť do Bratislavy, lebo mu zomrela manželka.“ Toto heslo bolo rovnoprávne s heslom“ „Začnite s vysťahovaním.“ Dal zajať veliteľa armády a svojho dovtedajšieho nadriadeného generála Turanca. Od reality odtrhnutá SNR v Bratislave však so spustením povstania ešte nepočítala a do začiatku o ňom nevedela.
Tisova vláda pod nemeckým vedením spravila šikovný ťah a prinútila 29. augusta ministra Čatloša vystúpiť v rozhlase s tvrdým protipartizánskym a protipovstaleckým prejavom oznamujúcim príchod nemeckých vojsk na zabezpečenie poriadku. Hoci následne Čatloš ušiel, čo Tisa veľmi sklamalo, tento prejav vyvolal medzi mnohými vojakmi chaos a váhanie. Golian preto večer po jeho vypočutí vydal heslo: „Začnite s vysťahovaním.“ K povstaniu sa ráno pridala vyhlásením čs. vláda vo svojom vysielaní v britskom rozhlase. 30. augusta o 11.00 sa z Banskej Bystrice ozvalo vysielanie Slobodného slovenského vysielača Ladislava Sáru. Stredné Slovensko žilo povstaním.
Bratislavskí povstaleckí dôstojníci však boli odrezaní od diania v Banskej Bystrici a neprešli k činom. Aj politickí činitelia Husák a Lettrich vyčkávali a Bratislavu nechali napospas Tisovej vláde. Nacisti tu ľahko odzbrojili slovenských vojakov a následne odtiaľto začali viesť útok proti povstaleckej armáde. Tiso vystúpil v rádiu s pronemeckým prejavom. Po ňom nechali hovoriť nepripraveného, váhajúceho a vyčkávajúceho Malára, ktorý síce nechcel podporovať hitlerovcov, ale veľmi poškodil myšlienke SNP tak typicky slovenskými vetami:“ Načo nám revolúcia, mládenci? Kto vám čo robí? Myslíte, že nám môže byť lepšie? Boli sme doposiaľ sami pánmi v svojom dome, máme však istotu, že v budúcnosti tiež tak bude? Prečo teda nečakať, až veci samy dozrejú, a potom jednotne, okolnostiam primerane, všetci za jeden povraz ťahať. Tak káže zdravý pud sebazáchovy malého národa.“
Na západnom Slovensku sa vďaka pripravenému vedeniu opusteným povstaleckým ostrovom stala Trnava. Posádka pomohla oslobodiť viac než tisíc väzňov v Pracovnom tábore pre Židov v Seredi. Trnavských vojakov však takmer nikto nenasledoval. Vo váhajúcom Hlohovci dostali stráže originálne pokyny: ak prídu Nemci, mali povedať, že strážia mosty pred partizánmi; ak prídu partizáni, tak strážia mosty pred Nemcami.
Posádka v Nitre zostala verná Tisovmu ľudáckemu režimu, čo spôsobilo, že Nitra sa stala východiskovým mestom protipovstaleckého ťaženia. Golianom poverený nitriansky povstalecký veliteľ Černek zostal bez iniciatívy, bez prípravy a bez komunikácie. Preto sa zápas o Nitru skončil bez jediného výstrelu a moc tu udržal prorežimový major Šmigovský. Poučenie: na Slovensku je iniciatíva, príprava a komunikácia podstatou úspechu všetkého!
Najzásadnejším neúspechom SNP však bolo zlyhanie dvoch východoslovenských divízií. Nerozhodného generála Malára zmiatol Čatlošov prejav, na ktorý reagoval: „Teraz neviem, na čom som.“ O banskobystrických prípravách nevedel (zlá príprava, nekomunikácia!) a vystúpenie slovenskej armády proti Nemcom považoval za predčasné (neiniciatíva!). Všetci čakali, čo bude. Nemecká armáda tak v rámci akcie Zber zemiakov mohla 31. augusta bez problémov prekvapenú Malárovu armádu odzbrojiť a jeho samého zatknúť. Malár svojím vyčkávaním sklamal úplne všetkých. I velenie Červenej armády sa zobudilo neskoro, keď reagovalo na vypuknutie povstania, a chcelo sa spojiť so slovenským vojskom a zahájiť útok na Prešov. Slovenské vojsko však už medzičasom neexistovalo.
Toto boli hlavné siločiary predznamenávajúce neúspech SNP. Ďalej už Jablonický popisuje snahu povstalcov udržať pozície získané na začiatku a postupné ustupovanie nemeckému tlaku. Nezabránil mu ani generál Viest, ktorý prevzal velenie po Golianovi. Najťažšie dni povstania nastali po 18. októbri, kedy nemecké jednotky pod velením generála Hermana Höfleho začali sústredene útočiť proti povstalcom zo všetkých strán. 27. októbra vydal Viest rozkaz na prechod na partizánsky spôsob boja. Povstalci sa uchýlili do hôr. Tam ich však 2. novembra prepadli nemecké jednotky. Vysokoškolský strážny oddiel, ktorý sa staral o Viesta a Goliana, bol fakticky rozprášený. Naši dvaja generáli sa skryli v Pohronskom Bukovci, no už 3. novembra ich nacisti našli, zajali a následne odpravili do Nemecka, kde boli popravení.
* * * *
Daniel Prokop: Slepé skvrny
Z východu som sa presúval na Telgárt. Waze ma poslal cez takmer lesnú cestu Slovenským rajom. Bolo to krásne. Cestou som počúval Prokopove Slepé skvrny. Jeho vyargumentovanie potreby ranej starostlivosti sa mi zdalo fajné, tak som si knihu kúpil aj fyzicky a dané (ale i niektoré ďalšie) časti knihy spoznámkoval.
Slepé škvrny sú miesta, na ktoré sa pozeráme, no nevidíme ich. Daniel Prokop touto metaforou nazýva rôzne zjednodušujúce mýty a falošné stereotypy, ktorými ospravedlňujeme spoločenské problémy a ktoré nám bránia vidieť ich hlbšie príčiny. Týmto pekným zastrešením sa dajú pokryť najrôznejšie témy, čo je trošku i slabinou knihy. Ide o zbierku so širokým záberom esejí, ktorej chýba iná pevnejšia spojovacia niť (chudoba, školstvo, menšiny a radikalizmus, populizmus a demokracia, zdroje a potreba novej spravodlivosti, mýty a metafory, voľby a výskumy). Prokop ich pôvodne vydával v Salóne Práva pod názvom Úvod do praktickej sociológie, za čo dostal i Novinársku cenu. Problémy nielen popisuje, ale ponúka i možné riešenia.
Francúzsky sociológ Pierre Bourdieu v 80-tych rokoch priniesol svoju koncepciu troch typov kapitálov, ktoré ako ľudia máme: (1) ekonomický kapitál (hmotné statky a financie), (2) sociálny kapitál (užitočné kontakty a vzťahy), a (3) kultúrny kapitál (kultúrne kompetencie a vzdelanie). Bourdieu zdôraznil vzájomnú prepojenosť a schopnosť konverzie medzi nimi, čo je kľúčové pre pochopenie sociálnych dynamík a mocenských vzťahov v spoločnosti. Ak máme napríklad silný kultúrny kapitál, vieme ho zúročiť v získaní vyššieho príjmu za prácu a pod. Prokop s ďalšími sociológmi túto teóriu rozšírili o ďalšie druhy kapitálov (napr. digitálny) a podľa ich sily rozštruktúrovali českú spoločnosť do týchto skupín:
1. zabezpečená stredná trieda (22 %) – vysoký ekonomický, priemerný sociálny, digitálny a jazykový kapitál
2. nastupujúca kozmopolitná trieda (12 %) – zatiaľ priemerný ekonomický, ale vysoký sociálny, kultúrny, digitálny i jazykový kapitál = potenciál rastu
3. tradičná pracujúca trieda – tradičné profesie, remeselníci, solídny príjem a nadpriemerný majetok, no veľmi malý sociálny, jazykový i digitálny kapitál
4. ohrozená trieda – pracuje v slabo platených profesiách, v službách, vo väčších mestách, má však vyšší sociálny i digitálny kapitál, je tu veľa žien
5. trieda miestnych väzieb – ľudia na vidieku, majú dom, rozsiahlu miestnu sociálnu sieť, nízky príjem i kultúrny, digitálny a jazykový kapitál
6. strádajúca trieda (18 %) – všetky druhy kapitálu má nízke, nekvalifikovaní, často nezamestnaní či nízkopríjmoví
Aký má toto členenie zmysel? Uvedomíme si vďaka nemu, že nemáme len vrstvy bohatých, stredno-príjmových a chudobných, ale zložitejšiu štruktúru. Každá z týchto skupín má iné politické i kultúrne postoje, sú inak otvorení migrácii, menšinám, dôležité sú pre ne iné témy, napr. rôzny vzťah k životnému prostrediu a pod. Čelia iným rizikám, inak vnímajú demokraciu a prejavujú rozdielnu mieru rezignácie. Obidve vyššie stredné triedy majú vzostupnú mobilitu – vyššie vzdelanie ako ich rodičia a svoje deti dostávajú na vysokú školu. Členovia nižších stredných tried lepšie vzdelanie pre svoje deti chcú, ale častejšie sa im to nedarí dosiahnuť. Ľudia zo strádajúcej triedy bývajú menej vzdelaní ako ich rodičia a majú nízke ašpirácie i pre svoje deti. Tradičná pracujúca trieda sa obáva globalizácie, a podľa toho volí. Na ohrozenú triedu politici často zabúdajú a neriešia jej záujmy – nižšie zdanenie práce, exekúcie, bývanie či zníženie gender pay gap. Myslím, že práve ohrozenú triedu sa na Slovensku snažil oslovovať Boris Kollár a teraz skúša rovnaké témy (lacné bývanie) Róbert Fico.
Je obmedzené zredukovať politiku na symbolický súboj na sociálnych sieťach medzi nastupujúcou kozmopolitnou triedou a tradičnou pracujúcou triedou či na kultúrne konzervatívno-liberálne konflikty medzi príslušníkmi vyšších stredných vrstiev. Politikom, ktorí dokážu osloviť aj nižšie triedy, to prináša úspech.
Daniel Prokop spochybňuje zdanlivo málo problematický obraz chudoby v Česku. Málo ľudí tu trpí extrémnou chudobou, ale mnohí majú chudobu na dohľad. No nezdieľa prehnaný optimizmus Hansa Roslinga a Stevena Pinkera (pozri moje minuloročné knižné odporúčania) o zlepšovaní všemožných globálnych ukazovateľov trendov súčasného sveta. Tí sa sústreďujú na tie pozitívne, no obchádzajú tie problematickejšie – napr. nárast civilizačných ochorení, ako sú depresia a obezita, kritický rast oxidu uhličitého či miznutie tropických pralesov. Rovnako otázka chudoby nie je taká ružová, ako sa z ich grafov môže zdať. Okrem Číny sa zastúpenie chudobných ľudí až tak zásadne nezlepšuje. Z výťahu pre chudobných sú skôr schody na druhé poschodie.
