O svete, kde žil Strafomír a jeho kone

So svojou ženou, ktorej meno nik nepoznal, splodili 12 detí. Áno, dosť. Jeho brat Števo, ktorému dali rodičia už meno z kalendára, mal tri dcéry. V deň narodenia tretej Strafomír zosmutnel, lebo už viac nevedel zrátať svoje vnúčence.
Ako autor sa pokúsim vžiť do Strafovej kože a opísať vám jednu príhodu z detstva.
Jedného slnečného dňa sa malinký Strafo rozbehol do hory Hory. Hora Hora bola veľká a čarovná. Časy v nej boli také, že žili kone ešte nesplašené, vo voľnej prírode nevymreté. Odkedy Strafo uvidel susedovie švárneho koňa Hata, chcel aj on takého. Duško, chlapec odvedľa, ktorého deti bili, lebo mu meno začínalo na D ako dostaneš, mu poradil, nech ide nájsť koňa do hory Hory. Už vieme, prečo tam chlapec bežal. Vysvetlil som to dvakrát, keby čítal aj Strafo.Ako Strafo bežal do hory, dobehol do nej a ocitol sa dvesto metrov od stáda. Na tú diaľku nezistil, že to nie sú kone. Ako sa pomaly blížil k nim, kropaje potu stúpali na čielko, jazyk sústrediac vyplazil, no ajtak stále nevedel, že to nie sú kone. Bol neinteligentný, ale bežať veru vedel, huncút to bol, ani jeleň za nimi utekal. Rozšprintoval sa a hop na jedného poníka. Poník Svätopluk sa ani nepohol a smutne pozrel na chlapca, chlapec naň. Poník vravel: „Strafo! Viem tvoje meno, lebo si strašne ťažký a nevládzem.“ Strafo zosmutnel a začal momente chudnúť. Stal sa z neho vyšportovaný otec štyroch detí a sám nevie koľkých vnúčat. Ostatní to vedeli, bolo ich 15.