Chudoba rodín v Česku výrazne ovplyvňuje úspešnosť detí v škole. Núdza totiž zvyšuje možnosť výskytu javov, ktoré deti poškodzujú: horšiu stravu v ranom detstve, stres, rozpad domácností, nedostatok rozvojových aktivít a menšie životné ašpirácie ľudí okolo dieťaťa. Rizikové je najmä hromadné bývanie spojené s veľkým hlukom, stresom a absenciou súkromia. Prokop preto kritizuje neschválenie zákona o sociálnom bývaní a apeluje na prijatie dane z prázdnej nehnuteľnosti, ktorá vo Francúzsku pomohla na trh uvoľniť 13 % bytov.
Daniel Prokop je veľkým fanúšikom predškolskej starostlivosti (stretol som ho i v Prahe na konferencii k tejto téme a nechal si jeho knihu podpísať). Tú by podporil pred zvyšovaním rodičovských príspevkov. Pomôže chudobným deťom dohnať znevýhodnenie spôsobené horším životným štýlom, menej motivujúcim prostredím a nižšími schopnosťami a možnosťami rodičov. Navrhuje aj zvýhodniť čiastočné úväzky a zrušiť nezmyselnú zľavu na dani za nepracujúcu manželku, ktorú využíva len stredná trieda a pri ktorej ženy prechádzajúce do práce demotivačne prichádzajú o peniaze. To by rozšírilo možnosti voľby pre všetkých.
Jeho kritika smeruje k školstvu, ktoré znevýhodňuje chudobné deti. Doplácajú aj na triedenie detí na elitné a slabé, ktoré začína už v predškolskom veku a pokračuje až po viacročné gymnáziá. Túto segregáciu veľmi ovplyvňujú i ašpirácie rodičov, nielen talent detí. Aj tu funguje Bourdieuova kumulácia kapitálov – sociálne kontakty rodičov zvyšujú kultúrny kapitál detí, čo neskôr vedie k ich vyššiemu ekonomickému kapitálu. Deti z chudobných (a najmä rómskych) rodín s rodičmi bez sociálneho kapitálu majú smolu. Končia v segregovaných školách s najhorším uplatnením. Preto by elitnosť a selektivita v školstve mali začať až vo vyšších ročníkoch. Treba skvalitňovať druhý stupeň ZŠ a podporovať učiteľov.
Prokop hovorí, že odpor k inklúzii zaplatíme všetci. Segregujúcim systémom vytvárame generáciu, ktorá v čase krízy nebude schopná uspieť. Nesmieme preto prijať „zemanovský“ argument, že „každému je najlepšie medzi svojimi“. Každému je najlepšie tam, kde sa cíti prijatý.
Prokop sa odvoláva na Heckmanove zistenia. No poukazuje i na rešerš výskumov britského sociológa Edwarda Melhuisha, ktorý zistil, že škôlka pomáha naozaj len vtedy, keď do nej začne dieťa chodiť včas – jeden rok je málo. Rolu hrá i kvalita škôlky. A kvalitná predškolská výchova pomáha zlepšiť školské výsledky nielen deťom zo sociálne vylúčených rodín, ale i tým priemerným. Daniel Prokop sa prihovára za ranú starostlivosť pre 2-3-ročné deti a vynulovanie nákladov pre chudobné rodiny. Nie je fanúšikom dávania peňazí rodičom na platenie súkromných detských skupín, lebo sa dokázalo, že to zdražuje služby a chudobní si ich potom znovu nemôžu dovoliť. Rozumnejšia je dotovaná verejná služba.
V kapitole o populizme Daniel Prokop píše, že „Ne každá konzervativní politika je populismem, ale nový populismus je až na výjimky konzervativní.“ Tento nový populizmus reaguje na koniec „veľkých príbehov“, z ktorých čerpali legitimitu demokracie 20. storočia. Socializmus hovoril o emancipácii pracujúcich, neoliberalizmus o spásonosnom trhu a progresivizmus o víťazstve rozumu a pokroku vďaka vede. Tieto príbehy prešli krízou a vákuum vypĺňa nový populizmus vlastným príbehom o skepse k expertom a návrate k starým symbolom, identite a hrdosti. Postindustrializácia prinášajúca úpadok niektorých starých foriem výroby a priemyslu a posilňujúca pocit poklesu či „budúcej chudoby“ poháňa tento nový populizmus vpred. Ľudia s nízkymi kompetenciami a sociálnym kapitálom vcelku oprávnene predpokladajú, že sa nebudú mať lepšie. Cítia, že strácajú uznanie v spoločnosti, čo znižuje ich dôveru v inštitúcie a tradičnú politiku. Populisti im ponúkajú naratív návratu, uznanie frustrácie z úpadku ich regiónu a komunity a novú kultúrnu identitu vymedzujúcu sa voči outgroups (Rómom, gejom, migrantom...).
V kapitole o zdrojoch cituje Prokop starší kontroverzný výrok premiéra Špidlu, že „zdroje jsou“. Poukazuje na pololegálne optimalizácie, daňové úniky a daňové raje, z ktorých ďalej rozprávkovo bohatne finančná elita, na čo doplácajú chudobní u nás i chudobné krajiny všeobecne. Tieto úniky oslabujú i ekonomickú a politickú stabilitu demokracií, zvyšujú ich zadlženie, ovplyvňujú migráciu. Prokop odporúča rozumnú progresívnosť v daniach. Fandí daniam z prázdnych nehnuteľností či daniam z leteckej dopravy. Hovorí, že Česko (ale rovnako aj iné štáty) dáva rôzne neefektívne dotácie a podpory časti strednej triedy, ktoré potom chýbajú inde.
* * *
Anne Applebaum: Súmrak demokracie
Americká novinárka a historička, držiteľka Pulitzerovej ceny, Anne Applebaum sa o zmeny v strednej a východnej Európe zaujímala až do takej miery, že sa v roku 1992 stala manželkou bývalého a momentálne i súčasného poľského ministra zahraničných vecí Radka Sikorského. I vďaka tomu poznala zákulisie transformujúceho sa Poľska ešte dôvernejšie. Jej osobná skúsenosť preniká i do jej známej knihy Súmrak demokracie: Zvodné lákadlo autoritárstva. Analyzuje v nej vzostup populizmu, nacionalizmu a autoritárstva v našom regióne, ale i v západných krajinách a kombinuje to s vlastnými príbehmi.
31. decembra 1999 sa v malom kaštieli na severozápade Poľska konal silvestrovský večierok. Radek Sikorski a Anne Applebaum hostili priateľov novinárov, diplomatov, úradníkov i politikov. Všetko prozápadných demokratov: antikomunistov, konzervatívcov, liberálov – vtedy sa tomu hovorilo pravica, rovnako ako u nás. Vládla tam optimistická nálada. Dnes by sa polovica účastníkov večierka nerozprávala s tou druhou. Poľsko sa polarizovalo a mnohí demokrati prešli na nacionálno-konzervatívno-populistické pozície. Applebaum hovorí, že „ktorákoľvek spoločnosť sa pri vhodných podmienkach môže obrátiť proti demokracii.“ Dejiny to dosvedčujú.
Deje sa to dokonca i v Amerike, kde otcovia zakladatelia nastavovali všetky možné brzdy a protiváhy, aby tomu predišli. Hamiltom čítal znovu a znovu staré grécke a rímske dejiny a premýšľal, ako sa dá zabrániť tyranii. Spolu s Johnom Adamsom či Thomasom Jeffersonom vedeli, že akýkoľvek systém postavený na racionalite bude vždy čeliť riziku výbuchu iracionality. A naozaj sa to deje. Ako hovorí behaviorálna ekonómka Karen Stenner, takmer tretina obyvateľov ktorejkoľvek krajiny má autoritárske predispozície: netoleruje zložitosť a uprednostňuje homogenitu a poriadok. Irituje ich kakofónia a hluk hádok, obracajú sa na tých, ktorí im sľubujú pokoj a jednotu.
Prvý neliberálny štát riadený jednou stranou zriadil Lenin v Rusku v roku 1917. Neodmeňoval najsnaživejších a najschopnejších, ale najvernejších. Túto tendenciu vidno i dnes. Neschopní vnímajú svoj neúspech, sú zatrpknutí voči systému, závistliví, pomstychtiví a presvedčení, že si zaslúžia vládnuť. Spochybňujú hodnotu súťaže. Aby neliberálni politici oslovili verejnosť, potrebujú príslušníkov intelektuálnej a vzdelanej elity (mysliteľov, novinárov, umelcov), ktorí sú ochotní zradiť pravdu a kolaborovať s novým systémom. Kolaborujúca nová elita týchto nových lídrov bráni a legitimizuje bez ohľadu na rozsah klamstiev, korupcie a deštrukcie. Dostáva za to výhody. Spolu oslovujú túžbu ľudí byť súčasťou osobitného spoločenstva, nadradenej komunity.
Dopredu sa dostávajú tzv. reštaurační nostalgici. Tým nestačí spomínať na dobrú minulosť. Sami tvoria nové mýty, prebudovávajú stratený domov a zaplátavajú medzery v spomienkach. Neuznávajú komplikovanosť minulosti, chcú „komixovú verziu dejín“ a chcú ju prežívať teraz. Preto ide reštauračná nostalgia ruka v ruke s konšpiračnými teóriami, klamstvami, vytváraním alternatívnych dejín, ponúkaním ľahkých vysvetlení problémov a pomenovaním obetných baránkov (prisťahovalci, elity, EÚ...). Majú odpovede na to, kto nám vzal vnútornú identitu a nahradil ju čímsi lacným a umelým. Demokracia podľa nich prináša kultúrny zmar a rozklad. Tomuto pocitu podľahli mnohí britskí konzervatívci (a Applebaum predtým ku konzervatívcom patrila, priatelila sa s nimi a písala pre ich noviny). Neznášali Blaira, ktorý v sebe nemal ani gram nostalgie, chcel modernosť. Britskí nostalgici si pocit úpadku Británie spojili s EÚ a položili základy pre Brexit, ktorý mal byť pre krajinu poslednou možnou záchranou.
Algoritmy nových sociálnych médií ľudí unášajú do víru klamstiev a konštantného hnevu. Ponúkajú priestor novým klerikom populistických strán, ako oslovovať ľudí preferujúcich jednoduchý jazyk, silné symboly a jasnú identitu: slogany o jednote, harmónii, tradíciách. To prináša hyperpolarizáciu. V Amerike víťazí Trump, v Európe odporcovia manželstiev homosexuálov, afrických taxikárov a eurokratov.
Konzervatívci sa zmenili. Reagan nevyzýval Američanov na zjednotenie okolo krvi a pôdy, ale okolo ústavy. „Kým budeme pamätať na svoje pôvodné hodnoty a veriť v seba, budúcnosť bude vždy naša.“ Kresťanská pravica dnes čerpá sklamanie z toho, čo vníma ako morálny úpadok, miešanie rás a nezvratný sekularizmus. Na druhej strane, ľavica je skľúčená deštruktívnou silou kapitalizmu, silným rasizmom a americkou vojenskou prítomnosťou v cudzine. Na to prichádza Trump s hlbokým cynizmom, bez potuchy o zámeroch Otcov zakladateľov, s presvedčením, že všetko je skorumpované, zmanipulované, a preto je povolené siahnuť po akomkoľvek prostriedku na zvrhnutie intrigánov. Delegitimizuje základné inštitúcie, nepotrebuje ich brániť a maže rozdiel medzi demokraciou a autokraciou.
Anne Applebaum končí svoju knihu úvahou, že možno sme v bode zlomu. Možno doterajší slobodný svet s racionálnou diskusiou, úctou k odborníkom, Európou bez hraníc bol len jednou z mnohých dejinných slepých uličiek. Možno žijeme v súmraku demokracie a naša civilizácia smeruje k vláde autoritárov. Ale pripúšťa i druhú možnosť, že voči podvodníkom a dezinformátorom začneme byť podozrievaví. Táto neistota tu bola s nami vždy. John Stuart Mill, Thomas Jefferson ani Václav Havel nikdy nesľubovali niečo večné. Demokracia nie je garantovaná navždy. Od občanov vyžaduje zapájanie, úsilie a zápas.
* * *
Gijs Van Hensbergen: Gaudí
Keď som sa spýtal ChatGPT otázku, ktorá kniha o Gaudím je najlepšia, odporučil túto. Holandský historik umenia a odborník na architektúru Gijs van Hensbergen je expertom na španielsku kultúru. A Gaudího životopis sa mu podaril dobre. Zrozumiteľne v ňom predstavuje génia, o ktorého diele sa sporili ľudia pred sto rokmi a dokázali sme to dnes i my s kamarátmi pri pive. Pred čítaním však odporúčam navštíviť Barcelonu a nechať sa uniesť čo najviac Gaudího projektmi. Knihe budete lepšie rozumieť. Po jej prečítaní by sme si mali dať v Barcelone opätovné kolo prehliadok a lepšie zasa rozumieť jeho dielam
Intelektuálnym hnutím Gaudího mladosti bola snaha o znovuzrodenie katalánskej identity. Cesta k modernosti sa razila cez odkrývanie minulosti a charakteru tohto španielskeho regiónu. Antoni Gaudí zostal celý život verný katalánskej myšlienke, objavovaniu kultúrnych a prírodných prameňov Katalánska. Vždy uprednostňoval katalánsku tvorivosť nad „španielskou kultúrou flamenga a klepkajúcich kastaniet“. I s návštevami odmietal hovoriť po španielsky a žiadal od nich katalánčinu. Preto bolo jeho dielo neskôr i v nemilosti Frankovho režimu, ktorý 40 rokov zatajoval katalánsku identitu.
Pochádzal z religiózneho prostredia, no v rebelujúcej mladosti sa vysmieval náboženským procesiám. Neskôr sa však odklonil od svojich liberálnych názorov. Od jeho tridsiatky sa kľúčovým prvkom jeho tvorby stávajú biblické texty a katolícka liturgia. Napríklad s obrazmi zo Zjavenia svätého Jána sa uňho stretávame opakovane.
Gaudí v škole nenávidel mechanické učenie, no už vtedy vynikal v geometrii. Mal úžasnú vizuálnu predstavivosť, ktorú prepájal s realitou. „Jeho zmysel pre detail je japonský, hlboká religiozita katolícka a štruktúrna brilantnosť jeho bielych atík kalvínska.“ Od mladosti bol veľmi húževnatý a dokázal zvládnuť neuveriteľnú pracovnú záťaž. Svoj prístup brúsil na využívaní osobnej skúsenosti, ale i oboznámenosti sa s dejinami architektúry. Nenechal sa ovplyvňovať tradičným vkusom, nebol štylistickým snobom, neanalyzoval len majstrovské diela, ale i obyčajné továrne, stajne a domy.
Za architekta promoval v roku 1878 a hneď začal budovať základy svojej kariéry. Na začiatku 80-tych rokov ho poznal len malý okruh ľudí, o sedem rokov neskôr už patril k najváženejším a najslávnejším architektom v Katalánsku. Za rastom jeho slávy bolo z veľkej časti i aktívne zapojenie sa do činnosti vtedajších spolkov, ktoré rozvíjali objavovanie katalánskej minulosti a budovania novej spoločnosti. S nimi navštevoval slávne pamiatky a cez ne sa dostal i k svojim prvým zákazkám.
Začiatky boli eklektické, no už vtedy sa rodil jeho typický štýl. Napríklad vo svojich osobných poznámkach z počiatočného obdobia si poznamenal: „Ornament bol, je a bude farebný. V prírode nenájdeme žiadny predmet, ktorý by bol jednofarebný, čisto uniformný z hľadiska farby - nenájdeme ho medzi rastlinami, v ríši geológov, topografov, ani vo svete živočíchov. Farebný kontrast sa vždy vyskytuje v tej či onej miere, a preto i každý architektonický prvok musí byť úplne či čiastočne farebný.“ Za jeho bazárový štýl, ktorý je opakom strohosti, sa mu mnohí dodnes vysmievajú. Mladý Picasso a ďalší o ňom hovorili, že ho kúzlo malebnosti natoľko pobláznilo, až sa prepadol do absurdity. No jeho tvorba stojí na objavovaní prírodných zákonitostí. „Diskutovať o Gaudího vkuse je ako zaoberať sa vkusom veľrýb.“
Legenda hovorí, že keď predseda Zbožného združenia svätého Jozefa Bocabella rozbehol výstavbu kostola Sagrada Familia a prišiel o svojho prvého architekta, bol zúfalý. V noci sa mu snívalo, že stretne mladého architekta s prenikavo modrými očami, ktorý mal jeho kostol zachrániť. O niekoľko dní ho stretol. S Gaudím sa dohodli, ten dostal absolútnu autonómiu, a od roku 1883 až do konca života rozvíjal svoj najveľkolepejší projekt. Tým sa skokom zaradil medzi špičku barcelonských architektov.
V tom istom roku začal robiť i na dome podnikateľa Vicensa v novo rozvíjajúcej sa štvrti Eixample. V Casa Vicens rozvíja Gaudí prvýkrát a naposledy nie katolícko-katalánsky motív, ale maurský štýl svojimi všadeprítomnými ornamentmi, rohovými oknami, arabskou fajčiarňou... Gaudího neustále prerábanie a rozšafné pridávanie luxusných prvkov vraj takmer priviedli majiteľa na pokraj bankrotu. No dom priniesol revolúciu secesnej estetiky.
Gaudí bol romantikom konca 19. storočia. Romantizmus uvoľnil novoklasicistické putá štýlu, obsahu a pocitov. Prejavoval sa v dekadencii Pugina, Ruskina či Baudelaira, ktorí autenticky pustili uzdu svojej tvorivosti i temnej zmyselnosti. Katolícka cirkev s nimi paradoxne mala styčnú plochu - nepriateľa v podobe priemyselnej estetiky a materializmu, ktorý zhrubol cit spoločnosti. I cirkev usilovala o prebudenie vlastného estetického a duchovného potenciálu. Gaudí sa stal jedným z realizátorov tohto dopytu.
No tieto dva prúdy boli v rastúcej polarizácii. Na jednej strane stál anarchizmus, bohémstvo a odborárstvo a na druhej katolícka hierarchia, vládnuca trieda a reakčná vláda. Strach z dekadencie, rozkladu, opilectva, lascivity a antiklerikalizmu inšpiroval druhú stranu k reakcii. Gaudí sa zapojil do Združenia umelcov svätého Lukáša, ktoré sa postavilo proti zobrazovaniu nahých ženských modelov, proti liberalizmu a umeniu pre umenie. Picasso a s ním prepojení umelci, ktorí sedávali v krčme U štyroch mačiek (stále funguje, i my sme si tam dali sangriu) sa posmievali tomuto „svätuškárskemu húfu“. Picasso posielal Gaudího a Sagradu Familiu do čerta. Naopak, Gaudího znechucovali títo barcelonskí progresívni mladí umelci.
Paradoxne, čím viac bol Gaudí antliberálny, pesimistcký a posadnutý utrpením, tým nádhernejšia bola jeho architektúra. Vo svojom štýle premýšľal nad vzťahmi medzi časťami a vytváral formy predurčeného charakteru, ktoré obsahovali duch originálu. Povedal, že človek „netvorí, ale odhaľuje. Ten, kto uvidí v zákonoch prírody oporu pre svoje dielo, spolupracuje so Stvoriteľom. Ten, kto len kopíruje, tak nečiní. Z tohto dôvodu je originalita založená na návrate k pôvodu.“
Jedno z najdôležitejších stretnutí Gaudího života bolo s Eusebi Guellom, mimoriadne bohatým barcelonským podnikateľom. Guell stelesňoval zmes náboženskej ortodoxie, bohatstva a lásky k fajnovým veciam. Toto priateľstvo geniálneho umelca a štedrého mecenáša prinieslo svetu veľkolepé diela. Gaudí bol Guellovým rodinným architektom nasledujúcich 35 rokov až do jeho smrti. Guellova kolónia sa stala architektonickým laboratóriom, kde sa využívala metóda pokusu a omylu. Medzi borovicami stál najvyspelejší ateliér sveta. Aristokrat ducha Guell nechával Gaudímu priestor na tvorbu.
Gaudí bol morom nápadov, často bizarných, ktorými neustále zaplavoval svojich spolupracovníkov. Premýšľal každý jeden detail svojho diela. Nechcel vytesať napodobeninu kvetiny, ale jej podstatu. Odstraňoval jej detaily tak dlho, kým nevznikla ideálna ruža v okamihu zrodu. V pôdorysnom pláne Guellovho parku s množstvom zvlnených cestičiek či v pôdoryse Casa Milá nenájdete ani jednu rovnú čiaru. Gaudí ich neznášal.
Pri Guellovom parku Gaudí vyzrel na veľkého sochára 20. storočia, v jeho štýle sa spojili štruktúra, subjekt, výzdoba i funkcia. Spolu so spolupracovníkom Jujolom tu vytvoril svoje najradostnejšie dielo - hadovitú lavičku na strešnom námestí, ktorá okrem funkčného účelu vyjadrovala mytologickú a symbolickú silu s množstvom ukrytých odkazov. Tam, kde končil racionalizmus, začínalo hľadanie ideálnej krásy.
Casa Battló bola dokončená v roku 1906 a patrí k majstrovským dielam secesie. Gaudí sa tomuto označeniu bránil, lebo ho to spájalo s modernistickou herézou a pokrokárstvom. Tu sa stal sám sebou. Bol to prvý z jeho domov, v ktorom som bol, omráčil ma a už som nešetril za vstupné a chcel vidieť ďalšie.
Po dokončení Casa Battló začal Antoni stavať Casa Milá, známu ako La Pedrera (Kameňolom). Tá sa stala asi najcharakteristickejšou ukážkou jeho tvorby. Gaudí starostlivo navnímal stavebný pozemok a duch miesta. Dom mal vychádzať z katalánskej kultúry a napĺňať jej potreby morálky a vhodnosti. Architekt sa úspešne pokúsil o vytvorenie dokonalej napodobeniny katalánskej prírody, čo mnohí označovali za príklad bezmedznej márnivosti. Dokonca môžeme povedať, že zdokonalil prírodu samotnú, zobrazil tu neviditeľnú dušu sveta, stavbou reagoval na nevedomie a hĺbky ľudskej psychiky. Čelil obvineniam, že sa staval do role Boha. Casa Milá vyjadruje jeho prehnané sebavedomie, odvahu, vzťah k harmónii a konštrukčnej praktičnosti. Táto starobylá i moderná stavba je skutočným postmodernistickým majstrovským dielom. Bola to jeho posledná svetská zákazka.
Celý záver života sa intenzívne venoval už len Sagrade Familii. Tá je jeho meditáciou na novogotickú tému. Pri tomto monštruóznom projekte človek cíti až protestantskú nechuť z plytvania. Sagradu Familiu to opisovať nebudem, tú treba vidieť a obdivovať alebo neznášať. George Orwell v Holde Katalánsku napísal, že podľa neho prejavili anarchisti zlý vkus, že nevyhodili Sagradu Familiu do vzduchu, keď mali tú možnosť. Na druhej strane Gaudí mal a dodnes má obrovské množstvo obdivovateľov (patrím k nim).
Van Hensbergen uvádza, že Gaudí celý život cítil predurčenosť. Vedome dramatizoval sám seba a vytváral postavu. Neskôr sa z neho stal dandy, a ešte neskôr cisterciánsky mních a umelec-kňaz. V mladosti mal zopár neopätovaných ľúbostných pokusov, po ktorých sa zmieril s celoživotným celibátom a k ženám mal odstup. Žil sám a asketicky, len pre svoju vieru a dielo. Prísne dodržiaval pôst. Bol vegetarián, uprednostňoval vodu a čerstvý vzduch. Čas jedla považoval za zbytočné vyrušenie v práci. Okrem umeleckého sebavedomia a tvrdohlavosti v ňom staroba a choroba posilňovali niekedy až hrubosť, tvrdosť a útočnosť.
V roku 1926 zrazila starého Gaudího pri jeho ceste do kostola električka. Najprv ho považovali za tuláka, nespoznali v ňom slávneho architekta. O koho ide, zistili až v nemocnici, kde zomrel. Veľkolepý pohreb sledovala celá Barcelona. Pochovali ho v krypte Sagrady Familie. V Barcelone a okolí po ňom zostalo deväť stavieb a ďalšie tri v Španielsku.
* * *
Angelo Longoni: Modigliani
Taliansky režisér, scenárista a dramatik Angelo Longoni sa podujal i na písanie kníh. A pri Modiglianim to dal na pána. Búrlivý a krátky život tohto maliara a sochára prežívame v rozsiahlom životopisnom románe od jeho narodenia (1884) v talianskom Livorne až po smrť vo veku 35 rokov v Paríži. V prvej osobe k nám rozpráva samotný umelec, ale v iných kapitolách i ľudia z jeho okolia. Získavame tak plastický obraz vnútorného prežívania i vonkajšieho vnímania Amedea Modiglianiho, ktorého diela sa dnes predávajú za desiatky miliónov dolárov a jeho akt Nu couché sa stal po Picassovom obraze alžírskych žien druhým najdrahším umeleckým dielom všetkých čias predaným za 170 miliónov dolárov.
Modigliani bol najmladší zo štyroch detí. Keďže od malička trpel rôznymi chorobami a celý život ukrývanou vracajúcou sa tuberkulózou, jeho matka k nemu mala špeciálne podporujúci vzťah. „Znova horúčka. Znovu kašeľ a bolesť. Táto choroba sa vracia nečakane a náhle.“ Matka podporuje jeho umelecké štúdiá a dozrievanie z peňazí svojho brata. Amedeo sa takto necháva dlho vydržiavať, no v neskoršej dospelosti sa z hrdosti vzdá tohto príjmu a ťažko sa pretĺka predajom vlastných diel, ktoré mu v tom čase zaplatia ledva základné životné náklady.
Už v Taliansku si hľadá svoj umelecký štýl, ale po rozšírení obzorov cíti, že ak sa chce naozaj rozvinúť, potrebuje sa dostať do centra vtedajšieho umeleckého sveta - do Paríža. Tam sa sťahuje v roku 1906. Ihneď sa dostáva do denného styku s parížskou bohémou - bytosťami, „ktoré z vlastnej tvorivosti spravili svojho démona.“ Brâncuși, Cocteau, Soutine, Picasso... Najviac Picasso. Celý svet pozoruje týchto slávnych umelcov, ktorí udávajú nové trendy a definujú umeleckú tvorbu začiatku 20. storočia. K tomu však žijú zhýralý život plný alkoholu, drog a prelietavého sexu. Voľnomyšlienkársky Amedeo tiež prepadá tomuto bohémskemu životu, ktorý neprospieva jeho chatrnému zdraviu.
Modigliani sa však nechce pridať k žiadnemu z umeleckých smerov. Pomyselne súperí najmä s Picassom. Chce tvoriť svoj vlastný štýl, vyjadrovať to, čo vidí vo vnútri. Nechce napodobňovať skutočnosť, ktorú nenávidí. Jeho obrazy či sochy sa nemôžu podobať modelom. Robí ich poetickú, metafyzickú abstrakciu. Hovorí, že portréty by sa mali maľovať s jedným okom otvoreným a druhým zavretým. Model tak jedným okom nazerá na vonkajší svet a druhým do svojho vnútorného. Umenie by malo slúžiť oku vnútornému, ako aj vonkajšiemu. Malo by burcovať fantáziu divákov. Na pochopenie jeho diel treba inšpiráciu alebo intuíciu. Preto nevie maľovať krajinky. Potrebuje vyjadrovať človeka.
Najviac sa vníma ako sochár. No odbíjanie kameňa a množstvo prachu dramaticky zhoršujú jeho zdravotný stav. I tak pokračuje a prestáva, až keď je naozaj zle. Sochárstvo mu však pomohlo ešte lepšie rozvinúť i jeho maliarsky prejav, charakteristický portrétmi s dlhými tvárami a krkmi. Jeho dráždivé akty poburujú, ale i priťahujú pozornosť.
V románe postupne prežívame všetky Modiglianiho životné lásky. Nakoniec už ako vyzretý tvorca v roku 1917 stretáva mladučkú umelkyňu Jeanne Hébuterne, ktorá je do neho už dlho tajne zamilovaná. Tá mu onedlho porodí dcéru, žiaľ, v čase jeho zdravotnej krízy. O necelé tri roky Amedeo tuberkulóze podlieha. Jeanne, ktorá bola znovu tehotná v ôsmom mesiaci, jeho smrť nezvláda a na druhý deň vyskakuje z okna a zomiera tiež. Cena Modiglianových diel okamžite po smrti prudko rastie, hoci on strávil poslednú časť života v bezútešnej chudobe.
Longoniho Modigliani je navonok búrlivák, ktorý často pohoršuje Parížanov prekračovaním akýchkoľvek hraníc. Vo vnútri však vnímame človeka túžiaceho po dobre a spravodlivosti.
* * *
Aleksandra Wojtaszek: Fjaka
Fjaka je dalmatínske označenie pre stav duše prepadajúcej sa do ničoty, ktorá chce len pozerať do diaľky a rezignovala na akúkoľvek činnosť. Riziko jej výskytu stúpa teplom. Keď vám hrozí fjaka, môžete si napríklad prečítať túto absyntovku od poľskej reportérky Aleksandry Wojtaszek.
Reálnu Dalmáciu spoznáte, keď skončí turistická sezóna. Na konci leta sa Chorvátsko mení, turisti odchádzajú, Chorváti počítajú tržby, opadáva letná intenzívnosť. Fajront, výdych, úľava. S jesennými vetrami akoby prichádzala iná krajina. Ľudia, ktorí prenajímali svoje domy turistom, sa vracajú z garáží. Dalmatínci vtedy určite na tajných zábavách topia figuríny Čechov a Poliakov v šortkách a žabkách. Severania sa pre miestnych stali zdrojom príjmu i starostí. Utekajú každé leto na juh od svojej reality za ilúziou príjemného života bez práce, zhonu, daní a formalít. V Dalmácii tak roztáčajú turistický priemysel, ktorého cieľom je prichádzajúce miliónové masy ubytovať, nakŕmiť, taktne obrať o peniaze a poslať domov. V roku 2019 prišlo viac než 20 miliónov turistov, čo je 5-násobok populácie. Rovnako sa masy Chorvátov presúvajú k moru, aby tu zarobili na turistoch. Turizmus tvorí takmer štvrtinu HDP Chorvátska. Formy zárobku, z ktorého sa žije celú zimu, sú rôzne. Od 60-tych rokov bolo napríklad populárne tzv. galebarenje - balenie čajočiek - letné dobrodružstvo, zábavná technika nadväzovania milostných vzťahov so zahraničnými turistkami - Nemkami, Rakúšankami, Angličankami... Dnes však masovosťou a zvyšovaním produktivity klesá záujem a chuť na osobné rozhovory a vzťahy.
Aká je reálna Dalmácia?
Tá fandí Hajduku Split. Príbeh hovorí, že o vznik tohto kultového futbalového klubu sa zaslúžila skupina študentov zo Splitu, ktorí v roku 1893 v Prahe zažili súperenie Sparty a Slávie a rozhodli sa hrať futbal lepšie ako Pražáci. Keď sa vrátili k Jadranu, priniesli tam loptu - balun - i nový šport. Hajduk získal na futbal v meste monopol a stal sa kultom. „Iným klubom sa fandí, pre Hajduk sa žije!“ Názov má po hajdúkoch, legendárnych zbojníkoch, ktorí trápili aj osmanských Turkov. Klub reprezentoval spájanie juhoslovanských národov, ale neskôr aj chorvátsky nacionalizmus. Jeho ultras sú združení vo fanklube Torcida, čo bol asi prvý fanúšikovský klub v Európe. Inšpiroval sa počas majstrovstiev sveta v roku 1950 fanúšikmi juhoamerického Uruguaja a Brazílie.
Najpestovanejším originál dalmátskym športom je však picigin, ktorý sa zrodil na pláži Bačvice. Hráči majú nohy po kolená vo vode a odrážajú loptičku rukou, aby nespadla do mora. Cieľom je odraziť ju čo najviac ráz a čo najlepším štýlom.
Chorváti sa formovali príchodom Slovanov na územie Rímskej ríše a ich miešaním s pôvodným obyvateľstvom, potomkami ilýrskeho kmeňa Liburnov. O nadvládu nad ostrovmi prebiehali dlhé boje medzi talianskymi Benátkami, Zadarom a Rabom. No o národoch pred 19. storočím hovoriť nemôžeme. Niť miestnych dejín tvorí zdôrazňovanie príbuznosti a odlišností Chorvátov od Srbov. 4-miliónový chorvátsky národ chce sebe i svetu dokázať, že nepatrí k Balkánu a že nie je len katolíckou odnožou veľkého pravoslávneho Srbska, ale ako potomok latinskej civilizácie prislúcha k Európe. A tak sa zdôrazňujú všemožné rozdiely v histórii i jazyku, hoci častokrát sú umelé a diskutabilné. Hrdinom ľudovej predstavivosti a pomyselným chorvátskym kráľom sa stáva vodca sedliackeho protifeudálneho povstania Matija Gubec zo 16. storočia. Hlásil sa k nemu i ďalší neskorší juhoslovanský vodca - partizánsky veliteľ a komunistický vládca Josip Broz, známy ako Tito, syn Chorváta a Slovinky. Tretím chorvátskym hrdinom je, samozrejme, Franjo Tudman, otec vlasti a prvý prezident. Dnes Chorvátov spája, hoci kritici nerešpektujúci konsenzus mu vyčítajú nepotizmus, korupciu, klientelizmus, nacionalizmus a historický revizionizmus. To však pri takýchto politických lídroch nie je ojedinelé. Len smrť ho pravdepodobne zachránila pred rozsudkom v Haagu.
Keď v júni 1991 Slovinsko a Chorvátsko deklarovali odpojenie od Juhoslovanskej federácie, tá so Slovinskom bojovala len 10 dní. Srbi a Slovinci sú si vzdialenejší, majú rozdielnu reč, nebol dôvod na vojnu. S Chorvátskom to bolo iné, vojna trvala 4 roky. Najprv srbská Juhoslovanská armáda s podporou paravojenských oddelov dobyli Vukovar a dlhé mesiace obliehali Dubrovnik. Republika Srbská krajina so sídlom v Knine zaberala takmer tretinu územia dnešného Chorvátska. Potom sa Srbi viac realizovali v Bosne a s Chorvátskom mali 3 roky prímerie. V r. 1995 si Chorváti vrátili územie Srbskej krajiny v operácii Búrka, ktorá sa stala takmer mýtickou. Teraz odtiaľ utekali Srbi a vracali sa tam Chorváti. Pre Chorvátov je ich vojna čisto obrannou a nechce sa im spomínať na svoje zaangažovanie v bojoch v Bosne a Hercegovine. Za všetko sú vinní Srbi.
Je paradoxom, že viaceré chorvátske dialekty sú si medzi sebou vzdialenejšie ako kodifikovaná chorvátčina a srbčina či bosniančina. Rozdiel je v používaní latinky a cyriliky.
V rámci Chorvátska najviac sníva o nezávislosti severozápadná Istria, ktorá je najrozvinutejším a najliberálnejším chorvátskym regiónom. Na území okolo Puly sa v 19. storočí obrodzovali tri moderné národy - Slovinci, Chorváti i Taliani so svojím risorgimento [rizordžimento - obrodenie]. Poloostrov prechádzal z rúk do rúk od Rakúsko-Uhorska cez Taliansko až po Titových partizánov. Istrijská identita je antinacionalistická a antifašistická. V roku 1921 tu prebehlo prvé protifašistické povstanie na svete organizované baníckymi odborármi. Na konci druhej svetovej vojny tu ľavičiari vraždili Talianov - čo si tí dodnes pripomínajú ako Fojbu, pomenovanú podľa krasových jaskýň, kam ukladali telá mŕtvych. Pripomína to odsun Nemcov z Čiech.
S fašizmom má však Chorvátsko i najsmutnejšiu časť svojich dejín. Chorvátski ustašovci Ante Paveliča, ktorí s povolením Mussoliniho vytvorili počas vojny Nezávislý Chorvátsky Štát, vo svojich koncentračných táboroch Slana a Jasenovac vyvraždili takmer stotisíc príslušníkov nežiadúcich národov - Srbov, Židov či Rómov. Na toto obdobie by Chorváti najradšej zabudli, bránia sa o ňom hovoriť a pozostatky tábora Slana zatajujú.
Korčula sa označuje za ostrov slobodnej mysle. Medzi rokmi 1964-74 sa tu organizovali filozofické semináre, slávne korčulianske letné školy, ktoré navštevovali také osobnosti ako Erich Fromm, Ernst Bloch, Leszek Kolakowski, Henri Lefebvre či Herbert Marcuse. Pred nástupom turizmu však boli ostrovy dlho synonymom chudoby a hladu. Ich požehnaním a kliatbou bola soľ, ktorá im prinášala bohatstvo i ozbrojené konflikty.
Napriek dojmu o veľkých príjmoch z turizmu netreba zabúdať, že sa týkajú len prímoria a 3-4-mesačnej sezóny. Inak sa i dnes Chorváti sociálne trápia a z krajiny v uplynulých rokoch emigrovala desatina obyvateľstva, štyristotisíc obyvateľov. Sčítanie obyvateľstva odkrylo smutnú pravdu, že tu už nebýva teda 4,5 milióna obyvateľov, ako sa tvrdilo, ale len 3,8 milióna.
* * *
(ed.) Miro Pollák: Pokrytectvo
Historici, ktorí budú skúmať myslenie v našej krajinke, to majú ľahké. Vyhľadajú si zbierky Mira Polláka k vybraným témam (udavačstvo, ploty, solidarita, dôstojnosť) a začítajú sa do desiatok rôznych spracovaní týchto tém, ako ich videli rôzne osobnosti. Miro ich ponúka i učiteľom ako „neformálne učebnice predmetu občianska zrelosť“. Teraz si zobral na mušku – pre náš región zaujímavú – tému pokrytectva. František Mikloško rozoberá vynútené pokrytectvo komunistických vyšetrovateľov. Fedor Gál sa (ako sám píše) „hrabe v starom bahne“ a vracia sa k spolupráci Jána Budaja s ŠtB. Michal Hvorecký sa zameriava na dnešných politických pokrytcov a našu národnú schopnosť osprostievať každou novou skúsenosťou. Biológ Ladislav Kováč sa vo svojom liste exprezidentovi Schusterovi venuje postkomunizmu ako najvyššiemu štádiu komunizmu. Samo Marec vidí príčinu nášho pokrytectva v túžbe po pokoji. Zuzana Fialová hlbšie analyzuje moderné zelené pokrytectvo, ktoré mnohí používajú, aby vyzerali pekne, no nenasledujú to činmi. Geniálnemu Tomášovi Janovicovi stačí pár trefných aforizmov, napríklad „Sme zasľúbená zem. Samé sľuby.“ Alebo „Náš Hamlet: ´Byť, či nebyť sviňa, to už dávno nie je otázka.´“ Dušan Ondrušek, Andrej Bán, Ivan Kamenec, Zuzana Szatmáry, Soňa Gyarfášová, Michal Vašečka a mnohí ďalší múdri ľudia v krátkych textoch sa zo svojho uhla pohľadu hrajú s tým, ako by sa dalo najlepšie ilustrovať pokrytectvo. Ďakujem Mirovi, že do tejto zbierky zahrnul i moju úvahu Nebeská vrátnica.
Chudoba, Rómovia
* * * * *
Sendhil Mullainathan, Eldar Shafir: Scarcity. Why Having Too Little Means So Much
Čo sa deje s našou mysľou, keď cítime, že máme príliš málo, a ako to ovplyvňuje naše rozhodnutia a naše správanie? Odpoveď na túto otázku prinášajú dvaja geniálni profesori behaviorálnej ekonomiky a psychológie Sendhil Mullainathan a Eldar Shafir v knihe Nedostatok. Hoci sa už nejaký čas snažím porozumieť mentalite chudoby, táto kniha dramaticky posunula moje vnímanie tohto fenoménu a mám z nej desiatky poznámok. Zopár z nich ponúkam i tu.
Prvý aha-moment spočíva v tom, že psychologická logika nedostatku funguje v mnohom rovnako pri nedostatku peňazí, ako i pri nedostatku času, alebo i pri nedostatku kalórií. Chudobný človek z osady, zaneprázdnená manažérka či modelka držiaca diétu môžu zažívať podobné negatívne dopady. Nedostatok mení naše myslenie. Tak, ako hladujúci myslia len na jedlo, nedostatok akéhokoľvek druhu pohltí našu myseľ. Sústredíme sa na naplnenie našej potreby. Pre zaneprázdnených to môže byť projekt, ktorý musia dokončiť. Pre tých, ktorým chýba hotovosť, to môže byť platba nájomného za tento mesiac. Pre osamelých nedostatok spoločnosti.
Pri nedostatku upadáme do tunelového videnia a prestávame si všímať ostatné veci. Manažérka, ktorá má málo času na prípravu zajtrajšej dôležitej prezentácie pre významného klienta, sa nedokáže sústrediť na dnešné potreby svojej dcéry a je k nej nepríjemná, čo si neskôr vyčíta. Podľa štúdií ľudia skonzumujú viac kalórií, keď sú rozptýlení. Odolať všetkým pokušeniam dokáže len niekto veľmi silný. Hovorte chudobnému, aby si nezobral ďalšiu pôžičku či nekúpil to, čo naozaj nepotrebuje. Takéto rady fungujú viac v teórii ako v praxi. Nedostatok zmenšuje našu mentálnu kapacitu alebo, ako to nazývajú Mullainathan a Shafir, "šírku pásma“.
Šírka pásma je súhrnný pojem pre našu kognitívnu kapacitu a exekutívnu kontrolu. Zahŕňa to schopnosť riešiť problémy, uchovávať informácie, logicky zdôvodňovať, fluidnú inteligenciu, ako je schopnosť abstraktne myslieť a riešiť problémy, ale i našu schopnosť plánovať, udržiavať pozornosť, pamätať si či kontrolovať sa. To všetko sa pri nedostatku zmenšuje. Čiže v nedostatku horšie myslíme a menej sa vieme ovládať.
I hádka s partnerom zaberá kapacitu mysle. No je len situačná. Nedostatok peňazí a času je však trvalejší jav. Nie je to len o tom, že máme stres - hoci nedostatok môže byť stresujúci. Keď stále myslíme na vyriešenie najakútnejšej potreby, je to ako vnútorný hluk, ktorý nás neustále vyrušuje, a zaťažuje náš mentálny procesor. Zostáva mu potom menej kapacity (menej mysle) na iné dôležité úlohy, ktoré je potrebné spraviť. Má menšiu šírku pásma. Preto zabúdame na povinnosti, robíme chybné úsudky, nedokážeme odolať novému lákadlu. Sme menej pozorní, trpezliví, tolerantní či zapálení. A tak ďalej zväčšujeme náš nedostatok. Chudobní sú chudobnejšími, zaneprázdnení zaneprázdnenejšími, osamelí osamelejšími.
Nedostatok znižuje inteligenciu. Podľa výskumov má tá istá osoba o 13-14 IQ bodov menej, keď ju trápi nedostatok, oproti tomu keď ju netrápi. Chudobní mali rovnaký výsledok ako bohatí, keď nedostatok necítili. Teda nehovoríme o rozdieloch v inteligencii medzi chudobnými a bohatými ľuďmi, ale o rozdieloch v inteligencii u toho istého človeka s nedostatkom a bez neho.
Nedostatok nás núti k tomu, aby sme robili kompromisy. Nemôžeme spraviť všetko, čo treba. Najviac myslíme na naše nenaplnené potreby. Keď nám chýba hotovosť, mimoriadne pozorne si všímame každý účet, ktorý musíme zaplatiť. Keď nestíhame termín, myseľ nám zahltia všetky veci, ktoré musíme urobiť. Znervózňuje nás hodina, ktorú by sme museli stráviť nad niečím iným. Pre človeka s nedostatkom sú akýkoľvek problém či výzva väčšie a ťažšie na zvládnutie. Rovnaký problém je pre chudobného väčší ako pre bohatého. Má totiž menšiu schopnosť ho zvládnuť. Kvôli hlúpemu nákupu si bohatý ukrojí kúsok rezervy, no chudobný si potom nemôžu dovoliť kúpiť niečo iné. Navyše, pre chudobného je chyba proporčne drahšia v pomere k jeho majetku. Rovnako je to s časom. Všetci robíme chybné optimistické odhady pri plánovaní. No cena pre veľmi zaneprázdnených je omnoho vyššia. Každá pridaná hodina má u nich cenu niečoho iného.
Od takéhoto myslenia pod tlakom nás oslobodzuje, „keď máme v kufri voľné miesto“ – keď máme rezervu. Rezerva nám umožňuje pocit hojnosti. Je to duševný luxus. Vďaka hojnosti nemusíme robiť také kompromisy, nemusíme sa tak ťažko rozhodovať, máme väčší luxus nevšímať si dôsledky chýb. Mali by sme si preto vo všetkom (rozpočet, čas...) vytvárať zámernú rezervu a rátať s ňou ako s akoukoľvek inou položkou. Keď máme mentalitu nadbytku, nerozhodujeme o veciach, aby vychádzali presne nadoraz ako pri mentalite nedostatku. Nechávame si v kufri pohodlný priestor. Mentalita nadbytku nie je zbytočné rozhadzovanie, ale udržiavanie si pohodovej rezervy. Rezerva je však vzácna, drahá a chudobní si ju nemôžu až tak dovoliť, preto končia bez nej. Z malého platu si rezervu budujete ťažšie ako z väčšieho.
Pri nedostatku sa sústreďujeme na okamžité odmeny. Sú výrazné a majú veľkú váhu. Odmeny v ďalekej budúcnosti sú menej výrazné, a preto majú nižšiu váhu. I v známom „Marshmallow experimente“ jeden cukrík tu a teraz dokáže v mysli človeka poraziť dva cukríky v abstraktnej budúcnosti. Riešením konkrétneho problému, ktorý chudobní prežívajú tu a teraz, je často pôžička. Nevadí im drahý úrok, ktorý budú musieť zaplatiť (alebo si odpracovať) neskôr. Budúci úrok je mimo tunelového videnia. Dôležité je zvládnuť súčasnú krízu, ktorá ich práve tlačí. Budúci mesiac je abstraktný. Na ten sa sústredím potom. I keď o budúcom probléme VIEM, tú hrozbu ešte zatiaľ bezprostredne NEPOCIŤUJEM. Čo naozaj bezprostredne akútne cítim, je nutnosť riešiť aktuálnu hrozbu. A pôžička je atraktívne a jediné riešenie, ktoré vidím a mám práve k dispozícii. Nedostatok nás teda vedie k pôžičkám a k ešte väčšiemu nedostatku. Chudobní sú tak sústredení na súčasný problém, že nemajú mentálnu kapacitu pozerať sa na dlhodobú budúcnosť.
Ak uviazneme v tzv. pasci nedostatku, svojím správaním ho ďalej zväčšujeme. Kvôli tunelovému videniu ignorujeme riešenie dlhodobejších problémov. Hoci sme sa na ne mohli včas pripraviť, riešime ich na poslednú chvíľu. Keď sa sústredíme na to, aby sme tento týždeň vystačili s peniazmi, neriešime detaily toho, čo nás čaká budúci týždeň. Keď nás problémy dobehnú, zrazu musíme žonglovať s rýchlo padajúcimi úlohami. Sústredíme sa vždy na tú, ktorá práve padá najnižšie a ignorujeme tie, ktoré sú vo vzduchu. Tým sa veci ešte viac komplikujú, padá na nás hromada záväzkov, ktoré nezvládame plniť. Často to nie je o tom, že by sme na riešenie nemali čas. Niekde sú chudobní naozaj veľmi zaneprázdnení, no inde majú more voľného času, a pritom stále žonglujú s problémami na poslednú chvíľu. Nemusíme byť teda v časovej tiesni, ale máme plnú hlavu obáv z loptičiek, ktoré padajú na zem. Pasca nedostatku je teda o týchto dvoch faktoroch: že sme stále krok pozadu kvôli plateniu dlhov a že musíme stále žonglovať. Vyberáme si nákladné, rýchle krátkodobé riešenia, jedno za druhým. Máme obmedzenú kapacitu (šírku pásma), čo nám neumožňuje naplánovať si cestu von z tejto pasce. Spraviť si plán je síce dôležité, ale nie urgentné. Vyžaduje si to kapacitu a sústredenie, čo je ťažké. Tunelové videnie teda robenie plánu prehliada. A keď by sme si aj plán spravili, obmedzená kapacita (šírka pásma) nám neumožní odolať pokušeniam a vytrvať pri jeho plnení. Žonglovanie prináša nečakané nové krízy. Už sme si konečne spravili plán, aby sme sa z toho vyhrabali, keď zrazu príde pokuta za nezaplatenú STK-ačku. Sme naspäť v pasci nedostatku. Uniknúť z nej by znamenalo nekonečnú ostražitosť a neustále vyhýbanie sa všetkým možným pokušeniam. Vyžaduje to veľkú silu vôle. Lenže výskumy hovoria, že sila vôle je sval, ktorý sa neustálym používaním vyčerpáva.
Koreňom problému je chýbajúca dostatočná rezerva. V zaujímavom výskume dali chudobným predajcom ovocia v Indii jednorazovú „infúziu“ a zbavili ich dlhov, ktoré ich kvárili. Rok sledovali, čo sa stane. Pár mesiacov vydržali nespadnúť do dlhovej pasce, no do roka sa do nej všetci, jeden po druhom, postupne vrátili. Narástol im rovnaký dlh ako tým, ktorí oddlžení neboli. Jednorazová pomoc chudobným – napríklad finančná injekcia či osobný bankrot - teda nie je riešením. Prečo? Aj po oddlžení zostávajú stále chudobnými. Keďže im chýba rezerva, nedokážu zvládnuť náhle krízy, ktoré život prinesie - napríklad pokazené auto, chorobu či sociálnu nutnosť venovať príbuznému veľký svadobný dar. Zadlžený človek si už v takom prípade nejako musí poradiť, niečo obetuje, nejako to pozliepa, možno na to dá menej peňazí. Chudobný človek bez dlhu však v čase krízy siahne na jediné chatrné úspory. A znovu padá do pasce.
Každá malá životná nestabilita je pre človeka na okraji pasce nedostatku hrozbou. Keďže nemá rezervu na zvládnutie mimoriadnych kríz, znovu si začína požičiavať. Aby sme sa oslobodili od pasce nedostatku, nestačí nám len vyrovnaný rozpočet, potrebujeme i dostatočnú rezervu. Nejde o to dať chudobným ešte väčšiu jednorazovú finančnú injekciu, ale vytvoriť nástroje pre zvládanie nečakaných kritických momentov. Takýto „buffer“ môže zabrániť opätovnému šmyknutiu sa do pasce nedostatku.
Prečo si teda chudobní takúto rezervu a nárazníky nebudujú, ak náhodou zažívajú občasné dobré časy? Výskumy hovoria, že všetci ľudia – chudobní i bohatí - sme prirodzene náchylní prokrastinovať, užiť si prítomný čas a trpieť prehnaným optimizmom. Často plytváme peniazmi, ktoré by sme mohli ušetriť. Potrebujeme mať o dosť väčší nadbytok (príjem), aby sme si dokázali tvoriť rezervu, aj keď prokrastinujeme a míňame viac, ako je rozumné. A takýto luxus chudobní nemajú.
Tí, ktorí nežijeme v nedostatku, chudobným často nerozumieme a obviňujeme ich za ich život. Podľa výskumov si chudobní ľudia častejšie zabúdajú zobrať pravidelnú dávku liekov. Chudobnejší roľníci menej odstraňujú burinu. Chudobní ľudia sa častejšie prejavujú ako horší rodičia: sú prísnejší na svoje deti, sú menej konzistentní a sústredení pri výchove, pravdepodobnejšie si na deti vylejú svoj hnev, nevenujú sa im toľko, menej si s nimi robia úlohy, skôr nechajú dieťa pozerať sa na televízor, akoby si s ním išli čítať, častejšie neposielajú svoje deti do školy. Chudobní sú častejšie obézni. Menej šetria. Menej nechávajú svoje deti očkovať. Menej dbajú na hygienu a umývanie rúk. Chudobné ženy počas tehotenstva sa menej vhodne stravujú a menej dodržiavajú prenatálnu starostlivosť. Prečo robia všetky tieto chyby?
Často si to vysvetľujeme ako ich osobné zlyhania. A ich zlyhania spôsobujú ich chudobu. No podľa výskumov je to skôr naopak. Chudoba spôsobuje zlyhania. Ak rovnaká osoba je v jednej situácii v pohode a v druhej pociťuje chudobu, v tej druhej skóruje výrazne horšie. Má horšiu flexibilnú inteligenciu, slabšiu exekutívnu kontrolu. Keď má myseľ zaplnenú nedostatkom, zostáva tam skrátka menej miesta na čokoľvek iné. Zúžená šírka akčného pásma zhoršuje pamäť (objednať sa k lekárovi, splniť si povinnosť, zaplatiť účet, zobrať si lieky) i pracovnú produktivitu, ktorá je na pracovnej pamäti závislá. Zhoršuje i sebaovládanie. Keď si môžete dovoliť len málo - a veľa vecí si musíte odopierať - vyčerpáva vás to a prináša úzkosti. Vtedy nemáte toľko síl zvládnuť ďalšie ťažké skúšky. Fajčiari, ktorí sú vo finančnom strese, pravdepodobnejšie zlyhajú v pokuse prestať fajčiť. Chudobní sa nedokážu tak ovládať v zdravom stravovaní a končia tučnejší. Myšlienky na nedostatok negatívne ovplyvňujú spánok a zlý spánok má katastrofálne dôsledky. Takmer každá vyššia kognitívna funkcia potrebuje vhodnú šírku pásma. No ak je zúžené, má to negatívne dôsledky na myslenie. Čiže nespíte dobre, je pre vás ťažké udržiavať si jasnú myseľ. Neviete sa dobre ovládať. Ťažšie sa sústredíte a ľahko sa necháte rozrušiť. A toto sa v chudobe deje a opakuje každý deň. Keď sa zaoberáme chudobou, mali by sme myslieť nielen na materiálny nedostatok, ale i na psychologické dôsledky a zúžené akčné pásmo.
Rovnakú logiku a riziká nedostatku vidia Sendhil Mullainathan a Eldar Shafir i v organizáciách a spoločnosti všeobecne. Systémy potrebujú rezervu, aby dokázali dobre fungovať. Experti na efektivitu sa často chybne snažia úplne zaplniť vo firmách každú minútu nevyužitého času, čím však systém oberajú o rezervu. Zabúdajú na úlohy, ktoré môžu vzniknúť v budúcnosti. Staff, ktorému chýba rezerva, začne robiť chyby. Pracovníci sa sústredia na zvládnutie len toho najnevyhnutnejšieho, hasia požiare a zanedbávajú iné dôležité veci. Neustále žonglujú s bezprostredne padajúcimi urgentnými úlohami. Kvôli tomu napríklad v roku 1988 havarovala misia NASA s názvom Mars Orbiter. Paradigma "Rýchlejšie, lepšie, lacnejšie" príliš zdôrazňovala efektivitu nákladov a skracovanie termínov. Pracovný tím bol dotlačený k tunelovému videniu a zanedbával dôležité, ale menej urgentné úlohy, aby stihol štart načas.
Ak porozumieme logike nedostatku, môžeme sa tejto pasci vyhnúť. Jedným z riešení býva premyslené budovanie rezervy. Riešením nie sú nadčasy, lebo tie ignorujú iný nedostatok – že prepracovaný zamestnanec má menšiu šírku pásma, a tým pádom horší výkon. Oddych má svoj význam. Prišiel na to už Henry Ford, ktorý v roku 1926 zaviedol 40-hodinový pracovný čas.
Akékoľvek aktivity cielené na zlepšenie života chudobných by mali zohľadňovať zúžené a zaťažené akčné pásmo spôsobené nedostatkom. Ľudia však plánujú podľa toho, koľko času majú k dispozícii a koľko času im niečo zaberie, no len zriedka zvažujú i šírku pásma. Povedia si: budem mať na to hodinu, ale nie: budem mať malú šírku pásma, lebo budem unavený. Rovnako štát a výskumníci obvykle merajú materiálnu dimenziu nedostatku: počet nezamestnaných, ich zárobky a pod., ale nie šírku pásma a s tým súvisiace kognitívne schopnosti, ktoré sa tiež menia, napríklad v období ekonomickej recesie a nárastu nezamestnanosti.
Programy, ktoré rátajú s bezchybnosťou, nie sú dizajnované pre chudobných. Tolerancia chýb neznamená oslabovanie osobnej zodpovednosti. Znamená ponúknutie príležitosti zvládnuť veci pri vhodných podmienkach. Pre chudobných nefungujú dlhodobé dedlajny. Dedlajny sú motivujúce, len keď nás už bezprostredne tlačia. Až vtedy sa dostanú do zorného poľa tunelového videnia. Takže, lepšie riešenie je vytvoriť menšie a častejšie limity, ktoré majú bezprostredné menšie konzekvencie. No zasa - treba myslieť na to, že každá ďalšia povinnosť zaťažuje a zužuje akčné pásmo. Efektívnejšie sú kratšie a zvládnuteľnejšie lekcie, ktoré pásmo zaťažujú menej, a chudobní ich lepšie zvládnu. Akčné pásmo sa dá i budovať. Ak pre chudobnú matku zariadime denné centrum, ktoré sa jej postará o dieťa a nemusí na túto povinnosť na chvíľu myslieť, uvoľní sa jej mentálna kapacita pre niečo iné. Ak vytvoríme udržateľné zamestnanie a poskytneme stabilný príjem, môže to mať transformačný psychologický účinok.
* * * * *
Katriona O´Sullivan: Poor
Veď toto je tá "moja kniha", hovoril som si na začiatku čítania Poor. Píšem román. Mám hotových 6 kapitol z 20, ide to pomaly. A zrazu čítam príbeh s rovnakým zámerom. Sakra! Samozrejme, je to iné. Určite lepšie, ako bude tá moja kniha. Aspoň epilóg by mali čítať všetci policy makeri rozhodujúci o riešeniach pre chudobných.
Biografia Katriony O´Sullivan je osobne prežitá, autentická, uveriteľná. Táto anglicko-írska autorka okúsila takmer všetky negatívne dopady biedy - nestabilnú rodinu, rodičov závislých na alkohole i heroíne, znásilnenie v detstve i mladej dospelosti, výsmech v škole, úzkosti, depresie, tínedžerské tehotenstvo, počas ktorého squatovala mimo domu, rodičovstvo od 15-tich rokov, viaceré sťahovania... Katrione osud doprial tým peklom prejsť, z bludného kruhu sa vymaniť a podať nielen osobné svedectvo, ale i hlbokú reflexiu, vďaka čomu sa jej to podarilo. Nepotvrdzuje konzervatívny odkaz J. D. Vancea z Hillbily Elegy, že chudobným stačí tvrdá drina a odhodlanie. Hoci spoločnosť miluje príbehy bedárov, ktorí sa vlastným úsilím prebojovali k bohatstvu, Katriona ukazuje, že to je málokedy také jednoduché. Cesta z chudoby je ako lezenie z priepasti. Niektorí ľudia ju tlačili vpred, iní ju sťahovali naspäť. Je to ako skákanie po kameňoch cez rieku. Bez pomoci tých, ktorí jej ukazovali cestu a dokonca často pred ňu priamo podávali kamene, na ktoré mohla stúpiť, by tou riekou na druhú stranu neprešla. Boli to ľudia, ktorých okolo seba stretávala, ale i vládne programy, vďaka ktorým dostala šancu. Preto nechce byť ženou na plagáte, "ktorá to dokázala". Nepovažuje to len za svoju zásluhu.
Ako malá školáčka sa Katriona doma pocikávala. Deťom s problémami sa to stáva. Do školy chodila bez toho, aby sa umyla, či aby si prezliekla nohavice. Nevedela sa umývať. Doma nemali uteráky, väčšinou ani mydlo či toaletný papier. Nikto nevlastnil zubnú kefku. Deti v škole sa jej smiali: "pošťatá punčocha", "smradľavé prasa", "nechcem sedieť s Katrionou, lebo páchne". Učiteľka v škole sa jej nevysmiala, ale pomohla jej. Naučila ju prísť do školy skôr, ukázala jej, ako sa má umývať a dokonca jej dávala každý deň čisté nohavice, ktoré jej doma prala. Akoby jej tým dala silu a rozžiarila v nej svetlo. Druhá učiteľka jej dokonca kúpila pekné šaty. Zmenili tak špinavé, páchnuce dievča na iného človeka. Dali jej dôstojnosť. Zasiali semienko viery, že niekým môže byť a niečo môže dokázať. Keby sa to nestalo, osud Katriony by bol iný. Neskôr v tínedžerskom veku v nej objavil talent učiteľ angličtiny. Podporoval a povzbudzoval frustrované, chudobné dievča, aby čítala, premýšľala a rozprávala. Ukázal jej radosť z učenia, vďaka čomu mohla o pätnásť rokov neskôr promovať s doktorátom na Trinity College.
No i po doktorantúre sa s ňou stigma minulosti neustále ťahala. "Nemôžete tu teraz upratovať, máme práve hodinu," povedali jej študenti, ktorí si mysleli, že ide o upratovačku. "Viem, ja ju učím," odpovedala Katriona.
"Bola som zničená. Nemyslím tým unavená, myslím tým stroskotaná, ako keď loď narazí na skaly. Bola som rozbitá a časti zo mňa mi chýbali. Nemohla som dýchať pod váhou vĺn, neustálych, nikdy neprestávajúcich. Zrútenie, zrútenie, zrútenie. Zubaté okraje tohto tvrdého života, ktorý som dostala, ma zničili." Úzkosti mala celý život. Vždy si ich vysvetľovala tým, že myslí na to, čo sa práve deje s rodičmi, najmä s matkou. Keď však tá zomrela, uvedomila si, že úzkosti neprestávajú a problém je v nej. Lekári prišli na to, že dlhodobo žila s ľahkou depresiou. Neskôr si ako vyštudovaná psychologička uvedomila, že aj jej matka mala problém s duševným zdravím, ktorý si pomáhala zvládnuť drogami, lebo triezva a čistá by to neustála. Pritom jej mohli pomôcť ľahšie sedatíva. Podobne cez návykové látky hľadajú únik zo svojho narušeného duševného zdravia mnohí ľudia, ktorí čelia životným výzvam. Spoločnosť ich odsudzuje ako narkomanov či alkoholikov. Závislosť je poháňaná túžbou – nie po látke samotnej, ale po úteku od bolesti traumy a následkov chudoby.
Katriona O´Sullivan si sama na sebe overila, že mozgy ľudí vyrastajúcich v chudobe, dysfunkcii a traume fungujú inak ako u tých, ktorí dostali výchovu v láskyplnom a podporujúcom prostredí. Aby saturovali nedostatok, viac vyhľadávajú potešenie, a sú menej schopní túto túžbu - po drogách, alkohole a sexe - ovládať, hoci vedia, že im to škodí. I ona prepadla návykovým látkam, no z hlbšieho pohľadu "som sa stala závislou – na unikaní z reality a zúfalom hľadaní uistenia, že za niečo stojím." Ako 22-ročná išla na odvykaciu kúru. Nepáčilo sa jej tam, narážala, ale spätne uznala, že práve tu sa začala budovať odznova. Tu ju zlomili, aby sa nemohla ďalej ukrývať pred svojimi démonmi. No skutočnú zdravú osobnosť začala formovať až potom na mieste, kde sa cítila bezpečne a kde ju vypočuli a prijímali - v Centre Oáza. Dostala tam oporu, štruktúru, silu a povzbudenie. (Presne toto dávajú deckám i naše Zebra-kluby.)
Chudobným chýbajú aj informácie. Keďže si Katriona uvedomovala, že svojmu synovi spôsobuje podobné rany, ako jej spôsobovali jej rodičia, a chcela preňho lepší štart, prihlásila sa na rodičovský kurz. Tam im hovorili o zdravej výžive. Až dovtedy si naozaj myslela, že pizza a čipsy sú dobrá večera. Nikto jej nepovedal niečo iné.
Prostredie, v ktorom vyrastáte a žijete, sa stáva súčasťou vás a vášho správania. Naučíte sa v ňom fungovať, nastavíte si v ňom svoj psychologický bod ("a set point"), a potom sa k nemu automaticky vraciate. Stáva sa pre vás normálnym. Po návrate doňho máte prirodzené nutkanie obnoviť s ním súvisiace správanie. Ak je týmto prostredím stres a disharmónia, máte tendenciu s týmto prúdom ísť, aj keď vás vedie do mútnych vôd. Žijeme v hlboko nerovnej spoločnosti a skupiny, ktoré trpia, nemôžeme úplne obviňovať za ich nastavené body, ktoré si udržiavajú, aby prežili.
Jednou z najnečakanejších častí knihy je jej kritika Trinity Access Programme, ktorý jej samej ohromne pomohol a dlho mu za to bola zaviazaná. Až omnoho neskôr si uvedomila, že ani tento program nepomáha všetkým, ktorí to potrebujú, ale správa sa ako charita, ktorá si selektuje potenciálne úspešné talenty a na nich si potom buduje svoje PR príbehy. Ona bola jednou z tých šťastných, no takýto prístup je len náplasťou, ktorá maskuje systémové zlyhanie voči masám iných chudobných.
Chudoba vplýva na všetko, čo robíte a kým ste. Nejde len o materiálny nedostatok, ale i o celoživotný pocit, že nemáte žiadnu cenu. Ide o chudobu bezpečia, chudobu vzťahov i chudobu stimulácie. Ovplyvňuje to, ako vidíte sám seba, ako veríte a rozprávate, ako vidíte svet i ako snívate. Svet hovorí: "Yes, you can," ale v skutočnosti môžu len tí privilegovaní. "Nie je náhoda, že ľudia z mojej komunity sú zametačmi ulíc, upratovačmi a pracovníkmi v službách, kým ľudia zo strednej vrstvy sú lekármi a právnikmi. Nie je to kvôli rozdielu v inteligencii. Je to kvôli rozdielnym príležitostiam, peniazom a podpore. Stredné vrstvy sa rodia s týmito tromi vecami; chudobní sa rodia bez nich."
Knihu Poor som si založil do čestnej poličky vedľa Poverty Safari, Spratka, Tygrice, Pomaľovaného vtáčaťa, Vydedencov a Narodila som sa pod šťastnou hviezdou.
* * *
Tera Fabiánová: Jak jsem chodila do školy. Sar me phiravas andre škola
Keď som sa učil rómčinu (nie veľmi úspešne), toto bol jeden z textov, z ktorých sme si čítali. Už z tých pár úryvkov sa mi páčila, chcel som ju však prečítať celú. Je to útla knižôčka, ktorú zvládnete pri jednej káve. Krátkosť je i jej jediná slabina - ak by to bola len jedna kapitola z väčšieho diela, podľa mňa by sa preslávila - možno podobne ako Elena Lacková. I Fabiánovej text z rómčiny prekladala famózna Milena Hubschmannová. Text si môžete pozerať naraz v češtine i rómčine. Knihu krásne ilustroval Martin Zach. Tera Fabiánová v tejto autobiografickej knižke opisuje príbeh malého rómskeho dievčatka, ktoré prezývajú Veľká Hlava (Bare Šereskeri). Jej komunita žije v absolútnej chudobe, chodia bosí, často sú hladní. "Už jako dítě jsem věděla, že my Romové jsme nejposlednější z posledních." Veľká Hlava musí začať chodiť do školy, aby jej nezavreli otca. V škole sa jej všetci smejú z jej oblečenia a že je špinavá. Nemá knihu, zošit ani pero. Posadia ju do poslednej lavice. Dievčatko sa však túži učiť a učiteľka postupne zistí, že nie je hlúpe. Hoci je bitá doma i v škole, užíva si chvíle detstva, návštevu cirkusu či vystúpenia, ktoré umožnil nový dobrý učiteľ. Napriek ťažkým podmienkam je text pretkaný láskavosťou a humorom. Prišla však vojna, Cigánom bolo zakázané chodiť do dediny, a tak dievčatko muselo školu ukončiť. Tam kniha končí. My vieme, že autorka sa neskôr zo slovenskej osady presťahovala za prácou do Čiech, kde robila bagristku a žeriavničku v pražskej ČKD. Knihu kúpite v sympatickom rómskom vydavateľstve Kher.
* * *
Kvĕtoslava Podhradská: Povídaní u povidel. O Vakeriben paš o lekvaris
Květoslava Podhradská prežila rané detstvo na východnom Slovensku, v osade v Ostrovanoch neďaleko Sabinova. Vtedy to bola malá osada s niekoľkými domami, dnes má táto komunita takmer 2 tisíc obyvateľov. Keď mala 7 rokov, s rodinou sa presťahovali do Ostravy, kde sa začala od nuly učiť češtinu, kvôli čomu i musela opakovať ročník. Keď vychovala deti, v 50-ke začala viac písať. Dnes je autorkou viacerých poviedok a kníh. Píše v rodnej rómčine. Najznámejšia je jej knižná prvotina Povídání u povidel, ktorá získala Zlatú stuhu za vydavateľský počin roka a 3. miesto v súťaži Najkrajšia kniha roka v kategórii beletria pre deti. V útlej knižke - v rómčine i češtine - vychádza z vlastných spomienok na svoje detstvo. Formou rozhovoru so svojimi dvomi vnúčatami z mesta opisuje babka svoje spomienky na chudobný život v osade. Aby sa mohla konečne odviezť autobusom a vidieť i trošku širší svet, skočila na črepy a zobrali ju do nemocnice. Hovorí vnúčatám, aké ťažké bolo v Ostrave učiť sa, keď nepoznáte jazyk. Rozkošné je spomínanie na to, ako išla s bratom zachrániť rodinné Vianoce a na Štedrý večer sa nenápadne vydali zohnať vianočný stromček, lebo ho zabudli kúpiť. Dohodli sa, že brat bude píliť a ona sa zatiaľ bude modliť, aby im tento hriech Boh odpustil. Rodičia sa na nich však za kradnutý stromček hnevali. Vysvetľuje vnúčatám, ako je to s duchmi mŕtvych - mulami, ktorých sa Rómovia boja. Svojou knižkou sa Květoslava Podhradská snaží prekonávať predsudky o Rómoch, že len spievajú, tancujú a kradnú. Ukazuje, ako riadne žili, stavali si sami svoj dom, chodili do školy, ako reprezentovala krajinu v hádzanej. Vďaka knižkám, ako je Povídaní u povidel, sa uchovávajú nielen rodinné spomienky, ale i pamäť na život a cesty chudobných Rómov v minulosti.
* * *
Matthew Desmond: Poverty by America
Prečo majú USA, najbohatší štát s najväčšími boháčmi planéty, takú veľkú mieru chudoby, kde najbiednejší prepadávajú riedkou záchrannou sieťou? „Je to zámer,“ píše vo svojej najnovšej knihe ľavičiarsky princetonský profesor a harvardský docent sociológie Matthew Desmond. Patrí k uznávaným odborníkom na chudobu a bezdomovectvo a časopis Politico ho zaradil medzi 50 ľudí, ktorí najviac ovplyvňujú verejnú debatu v Spojených štátoch.
V krajine s ďaleko najväčším HDP žije v chudobe takmer každý deviaty Američan a každé ôsme dieťa. Ak by chudobní Američania založili vlastnú krajinu, bola by väčšia ako Austrália či Venezuela. Nemôže to byť kvôli nedostatku zdrojov, ale kvôli nedostatku niečoho iného. Tým, ktorí mali šťastie a sú zabezpečení, poistení, vyštudovaní a majú slušné bývanie, podľa Desmonda chudoba vyhovuje a túto extrémnu nerovnosť si racionalizujú frázami, že chudobní sa dostatočne nesnažili, že dávky spôsobujú dlhodobú závislosť, že pomoc chudobným povedie k socializmu a tyranii. Vyhovuje im, že systém zvýhodňuje tých, ktorí už zvýhodnení sú, na úkor chudobných. Dobre platení ľudia zarábajú ešte viac na tovaroch, ktoré sú lacné preto, lebo ich vyrábali zle platení ľudia. Desmond hovorí, že neobhajuje prerozdeľovanie ako Marx. Je len za to, aby chudobní mali šancu sa vymaniť z biedy a aby bohatí platili spravodlivé dane v prospech slušného života pre všetkých a nenechávali sa dotovať.
Dobre živení Američania môžu byť na chudobných naštvaní a vyčítať im, že sa rozhodujú hlúpo a impulzívne. No, čo ak sú takéto rozhodnutia pre nich jediné možné? pýta sa Desmond. Načo sú školenia finančnej gramotnosti ľuďom, ktorí sú dotlačení vybrať si najlepšiu zo zlých možností? Chudoba je totiž o nedostatku volieb, zmenšuje možnosť výberu a z toho vyplývajúce výhody. V USA je síce federálna daň z príjmu progresívna: v roku 2020 platili najchudobnejší Američania daň z príjmu 10 %, ľudia so stredným príjmom 24 % a najbohatší 37 %. No iné dane sú regresívne - čiže chudobnejší platia väčší podiel zo svojich zárobkov ako tí najbohatší - napríklad daň z pridanej hodnoty či tovary zdanené vyššou sadzbou. Chudobní nemajú toľko možností pre daňové úľavy v pomere k ich príjmom ako bohatí a, paradoxne, vedia si vybaviť menej dotácií. Platia často viac za energie, bývanie, úroky na pôžičky, získanie práce ako stredná trieda. Je extrémne drahé byť chudobným. Sú odkázaní na biedne bývanie, nemôžu si vyberať, kam sa presťahujú, nemajú na drahé štúdium atď. Sloboda voľby je pre nich väčšinou len ilúziou. Ak im chceme pomôcť vymaniť sa z biedy, mali by sme podľa Desmonda rozširovať množstvo možností, z ktorých by si mohli vyberať. Tvrdenie, že každý má rovnaké príležitosti, bude pravdivé len vtedy, ak každý bude môcť dať deti do škôlok, do dobrých škôl a mať bezpečné susedstvo.
Keď upadnete do chudoby, nečelíte len materiálnemu nedostatku. Automaticky sa vám zhoršuje zdravie: bolí vás chrbát z ťažkej práce, kolená i nohy zo státia v práci, máte kožné vyrážky, migrény, keď pracujete ako upratovačky s čistiacimi a chemickými prostriedkami, máte viac úrazov na stavbách a vo fabrikách, máte astmu či pľúcne ochorenia kvôli vlhkému bývaniu, alergénom, plesniam a švábom, máte pokazené zuby.. V USA zostáva 30 miliónov obyvateľov úplne nepoistených. Ako chudobní čelíte väčšiemu násiliu, ktoré zažívajú už i deti. Čelíte úzkostiam či depresiám. Je to traumatizujúce a riešite to tabletkami alebo inými návykovými látkami. Ak sa už s nedostatkom nedokážete vyrovnávať slušne a prekročíte hranicu, skončíte vo väzení. Nestihnete či zabudnete alebo nemáte z čoho zaplatiť nejaký poplatok, hneď máte na krku ďalšie pokuty, ktoré musíte zaplatiť. Čelíte neustálej neistote a zmenám. Chudoba vás ponižuje, vycuciava vašu mentálnu energiu, mení vaše myslenie a tlačí vás k prežívaniu a riešeniu len aktuálnej akútnej stresujúcej situácie. Pre bohatších to vyzerá ako hlúpe konanie: "Nech si zoženú lepšiu prácu. Nech nemajú deti. Nech sa nezadlžujú." Pre chudobných je to však často jediná voľba. Inými slovami, tí, ktorí sa majú ekonomicky lepšie, si môžu dovoliť robiť rozumnejšie rozhodnutia.
Matthew Desmond na dátach vysvetľuje, že za väčšiu chudobu nemožno obviňovať imigrantov ani iných obetných baránkov. Kritizuje krátenie daní (čiže mať viac pre seba, mať menej pre nás). Kritizuje i staré odbory za to, že sú exkluzívne a rasistické. Kritizuje segregáciu. Navrhuje, aby verejné politiky presadili rovnomerné rozdelenie všetkých vrstiev v rámci jednotlivých štvrtí - a nie oplotené exkluzívne luxusné štvrte a chudobné slumy. Keď budeme žiť bližšie k sebe, budeme si viac uvedomovať problém a hľadať jeho riešenie.
Na záver Desmond vyzýva na vznik hnutia za odstránenie chudoby. Vyzýva nás, aby sme nepodporovali firmy, ktoré vykorisťujú pracovníkov, aby sme vo voľbách hlasovali za politiku zmierňujúcu chudobu, a nie takú, ktorá elitám pomáha zväčšovať ich bohatstvo.
Desmondova definícia chudoby, že ide o nedostatok volieb a mali by sme chudobným ponuku možností (v bývaní, vzdelávaní, práci, jedle atď.) cielene rozširovať, sa mi zdala zaujímavá a inovatívna. Mullainathan a Shafir však mali v Scarcity ešte presnejší postreh. Nejde len o počet možností, ale i o schopnosť ich zvládnuť. Nedostatok nás tlačí si niektoré možnosti nevybrať, i keď teoreticky stoja pred nami. Rovnaký problém je pre chudobného väčší a ťažší na zvládnutie. Malý počet možností môže chudobným i vyhovovať. Nutnosť rozhodovať sa vyžaduje energiu, silu, znalosti a schopnosti, ktoré chudobní nemusia mať. Rozhodovanie vyčerpáva. Môže to od nich vyžadovať vôľu ísť proti prúdu, čo je pre nich náročné. Radšej teda volia status quo. Ten ich udržiava v biede. Ak im chceme pomôcť možnosti voľby naozaj využiť, potrebujeme ich aj posilňovať v schopnosti ich zvládnuť. Vracia nás to k pohľadu na chudobu cez individuálne šošovky. Ľavicový prístup, že len zlepšime systém a prostredie a ľudia sa zmenia sami, by nefungoval. Spolu s tým treba robiť i s jednotlivcom, aby zmenu zvládol. Tá bolí a vyžaduje veľa úsilia, znalostí, schopností, v čom potrebujeme chudobného posilňovať. To však už nie je Desmondova šálka kávy.
Ak chcete ešte viac recenzií, tu sú prehľady kníh, ktoré som čítal v roku 2023, 2022, 2021, 2020, 2019, 2018, 2017 a 2016. Teším sa na vaše knižné odporúčania.
Pavel Hrica
Autor je riaditeľ OZ Cesta von
